Vyryl si do nohy slovo HELP. Prečo sa stále viac ľudí sebapoškodzuje a ako im pomôcť

Článok obsahuje opisy, ktoré môžu byť spúšťačom duševnej nepohody.

Maličká paneláková kúpeľňa je len taká priestranná, aby sa do nej zmestilo umývadlo, práčka a vaňa. V jej pravej časti sú do radu poukladané sprchové gély a šampóny. Na opačnej strane vane sedáva po večeroch Alex.

Mladý muž za sebou zatvorí dvere kúpeľne. Netrpezlivo, ale starostlivo si vydezinfikuje stehno. A potom sa doň poreže žiletkou.

Sleduje, ako sa mu valí krv z rany na pravej nohe. Kým si ju ošetrí, ranu si odfotí mobilom. Potom ide spať, pretože – ako vysvetľuje dvadsaťosemročný muž – po sebapoškodzovacom rituáli sa mu dobre zaspáva.

O tri až štyri dni sa to celé opakuje. „Keď už ranu nevidno a prestáva bolieť, potrebujem to zopakovať,“ vysvetľuje útly muž s okuliarmi.

Je polovica februára 2023, streda popoludní, a Alex by v tomto čase normálne ešte spal. Teraz sedí v kresle v obývačke a spomína na chvíle, keď si prvýkrát ublížil.

„Pamätám si to úplne presne. Bolo to 1. marca 2022. Dovtedy by mi nikdy nenapadlo, že sa ma môže čokoľvek také týkať,“ rozpráva a pritom hladká mačku, ktorá mu spí na kolenách.

„Celý život som zápasil s úzkosťami,“ spomína s meravým výrazom Alex na to, čo u neho viedlo k prvému sebapoškodeniu.

Počas štúdia pedagogiky na vysokej škole jeho úzkosti prerástli do depresívnych stavov. Mesiac pred záverečnými skúškami preto štúdium ukončil.

Práve so školou sa spája jeho prvé porezanie sa. „Dlhodobo som sa necítil dobre. V škole sa mi nedarilo tak, ako by som si predstavoval, a prestával som veriť, že to nejako dopadne,“ zveruje sa Alex.

Odrazu nevedel, ako s intenzívnym negatívnym pocitom zdravo naložiť.

A tak v ten marcový deň siahol po špendlíku a vyryl si do nohy slovo HELP. „Ešte hodinu predtým by mi to ani nenapadlo,“ spomína.

Svoju bolesť potrebuje mať na očiach

Najskôr prišiel šok. „Bol som prekvapený z toho, že som to vôbec urobil. A aj keď som s tým bol zvláštnym spôsobom spokojný, povedal som si, že už to nikdy neurobím,“ rozpráva mladý muž, ktorý sa postupne stal od sebapoškodzovania závislým. Ubližoval si každý deň, niekoľko mesiacov.

Zabrali až antidepresíva. „A teraz sa to znova rozbehlo,“ opisuje Alex. Nálada išla dole a objavili sa myšlienky na rezanie.

Alex si v čase rozhovoru prechádzal svojou druhou depresívnou epizódou. Vstať z postele dokázal až o jednej popoludní, počas nasledujúcich troch hodín zvládal len základnú starostlivosť o seba, svojho kocúra a morča, kým sa tak vyčerpal, že si šiel znova ľahnúť.

Potom vstal podvečer a zaspával o druhej ráno. A tak stále dokola, ak práve nešiel k lekárovi alebo na terapiu.

„Chcel by som chcieť niečo robiť. Ale teraz vôbec nefungujem,“ hovorí odovzdane s tým, že do práce zatiaľ chodiť nezvláda.

Po žiletke siahal najprv hlavne vo chvíľach silnej úzkosti, z ktorej nedokázal nájsť cestu von. A to aj napriek tomu, že mu pri odberoch krvi vždy bolo zle a omdlieval.

Na sebapoškodzovaní ho priťahoval pocit, že robí niečo zakázané, aj úľava, ktorá sa dostavila. Potom sa už začal rezať automaticky, zo zvyku.

Považuje za dôležité mať svoje vnútorné bolesti na očiach, môcť sa ich dotknúť a mať nad nimi kontrolu. „Je to pre mňa dôkaz, že si to nevymýšľam, pretože depresia človeka stále núti premýšľať o tom, či som si niečo len nenahovára,“ vysvetľuje.

Dobre vie, že si nezvolil zdravý spôsob, ako sa s vecami vyrovnať, a aj sa s tým zveril len pár ľuďom: kamarátke, terapeutke a krátko pred naším rozhovorom aj mame. Zvyk a túžba po úľave však vraj boli zatiaľ silnejší než on.

Hoci mal už mnohokrát samovražedné myšlienky, svoje chvíľky so žiletkou nevníma ako korčuľovanie na hrane života a smrti. Sebapoškodzovanie a myšlienky na samovraždu pritom majú k sebe veľmi blízko.

Skrytý problém, ktorý rastie

„Nie je prirodzené ubližovať si. Tak nás príroda nestvorila,“ poznamenáva terapeutka Lenka Ottová, ktorá sa téme dlhodobo venuje a má aj roky skúseností na rôznych linkách pomoci.

Upozorňuje, že sebapoškodzovanie patrí medzi závislostné správanie: mnoho klientov, ktorí k nej chodia na terapiu, začínalo škriabaním sa a cez rezanie raz za týždeň sa dostalo k tomu, že si začalo ubližovať aj viackrát týždenne.

„Potom už ani neviete, prečo to robíte. Už možno ani nevidíte spúšťač. Túžite po samotnej bolesti, pretože prináša úľavu,“ vysvetľuje.

Ottová hovorí, že podľa jednej z teórií o sebapoškodzovaní mozog človeka, ktorý sa zraní, vyplaví kokteil chemických látok (sérotonín, endorfíny…), aby mu nebolo tak zle. Iná teória hovorí o závislosti od pocitu bolesti, ktorým človek zo seba vyplavuje to, čo ho vo vnútri trápi.

„Nemusí teda ísť len o chemické látky, ale aj o návyk. Keď niekto fajčí, často hovorí, že je to preňho obrad, ktorý mu pomôže uvoľniť sa. Mne zase klienti vravia, že celý deň myslia na to, ako prídu domov a vyberú zo svojej schránky žiletku. Sadnú si, porežú sa, uvoľnia sa, odtečie všetko zlé a bude im dobre,“ približuje terapeutka.

Keď u človeka narastá nervozita a stres a objaví sa spúšťač sebapoškodzovania – udalosť, s ktorou sa dotyčný nedokáže vyrovnať, nepríjemnosť, necitlivé poznámky okolia… -, začne bažiť po tom, aby si ublížil – rovnako ako iní túžia po pohári alkoholu alebo po cigarete.

„Nasleduje veľký vnútorný boj neublížiť si. Človek ho prehrá, pretože je na to sám. Poškodí sa, vyplaví sa kokteil endorfínov a všetko, čo nám urobí dobre. Mozog to totiž vyhodnotí tak, že musí opatrovať telo,“ opisuje Ottová.

Po úľave okamžite príde pocit viny. A pri ďalšej príležitosti sa špirála roztočí znova.

Keď človek prekročí pomyselnú bariéru pudu sebazáchovy, bude podľa Ottovej zvyšovať frekvenciu. „Nabaľujú sa na to samovražedné myšlienky. Vo chvíli, keď sa človek trochu poreže, je dosť pravdepodobné, že sa potom naozaj aj pokúsiť zabiť,“ dodáva.

V tom tkvie veľká nebezpečnosť sebapoškodzovania: môžu sa k nemu pridať myšlienky na samovraždu – podľa výskumov zhruba v šesťdesiatich percentách prípadov. A ide o stratégiu, ktorej sa človek veľmi ťažko zbavuje.

„Je to jednoducho závislosť. A žiadna závislosť nie je dobrá,“ hovorí Ottová.

Jej klienti sa často ani nechcú zabiť, ale so zvyšujúcou sa mierou sebapoškodzovaním to preženú až tak, že skončia v nemocnici. „Potrebujú cítiť bolesť viac a viac, až skončia na šití,“ vysvetľuje.

Deväť hospitalizovaných denne

Práve dáta nemocníc poskytujú určitú predstavu o rozsahu problému v Česku: v roku 2022, z ktorého sú k dispozícii najnovšie údaje, skončilo v nemocnici pre zámerné sebapoškodenie 3 318 ľudí. Teda zhruba deväť denne. Rok predtým ich bolo vyše 2 686, teda priemerne o dvoch ľudí denne menej.

„Bohužiaľ, z týchto dát nie je jasné, u koľkých z nich bol prítomný samovražedný zámer. Údaje sú evidované ako pokusy o samovraždu, ale je možné ich interpretovať ako počet hospitalizácií pre zámerné sebapoškodenie,“ podotýka výskumník Alexander Kasal, ktorý v Národnom ústave duševného zdravia vedie pracovnú skupinu Výskum a prevencia samovrážd.

Medzi hospitalizovanými pre zámerné sebapoškodenie prevažujú ženy, tvoria približne šesťdesiat percent. „Najvyšší výskyt hospitalizácií je u dievčat a chlapcov vo veku pätnásť až devätnásť rokov a najčastejším spôsobom sebapoškodenia je zámerná otrava – v rokoch 2008 až 2018 to bolo vo viac ako osemdesiatich percentách prípadov,“ hovorí Kasal.

Údaje z nemocníc sú jediné spoľahlivé dáta, o ktoré sa môžeme opierať. „Je to však celkom iste len pomyselná špička ľadovca, pretože k hospitalizácii vedú len tie najzávažnejšie prípady. Domnievam sa, že v skutočnosti sú prípadov násobky,“ myslí si odborník.

Vekové rozloženie tých, ktorí sa sebapoškodzujú a unikajú štatistikám, podľa neho s najväčšou pravdepodobnosťou zodpovedá údajom z hospitalizácií. A medzi „neviditeľnými“ prípadmi podľa Kasala nie je toľko otráv, ale podstatne viac rezných zranení, popálení a podobne.

„Vidíme prípady, na ktoré sa príde, ale veľa detí to robí tak skryto, že to rodičia nemajú šancu zistiť,“ upozorňuje Ottová.

Keď školia pedagógov alebo sociálnych pracovníkov, vidia, že niekde sebapoškodzovanie neregistrujú, ale inde si v jednej triede ubližuje aj päť a viac detí – nezdravý spôsob úľavy totiž prináša aj riziko napodobňovania. Časté je podľa Ottovej aj v detských domovoch alebo diagnostických ústavoch.

Práve u mladých ľudí v poslednom čase problém výrazne narastá. Terapeuti súkromne hovoria o epidémii sebapoškodzovania. Na Linku bezpečia, zameranej na pomoc deťom a študujúcim do 26 rokov, každý rok volá viac ľudí – v roku 2023 sa sebapoškodzovania týkalo vyše štyritisíc hovorov, zatiaľ čo ešte v roku 2019 ich bolo tisíc.

Tento rok sa zatiaľ vyvíja podobne ako minulý, početnosť tohto javu medzi klientmi linky sa medziročne zdvojnásobila. „Za prvý polrok 2024 počet prípadov sebapoškodzovania dosahuje počet celých rokov 2021 a 2022,“ komentuje situáciu vedúca odborných služieb Linky bezpečia Kateřina Lišková.

Od roku 2021 ide podľa nej o druhý najčastejšie riešený problém po téme samovražedného správania.

Keď sa už mladí ľudia obrátila na linku pre sebapoškodzovanie, často ich trápia aj ďalšie problémy, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú. Významné súvislosti boli podľa Liškovej objavené medzi sebapoškodzovaním a poruchami príjmu potravy, témou rodinných vzťahov, pocitom nepochopenia zo strany rodičov alebo strachom z ich reakcie.

„Nárast je markantný, obzvlášť výrazne ho ovplyvnilo obdobie covidu,“ potvrdzuje Ottová. Dodáva, že keď Linka bezpečia pred rokmi začínala, sebapoškodzovanie bolo len jednou z tém, ktorá občas zaznela. Dnes patrí medzi tie najčastejšie.

„Väčšinou volajú dospievajúci, ktorí sa necítia dobre, dlhodobo cítia prázdnotu. Nevidia zmysel života, majú veľa pekných zážitkov, ale neradujú sa z nich. Alebo majú problémy v škole, s kamarátmi, rozchodmi… A až keď sa ich spýtame, čo im pomáha to zvládať, odpovedia, že sa režú,“ opisuje typické hovory Ottová.

Nárast zaznamenáva aj na linke venovanej rodičom alebo učiteľom.

Sebapoškodzovanie má veľa podôb

Podobné problémy sa zďaleka netýkajú len „mladých dievčat túžiacich po pozornosti“, ako sa niektorí môžu podľa panujúcich mýtov domnievať.

„Chcieť pozornosť navyše nie je manipulácia. Keď chcem pozornosť tak zúfalo, že si ublížim, zrejme mi naozaj veľmi chýba,“ upozorňuje terapeutka Ottová.

Poškodzujú sa muži aj ženy, dospievajúci, ale napríklad aj osemročné deti. „Hovoríme najčastejšie o rezaní, ale sebapoškodzovaním je aj pálenie sa cigaretou, trhanie si vlasov, prehĺtanie liekov tak, aby som sa nezabil a bolo mi veľmi zle. Takže to je naozaj obrovská, široká škála,“ opisuje Ottová.

Problém sa navyše dá poňať ešte širšie: typické sebapoškodzovanie na ventilovanie emócií býva podľa expertky skutočne najčastejšie v období dospievania: „Ale samozrejme, že sa svojím spôsobom sebapoškodzuje aj mamička, ktorá si doma vytiahne z kabelky Lexaurin a zapije ho pohárom vína. Čo iné to je, ak nie iná forma sebapoškodzovania?“

K ubližovaniu sebe samému nemusia nutne viesť len úzkosti alebo depresie – môžu to byť potlačené emócie, zlosť alebo neschopnosť ovládať svoje impulzy. „Nevedieť to ovládať však neznamená, že som hlúpy alebo niečo nezvládam. Znamená to, že ma to nikto neučil urobiť lepšie,“ spomína Ottová.

Dôvodom sebapoškodzovania môže byť aj perfekcionizmus, preťaženie a vnútorná nespokojnosť. Neblahé účinky môže mať podľa manuálu Linky bezpečia napríklad aj porovnávanie sa s tým, čo vidíme na sociálnych sieťach. Korene môžu spočívať aj hlboko v detstve alebo súvisieť s rôznymi traumami.

„Spoločný menovateľ pri pôvode v detstve býva, že rodičia deťom hovorili, ako sa majú cítiť. Hovorili im: ‚Ty si zlý chlapec, a preto toto robíš.‘ Ale ten zlý chlapec bol napríklad smutný a nešťastný. Takže zneisteli ohľadom vlastných emócií,“ vysvetľuje Ottová.

Takmer nikdy však podľa expertov nejde iba o jednu príčinu.

Michal: útek od sklamania

Rovnako je to u dvadsaťdeväťročného Michala. Mohutný chlap zo Zlínska, ktorý na prvý pohľad nebudí dojem depresívneho a krehkého človeka, si nesie príbeh plný bolesti a osamelosti.

„Teraz sa cítim po emocionálnej stránke aj fyzicky dobre. Mám rodinu, svoj stály život, aj keď to bolo v začiatkoch ťažšie. Ale nie každý to môže mať jednoduché,“ rozpráva s úsmevom cez videohovor, zatiaľ čo okolo neho pobehuje jeho trojročný syn, ktorý sa sem-tam dožaduje pozornosti, hračky alebo vreckovky.

Michal vyrástol v detskom domove. Dostal sa tam asi v piatich rokoch, keď si učiteľky v škôlke všimli, že je špinavý a zanedbaný. Za dverami bytu, kde prežil prvé roky života, sa však diali ešte horšie veci ako nedostatočná hygiena.

„Foter bol alkoholik, matka tiež, hrali na automatoch. Všetky peniaze, ktoré dostali, buď prepili, alebo prehrali,“ rozpráva.

Násilie bolo na dennom poriadku. „Videl som otca, ako matke rozsekol hlavu a prehryzol nohu. Spomienky na moje detstvo sú, že sedím niekde v kúte, brat sa schováva pod posteľou a matka alebo foter leží v krvi. To je všetko z môjho detstva, čo vám môžem povedať,“ opisuje nezaujato.

V detskom domove platilo nepísané pravidlo, že kto je najslabší, ten si zaslúži šikanovanie alebo ponižovanie. To Michal nechcel dopustiť, a tak sa obrnil škrupinou „drsniaka“. Navyše sa mu v škole darilo, takže mal podľa svojich slov od vychovávateliek pokoj.

Aj preto nikto z detského domova nevedel, že sa Michal zhruba od pätnástich do sedemnástich rokov pravidelne sebapoškodzoval.

„Začalo to po tom, ako mi umrela partnerka, moja prvá láska,“ spomína. „Vracala sa do reštaurácie, kde som niečo zabudol, a keď prechádzala cez cestu, zrazilo ju auto,“ dodáva. V dedine mu potom vraj ľudia dávali smrť dievčaťa za vinu.

„Keď vám to neustále niekto pripomína, jednoducho si chcete nejako uľaviť. Keď si niečo urobíte a sledujete krv, ako odteká, zabudnete na to. Čím viac krvi, tým viac je vám to jedno,“ opisuje Michal.

Ubližoval si všetkým, čo mal poruke: črepinami, nožmi, žiletkami, holiacimi strojčekmi. V kúpeľni, na záchode, vonku na vychádzkach.

Úplne prvýkrát to však, ako hovorí, bola skôr nehoda: pri úraze si rozsekol hlavu a zrazu mu bolo dobre. „Potom som začal vyhľadávať situácie, keď by mi bolo zase lepšie,“ podotýka.

Rezal sa do slabín tak, aby to nebolo vidieť. Napríklad aj štyrikrát do týždňa alebo vtedy, keď cítil smútok či hnev a potreboval to zo seba dostať. „Robíte to automaticky, impulzívne. Ako keď si idete zapáliť,“ vysvetľuje Michal.

Na začiatku sa chcel zbaviť bolesti. „Je to únik z reality a znak toho, že neviete veci riešiť,“ hodnotí dnes.

„Nechcel som znova cítiť osamelosť, ako keď som v detskom domove čakal na to, že si ma vyzdvihne matka, ktorá mi sľubovala, že si ma vezme domov. Stál som tam ako kretén pred dverami, ktoré sa nikdy neotvorili,“ opisuje mladý muž.

„Človek, ktorý je stále viac sklamaný, už taký nechce byť. Tak sa buď zabije, alebo pred tým začne nejako unikať,“ hovorí.

Raz sa priblížil smrti natoľko, že sa predávkoval voľne dostupnými liekmi a v nemocnici mu vypumpovali žalúdok. „Zahovoril som to, že som nevedel, čo to bolo.“

So svojou závislosťou na sebapoškodzovaní sa Michal nikomu nezveroval preto, že neveril ľuďom. V jednej chvíli sa však rozhodol, že sa zmení. Že sa už nechce uzatvárať a v ústraní si ubližovať.

Pomohlo mu čítanie knižiek, vďaka ktorým zažíval príbehy priateľstva. „Miloval som Troch mušketierov, Harryho Pottera, Pána prsteňov. Alebo japonské manga komiksy,“ opisuje.

Neskôr sa Michal liečil u psychiatra pre patologickú agresivitu a bol aj v liečebni. „Na strednej som začal chodiť k psychiatrovi, aby som sa naučil ovládať, starať sa o svoj emocionálny pokoj, aby som nebol taký výbušný. Postupne som sa začal upokojovať. To však nemalo nič spoločné so sebapoškodzovaním,“ dodáva Michal ďalšie súvislosti týkajúce sa jeho psychického zdravia.

Ťažké obdobia už považuje za minulosť, s partnerkou vychováva syna, chodí do práce. „Starám sa o to, aby som dal synovi to, čo mi rodičia nikdy nemohli dať,“ hovorí.

Domnieva sa, že veľa ľudí nevie, že sa ich blízki sebapoškodzujú.

Čo by mali podľa neho robiť tí, ktorí majú podozrenie, že si niekto v ich okolí ubližuje? „Načúvať tomu človeku. Potrebuje sa vyrozprávať niekomu, kto ho nebude odsudzovať. Dostať zo seba trápenie inou formou,“ vraví Michal.

Cítiť zlosť je normálne

Jeho slová nie sú ďaleko od toho, čo radia experti.

„Sebapoškodzovanie síce môže zafungovať ako chvíľková úľava, ale vo výsledku vždy uškodí. Je veľmi ťažko ovplyvniteľné liekmi: polovica psychiatrov dá človeku antidepresíva, polovica nie. A aj v terapeutickej praxi to býva veľmi ťažké – podobne ako iné závislosti sa nevyrieši za chvíľku,“ zhŕňa úskalia liečby Ottová.

Pomáha najmä to, keď sa človek niekomu blízkemu (alebo lekárovi, učiteľovi či psychológovi) zverí a spolu začnú hľadať riešenie.

Sebapoškodzovaniu sa podľa nej nedá zabrániť jednoduchým zákazom. „Rodičia si často predstavujú, že deťom zoberú ostré predmety a potom si už nič neurobia. Pokiaľ si však niekto bude chcieť ublížiť, má stále ešte seba. Môže sa pohrýzť, poškriabať, vytrhať si vlasy, môže sa štípať, neuveriteľným spôsobom sa fackať,“ upozorňuje Ottová.

Podľa nej nepomáha ani hovoriť ľuďom, aby sa nepoškodzovali. Príbuzní či priatelia majú často sklony strčiť hlavu do piesku alebo naopak, panikáriť.

„Ani jedna tendencia nie je dobrá, aj keď im hlboko rozumiem. Dobré je si zachovať chladnú hlavu a povedať: ‚Vidím, že ťa asi niečo veľmi trápi, keď musíš robiť toto. Vôbec sa na teba nehnevám a chcem ti pomôcť,‘“ radí terapeutka s tým, že treba pristúpiť k veci s úprimnou ponukou, bez tlaku.

A hľadať odbornú pomoc, ktorá môže viesť k pochopeniu toho, čo sa človeku v živote deje a ako nájsť iný spôsob úľavy.

Kapacity odborníkov však teraz nestačia, zvlášť v niektorých krajoch. Ľudia by sa tak mali obrniť trpezlivosťou, obrátiť sa prípadne aj na súkromných terapeutov s patričným vzdelaním a dať si príspevok na starostlivosť preplatiť poisťovňou.

Na situáciu reagujú aj organizácie venujúce sa dospelým klientom a znižujú vekovú hranicu. Špeciálne centrum pre pomoc deťom s disharmonickým vývojom osobnosti, ktoré sa sebapoškodzujú, nedávno vzniklo v Detskej psychiatrickej nemocnici v Opařanoch.

Alex z úvodného príbehu má za sebou od návštevy reportérov, teda za posledný rok a pol, tri dobrovoľné hospitalizácie na psychiatrii. Myslí si, že mu pomohli, a cíti sa lepšie. Za posledný polrok si našiel prácu a spolu s ustupujúcou depresiou ustúpilo aj sebapoškodzovanie.

Pomohla aj lepšia diagnóza, odborníci označili jeho príznaky ako Aspergerov syndróm. Ako úľava na mladého muža pôsobili aj skupinové psychoterapie počas hospitalizácií.

Terapeutka Ottová poskytuje individuálne terapie, kde hľadá funkčné stratégie, čo robiť, keď ľuďom nie je dobre, a hľadá pre nich riešenie na mieru.

Sebapoškodzovanie prirovnáva k lešeniu na dome, ktorý je rozpadnutý a rozkývaný: „V terapii to lešenie musíme ešte nechať, pretože keby sme ho náhle strhli, spadne aj dom.“

S klientmi preto posilňuje to, čo potrebujú, aby sa dokázali bez „lešenia“ zaobísť: pracujú na sebavedomí alebo sa napríklad učia, ako zo seba dostávať zlosť inak než ubližovaním si.

„Hnev normalizujeme. Je normálne ho cítiť,“ opisuje. V prípade úzkosti sa hľadajú jej korene a spôsoby, ako sa jej zbaviť.

Ide sa po podstate problému – za každým správaním sa totiž skrýva emócia. „A emócie jednoducho sú. Nemôžeme si ich prikázať,“ hovorí Ottová s tým, že emócie sú navyše vyvolané nenaplnenou potrebou človeka.

„Keď dokážeme potreby naplniť, emócie sa zmenia a človek sa nebude potrebovať sebapoškodzovať. A bude mať zásobu stratégií, ako zo seba dostať von nepríjemné pocity bez toho, aby si musel ublížiť,“ opisuje odborníčka prístup v terapii.

Pomôcť môže posilňovňa, kocka ľadu aj krém

O tom, či človek siahne po žiletke alebo inom spôsobe poškodenia, rozhoduje prvých dvadsať minút až polhodina potom, ako dostane chuť si ublížiť.

Spôsobov, ako si uľaviť inak, je však veľa: niekto začne behať, iný rozšliape PET fľašu, niekto si kockou ľadu prechádza po mieste, kde by sa inak porezal. Ľuďom, ktorí si ubližujú preto, aby sa mohli o seba pri ošetrovaní rany starať, pretože inú formu starostlivosti o seba neovládajú, môže pomôcť vybrať si kozmetiku, ktorú si budú nanášať na kožu namiesto ublíženia.

„Vytvoria si taký obrad: privoňajú, skúsia konzistenciu… Sebapoškodzovanie je impulzívny čin a tým, že zapojíme všetky zmysly, sa pripojíme k sebe. Už nejde o impulzívne správanie, ale o rozhodnutie: môžem sa natrieť krémom alebo si ublížiť,“ opisuje terapeutka.

Pre niektorých traumatizovaných ľudí je podľa nej skvelou voľbou posilňovňa. „Učia sa tam zbaviť napätia tým, že striedajú napnutie a uvoľnenie. Niekomu posilňovňa zostane, iný začne písať príbehy,“ vymenováva Ottová.

Pomáhať môžu aj antistresové maľovanky. A niekoho uvoľní, keď na sebe bude maľovať červenou potravinovou farbou. Rýchlu úľavu ponúkajú aj rôzne dychové cvičenia, práca so zmyslami alebo ďalšie techniky – minimálne v tom, že môžu pomôcť preklenúť polhodinu najväčšej túžby po sebapoškodení.

Vyjadriť emócie môže aj tetovanie. „Jeden muž si napríklad ako pripomienku po vyliečení dal cez jazvy vytetovať anglický nápis ‚Nie som v poriadku‘,“ spomína si Ottová. Obrázok je pre človeka aj motiváciou, aby si ďalej neubližoval.

Problém potrebujú spracovať aj blízki ľudí, ktorí sa poškodzujú. Rodičia často prežívajú veľké pocity viny, aj keď nemuseli urobiť nič zle.

Aké preventívne opatrenia sa dajú napriek tomu urobiť? „Určite sa deťom venovať ešte skôr, než to nastane. A tým nemyslím tak, že sa ich len spýtame, ako to ide v škole a čo kamaráti. Naozaj im dať ponuku: ‚Keby ti nebolo dobre, som tu.‘ Alebo to ukázať na sebe podľa vzoru vety: ‚Netreba toľko vychovávať, treba pekne žiť a dieťa sa pridá,’“ radí odborníčka.

Ísť príkladom môžu rodičia deťom napríklad v tom, že im budú ukazovať, že cítiť emócie je normálne, a keď ich chytí zlosť, pôjdu si sami zabehať, zakričať si do auta alebo si poplačú pri filme.

Čo by mali podľa terapeutky ľudia vedieť o sebapoškodzovaní? „Že je to volanie o pomoc. Keby ten človek nemal také hlboké vnútorné bolesti, tenzie, neznesiteľné pocity, ktoré musí prehlušiť telesnou bolesťou, nerobil by to,“ vysvetľuje Ottová.

„A že mu treba pomôcť trpezlivým prístupom. A ukázať mu, že to spolu môžeme zvládnuť,“ dodáva.