Kirchhoff: Chcel som obísť pátos, ktorý sprevádza holokaust

„Keď sa povie Rómovia a holokaust, väčšina reaguje – no a čo? Akoby to bola ukončená bezvýznamná kapitola. Podľa mňa však vôbec nejde o nejakú uzavretú minulosť.“

Robert Kirchhoff dobre vie, o čom hovorí – za sebou má niekoľko zhromaždení extrémistov, ktoré zaznamenal s kamerou. A predsa ho neminulo prekvapenie z parlamentných volieb.

„Nikdy by som neveril, že v našom slovníku zakotví slovo ‚kotleba‘. Znovu ma to utvrdzuje v tom, že v tejto krajine je možné všetko. A je to tak preto, že to dovolíme,“ hovorí dokumentarista.

Genocída v tieni

Cez druhú svetovú vojnu zahynuli v Európe milióny Židov. Trochu v tieni židovského holokaustu však zostala genocída, o ktorej sa málo vie aj málo hovorí.

„Židovský šoa je pomerne podrobne zmapovaný. Historicky aj umelecky. Generácie Židov bojujú s vlastnou pamäťou, podávajú svedectvo o krehkosti našej civilizácie a o jej strašidelnom potenciáli. V porovnaní s tým zaznieva od Rómov a Sintov iba tichý a neistý hlások, že aj ich sa dotýkala táto tragédia. Uvedomil som si, že všetko je pominuteľné – a o pamäti Rómov to platí dvojnásobne,“ vysvetľuje Robert Kirchhoff, prečo o tom chcel nakrútiť dokument.

Keď má vybrať jeden príbeh z filmu, ktorý je pred dokončením, príde reč na jednu ženu, Sintku z Nemecka.

„Ako päťdesiatročnej jej na röntgene objavili dieru v lebke. Odkiaľ ju má, nevedela, nikdy predtým nebola na operácii. Až mama jej povedala pravdu.“ Žena sa dozvedela, že mala sestru-dvojičku. Začiatkom vojny deti matke odobrali nacisti. Jej sestra zomrela pri pokusoch, ju matka našla v nemocnici s obviazanou hlavou, vyniesla ju odtiaľ a ukrývala sa s ňou. Dcére o tom nikdy nehovorila.

„Čo si také malé dieťa z traumy môže pamätať, je veľkou neznámou pre historikov aj psychológov. No žena svoju minulosť začala objavovať nanovo. Dnes chodí po nemeckých školách a hovorí o tom žiakom.“

Nečakajte etnosafari

Nový film je v prvom pláne o bolesti a fyzických zraneniach, v druhom o deravej spoločenskej pamäti. Diváka však treba vopred varovať: nebude to ten druh snímky, ktorú očakáva od témy.

„Nepracujem s archívnymi materiálmi, fotografiami ani s rómskou hudbou, rómska osada je len v jednom zábere. Snažil som sa nerobiť etnografické safari plné bežných stereotypov. Nemám rád, keď z Rómov vyrábame minoritu, ktorú stačí posadiť ku ohníku, nech tancujú a spievajú.“

Namiesto menšiny s ich kultúrnym modelom chcel zobraziť niečo iné – univerzálne príbehy ľudských bytostí. A obísť pátos, ktorý tému holokaustu sprevádza.

„V protagonistoch sme nachádzali autenticitu a vnútornú slobodu. Myslím, že aj vďaka tomu prežili. Dnes sú ako storočné stromy – hovoria, čo táto uzatvorená epizóda v ich životoch znamená. Pre nás však bolo kľúčom, aby mali tie jazvy zacelené, aby žili dneškom a nie minulosťou. Bolo to pre nás očistné; pravdou je, že sme sa spolu aj dobre nasmiali.“

Ide o osudy, nie o vence

O úzadí, v ktorom bola a stále je genocída Rómov, svedčí, že prvý pomník jej vztýčili až v 60. rokoch:

„Ľudia odmietali uve­riť tomu, čo mali pred očami; po vojne sa celkovo o holokauste hovorilo málo. Keď sa o tom, aj u nás, hovoriť konečne začalo, tak nie práve ideál­nym spôsobom. Zvlášť vo východnom bloku sa možno nevedomky pokračo­valo v dehumanizácii zavraždených, ktorú vlastne začali nacisti. Téma sa vykachličkovala a tým zbanalizovala. Kládli sa vence k pomníkom, lebo sa to ‚patrí‘, o obetiach sa vravelo najmä v číslach. Nikoho nezaují­mali konkrétne osudy, príčiny, postoje,“ vraví Kirchhoff.

Na rozdiel od Židov svedectvám Rómov ľudia často neverili, ťažšie sa aj domáhali odškodnenia. Na začiatku nakrúcania (pred trinástimi rokmi) stihol filmár priamych pamätníkov – keď za nimi prišiel znova, zistil, že nikto z nich už nežije.

„Jediní, komu mohli čosi odovzdať, boli ich príbuzní a deti. Svedectvá z druhej ruky sú však problematické. Sú to často mýty, folklór, hrôzostrašné, dofabulované prí­behy. Nechcem pátrať po tom, či sú tie historky pravdivé. Podstatné podľa mňa je, že o Rómoch a o nás aj tak veľa vypovedajú.“

Časom prišlo poznanie, že tak ako kočovali Rómovia, aj on musí vycestovať za témou. Nakrúcanie ho zaviedlo od Nemecka cez Srbsko a Poľsko až po Francúzsko. A najavo vyplynuli odlišnosti, ako krajiny nakladajú s dedičstvom.

Na Západe by sa asi nestalo, že na mieste bývalého pracovného tábora z 2. svetovej vojny vy­rastie zberňa surovín (Dubnica nad Váhom) či veľkochov ošípaných (české Lety u Písku).

Sú to stavby, proti ktorým aktivisti bojujú, ale Kirchhoff prekvapuje iným názorom. „Možno by tam tieto stavby mohli zostať. Vystihujú našu dieru v pamäti, to, ako sme o tom boli schopní hovoriť či mlčať. Nechápali sme, aké je to dôležité. Teraz vidno, že minulosť nás dobehne.“

Uvidíme na jeseň, keď sa celovečerný dokument dostane do kín. Z ukážok Diery v hlave sa zatiaľ zdá, že by sa mohla stať podobnou udalosťou ako predtým jeho Kauza Cervanová (2013).