Denník N

Slovenský vlk uniká vyhubeniu: Stopovali sme svorku na love (+videá)

Dokážu si odovzdať správu aj na kilometre ďaleko, zver lovia v štafetovom behu aj zo zálohy. Aké ťažké je uloviť vlka a čo láka poľovníkov mať na stene vlčiu kožu? Čo zažili ľudia, ktorí svorky pozorovali mesiace v divočine? A prečo sú jeho ochrancovia a lovci takí nezmieriteľní?

Aký je vlk v zajatí? Dôveruje po rokoch v klietke človeku viac ako v divočine? Foto N - Tomáš Benedikovič
Aký je vlk v zajatí? Dôveruje po rokoch v klietke človeku viac ako v divočine? Foto N – Tomáš Benedikovič

Dýcha pomaly, šetrí energiu. Vyklusáva pozdĺž brehu rieky a pomedzi konáre a húšťavu pozoruje ostatných vlkov pri love. Najstarší a najmúdrejší zo svorky sa pripravuje na moment, keď bude musieť všetko ukončiť. Uháňanie obete vo vodách necháva na mladších. Alfa samec potom vie, kedy a kde má zahryznúť. Do krku alebo do papule.

Štvorčlenná svorka vlkov zahnala jelenicu dole kopcom do údolia. Obkľúčili ju a ženú ju po prúde tatranskej rieky Belá. Miestami sa jej podarí vyskočiť z ľadovej vody a utekať po pevnej zemi. Čoskoro ju však opäť vytlačia na klzké kamene. Nevyzerá to s ňou dobre.

Keď vlky zaženú svoju obeť do vody, väčšinou už lov dlho netrvá. V lese môžu byť jeleň či srna rýchlejší, ale vo vode tak dobre unikať nedokážu. Rieka je miestami aj meter hlboká. Tenké nohy vysokej zveri sa na vlhkých kameňoch šmýkajú a lámu.

Toto je však trochu iný lov. Potrvá dlho.

Stopy

Ku korytu Belej, ktorá odvádza vodu z tatranských dolín Tichá a Kôprová, nás priviedol Erik Baláž. Ochranár a aktivista, ktorý sa teraz živí najmä dokumentárnymi filmami o divokej prírode. Nakrútil aj Vlčie hory o jednom z posledných kusov divočiny u nás, mieste na severovýchode krajiny na pomedzí Slovenska, Ukrajiny a Poľska.

Erik je však doma najmä v tejto časti Tatier, v okolí Podbanského. Auto odstavíme pri zatvorenom bufete s kontajnermi zadebnenými pred medveďmi. Erik kráča cez Kokavský most ponad Belú do kopca, do lesov.

Po tomto videu budete vedieť stopovať vlka
autori: Martina Pažitková, Tomáš Benedikovič

V tatranskej prírode je vlk vzácnosť. Má obrovské teritórium, vlčia svorka žije na ploche 150 štvorcových kilometrov. Hráme na náhodu a Erik pochybuje, či vôbec nájdeme jedinú stopu. Hoci, podmienky sú na stopovanie skvelé. Na lesnej ceste je párdňová vrstva snehu. Po pol hodine v lese narazíme na oblé odtlačky. To pár rysov križoval cestu.

O pár metrov ďalej je Erik prekvapený ešte viac. V snehu vidieť stopy podobné psím, no vankúšiky láb sú na nich bližšie k sebe. Svorka vlkov má štyroch členov, je netradične malá. Všetky stopy smerujú hlboko do lesa. Začína sa stopovanie vlčej svorky.

Kto je tu obeť

„Tu vidno, ako bol strelený,” prepichuje poľovník prstom dieru v kožuchu vlčice na stene.

Môj prst sa do tej diery ani nezmestí.

„Tu bol prvý raz strelený guľou, tu mu vyšla. Na ´mäkkú´, črevá mala chytené.”

Táto rana vlčicu ešte nezabila. Snažila sa utiecť, dokázala prejsť ďalší kilometer. Strelec je však pripravený. Vypálil už sedemmilimetrovú guľku, v komore druhej hlavne však má ešte brokový patrón.

„Potom som ju zblízka dostrelil brokmi do srdca, na komoru,” rozpráva Ladislav Palguta vo svojom dome v Hranovnici pri Poprade.

Na stenách jeho obývačky sú desiatky trofejí rôznej zveri. Muflóny s hrubočiznými parohmi, mohutné jelene, diviačie kly, mláďa medveďa zabité vlakom, aj vlky.

IMG_5301
Vlčia trofej v dome poľovníka Ladislava Palgutu v Hranovnici. Vpravo je poľovnícky pes západosibírska lajka. Foto N – Tomáš Benedikovič.
kolaz

Palguta je poľovným hospodárom miestneho poľovníckeho združenia Dubina. Dostrelí aj na tristo metrov.

Poúča nás, že poľovníci nemôžu zabiť každého jeleňa. Ak by skolil mladého chovného samca, dostane pokutu aj päťsto eur. Ak už strieľa na jeleňa s korunou, musí byť starší ako dvanásť rokov.

Pri vlkoch žiadne obmedzenia neplatia. Vek, pohlavie, či má mladé. Nič z toho nehrá úlohu.

Vlkobijec

Skoliť vlka, to je pocta aj na ďalekom východe Slovenska. V Topoľovke neďaleko Humenného poľovníci práve skončili výcvik mladých poľovných psov. Privádzajú mladého muža, ktorého s úctou označujú za vlkobijca.

Asi tridsiatnik Slavomír Barnišin vlka zastrelil pred dvomi rokmi. „Bol som sa prejsť podvečer na individuálnej poľovačke,” hovorí formálne a dáva si pozor, aby všetko opísal podľa pravidiel. „Mal som vypísané povolenie, samozrejme na vlka.” Trojicu vlkov stretol asi tristo metrov nad dedinou pri salaši, trafil vlčicu.

Poľovník Palguta z Hranovnice poľuje už tridsaťtri rokov. Za ten čas zastrelil tri vlky. Najúspešnejšiu noc mal, keď najskôr skolil sedem líšok a potom natrafil na mladého vlka. Jeho kožuch teraz visí prevesený cez oko na vešiaku pri schodisku. Spod neho vytŕča niekoľko líščích kožušín.

„Najlepšie sa loví, keď je pľušť,” spomína na tie tri vlčie úlovky. Na najväčšieho naďabil vlani, keď nesnežilo, ale „fúkal taký vietor, že líšky odfukovalo”.

„Uloviť vlka, to je náhoda. Bol v lese, naháňal muflóny,” spomína a prináša obrovskú vlčiu kožu podšitú zelenou dekou. V pozadí v telke hrá maďarská stanica pre poľovníkov, práve niečo ulovili v kukurici.

Majestátna vlčia hlava cerí zuby, aj neprítomné sklené oči pôsobia desivo. Len ten zelený flauš vyzerá pri tej šelme nepratrične. Úprava kože a jej podšitie stojí 450 eur.

„Mal 53 kíl, veľký bol,” hovorí Palguta. V kohútiku mal asi meter. Umelú má teraz už aj čelusť. Poľovník sa potom na chvíľu stratí v izbách svojho veľkého domu a prinesie lebku. Hrdo na nej ukazuje staré vyšúchané očné zuby a stoličky. Bol to skúsený samec.

infac

Obhliadači mŕtvol

„Dnes sú trampoty okolo toho. Ochranári musia prísť a – táraniny. O pol ôsmej som ho strelil a ešte o druhej som nemohol s vlkom nič robiť, kým neprišli. Bál som sa, že sa mi zaparí. Musel som ho obracať, nemôže len tak ležať na snehu. Zaparený kožuch by vypĺzol a trofej by bola nanič. Cirkus okolo toho robia.”

Slovensko pred dvomi rokmi sprísnilo pravidlá lovu vlkov. Ku každému zabitému musí poľovník privolať štátnych ochranárov, aby zobrali vzorky zo srsti aj z kože a do evidencie zapísali, aký veľký a starý bol vlk a kde i ako ho ulovili.

Jednou z takýchto obhliadačok mŕtvych vlkov je Viera Kacerová zo Štátnej ochrany prírody, na starosti má široké okolie Tatranského národného parku.

V tejto sezóne ju zavolali k štyrom mŕtvym vlkom. Jej kolegu k jednému.

„Vlky sa môžu oficiálne strieľať len od 1. novembra do 15. januára. Nehovorím o tom, že ich poľovníci strieľajú, keď ich vidia. Dokázať to však nemôžeme.“

V TANAPe podľa nej žije zhruba 25 kusov, teda asi štyri svorky. „Tým, že sa poľuje, sú svorky rozbité. Mala by byť stará vlčica a okolo nej mláďatá. Keď alfa pár odstrelia, narúša sa rovnováha. Starší pár dokáže počet členov svorky ustrážiť, nedovolia napríklad, aby sa rozmnožovali, keď je málo potravy. Bez alfa samca a samice už regulácia nie je.“

Vlk z filmu Vlčie hory. Foto - Jozef Fiala/Arolla Film
Vlk z filmu Vlčie hory. Foto – Jozef Fiala/Arolla Film

Za lov mimo povoleného obdobia dostane poľovník pokutu a môžu mu aj zobrať zbraň. Štátna ochranárka pytliaka zatiaľ neprichytila. Pozná prípad, keď sa taký lovec prezradil fotografiami na internete.

„Vlk teraz na tom nie je tak dobre, mal by byť chránený celoročne,” je presvedčená Kacerová.

Keď s medveďmi zabíjajú ovce

Potrebe mať povolený lov viac rozumie zoológ Slavomír Finďo z Národného lesníckeho centra, ktorý sedí aj v štátnej komisii pre kvóty lovu. „Keď si poľovníci nemôžu vlka odloviť, potom ho lovia nelegálne,” hovorí.

Poľovníci odhadujú, že na Slovensku je asi dvetisíc vlkov. Podľa Finďa to je výrazne prestrelené. Experti sa zhodli, že ich môže byť tristo až päťsto.

Po tlaku ochranárskych mimovládok a Európskej komisie Slovensko výrazne znížilo povolený počet ulovených vlkov – za posledné dva roky na 80. Minulú sezónu poľovníci oficiálne odstrelili 27, túto sezónu 54 vlkov. Pomerne nízke číslo podľa zoológa ukazuje, že keď im dáte prísne pravidlá, tak im to veľmi nejde.

V Česku je vlk chránený, lov je zakázaný aj v Maďarsku a Poľsku, kde napríklad štát platí farmárom všetky škody spôsobené vlkom.

Erik Baláž hovorí, že aj kvóta osemdesiat vlkov je veľa. „Nič by sa nestalo, keby ich nelovili vôbec. V Poľsku sú svorky stabilnejšie a trochu väčšie. No nehrozí tam, že by sa vlky premnožili. Koľko je trávy, toľko môže byť jeleňov, a koľko je jeleňov, toľko môže byť vlkov,“ vysvetľuje. Vlky podľa neho skôr pomáhajú regulovať počty vysokej zveri, bránia jej premnoženiu, a teda jej chorobám, či vyžratiu vegetácie. „Vlky nezožerú všetky jelene. To nemá evolučnú logiku, nevyhubia si svoju potravu.“

Mimo štatistík sú pytliacke lovy. „Odkryť pytliactvo je jedna z najťažších vecí,” vraví Finďo. Počul napríklad o piatich obetiach len v okolí Hnúšte.

Hnev na vlka podľa neho pramení aj z toho, že spolu s medveďmi zabijú ročne asi tristo oviec. Viní z toho aj majiteľov stád. Odučili sa totiž svoje ovce chrániť a nepúšťajú medzi ne ovčiarske psy. Sú na reťaziach, nič neustrážia a sú aj zbytočne agresívne k ľuďom, hovorí zoológ.

,,Kto uloví vlka, je najväčší hrdina v dedine.” Na tvári Erika Baláža je vidieť pohŕdanie. ,,Sú, samozrejme, rôzni poľovníci. Sú bohatí, ktorí chcú trofej. A sú aj takí, ktorí ho zastrelia pre to, že zabil jeleňa,“ vraví Baláž.

Doktor hôr a panskí huncúti

„Vlk do prírody jednoznačne patrí. Je to doktor prírody. Čo je zlé, choré, poranené, to zožerie a choroby sa nerozširujú.” To už nerozpráva Erik Baláž, ale poľovník Laco Palguta. Rýchlo však dodá: „Keď je ich však veľa, tak je to neúnosné a lovia zver zaradom.”

Minulú, netradične teplú zimu mali najväčšie straty na muflónoch a diviačatách. „No musia niečo žrať. Seno žrať nebudú, ani krmivo, čo dávame jelenej zveri,” uznáva.

Viac ako na vlka nadáva na inú škodnú. Na poľovníkov, ktorí pre les po celý rok nič neurobia a iba prídu strieľať. „To je panské huncútstvo. Nikdy z nich nič nebude, to sú lovci. Máloktorý si splní povinnosti. Majú známosti, peniaze, dostanú sa do viacerých združení.”

Ochranári z Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk sú však presvedčení, že pri love na vlka porušujú pravidlá nielen pytliaci či neporiadni poľovníci, ale aj niektoré poľovnícke združenia.

Napríklad keď na spoločnej poľovačke vyduria s inou zverou aj vlka, stoja pred dilemou, či ho zastreliť. Súčasťou nových pravidiel je aj zákaz strieľať na vlka pri takejto spoločnej poľovačke.

Odolá poľovník, keď to je možno jediná šanca v jeho živote na takú trofej?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Spoločné poľovačky: ,,očumovačom” neprístupné

Poľovníci sú uzavretá komunita. Päť rôznych poľovných združení v okolí Humenného a Sniny nás odmietlo pustiť na svoju spoločnú poľovačku. Pri nej idú poľovníci aj v rojnici lesom a strieľajú na zvieratá, ktoré vyplašia.

Ako súkromnú akciu chceli spoločnú poľovačku udržať aj v Slovenskej Volovej pri Humennom. Poľovný hospodár nám sľúbil, že odmietavých poľovníkov bude ešte prehovárať. Potom už nezdvíhal telefón.

Keď sme v nedeľu ráno prišli pred obecný úrad v dedine, chlapi sa už schádzali s puškami na pleciach.

„Ďakujeme, že ste prišli,” vítal nás zdanlivo prívetivo predseda združenia. „Choďte niekam inam,” dodal vzápätí, aby nedošlo k omylu.

Chlapi v zelených mundúroch a vo vojenských ,,maskáčoch“ s reflexnými páskami na zelených šiltovkách prikyvovali. Keby sme vraj prišli pred dvomi týždňami, keď pozývali aj verejnosť. Alebo napríklad o rok. To by všetko pripravili. Aj nástup na ihrisku, aj trubkára.

„Nejde mi do hlavy, že ste prišli s bratislavskou značkou, že ste si vybrali práve našu malú Slovenskú Volovú,” hovoril rozhodne predseda. „Neverím vám, v tom niečo musí byť.”

Poľovníkov Slovenskej Volovej sme rozrušili. Nervózne prešľapovali, nevedeli, čoho sú novinári z Bratislavy schopní. Či ich náhodou nebudú prenasledovať až do lesa. Malé terénne autá aj s britskými, aj poľskými značkami tak stáli hodnú chvíľu pred obecným úradom. Niektoré aj s naštartovaným motorom. S poľovníkmi sa pohli do lesa, až keď sme odchádzali.

Fotogaléria: Vlky z Vlčích hôr, bratislavskej klietky, aj z lesa v Bavorsku

kolaz_fotogaleria2

Z kože stiahnu na počkanie

No zatiaľ čo z organizovaných poľovníkov majú ochranári často posmech, rozzúriť ich dokážu pytliaci.

Katka Grichová z Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk si spomína na prípad, keď jej kolegyňa jedného vyrušila pred pár rokmi v rezervácii Suchá Dolina v Tatrách. Zastrelený vlk už visel zo stromu, pytliak ho chcel stiahnuť z kože. Keď počul prichádzať ľudí, ušiel.

Suchú Dolinu zachránilo združenie Vlk pred výrubom, prenajalo si ju od urbariátu na 40 rokov. Vyhlásilo aj vlastné súkromné rezervácie: Vlčia v Čergove neďaleko Prešova a Rysia v Strážovských vrchoch.

V rezerváciách vlka loviť nemožno. „Kamarátka našla aj zastreleného vlka v rezervácii,” hovorí Erik Baláž späť v Tatrách. Poľovníka chytili, dostal pokutu za to, že zišiel z chodníka. Nespáchal trestný čin. Vlk totiž, na rozdiel od iných chránených zvierat, nemá stanovenú spoločenskú hodnotu. Medveďa hnedého štát napríklad cení na 3690 eur, svišťa na 4610 eur a kamzíka na 6910 eur. Pri vlkovi suma chýba.

Ministerstvo životného prostredia to vysvetľuje tak, že vlk má špecifický režim lovu a kvótu stanovuje ministerstvo pôdohospodárstva. Preto ho vraj zo svojej vyhlášky o chránených druhoch vynechali.

Na ministerstve pôdohospodárstva patria vlky pod Jána Mizeráka, generálneho riaditeľa Sekcie lesného hospodárstva a spracovania dreva. Za prvej vlády Roberta Fica, keď malo pôdohospodárstvo pod sebou HZDS a životné prostredie zasa SNS, bol Mizerák šéfom Štátnej ochrany prírody. Vtedy sa dostal do ostrého sporu s ochranármi. Z tejto funkcie totiž presadzoval ťažbu dreva v Tichej a Kôprovej doline v Tatrách.

„V národných parkoch na Slovensku sa všade poľuje, okrem rezervácií. Máme také čudné zákony. Človek tu nemôže byť mimo chodníka, ale zabíjať zvieratá tu poľovníci môžu,“ hovorí o slovenských pravidlách Erik Baláž.

Kto je horší: Penta alebo ochranár?

Poľovník Ladislav Palguta sadá do svojho ľahkého terénneho auta Suzuki Ignis 4 x 4 a vezie nás do kopca do revíru. „Keď nemáte 4 x 4, do lesa sa nedostanete,” prehodí. Na úpätí Zámčiska po pár dňoch teplej zimy napadlo miestami aj pol metra snehu. Po ceste do kopca hrá v aute Funrádio, poľovníka to nevyrušuje.

Po ceste cez Kvetnicu ukazuje na rozpadnutý komplex niekdajšej liečebne. „Penta je ako chobotnica,” hovorí rozzúrený o tom, ako prišla finančná skupina a liečebňa odvtedy chátra.

Neskôr pritvrdí. „Horšie ako Penta sú ochranárske spolky. Od stola dakto rozhodne, ako to je,” dodá neskôr.

Za výrazným obmedzením lovu vlka sú ochranári zo združenia Vlk. Neustálymi sťažnosťami presvedčili Európsku komisiu, že kvótu na lov treba znížiť, a Brusel potom rozhýbal aj našich ministerských úradníkov.

Ochranári z Vlka vracajú poľovníkom rany bez okolkov. Naznačujú napríklad, že strieľanie veľkých dravcov je sexuálna úchylka.

Odkazujú aj na výskum nemeckého profesora zoológie Bernhardta Grzimeka, popularizátora divokej prírody a režiséra dokumentárnych filmov. „Vysoké percento vášnivých lovcov dravcov predstavujú impotentní muži, ktorí si takto dokazujú svoju mužnosť i odreaguvávajú svoje frustrácie a zároveň sa uspokojujú tým, že môžu zabíjať zdravé a, na rozdiel od nich, normálne sexuálne aktívne samce divokých zvierat,“ napísal Grzimek.

Stopovanie 2: Nažerie sa aj orol skalný

„Tu sú stopy jelenice,“ hovorí nadšene Erik späť v lesoch okolo tatranskej rieky Belá. Po stopách vlčej svorky sme s ním prešli niekoľko stoviek metrov hustým lesom. Tu ju vlky začali prenasledovať.

Preťahujeme sa pomedzi stromy, brodíme sa mäkkými bažinami. Machy sú mazľavé, noha skončí vo vode aj tam, kde to ako bažina nevyzeralo.

Stopy pokračujú za roklinkou, treba prejsť po padnutom kmeni stromu. Teraz chvíľu strmo do kopca a zasa strmo dole, smerom k rieke.

Takto skáče jelenica, ukazuje Erik na hlbokú stopu v snehu. Zvyčajne si vlky vyhliadnu väčšieho jeleňa. Jeden z nich si ho nadbehne, ženú ho dole kopcom a ideálne k strmému zrázu. Jeleň sa bojí aj malej výšky. Ak ho však dostatočne vystrašia a skočí, pravdepodobne si zlomí nohu.

„Keď svorka vlkov zabije jeleňa, môže ho žrať aj týždeň. Hlavne v zime, keď tu nie sú medvede,“ hovorí Erik. Medvede totiž rady vyžierajú aj z čerstvého mäsa. Potom priletia aj orly a sýkorky.

Erik Baláž na brehu tatranskej rieky Belá pri stopovaní vlčej svorky. Foto N - Martina Pažitková
Erik Baláž na brehu tatranskej rieky Belá pri stopovaní vlčej svorky. Foto N – Martina Pažitková

„Na koristi vlkov sa priživuje asi tridsať zvierat. Napríklad orol skalný by mal v zime problém s lovom. Vďaka vlkom jeho potrava prichádza pravidelne, orol nikdy nie je hladný.“

Jeleň môže mať aj 150 kíl mäsa. Na jedenkrát svorka zožerie menej ako štvrtinu. Potom sa vrátia aj po niekoľkých dňoch.

„Jelene vydržia utekať aj niekoľko kilometrov,” vracia sa Baláž k lovu. „Vlky však vydržia viac. Jeleň je rýchlejší, no ak sa mu nepodarí utiecť hneď, jeho šance časom klesajú,“ hovorí Erik.

V tomto momente je náš lov jelenice stále 50 na 50.

Erik Baláž už takéto hony stopoval aj niekoľko dní v kuse. „Nejde iba o to, vystopovať lov, ale zistiť, ako sa svorka správa a ktoré miesta sú pre ňu dôležité. Tam sa často vracia.“ Tam ho potom môže nakrútiť, alebo jednoducho pozorovať aj bez objektívu.

V kanadskej divočine

Nepretržite vyše roka vlky v divočine pozoroval kanadský zoológ Farley Mowat. Na severe Kanady v severnej Manitobe a v provincii Nunavat strávil dve letá a jednu zimu v polovici minulého storočia, mnohé mýty o vlkoch sa potom pokúsil vyvrátiť v knihe Nehaňte vlka.

Pozoroval ich hry, naháňačky, ich zvádzanie. Keď sa k nim chcel dostať na dohľad, teritórium okolo svojho stanu si označkoval močom, ako to robia vlky. A tie to akceptovali.

Zaznamenal, ako zložito spolu vlci komunikujú, ako sa dohadujú na stratégii, vyjú na seba aj na diaľku.

Farley Mowat, ale aj slovenskí odborníci na vlkov Juraj Lukáč a Erik Baláž sú presvedčení, že majú pomerne široký jazyk a dokážu sa sofistikovane dohadovať.

„Do poznámkového zošita som si zaznamenal nasledovné druhy zvukov,” píše Mowat. „Kvílenie, zavýjanie, akési trilkovanie, kňučanie, vrčanie, skučanie, mrnčanie, štekanie.”

Odkazy si vedia posielať aj na diaľku niekoľkých kilometrov a zvukmi, ktoré netrénované ľudské ucho ani nezachytí. Jeho eskimácky sprievodca Ootek napríklad v jednom z takýchto zvukov dešifroval správu o príchode stáda sobov. Tie o pár dní naozaj prišli.

Vĺčatá vo Vlčích horách. Foto - Adam Baštek/Arolla Film
Vĺčatá vo Vlčích horách. Foto – Adam Baštek/Arolla Film

Svorka je rodina

Vo vlčej svorke bývajú okrem rodičov tohtoročné a rok staré mláďatá. Alfa pár ich vedie a učí ich napríklad aj to, ako sa vyhnúť človeku. Normálne má svorka asi osem členov.

„Keď poľovníci zastrelia rodičov, svorka má veľký problém. Mláďatá sa nevedia uživiť. Často sa to končí tým, že padne celá svorka. Alebo, keďže nevedia loviť, napádajú domáce zvieratá napríklad na salašoch,“ hovorí Erik Baláž

„Poľovníci to hovoria otvorene. Keď vidia vlka, prosto strieľajú. Väčšinou ani nevedia rozlíšiť alfa pár.“ Z diaľky to ani nevidno, ročné mláďa je rovnako veľké ako dospelý vlk. A dominantný pár odhalí často až správanie zvyšku vlkov.

Na love

„Lov vedie alfa pár. Úplne mu však nerozumieme, majú svoju stratégiu,“ hovorí Erik. Pri jednom stopovaní napríklad v dvojici vlkov jeden zrazu nepochopiteľne zastal. Druhý šiel do kopca. Až potom Erik pochopil, o čo im išlo. Vlk šiel na kopec za stádom jeleňov. Vybral toho najslabšieho a hnal ho pred sebou.

Rýchly jeleň by mal normálne šancu uniknúť, no vtedy proti nemu vyskočil druhý, čakajúci vlk. Zatlačil ho do rokliny, tam jeleň trikrát spadol a vlky ho dostali.

Pri inom love zasa podľa Erika svorka nahnala veľkého jeleňa do lesa s hustými stromami. Mal veľké parohy, nevedel sa predrať a narazil hlavou do jedného z kmeňov. Dezorientovaného ho nahnali do rieky, no aj tak potom ušiel.

Jelene, ktorú sú si sebou isté, ani neutekajú, hovorí Erik. Najslabší jeleň sa začne správať podivne, rozbehne sa prvý. Sám sa udá. Vlky vycítia slabého jedinca v stáde aj z trusu, moču či zo slín, preráža v nich napríklad zápal v sánke od poraneného zuba.

output_JE27GO

Dohodnú sa a vyrazia do útoku

Severské vlky od Vlčej zátoky na severe Kanady majú svoje vlastné techniky lovu, zapísal si Farley Mowat. Tiež čakal krvilačné trhanie na márne kusy, hromadný útok na slabé zviera a potom hody. Videl niečo iné.

Svorku, ktorá sa ležérnym tempom presúvala tundrou pomedzi viaceré stáda sobov, raz sledoval niekoľko kilometrov. Soby si ich takmer nevšímali. Keď svorka objavila samice a mláďatá, začali ich po jednom naháňať. A po pár metroch ich zasa nechali na pokoji. Nechceli sa zbytočne vyčerpať lovom zdravého soba, ktorý by im beztak ušiel. Tak si testovali viaceré.

„Keď bola hojnosť sobov, preverovanie spočívalo v tom, že stádo rozohnali a prinútili bežať tak dlho, kým sa neukázalo, či v ňom sú, alebo nie sú choré, poranené, alebo inak postihnuté jedince. Ak také zviera objavili, zavesili sa naň a snažili sa ukoristiť ho. Ak v čriede také zviera nebolo, vlky skoro zanechali naháňačku a pobrali sa opáčiť inú čriedu.”

Ak bolo sobov málo, museli byť ešte prefíkanejšie. Buď malé stádo zahnali k úkrytu, kde čakali ďalší vlci, alebo si lov podelili a štafetovo sa v prenasledovaní striedali. Aj v takých prípadoch ulovili väčšinou tie najslabšie.

„Sob živí vlka, ale je to práve vlk, ktorý ho zachováva pri sile. Keby nebolo vlkov, čoskoro by nebolo ani sobov. Vykapali by, len čo by chytili nejakú chorobu,” hovorí Eskimák Ootek v Mowatovej knihe.

Video: Ako vlky zmenili toky riek v Yellowstone

Stopovanie 3: Jelenica sa vyhla rokline

Stojíme s Erikom Balážom nad zrázom, rieka pod ním vytvára malú zátoku. „Toto je ideálne miesto, kam nahnať jeleňa,“ hovorí Erik. Rieka je asi štyri metre pod nami. Ani tu sa to svorke nepodarilo. Lov pokračuje.

Takmer kolenačky sa predierame ihličnanmi, z ich vetiev kvapká voda. Stopy sa vracajú k rieke a zasa od nej odbočujú.

„Je nezvyčajné, že jelenicu riekou ženú tak dlho,“ hovorí Erik.

Nielen koryto, ale už aj breh je nebezpečný aj pre nás v pevnej obuvi s relatívne pomalým tempom. Okrúhle veľké kamene sa pod nohami kĺžu a balansujú. „Vlky by nešli do vody len tak,“ hovorí Erik s tým, že určite majú práve nad jelenicou prevahu.

Poľahky sa svižným krokom vzdiali aj na desiatky metrov, kým my zaostávame v húštinách.

Zhruba po dvoch kilometroch sme stratili stopu. Erik kráča vpred, my stopy na chvíľu aj zabúdame sledovať a sme tak zaskočení, že sa vlastne stratili. „Lov vlkov sa asi skončil,“ hovorí Erik rezignovane.

Po dvesto metroch sa však stopy dvoch vlkov opäť objavia. Sneh je v týchto miestach vlhký a stopy sa menia a strácajú.

Stopy vlka. Foto N - Martina Pažitková
Stopy vlka. Foto N – Martina Pažitková

O chvíľu sa lov presunie až k mostu, cez ktorý sme pôvodne vstupovali do lesa. Vlky sledovali zver aj po širokej lesnej ceste. Pár metrov od rieky je asfaltová cesta, občas ňou prejde auto. „Keď lovia, niekedy už neriešia, že to môže byť nebezpečné miesto blízko ľudí. Ale vtedy korisť stiahnu až ďalej, do bezpečia.“

Erik sa kajá, že pri moste si pôvodne vlčie stopy nevšimol. Hovorí, že ich tak blízko ľudí nečakal, a spoľahol sa na to, že to bude určite pes.

Mladá horalka a minister drevár

Za oknami auta je snehová chumelica. Katarína Grichová zo združenia Vlk nám po ceste do Prešova rozpráva o vlkoch, ktorí si sami regulujú svoj počet podľa potravy a do noci práve predné reflektory osvetľujú stádo laní, ktoré samovražedne prebiehajú cez cestu.

Dvadsaťsedemročná aktivistka z Vlka strávila posledné dve noci v lese neďaleko poľskej hranice iba v spacáku. Cez deň nás tadiaľ s náčelníkom Jurajom Lukáčom previedla po stopách medveďa, ktorý sa prebral zo zimného spánku a pobral sa do Poľska. Medveď našiel stopy účtovníka združenia a bol zvedavý, kam ho zavedú. V stopách medveďa sa zasa vybral vlk. Podľa Lukáča to vlky robia často, vyberú sa v cudzích stopách, aby nemuseli prerážať hlboký sneh.

Katarína bude združenie Vlk zastupovať v ministerskej komisii pre veľké šelmy. Jasne dáva najavo, že záchrana slovenských šeliem je boj so štátnymi úradníkmi, s lesníkmi a poľovníkmi. Víťazne zatne päsť, keď spomenie, že vďaka ich boju Brusel obmedzil lov vlkov u nás.

Je odbojná a ostrá, to zaskočilo aj ministra životného prostredia Petra Žigu (Smer), bývalého obchodníka s drevom.

Psa rozhryzie, človeka sa bojí

„Vlk má veľmi zlé skúsenosti s človekom,” hovorí Erik Baláž o tom, že ľudia naňho poľujú stáročia. „Dokonca nechajú človeka vykradnúť vlčí brloh, pozabíjať vĺčatá, ako sa to kedysi robilo, vlčica neurobí nič.”

Aj k svojej staršej koristi sa radšej vracajú oblúkom niekoľkých kilometrov, aby si boli istí, že sa k nej nepriblížil žiaden človek.

„Vlk ide po hrebeni a vy po doline. On o vás vie, vy o ňom nie,” hovorí aj Ján Vasil, tajomník poľovníckeho klubu v Topoľovke.

„Vlk počuje na ďaleko. Je plachý. Vôbec neútočí na človeka, ako sa to prezentuje. To je len ľudský výplod fantázie,” hovorí Vasil. „Ľudia pozerajú veľa filmov. Kynológiu robím od mala. Nikde nebolo prezentované, že vlk zaútočil na človeka.”

Tak ako Vasil, aj všetci ostatní poľovníci, s ktorými sme sa stretli, to opakujú. Vlk na človeka nezaútočí.

Neušetrí však psa, hovorí Vasil. V ten víkend miestni poľovníci robili skúšky poľovných psov. Hrdí sú v Topoľovke najmä na západosibírske lajky, priamych potomkov vlka. Jednu z nich nabodol počas skúšok diviak, museli ju zašívať, na druhý deň už behala.

„Vlk psa zabije. Lajku a severské plemená možno nie. Ale jazvečíka určite. Zabije a vyhryzie vnútornosti,” hovorí Vasil. Pes podľa neho ani nestihne utiecť. „Lajka má v kohútiku 55 centimetrov a 20 až 30 kilogramov. Vlk je dva razy taký veľký, má aj 70 kíl.”

Video: Vlk ulovený na Slovensku pri spoločnej poľovačke

www.youtube.com/watch?v=N6WxQzeNVhI

 

Omyl číslo 1: Vyhubia vysokú zver

Svorka Farleya Mowata, ktorú pozoroval niekoľko mesiacov, mala pevné zvyky. Na lov vyrážali spravidla v noci. Vracali sa nadránom, mláďatám vyvrátili ulovené mäso a tie sa nažrali.

Čo však lovili? Mowata na sever vyslala kanadská vláda, aby priniesol dôkazy o tom, ako vlky masovo zabíjajú soby. Keď ho pustili bližšie k sebe, všetko bolo inak.

Základ stravy vlčej svorky z Vlčej zátoky neboli soby, ale myši. A lovili dokonca aj kačky a ryby z rieky, ktoré pred sebou hnali proti prúdu do miest, z ktorých nedokázali uniknúť.

Mowat robil aj analýzu vlčích výkalov, ktoré nazbieral za pol roka v kanadskej divočine. Až 48 percent výkalov obsahovalo pozostatky hlodavcov. Pozostatkov sobov bolo menej, našiel aj vtáky a jeden mosadzný námornícky gombík.

,,Zrazu sa začala správať, akoby sa pomiatla,” opisuje Mowat správanie vlčice Angeliny pri pití vody v zátoke, v ktorej pristál kŕdeľ divých kačíc. „Mrnčala ako šteňa, naháňala vlastný chvost, váľala sa sem a tam medzi skalami, líhala si na chrbát, divoko šermovala všetkými štyrmi labami vo vzduchu.” Skákala do vzduchu a kňučala. „Kačice boli od zvedavosti ako zhypnotizované,” začalo sa ukazovať, že to nie je len bláznivá vlčia hra. Plávali bližšie a bližšie. Vtom sa na ne vlčica vrhla, iba tesne ich minula.

Omnoho úspešnejšia bola potom v bahnitej tráve. Nastražila uši a opatrne kráčala močarinou. „Zdvihla sa na zadné ako kôň, ktorý chce zhodiť jazdca, a potom sa prednými labami meravo vystretými pred seba prudko vrhla dopredu. Bleskurýchle zohla hlavu, chňapla, prežrela a pokračovala v tom zvláštnom tanci.”

Takto ulovila niekoľko myší, prehĺtala ich na jeden hlt.

Vlci nám chodia cez deň poza dedinu, odpovedá poľovník Palguta spod Tatier na otázku, či sa vlk bojí človeka. Pracuje na družstve. „Za traktorom mi chytá myši. Oriem a pozerám, čo tam robí srna. Chodil po brázde a chytal myši. Keď nemá šťastie na srnu či diviačatá, zje všetko.”

Poľovný hospodár z Hranovnice pri Poprade Ladislav Palguta miluje les. Na zver už veľmi nestrieľa, chodí ju na hodiny pozorovať. Foto N - Tomáš Benedikovič
Poľovný hospodár z Hranovnice pri Poprade Ladislav Palguta miluje les. Na zver už veľmi nestrieľa, chodí ju na hodiny pozorovať. Foto N – Tomáš Benedikovič

Omyl číslo 2: Poľovníci sú zvery

„Vývrhy si odkladám do vriec. Potom ich vyložím v lese a to je istá líška,” odkrýva Palguta svoje tajomstvo, že líšky loví na vnútornosti. „Dve – tri cez noc strelím. Aj vlk príde. Ale radšej má také, čo si strhne sám,” znižuje hlas.

Poľovníci ako Laco Palguta sa môžu niekomu zdať vrahmi. Na posede v mraze pošepky rozpráva, ako sa odmlada brodil desiatky kilometrov snehom, aby nakŕmil zver, ako v lese trávi množstvo nocí bez jediného výstrelu. Pozerá pritom napäto von oknom, či dnes opäť uvidí divokú zver. A ctí pravidlá. Nikdy by nestrieľal na zver pri krmelci. Veríte mu, aj keď hovorí, že už nepotrebuje strieľať, stačí mu hodiny sa dívať.

Slovenskí poľovníci majú veľký reputačný problém. Milovníci prírody si z nich uťahujú, a môžu si za to často sami. Do lesa chodia aj podgurážení, občas zastrelia svojho kolegu, často sú to rozzúrení chlapi, ktorí si svoje teritórium chránia, akoby les bol iba ich.

Poľovník Palguta nie je žiadny satanáš. Tak ako vlk nie je predĺženou rukou pekla, nie je ním ani tento starý muž s ťažkou puškou.

Naozaj miluje prírodu a stará sa o ňu. Sám však hovorí, že takí nie sú všetci poľovníci.

Stopovanie 4: Namáhavý lov vrcholí

Dole po prúde sa vlky vrátili opäť k rieke. Tam sú do zeme vyhĺbené dve veľké ryhy po kolesách terénneho auta. Končia sa až v potoku. Na druhom brehu však nepokračujú, auto tadiaľ neprebrodilo.

Erik hovorí, že niekedy poľovníci nájdu vlkmi uloveného jeleňa a odvezú si telo k posedu. Potom číhajú, či vlky prídu žrať. Mäsová návnada je zakázaná, poľovník nemôže napríklad priniesť zabitú ovcu či sliepku. Mŕtvy jeleň je na hrane zákonov. Jasne to žiadne pravidlá nezakazujú, zároveň však pri manipulácii s divokou zverou má poľovník povinnosť odviezť mŕtve telo do kafilérie a nie ho prevážať po lese.

Pred poľovníkmi je Erik už opatrnejší. Raz jednému rozprával, ako v horách okolo rieky našiel mnoho jeleních kostier aj s lebkami. O pár dní tam už neboli, niekto ich všetky vyzbieral. Zrejme skončili ako trofeje na stenách.

Stopy, ktoré v snehu stopujeme, majú tak dva – tri dni. V diaľke počuť krkavce. Je to opačným smerom, ako prenasledujeme vlky. Keby lietali pred nami, mali by sme nádej, že sa znášajú na mŕtvu jelenicu. Takto sme stratení.

Nadnes tak stopovanie ukončíme. Erikovi vypršal čas, musí ísť po dieťa do škôlky. Teší sa, ako sa na druhý deň do lesa vráti.

„Lov bol neúspešný,” prišla mi na druhý deň od neho SMS.

Stopoval ešte kilometer dolu po prúde.

Všetky štyri vlky vybehli z vody do húštin a odtiaľ sa rozpŕchli, jelenica odbehla iným smerom. Žiadne stopy po boji, ani žiadne stopy menších dravcov, ktoré by sa priživili na mŕtvole.

Tentokrát bola jelenica úspešnejšia. Svorke vlkov ušla. Hlad budú musieť opäť zahnať hlodavce.

Video: Príbeh vlčice z Yellowstone (Nat Geo Wild)

https://www.youtube.com/watch?v=Dcxaa0-GpbQ

 

Slovenské lesy

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto - Paddy O’Sullivan/Unsplash