Denník N

Spravil som chybu, je mi ľúto

Nech sa rozhliadam okolo seba, koľko chcem, nevidím nikoho, kto by sa dokázal ospravedlniť, hoci by to mal urobiť.

V týchto psích časoch, keď je národ rozvadený ako správna slovenská rodina, keď brešeme na seba ako psy, keď sa vyškrtávame z facebookových priateľstiev, keď sa hymnou týchto dní stáva Hejt, Slováci!, keď okolo nás vládne zatemnenie rozumu, sa mi žiada nezapojiť sa do spoločnej brechanice a v tichu prehovoriť povedzme o blížiacej sa Veľkej noci.

Veľká noc je pre kresťanov obdobím nádeje, ktorá povstala z beznádeje, čas, keď cítime svoju vinu, prosíme o odpustenie a sami sa pokúšame odpustiť. Neviem, kedy človek zažíva blaženejší pocit: keď mu niekto odpustí alebo keď sám dokáže odpustiť.

Poznáte však niekoho, kto prosí o odpustenie? Náročky nepoužívam slová „činiť pokánie“, pretože toto archaické spojenie sme už celkom vylúčili z nášho (s)vedomia a slovníka. Poznáte niekoho, kto pred očami všetkých niečo spravil a potom by mal rovnako pred očami všetkých poprosiť o odpustenie? Alebo – aby sme neboli takí tvrdí – aspoň sa za to ospravedlní? Nech sa rozhliadam okolo seba, koľko chcem, nikoho nevidím.

Môj priateľ Robert Šimek, ktorého volajú slovenský Johnny Cash, hral podľa svojho veľkého vzoru v istej slovenskej väznici naše spoločné piesne. Viete, ktorá mala najväčší úspech? Pieseň s názvom Nevinný. Pretože v tej base (ako aj vo všetkých väzniciach na svete) sú nespravodlivo držaní samí nevinní vrahovia, zlodeji, vydierači, podvodníci.

Pápež Ján Pavol II., ktorý preukázateľne zachraňoval Židov počas holokaustu a pomáhal im, sa dokázal v mene katolíckej cirkvi ospravedlniť a poprosiť o odpustenie za všetko zlé, čo im ľudia skrývajúci sa za cirkev spôsobili.

Počuli ste činovníka, ktorého usvedčili z korupcie a musel odstúpiť, aby povedal prepáčte, mrzí ma to, ľutujem, odpusťte mi, kajám sa? Počuli ste straníka, ktorý podviedol vo voľbách svojich voličov, povedať prepáčte, mrzí ma to, ľutujem, odpusťte mi, kajám sa?

Problém je v tom, že všetci okolo vidíme vinníkov, tých, čo sa dopustili zlých činov alebo rovno zločinov, len ten dotyčný to na sebe nevidí. Alebo – aby som sa nevylučoval z nás – všetci sa dopúšťame zlých skutkov, krívd, chcených či nechcených nespravodlivostí, ale ako ťažko z nás idú slová pokánia. Kým sa to nenaučíme, dovtedy sa nepremení permanentná veľká noc tohto národa, v ktorej sa plahočíme už celé stáročia, na Veľkú noc nádeje a znovuzrodenia.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie