Urazení a hamižní útočia, bráňme sa

Autor je spisovateľ

Po dlhšom čase som zavítal do Bratislavy. V jedinej kaviarni, ktorej názov aj polohu si stále pamätám, som si dohodol pracovné stretnutie. Len čo som zložil, začala ma zhrýzať obava, či kaviareň medzitým nezanikla. Odľahlo mi, až keď som v nej sedel. Presnejšie pred ňou, na chodníku, neďaleko Blumentálu. Kým som čakal na obsluhu, uvedomil som si, že je to už dvadsať rokov, čo som sem chodieval. K vedľajšiemu stolu si prisadol bývalý športový novinár, k ďalšiemu architekt. Kývli sme si na pozdrav, prehodili slovko-dve. Takto sme sa zvykli zdraviť už pred rokmi. Teda aj kaviarne začínajú mať svoju históriu, usmialo sa čosi vo mne. Že by staroba?

Z druhej strany ku mne doľahol útržok rozhovoru. Matka so synom. Dávno dospelým. Vieš, dal som jej dobrú ponuku. Ale ona ju odmietla, žaloval sa. A dala mi svoju. Nemohol som ju prijať, pokračoval ublížene. Matka nehovorila nič, pila kávu. Mami, netvár sa tak prísne. Dobre vieš, že som hamižný, rozhorčene zaúpel mladý muž. Matka stále nič.

Kým sme pracovný rozhovor skončili, matka s hamižným synom od vedľajšieho stola boli preč. Vystriedala ich partia taxikárov po nočnej. Plánovali výlet na bicykloch. Myslím, že viac ich bavilo plánovanie než bicyklovanie. Súdiac podľa toho, koľko pozornosti venovali bufetom na plánovanej trase. Príjemné skoré predpoludnie v meste, takéto leto mu svedčí, povedal som si. Potiaľto dobré správy z hlavného mesta. Načim sa nechať vytrhnúť z letnej letargie, priatelia, lebo plochozemci zavelili do útoku.

Pani Martina, pofidérne vyrezaná marioneta, podlým klaunom Andrejom vytiahnutá zo zatuchnutého depozitára dávno skrachovaného jarmočného bábkového divadla potulujúceho sa po rakúskych vidiekoch, obsadená do úlohy mrazenej kráľovnej v hrôzu a zhnusenie budiacej tragifraške, lajdácky vodená napoly nepríčetným impresáriom Lukášom, čo krivo hľadí, krivšie hovorí a koná just ako farizej, sa zobudila do ďalšieho rána poznačeného blúznivými snami nekonečnej noci rozbitej na črepy ostré ako úlomky zrkadla oroseného ľadovým potom z toho, čo musí zrkadliť. O vnútornej kráse hovoríme, aby bolo jasno, nie o pleti kozmetickým priemyslom vyčinenej lepšie ako rukavička rekreačného vyznávača golfu, jachtingu a iných močiarnych atrakcií.

Koľko už bolo v jej živote takých rán? Áno, včera vyhodila generálneho riaditeľa SND, predtým riaditeľku Bibiany, zdemolovala fondy na podporu umenia, verejnoprávny rozhlas a televíziu. Kto ešte ostal? Lebo nastanú nové rána a prídu nové ministerské rozhodnutia. Čo nastane potom, keď už nebude koho odvolávať? Nuž, niečo vymyslia, na pomstu nie je nikdy neskoro.

Dvadsať rokov čakali, kým nám to vrátia. Čo? To nikto presne nevie. Ale kto čo i len raz nakukol do Klubu spisovateľov na Laurinskej, kto sa niekedy začítal do Literárneho týždenníka, neskôr dvojtýždenníka, alebo sa nebodaj sa ocitol čo i len na jedinej čítačke tohto tlačového orgánu pohrobkov boľševizmu a nacionalizmu najhrubšieho zrna, organizovanej spravidla so Spolkom slovenských spisovateľov a s Maticou slovenskou, vie, akú povahu má nová moc.

Kto ešte včera váhal, či sa neobetuje, aby zachránil, čo sa dá, a bol ochotný spolupracovať s STVR a inštitúciami riadenými MK, má dnes vo veciach jasno. Teda ak nemá na očiach dojčenské beľmo. Je čas účinne demonštrovať nesúhlas, štrajkovať, koledovať si o vyhadzov. Nie tým, že prestaneme pracovať. Naopak. Veci treba robiť tak, ako najlepšie vieme. Aby sme vo chvíli, keď ministerka kŕčovitej kulturistiky ukáže na niekoho z nás prstom, mohli odísť so vztýčenou hlavou. Robia z nás nepriateľov, nuž sa ako nepriatelia musíme začať správať. Na začiatok si musíme nakresliť obranné línie. Červené čiary. Každý sám za seba. A spoločný postup už z toho vyplynie. Ako hovorí každá príručka taktiky – do útoku sa dá vyraziť iba zo zabezpečenej obrany.

Žiadne vajatanie. Koniec prešľapovania na mieste, bratríčkovania sa s mocou. Robert Fico ich nezastaví, vyhovuje mu, že pútajú na seba toľko pozornosti. A prezident Peter Vyhnívač bude jamkotať niečo o chladnej hlave a citlivom posudzovaní, zametať pod koberec. V Prezidentskom paláci už objednali širšie behúne. Až také jednoduché to je.

Robme každý, čo uznáme za vhodné, len, preboha, neostaňme ticho. Nejde o Mateja Drličku, o Ilonu Németh, o Alexandru Kusú, oni sa nestratia. Poznám ich, viem, že vedia, do čoho šli, keď sa angažovali. Nejde dokonca ani o šéfky a šéfov inštitúcií, ktorí sa vyhodených kolegov zastali. Aj oni vedia, že ich zotrvanie vo funkciách nie je viac závislé od toho, ako dobre robia svoju prácu.

Ide o tých, čo sa prizerajú. O ľudí, s ktorými oni rátajú. O mlčiacu väčšinu. Tú potrebujeme získať na svoju stranu. Viem, mnohí z nich ich volili. Alec čo bolo, to bolo, terazky je včil. Verte či nie, aj keď ich mnohí volili, inštinkty majú zdravé. Potrebujú vidieť, že naša slušnosť nie je slabosťou. Zasa raz. Že miliónty? Nuž, ľudská pamäť je nespoľahlivá. Vyberavá. Pamätá si len to, čo jej ide pod fúz. Potrebujú pripomenúť, že slušný človek nie je bezbranný. Dajme na chvíľu nabok svoje skupinové záujmy a kultúrne priority. Vráťme sa tam, kde vieme nájsť spoločnú reč – sloboda slova, pluralita a demokracia, fungujúce a nezávislé inštitúcie. To je teraz to, čo musíme spoločne brániť. Neohŕňajme nad sebou navzájom nosom len preto, že nie všetci sme cool a trendy. Ja napríklad nosím traky. No a?

Musíme im vytrhnúť z rúk vlajky, štandardy, trikolóry. Ako? Postupne, jednu po druhej. Na začiatok stačí ich počínanie odmietnuť. Nahlas a zreteľne. Nie jedna petícia, ale desiatky a stovky. Pamätám sa na listy pracujúcich vedeniu Strany. Smiešne, aj keď až takto, po rokoch. Ale na nich to funguje. Neverím, že matičiari sú len tupelá zaliate v loji sentimentu. Keď sa začnú ozývať miestne odbory, začne Lukáš Chemtrail Plochozemec ťažko pregĺgať. Keď folkloristi znova a znova vypískajú ministerku Martinu Jachta Dubajovú tam, kam sa ponáhľala ako ťava do oázy, sucho v krku ju aj zabolí.

Prestaňte ich pozývať na svoje podujatia. Prídu o svoje publikum. Ak sa vnútia, pekne poďakujte. Nebojte sa odmietnuť záštity. Peniaze. Dnes sú to naozaj judášske groše. Vráťte sa na fejsbúky, priatelia, komentujte ich statusy. Kým budú zmazávať vaše srdečné komentáre, nestihnú vymýšľať ďalšie sprostosti. Ignorujte podujatia organizované ministerstvom kultúry.

Nič vznešené ani koncepčné v ich zámeroch nie je. Sú urazení a pomstychtiví. Ide im hlavne o peniaze a honor. Viem, o čom hovorím, zažil som to na vlastnej koži. Musíme to rozhlásiť do celého sveta. Na všetky vidieky, leto je na to ideálny čas. Nesmieme byť ako tá matka hamižného syna. Nemôžeme si dovoliť ostať ticho.