Dezoláti v rukách nihilistov

Autor je sociálny antropológ

Letná olympiáda v čase uhorkovej sezóny praje témam, ktoré zdanlivo nemajú zásadný spoločenský význam. Ak si teda odmyslíme sabotáže na francúzske rýchlovlaky, ktorých objednávku nety pripisujú ruským tajným. Téma čistoty vody v Seine možno nezaujala športových nadšencov, aj úplných ignorantov však naisto prekvapila vitalita šírenia správ o údajne biologickom mužovi, ktorý v boxerskom ringu vymlátil nešťastnú protivníčku. Predchádzalo jej pohoršenie pseudokonzervatívcov nad dekadenciou olympijského otváracieho ceremoniálu. Internety reagovali: národniari sa rozčuľujú, že na olympiáde chlap v ringu zbil ženu. Pravý národniar predsa bije ženu len doma po príchode z krčmy a za tichého súhlasu susedov za tradičnú rodinu!

Kým v prvom prípade išlo o jasný hoax – boxerka vyrastala a zápasila ako žena mnohokrát a jej protivníčka sa za svoju hysterickú reakciu ospravedlnila – pri halucinácii naposledy večerajúceho Ježiša zostáva rozum stáť. Vraj sa v programe otvorenia hier mihol obraz Leonarda da Vinciho, používaný ako kresťanský gýč, podobne ako panenka svetlej tváre v bielo-modrom odeve typu pončo, opásaná ružencom, ktorá má byť Kristovou matkou, hoci má pôvod niekde v neskorom baroku. Spochybnenie licencie renesančného autora na originálne reštauračné sedenie pozdĺž jednej strany stola pseudokonzervatívcov pri olympijských televízoroch očividne neruší. Išlo tu azda o najlacnejšiu sprostosť, akú moskovskí manipulátori kedy pomohli šíriť! Trefne to pomenoval vplyvný publicista Arpád Soltész, podľa ktorého popri olympiáde prebieha zároveň mentálna paralympiáda. Žiaľ, neprebieha len vo virtuálnom svete, ale aj na stránkach zdanlivo serióznych novín a prýšti z kazateľníc mnohých letných kostolov. Ešteže tí najväčší dezoláti sú aj tak bezbožní a močia teraz v mori!

Práve postoj dezolátov – obetí hybridných operácií informačnej vojny, vedenej z Ruska, Číny či Iránu, na ktorej makajú aj domorodí populistickí nihilisti – je témou tejto úvahy. Nihilistické líderstvo je také, ktoré nemá žiadny program, okrem podkladania sa antikresťanským pudom v nás. Neponúka zmysel, účel či skutočné hodnoty (vrieskanie o suverenite národa rozpľasnutej na štyri svetové strany nie sú hodnoty). Ak by napríklad znihilizovaní populisti zistili, že dezolátom sa páči opekanie malých detí, nielenže podporia túto prax, ale začnú opekanie detí obhajovať ako domorodú tradíciu. Veď právo na kanibalizmus je legitímny politický názor!

Nihilisti aktívne neparazitujú na dezolátoch iba preto, že sa boja väzenia, chcú ešte nakradnúť a páči sa im moc. Cynicky prikurujú pod pekelným kotlom otravy spoločenského pokoja s nádejou, že za nich ešte nevybuchne. Lebo keď vybuchne, budú už v Dubaji! Príčinou moci nihilistov nie je to, že nihilisti a ich nohsledi – šarlatáni a hlupáci, ktorí by bez cynických nihilov okupovali trestné lavice a bláznince – oslovujú dezolátov efektívnejšie. Problém je hlbší.

Domorodá kategória dezolátstva, ktoré sa už u nás stalo radikalizovaným mainstreamom, vzniká z toho, že už tridsať rokov nevieme, načo sa nám stala republika a ako o jej zmysle, účele a hodnotách strategicky komunikovať. Aj preto mám starosti o svojich dávnych priateľov.

Dobrí a milí priatelia

Priateľa Janka si pamätám z tínedžerských čias v druhej polovici deväťdesiatych rokov. V novohradskej obci, kde sme s rodičmi a bratom vtedy bývali, sme spolu trávili čas návštevami priehrady a diskoték. Počas roka to boli príležitostné posedenia v partii pri pive. Janko študoval za učiteľa, hoci sa ním nakoniec nestal. Zorientoval sa a vycestoval za prácou na Západ. Peniaze zaslúžené ťažkou prácou zle investoval do mečiarovských pyramídových schém. Už vtedy sa začala jeho skepsa k režimu, ktorý som po páde mečiarizmu považoval za vtedajší vrchol slobody na okršleku, ktorý sa začal volať Slovenská republika. Janko sa nikdy neprejavil ako zvlášť veriaci, vyznával sa však z lásky k národu, prírode, roľníckym koreňom. Zamestnal sa ako policajt a patrí k prosperujúcejšej strednej vrstve vidieckeho Slovenska.

Janko je typickou obeťou hybridnej vojny. Sleduje najväčšie dezolátske esá, má pocit, že voľba krajne pravicového Smeru nihilistického Roberta Fica je najlepšia možná. Na Ukrajine podľa neho žijú fašisti a Rusko je „múdre, veľké a vyspelé“. Janko nestrpí hlavne „choré progresívne idey”. Boxerský súboj nás spojil v debate na sieťach. V nej sa Janko vidí radšej ako fundamentalista, za akého som ho označil, lebo chce „hovoriť len o ženách a mužoch“, nie „ako progresívny pomätenec hľadajúci ďalších sedemdesiat pohlaví“. Podľa Janka som sa „v záujme obhajoby chorých, zvrátených, nekultúrnych, úchylných, anticivilizačných ideí progresivizmu“ odvrátil od toho, čo mi bolo vštepované rodičmi a spoločnosťou, ktorá ma v našej obci formovala.

Milan býval čosi ako môj osobný spovedník. Absolvent teológie dnes pôsobí ako kňaz v nemenovanej stredoslovenskej obci. Tiež pochádza z dedinskej rodiny, ktorú možno považovať za strednostavovskú: mama úradníčka, otec stredný manažér na družstve. Starí rodičia nepatrili pred komunizmom medzi bohatých gazdov, ale chudobných a bezzemkov bolo v dedine o dosť viac. Milan bol počas mečiarizmu aktívny študent. Spolu sme v hlavnom meste organizovali debaty evanjelickej mládeže, aj študentské párty, na ktorých sme s harmonikou spievali do skorého rána. Milan, tak ako Janko, s ktorým sa nikdy nestretol, zažil svet za veľkou mlákou. Pamätám si jeho progresívne názory o mieste členov LGBTI komunity v cirkvi.

Milan i Janko dnes inklinujú k šarlatanizmu na internete. Napríklad v podaní známeho poradcu radikalizovaného predsedu vlády, s ktorým ich priateľa, autora tohto textu, spája jedine to, že od detstva obaja bojujeme so zlozvykom vŕtať si v nose. Milan má v kázňach často rozvinutú dikciu o kresťanoch ako obetiach dekadentného sveta. Vyplýva z nej, že si ako bieli strednostavovskí hetero-kresťania menšinovo len bránime názor. V duchu tejto sebaľútosti ako morálnej nadradenosti prednášal aj o olympiáde, keď si osvojil presne ten prvý plán poslednej večere, ktorý tam chcela rusofilná dezinfoscéna mať, ale v realite neexistoval.

Milan úprimne cíti s ľuďmi, je oporou veľkej časti farníkov, venuje sa deťom i spevokolu. Má krásnu tradičnú rodinu, obľubujú ho miestne elity a svedčí mu i primeraná materiálna skromnosť, ktorú v svojej misii pestuje. Tak ako Janko, aj Milan dokáže poľahky čítať po anglicky. Serióznu domácu tlač neobjednávajú. Veria, že médiá nie sú objektívne, pravda je niekde uprostred a slovenská literatúra okrem štúrovcov a Ľuda Zúbka za veľa nestojí. Hoci kultúrnymi preferenciami a spoločenskými návykmi nepatria medzi mestskú elitu, v slovenskom kontexte predstavujú solídnu strednostavovskú vrstvu s kľúčovým postavením v komunitách.

Rovnako ako Andy, spolužiačka z gymnázia, ktoré sme v polovici deväťdesiatych rokov navštevovali v malom meste na slovensko-maďarskom pomedzí. Uznávam jej sociálnu inteligenciu, schopnosť viesť iných a určovať témy. Mávala vždy starších priateľov, väčšinou úspešných. Aj vďaka nim bola vždy na tepe doby: odievaním, preferovanou hudbou, sledovaním dobovo pokrokovej maďarskej televízie. Po maturite sa zamestnala ako úradníčka, sama vychovala dcéru a druhýkrát sa vydala. Žije v komfortnom dome s výhľadom na mesto, sociálne siete má rozhodené do miestnej smotánky, stále jedným okom stíha sledovať, čo sa deje za hranicou. Meštianka slovensko-maďarského pôvodu, s nostalgiou za relatívnym blahobytom agrárneho kraja konca socializmu, keď jej otec pracoval ako colník na hraničnom priechode.

Okrem emancipovaného postavenia v rodine s manželom radi jazdia na motorkách. Európu zjazdili aj s viacerými sympatizantmi Putina. Andy sa splnil sen k okrúhlinám, keď bola na návšteve Moskvy. Ešte si želá vidieť Sankt Peterburg. Neznáša Ameriku. Vidí pozitíva orbánistanu, no Ficovo epigónstvo Orbána neschvaľuje. Andy – podobne ako Janko a Milan – predpokladá, že v Kremli niečo také ako slovensko-maďarský spor nedopustia. Len nech už tá agentka Západu Čaputová odíde do dôchodku! Lepší je hoci utajený a prázdny homosexuál, len nech už tí sorosovskí liberáli nevyskakujú.

Všetci moji priatelia, solídne situovaní predstavitelia strednej vrstvy, zdieľajú názor, že sú utláčaní západným liberalizmom. Všetci v istom zmysle pracujú pre štát a všetkých troch spája slobodný život v atrofujúcej liberálnej demokracii a iracionálna nostalgia za neskorým socializmom. Helenu Fibingerovú a Jarmilu Kratochvílovú, ktoré bojovali za socialistický štát ako mužatky (dobový a dnes nekorektný termín označujúci dámy, ktoré nespĺňali parametre väčšinovej estetiky) predsa nemožno porovnávať s alžírskou boxerkou v parížskom ringu v roku 2024!

Viem, že moji priatelia a priateľka nie sú hlúpi ani zlí. Vážim si ich, pamätám, že neboli vždy radikalizovaní a popletení ako dnes. Mám nádej, že sa zmenia. Stále sa radi stretávame a dúfam, že aj budeme. Veria a rešpektujú istý typ demokracie, záleží im na nezávislosti slovenského štátu, len tú však podľa nich neohrozuje Rusko, inak najväčšia hrozba našich čias v regióne. Nekladú si otázku, kde by Slovensko dnes bolo bez Ameriky. Kde sú časy, keď sme nadšení pozerali Ramba, ničiaceho stovky komunistických teroristov, riadených nejakým zlosynom tajnej služby z Moskvy, na kazetách, ktoré prepašoval kamarátov otec – kamionista? V debate s nimi vidím svoje rezervy. Chcem, aby sme si zostali blízki. Mám však obavy z nihilizmu populistov a sily propagandy, ktoré majú nad nimi väčšiu moc ako naše priateľstvo.

Letné „radosti“

Olympiáda v dovolenkovom období dovoľuje otcovi tradičnej rodiny, indiferentnému k športu, venovať sa záľubám. Naša rodina je netradičná iba ak v tom, že negrgám od piva v trenkách pred obrazovkou s mihajúcimi sa spotenými športovcami. V lete dokončujem texty, ktoré som nestihol napísať počas roka, kým deti majú nyaralás (skvelý maďarský výraz starkej pre „letovanie“). K tomu potrebujem čítať. Po dlhom čase som sa dostal k opätovnému študovaniu textu poľského politika a intelektuála, jedného z kľúčových vodcov robotníkov hnutia Solidarita, Tadeusza Mazowieckého (1927 – 2013). Ten v roku 1960 v katolíckom časopise Wieź uverejnil esej, ktorá dnes možno nepôsobí tak originálne ako v čase vzniku (je variáciou úvahy o banalite zla), ale zásadná je stále. Prednáškou Antisemityzm ludzi dobrych i lagodnych, ktorú predtým vyhlásil v Klubie Inteligencji Katolickiej, Mazowiecki upozornil, že hoci otvorený antisemitizmus po vojne z poľského spoločenstva viac-menej vymizol, neoficiálne funguje antisemitizmus dobrých a milých ľudí. Od týchto ľudí počuť to známe: „Dobrý človek, hoci žid!“

Prinajmenšom od čias holokaustu „žid“ predstavuje archetyp menšiny, ktorá z iracionálneho dôvodu nepasuje do údajne väčšinových noriem dobrých a milých ľudí. Antisemitizmus má nepochybne aj hlbšie korene, napríklad náboženské či kultúrno-ekonomické – aj preto je v centre odmietania v každej demokratickej politike – mechanizmus vyčleňovania „žida“ zo strany inak dobrých a milých ľudí však reprezentuje dokonale. Netvrdím, že moji dobrí priatelia za takéhoto večného žida považujú mňa či vždy menšinových pokrokárov. V tejto fáze ešte nie sme. Tvrdím však, že mechanizmus večného antisemitizmu vďaka propagande na sieťach a práci nihilistických populistov nebezpečne napreduje.

Ako Mazowiecki uvádza, antysemityzm łagodny je „na dne srdca prechovávané pohŕdanie či jednoducho antižidovský mýtus, ktorého nevyhasnutú iskru nie je ťažké znovu roznietiť, a ktoré sú podporované prostredníctvom mnohých, nanovo vyrastených komplexov“. Konzekventný antisemitizmus je vždy dielom malej hŕstky fanatikov. Jeho šance však určuje práve úroveň povedomia o ňom u ludzi łagodnych i dobrych. Zmysel vojny proti antisemitizmu podľa Mazowieckého – ako aj náš boj proti dezolácii, hnanej propagandou východných mocností a nihilizmom populistického líderstva – je vojna proti zakrývaniu každodenných problémov falošným všesymbolom progresívneho zla. Ide o vojnu za dôstojnosť človeka, nie nutne za pravdu, ktorú aj tak s nihilizmom nie je možné vyhrať. V závere eseje Mazowiecki píše, že vojna s antisemitizmom nie je žiadna zásluha či humanitárne gesto, nejde v nej iba o dôstojnosť Židov (rozumej aj „židov“). Ide v nej o dôstojnosť všetkých!

Ak dobrí a milí ľudia súhlasia s ničotou, nie je to ich politický názor. Je to útok na dôstojnosť človeka. Ak sa vám teda páčil otvárací ceremoniál Olympijských hier 2024, postupujte ďalej podľa tradičných kresťanských princípov, milujte svojich nepriateľov a nastavte druhé líce. Popritom môžeme spoločne tlačiť na prípravu legislatívy o kontrole dezinformácií, trénovať našu bublinu v efektívnej komunikácii s dezolátstvom a plánovať naprávanie socioekonomických zdrojov frustrácie a strachu. Ako zodpovední tradiční pokrokári (aj za priateľov dezolátov) však musíme urobiť viac.

Aj dezoláti, ktorí sú u nás po voľbách národnou avantgardou, veria v mnohé rovnaké hodnoty ako my. Neboja sa síce fašistického Rusa, s ktorým sa asi pred okradnutím či zabitím dobrovoľne od radosti opijú, ale vojnou bublajúci Blízky východ aj im môže pripomenúť nedávne státisíce utečencov na balkánskej trase. Ťažko im vysvetliť, o čo sa geopoliticky hrá a že sa ich to bytostne týka – ich peňaženiek, dôchodkov, aj slobody chladiť si údy v mori. Myslia si, že pravda je uprostred a najlepšie je do ničoho sa nepliesť. Nihilisti im túto ilúziu dávajú. Aj tak nič nezmôžete, hlavne sme pre istotu za mier! Dezoláti sa však tiež boja o zarastené záhumienky, že im vypália stodoly, poberú deti do otroctva. Nebudú sa môcť tlačiť v čártroch do Egypta a Turecka, ach jaj! S týmto spoločným strachom treba pracovať. Volá sa to strategická komunikácia o hodnotových základoch štátu. Na to, aby bola, je potrebné odpovedať na najzásadnejšiu slovenskú otázku dvadsiateho aj dvadsiateho prvého storočia. Načo sa nám štát stal?

Potrebujeme príbeh emancipácie a naplnenia zmyslu republiky aj pre dezolátov, namiesto tisícročného ničotného trpenia za klávesnicou! Pri pohľade na tú hrubokrkú štátnu prax, ktorú tu cynickí nihilisti, narcistickí šarlatáni a hlupáci vo funkciách vykonávajú od volieb 2023, by jeho sformulovanie nemalo byť veľkým problémom. Prečo mám preto o priateľov dezolátov v rukách nihilistov stále taký veľký strach?

Text zároveň vychádza v českom časopise Listy 4/2024, www.listy.cz