Denník N

Slovenský vlk uniká vyhubeniu: Stopovali sme svorku na love (+videá)

Dokážu si odovzdať správu aj na kilometre ďaleko, zver lovia v štafetovom behu aj zo zálohy. Aké ťažké je uloviť vlka a čo láka poľovníkov mať na stene vlčiu kožu? Čo zažili ľudia, ktorí svorky pozorovali mesiace v divočine? A prečo sú jeho ochrancovia a lovci takí nezmieriteľní?

Aký je vlk v zajatí? Dôveruje po rokoch v klietke človeku viac ako v divočine? Foto N - Tomáš Benedikovič
Aký je vlk v zajatí? Dôveruje po rokoch v klietke človeku viac ako v divočine? Foto N – Tomáš Benedikovič

Dýcha pomaly, šetrí energiu. Vyklusáva pozdĺž brehu rieky a pomedzi konáre a húšťavu pozoruje ostatných vlkov pri love. Najstarší a najmúdrejší zo svorky sa pripravuje na moment, keď bude musieť všetko ukončiť. Uháňanie obete vo vodách necháva na mladších. Alfa samec potom vie, kedy a kde má zahryznúť. Do krku alebo do papule.

Štvorčlenná svorka vlkov zahnala jelenicu dole kopcom do údolia. Obkľúčili ju a ženú ju po prúde tatranskej rieky Belá. Miestami sa jej podarí vyskočiť z ľadovej vody a utekať po pevnej zemi. Čoskoro ju však opäť vytlačia na klzké kamene. Nevyzerá to s ňou dobre.

Keď vlky zaženú svoju obeť do vody, väčšinou už lov dlho netrvá. V lese môžu byť jeleň či srna rýchlejší, ale vo vode tak dobre unikať nedokážu. Rieka je miestami aj meter hlboká. Tenké nohy vysokej zveri sa na vlhkých kameňoch šmýkajú a lámu.

Toto je však trochu iný lov. Potrvá dlho.

Stopy

Ku korytu Belej, ktorá odvádza vodu z tatranských dolín Tichá a Kôprová, nás priviedol Erik Baláž. Ochranár a aktivista, ktorý sa teraz živí najmä dokumentárnymi filmami o divokej prírode. Nakrútil aj Vlčie hory o jednom z posledných kusov divočiny u nás, mieste na severovýchode krajiny na pomedzí Slovenska, Ukrajiny a Poľska.

Erik je však doma najmä v tejto časti Tatier, v okolí Podbanského. Auto odstavíme pri zatvorenom bufete s kontajnermi zadebnenými pred medveďmi. Erik kráča cez Kokavský most ponad Belú do kopca, do lesov.

Po tomto videu budete vedieť stopovať vlka
autori: Martina Pažitková, Tomáš Benedikovič

V tatranskej prírode je vlk vzácnosť. Má obrovské teritórium, vlčia svorka žije na ploche 150 štvorcových kilometrov. Hráme na náhodu a Erik pochybuje, či vôbec nájdeme jedinú stopu. Hoci, podmienky sú na stopovanie skvelé. Na lesnej ceste je párdňová vrstva snehu. Po pol hodine v lese narazíme na oblé odtlačky. To pár rysov križoval cestu.

O pár metrov ďalej je Erik prekvapený ešte viac. V snehu vidieť stopy podobné psím, no vankúšiky láb sú na nich bližšie k sebe. Svorka vlkov má štyroch členov, je netradične malá. Všetky stopy smerujú hlboko do lesa. Začína sa stopovanie vlčej svorky.

Kto je tu obeť

„Tu vidno, ako bol strelený,” prepichuje poľovník prstom dieru v kožuchu vlčice na stene.

Môj prst sa do tej diery ani nezmestí.

„Tu bol prvý raz strelený guľou, tu mu vyšla. Na ´mäkkú´, črevá mala chytené.”

Táto rana vlčicu ešte nezabila. Snažila sa utiecť, dokázala prejsť ďalší kilometer. Strelec je však pripravený. Vypálil už sedemmilimetrovú guľku, v komore druhej hlavne však má ešte brokový patrón.

„Potom som ju zblízka dostrelil brokmi do srdca, na komoru,” rozpráva Ladislav Palguta vo svojom dome v Hranovnici pri Poprade.

Na stenách jeho obývačky sú desiatky trofejí rôznej zveri. Muflóny s hrubočiznými parohmi, mohutné jelene, diviačie kly, mláďa medveďa zabité vlakom, aj vlky.

IMG_5301
Vlčia trofej v dome poľovníka Ladislava Palgutu v Hranovnici. Vpravo je poľovnícky pes západosibírska lajka. Foto N – Tomáš Benedikovič.
kolaz

Palguta je poľovným hospodárom miestneho poľovníckeho združenia Dubina. Dostrelí aj na tristo metrov.

Poúča nás, že poľovníci nemôžu zabiť každého jeleňa. Ak by skolil mladého chovného samca, dostane pokutu aj päťsto eur. Ak už strieľa na jeleňa s korunou, musí byť starší ako dvanásť rokov.

Pri vlkoch žiadne obmedzenia neplatia. Vek, pohlavie, či má mladé. Nič z toho nehrá úlohu.

Vlkobijec

Skoliť vlka, to je pocta aj na ďalekom východe Slovenska. V Topoľovke neďaleko Humenného poľovníci práve skončili výcvik mladých poľovných psov. Privádzajú mladého muža, ktorého s úctou označujú za vlkobijca.

Asi tridsiatnik Slavomír Barnišin vlka zastrelil pred dvomi rokmi. „Bol som sa prejsť podvečer na individuálnej poľovačke,” hovorí formálne a dáva si pozor, aby všetko opísal podľa pravidiel. „Mal som vypísané povolenie, samozrejme na vlka.” Trojicu vlkov stretol asi tristo metrov nad dedinou pri salaši, trafil vlčicu.

Poľovník Palguta z Hranovnice poľuje už tridsaťtri rokov. Za ten čas zastrelil tri vlky. Najúspešnejšiu noc mal, keď najskôr skolil sedem líšok a potom natrafil na mladého vlka. Jeho kožuch teraz visí prevesený cez oko na vešiaku pri schodisku. Spod neho vytŕča niekoľko líščích kožušín.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Slovenské lesy

Teraz najčítanejšie