Nič o vás nevedia, ale aj tak radia schudnúť. Ženy s nadváhou vysvetľujú, prečo sa radšej vyhýbajú lekárom

Pre kilá navyše musia ľudia často strpieť nielen nepríjemné pohľady okoloidúcich alebo nevhodné komentáre blízkeho okolia. S predsudkami k nim pristupujú aj niektorí lekári. Bára, ktorej priezvisko na jej prianie s ohľadom na citlivosť témy neuvádzame, tomu čelí od detstva.

Prvý raz sa s rozdielnym prístupom stretla u svojej pediatričky, kam chodila spolu so svojimi štíhlejšími súrodencami. Tí dostávali za návštevu obrázky, Bára si namiesto toho vypočula narážky na svoje hrubé paže. V dospelosti sa s podobným správaním stretla na ortopédii.

„Práve sa mi podarilo schudnúť 25 kíl. Chodila som pravidelne štyrikrát týždenne do fitka a raz som si tam vyvrtla členok. Išla som s tým k ortopédovi s očakávaním, že ma pošle na röntgen. Namiesto toho mi hneď povedal, že sa nemám čo diviť a musím schudnúť,“ spomína 47-ročná žena.

Keď si od ortopéda vypočula narážku na hmotnosť, z ordinácie rozčúlene odišla a doliečila sa sama. Jej dôvera v zdravotnícky systém sa narušila.

„Viem, že mám 15 kíl nadváhy, to mi nemusí nikto pripomínať. Ten človek o vás nevie vôbec nič, nespýta sa, nemá žiadne vstupné informácie, ale hneď si urobí úsudok a radí vám, aby ste schudli,“ dopĺňa Bára.

O svoju skúsenosť sa spolu s ďalšími ženami podelila s vedkyňami zo Sociologického ústavu Akadémie vied Českej republiky, ktoré skúmali stigmatizáciu obezity v českom zdravotníctve.

Diskriminácia na základe hmotnosti zo strany lekárov súvisí so spoločenským fenoménom fat-shamingu, teda zahanbovania z dôvodu hmotnosti. Podľa autoriek výskumu je stigma spôsobená predstavou, že si za obezitu ľudia môžu sami svojou nezodpovednosťou a morálnym zlyhaním.

Okrem pocitu hanby môže viesť až k vážnym zdravotným problémom, ako opísala žena anonymne citovaná pod menom Kristina.

Vzhľadom na nepríjemné skúsenosti z minulosti, keď jej lekári pre hmotnosť vynadali, v tehotenstve nešla so zvláštnou bolesťou brucha k lekárovi. Keď sa potom v dôsledku komplikácií do nemocnice predsa len dostala, bolo už neskoro a potratila. V zdravotníckom zariadení sa namiesto pochopenia stretla s ďalšími urážkami.

„Tam na mňa kričala mladá lekárka, že som tučná a veľká a musím niečo vydržať. A hlavne nech neomdlievam, pretože ma rozhodne dvíhať nebude. Nekonečne dlho ma mučila vnútorným ultrazvukom, aj keď som kričala od bolesti. Ona kričala na mňa, nech nerevem, že keď som taká tučná, tak sa jej zle vyšetruje. Keby ju nezastavila staršia lekárka, asi by sme tam sedeli dodnes,“ opísala Kristina v osobnom svedectve pre Moje telo je moje s tým, že napriek diagnóze mimomaternicového tehotenstva s prasknutým vajcovodom dáva potrat za vinu sebe a svojej hmotnosti.

Máte problém? Schudnite!

Z výskumu vyplýva, že k situáciám otvoreného alebo agresívneho fat-shamingu dochádza v nemocničnom prostredí skôr zriedkavo. Predpojatosť voči vyššej hmotnosti je však rozšírená. Pacientky sa stretávajú s predsudkami o svojom životnom štýle a zdravotnom stave, keď ich lekári bez vyšetrenia odsudzujú len na základe vzhľadu.

„Toto sa určite deje. Človek príde s boľavým chrbtom a povedia mu, nech zhodí 30 alebo 50 kíl, a bude to dobré. Väčšina ľudí, ktorí dnes prídu k lekárovi, sa stretáva s tým, že sa im povie: nežer a hýb sa,“ myslí si diabetológ Martin Prázný.

S podobnými predsudkami sa často stretáva aj Jana. „Asi pred dvoma rokmi sa mi zablokovala chrbtica. Ešte kým sa ma lekár dotkol, začal mi hovoriť, čo mi je. Hovoril, že za to, samozrejme, môže moja nadváha, že mi dobre nefungujú svaly. Keď ma však začal vyšetrovať, všetky svoje prvotné diagnózy vylúčil,“ dodáva 40-ročná žena.

Podľa Prázneho je správne s pacientmi o ich obezite hovoriť: „Mali by sme sa vyhnúť fat-shamingu, o ten nikto nestojí. Je dobré začať nejakou jednoduchou neinvazívnou otázkou. Napríklad: ‚Všimol som si, že máte nejaké kilá navyše, chceli by ste to riešiť?’“

Okrem automatickej „dobre mienenej“ rady o schudnutí sa však účastníčky výskumu so žiadnym konkrétnym riešením zo strany lekárov väčšinou nestretli. Namiesto toho si informácie o metódach chudnutia často začali hľadať samy bez podpory odborníka.

Nejedna preto skončila na pochybnej diéte. Nové stravovacie návyky tak rozhodne neboli zdravé ani udržateľné. U niektorých diskriminácia pre hmotnosť zo strany okolia – od rodiny až po lekárov – viedla až k poruchám príjmu potravy.

Choroba ako každá iná

Aby sa ženy s obezitou odsudzovaniu lekárov za svoju hmotnosť vystavovali čo najmenej, volia podľa výskumu tri stratégie.

Niektoré prestanú do zdravotníckych zariadení chodiť úplne, pokým to nie je úplne nevyhnutné. Ďalšie vyhľadávajú mladých lekárov, u ktorých sa stretávajú s väčším pochopením. Ostatné si vyberajú lekárov na základe odporúčaní. Očakávajú od nich, že budú o obezite hovoriť ako o zdravotnom probléme, nie ako o osobnom zlyhaní.

Práve tento prístup vnímajú autorky výskumu na základe výpovedí respondentiek tak, že stigmu v zdravotníctve pomáha obmedziť. K obezite ako k chorobe pristupujú lekári na obezitologických klinikách a špecializovaných oddeleniach všeobecných nemocníc. Na týchto miestach ženy nemuseli voliť ani jednu z troch spomenutých stratégií.

„Moja obezitologička k tomu pristupuje ako k problému, za ktorý si nemôžem úplne sama. Nie je to pre ňu o tom, že by som sa proste len vyžrala, ale je rada, že chodím na terapie a snažím sa schudnúť. Pristupuje ku mne ako k normálnemu človeku. Nemá nereálne očakávania, naopak, poteší ju každý pokrok, pretože vie, že je to drina,“ opisuje Bára svoju skúsenosť so špecializovanou starostlivosťou.

Medikalizácia obezity je však podľa výskumníčok dvojsečná zbraň. Na jednej strane prispieva k zmenšovaniu stigmy, pretože berie do úvahy, že k nárastu hmotnosti prispievajú rôzne faktory, ktoré jednotlivci nemajú plne pod kontrolou, ako sú dedičné predispozície a sociálne okolnosti. K pacientom sa pristupuje pragmaticky, nie moralisticky. A medicína dokáže ponúknuť širokú škálu možných – hoci nie ľahkých – riešení od výživového poradenstva cez farmakologickú liečbu až po bariatriu.

Na druhej strane však medikalizácia o to výraznejšie poníma obezitu, často len hrubo definovanú indexom BMI (body mass index), ako „problém“, ktorý treba riešiť. Starostlivosť o zdravie by podľa výskumníčok mala byť komplexnejšia a nemala by sa zameriavať len na redukciu hmotnosti.

„Zdravie nie sú len holé čísla a byť zdravá neznamená nutne zapadať do tabuliek, ako je BMI. Takto kvantifikovaný prístup k zdraviu môže niekoho, naopak, odradiť alebo demotivovať, keď po zavedení režimových opatrení, ako diéta a cvičenie, neuvidí pokles hmotnosti,“ vysvetľuje Borisova.

Podľa Prázneho je však práve chudnutie cesta, ako predísť mnohým rizikám a pridruženým chorobám. Cieľ vidí v primeranej telesnej hmotnosti a zdatnosti.

„Minimalizujeme tým riziko pridružených ochorení, ako je infarkt myokardu, cievna mozgová príhoda, ochorenia kĺbového aparátu, cukrovka a ďalšie. To všetko súvisí s oboma faktormi. S obezitou a zároveň so zlou kondíciou,“ vysvetľuje odborník.

Z výskumu vyplýva, že ženy nadváhu nie vždy vnímajú ako akútny zdravotný problém. Chudnúť chcú hlavne kvôli zjednodušeniu každodenných činností, uľahčeniu pohybu a celkovej vitalite. Ide im teda nielen o vlastné zdravie v úzko medicínskom zmysle slova, ale aj o celkové zdravie a kvalitu života.