Najhoršie by bolo, ak by sa Korčok začal hrať na drahú nevestu

Prešli štyri mesiace od prezidentských volieb a Ivan Korčok stále nepovedal, ako si predstavuje svoju budúcnosť v politike. Chce v nej zostať, ale zatiaľ nehovorí, v akej strane a za akých podmienok.

Jeho váhanie je pochopiteľné, keďže ďalšie parlamentné voľby budú s najväčšou pravdepodobnosťou až o tri roky.

Aj váhanie má však riziká.

Neuteká

Prieskum Focusu, ktorý si dal Korčok urobiť, hovorí, že má mimoriadnu politickú silu. Sám alebo takmer s hocikým z demokratického tábora dokáže pridávať veľké percentá a významne meniť politickú mapu najmä na strane súčasnej opozície.

Dôležitá správa je, že Korčok chce zostať v politike. Nielen preto, že môže výrazne pomôcť niektorej zo strán, ale aj preto, že po prehratých prezidentských voľbách neuteká z verejného života. To by bola katastrofa.

Prezidentský úrad je najvážnejší post v krajine. Príbehy posledného prezidenta a prezidentky ním poriadne otriasli. Andrej Kiska a potom aj Zuzana Čaputová po jednom funkčnom období znovu nekandidovali. Dôvody mali rôzne, ale výsledok bol rovnaký: odkázali voličom, že pokračovať už nechcú.

V tradičných demokraciách je to nevídané. Najlepším príkladom je americký prezident Joe Biden, ktorý chcel kandidovať druhý raz aj vo vysokom veku a s obavami, či to ešte môže zvládnuť.

Ak by aj Ivan Korčok po prehratých voľbách povedal, že už ďalej nechce byť v politike, vyzeralo by to, že „prezidentskí“ politici na Slovensku sú bežci na krátke trate. Skúsia, a keď to nejde, stiahnu sa.

Pre udržiavanie nádeje v čase barbarskej vlády Roberta Fica je dôležité, aby demokratickí politici neprepadali panike ani skleslej nálade a aby pre seba nehľadali ľahšie cesty.

Ivan Korčok má štyri možnosti, ako môže vstúpiť do straníckej politiky. Je to luxus, ktorý nemá hocijaký politik, a je to luxus, ktorý Korčok získal profesionálnou prácou diplomata a najmä kandidatúrou za prezidenta.

Vlastná strana

Prieskum mu ukazuje, že by mohol založiť aj vlastnú stranu. Tento plán však Korčok zjavne nemal už pred prezidentskými voľbami a na rozdiel Radoslava Procházku či Andreja Kisku nebola funkcia prezidenta jeho odrazom k vlastnej strane.

Ešte stále by sa do toho mohol pustiť, ale stratil štyri mesiace od volieb a nič nenasvedčuje tomu, že by to chcel urobiť. Budovať stranu je obrovská operácia, na ktorú potrebujete veľké peniaze a veľa ľudí. Korčok, zdá sa, nič z toho nemá.

Problém je aj v tom, že na Slovensku za posledné roky vzniklo toľko nových strán, že budovať ďalšiu je od začiatku ťažké, lebo to budí dojem, že ego zakladateľa je najvážnejším dôvodom, prečo to robí.

SaS alebo Demokrati

Druhou možnosťou je Korčok na čele jednej zo strán SaS alebo Demokrati. Podľa prieskumu Focusu by tú stranu vytiahol nad 5 percent a dal by jej veľkú šancu na úspech aj vo voľbách.

Automaticky by to ale znamenalo prepad tej druhej, ktorú by si nevybral, a zníženie šance na budovanie neficovskej vlády, čo je jednou zo silných motivácií Ivana Korčoka vstúpiť do straníckej politiky.

Korčok bol ministrom zahraničných vecí za SaS a Richard Sulík mu aj ponúkal miesto volebného lídra na ich kandidátke už pred poslednými parlamentnými voľbami. Vtedy sa rozhodol pre prezidentskú kampaň a zdá sa, že tá ho posunula o ligu vyššie ako iba na čelo jednej menšej strany.

SaS a Demokrati

Treťou možnosťou je vytvoriť veľkú pravicovo-stredovú stranu na základoch súčasných strán SaS a mimoparlamentných Demokratov.

Korčok má v SaS aj medzi Demokratmi viacero ľudí, s ktorými si rozumie. Preto by to na prvý pohľad nemuselo vyzerať ako úplný nezmysel.

Pozitívom je aj to, že by Korčok zjavne zachránil dve demokratické strany a s jeho pomocou by neprepadlo veľa hlasov demokratických voličov.

Problém je, že SaS, Demokrati a ďalšie menšie strany sa mohli spojiť už pred poslednými parlamentnými voľbami a neurobili to. Riziko, že sa nedostanú do parlamentu, bolo veľké už vtedy.

Ich túžba dokázať to samostatne bola väčšia ako pocit zodpovednosti za krajinu a snaha zabrániť, aby sa k moci dostal Robert Fico.

Korčok by prichádzal zvonku ako rytier záchranca, ale musel by od prvého dňa riešiť osobné aj stranícke spory a rozdiely.

SaS síce vymenila predsedu, ale po fiasku Richarda Sulíka v eurovoľbách je jeho tieň v strane veľmi výrazný a ešte bude ovplyvňovať dianie.

Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by bol Ivan Korčok stranícky lev, ktorý sa vyžíva v hľadaní kompromisov a budovaní regionálnych štruktúr či spojenectiev s radovými členmi. Presne to by ho, znásobené počtom strán, ktoré by sa pokúsil spojiť, v tomto variante čakalo.

PS

Štvrtou možnosťou je Korčokov vstup do Progresívneho Slovenska. PS sa za posledné roky stalo lídrom demokratickej opozície. Dlhodobo má v prieskumoch také vysoké percentá, aké nemala žiadna demokratická strana. Po dohode s Ľudovítom Ódorom je zjavné aj to, že sa snaží ešte viac rozkročiť do stredu.

Korčokov vstup do PS by dával šancu poraziť Ficov Smer. To samo osebe síce na vytvorenie vlády nestačí, ale je to dôležitý moment. Potvrdili to aj posledné voľby. Ak by PS vyhralo, zostavovala by vládu a aspoň teoreticky by ju aj zostaviť mohla. Z druhého miesta to jednoducho nešlo.

Korčokov vstup do PS by tiež mohol spustiť efekt snehovej gule a strana by sa naozaj mohla stať dominantnou silou, ktorá by mohla zastaviť Fica.

Celkom iste by to však znamenalo aj oslabenie menších demokratických strán. Ale to je v prvom rade ich príbeh a možno by ich donútil spájať sa a nehrať každý sólo.

Samostatnou kapitolou je KDH. Korčok jeho percentami takmer vôbec nehýbe. Preto kresťanskí demokrati môžu zohrať aj kľúčovú úlohu pri budovaní neficovskej vlády. Dôležité je, aby sa počas najbližších troch rokov udržali v demokratickom tábore a odolali vábeniam Fica a SNS.

Paradoxne môže sila PS byť aj dôvodom, prečo Korčok váha. Pri všetkých ostatných alternatívach sa predpokladá, že by sa stal lídrom strany, do ktorej by vstúpil alebo ju založil. Pri PS by len veľmi ťažko mohol žiadať post predsedu.

Michal Šimečka priviedol stranu k výbornému výsledku v parlamentných a dvakrát aj v európskych voľbách. Strana je lídrom opozície a silnie. Korčok by sa mohol stať jej podpredsedom a je otázka, či to nie je preňho málo.

Pochybnosti vyvoláva aj chémia. Korčok je predsa len z inej generácie ako vedenie PS a doteraz sa prejavoval aj hodnotovo trochu inak. Sám o sebe hovorí ako o umiernenom konzervatívcovi.

Vstup Ódora je signálom, že PS nehľadá iba kamarátov a generačných spolupútnikov. Napriek tomu to musí byť dilema pre Korčoka, ale aj PS. Korčok je nepochybne osobnosť, ktorá by stranu zmenila, a naopak, aj PS je dosť silné na to, aby zmenilo príbeh Ivana Korčoka.

Drahá nevesta

Korčok získal v prezidentských voľbách 1,2 milióna hlasov. Kandidát z demokratického politického tábora toľko hlasov nezískal od volieb, v ktorých Rudolf Schuster porazil Vladimíra Mečiara.

Je jasné, že Korčok sa prezidentskou kandidatúrou dostal do kategórie top politikov a voliči naňho rýchlo nezabudnú. Voľby boli však momentom, keď veľa ľudí prejavilo Korčokovi dôveru, dlhé váhanie ich môže dráždiť.

Riskantná je najmä jeho pozícia, keď stále hrá s viacerými možnosťami. To môže u časti voličov vyvolávať pocit, že licituje a vyčkáva na najatraktívnejšiu ponuku.

V princípe na tom nie je nič zlé, ale musí si strážiť, aby to nevyznelo iba ako hra na drahú nevestu, lebo práve Korčokovi potenciálni voliči berú vážne aj hodnoty a principiálne postoje politikov. Dlhodobú hru s tromi či štyrmi variantmi politickej budúcnosti by preto Korčokovi nemuseli tolerovať.