Z Austrálie prišla žiť na Slovensko: Pomáha mi, keď viem, že sa o štyri roky vrátime

Jana Gott-Ridillová pochádza zo Slovenska, no posledných 10 rokov žila v Austrálii, kde si založila rodinu. Bývala v meste Albany, ktoré je obklopené oceánom a azúrovými pobrežiami. Nazýva ho rajom na konci sveta. Napriek tomu sa s manželom Austrálčanom a dvoma deťmi rozhodla presťahovať naspäť na Slovensko. Chcela, aby sa deti naučili po slovensky, spoznali krajinu a svoju polovičnú slovenskú identitu.

„Keď som sa raz prechádzala s dcérou po pláži, hovorila som jej: Vidíš, aké je to tu nádherné? A ona na mňa nechápavo pozrela. Čo tým myslím, veď je to predsa normálne, nie? Aj azúrové pobrežie sa môže zdať obyčajné, ak to nemáš s čím porovnať,“ hovorí Gott-Ridillová.

V rozhovore opisuje zdravotníctvo v Austrálii, kde mohla rodiť do vody, či austrálsku štátnu správu, kde drvivú väčšinu vecí vybaví online. Porovnáva to so skúsenosťami s úradmi na slovenskej cudzineckej polícii či postupmi na matrike, nad ktorými sa pousmieval aj austrálsky konzul.

Kedy ste sa rozhodli odísť do Austrálie? 

Rozhodla to za mňa láska. Niektoré veci sa asi majú stať. Pamätám si, že už ako osemročná som zbierala knihy o Austrálii, odmalička ma táto krajina fascinovala. Jej vzdialenosť, izolovanosť a „red dirt“, teda tamojšia červená zem. Počas školy som veľa cestovala, študovala som na rôznych miestach v Európe, žila som v Ženeve. Keď som mala 27 rokov, vrátila som sa na rok na Slovensko, pričom som už mala vybavenú prácu turistickej sprievodkyne v Lisabone.

V to leto som na Slovensku stretla svojho budúceho manžela, Austrálčana, ktorý sa rozhodol s kamarátom precestovať strednú Európu, poslal si bicykel z Melbourne do Rumunska. Hľadali vtedy lokálneho sprievodcu, tak som s nimi strávila týždeň. On potom odišiel do Austrálie a ja som o niekoľko mesiacov išla za ním. Ostala som tam žiť 10 rokov.

Čo vás po príchode do Austrálie prekvapilo? 

Prvá vec, ktorú som v Melbourne urobila, bola, že som si kúpila zimnú páperovú bundu. Bola tam strašná zima. Obraz mnohých ľudí o Austrálii je tropický les, ale nie je to tak, v Melbourne je v zime veľká zima. Je to aj tým, že väčšina domov je postavená prisťahovalcami, my sme žili v gréckej štvrti. Ich domy vyzerajú inak, žiadne dvojité zateplené európske okná, ale južanské medzery medzi oknami a stenami. Každé ráno som sa zobudila s tým, že som vydýchla paru. Prvé tri roky sme žili v Melbourne, ktoré je podľa mňa najlepšie mesto na život.

Prečo?

Je to úžasné rozvinuté mesto pre ľudí, plné parkov, bicyklov, človek tam dokáže toľko toho objaviť a zažiť. Austrálčania sú priateľskí, uvoľnení, nerobia si z ničoho priveľké starosti. Melbourne je multikultúrne mesto, žijú tam ľudia z celého sveta. Človek si vôbec nepripadá odlišný, je to veľmi inšpirujúce. Raz by som sa tam chcela vrátiť, aj keď je to nesmierne drahé mesto, kúpiť si tam nehnuteľnosť je nemožné.

Ako ste sa v Melbourne zabehli, našli prácu? 

Austrália má veľmi prísnu imigračnú politiku. Najprv som tam išla na turistické víza, po troch mesiacoch som si zabezpečila študentské víza a popri škole si hľadala prácu. Nakoniec som sa zamestnala v štúdiu svetelného dizajnu, čo bola fantastická skúsenosť. Mala som však šťastie, že som sa prisťahovala za Alexom, ktorý tam už mal vytvorené zázemie. Okolnosti nás potom priviedli žiť do malého mesta Albany, ktoré je obklopené oceánom.

Odchod do Austrálie bol veľmi spontánny, nikdy ste to neľutovali? Aspoň tie prvé mesiace? 

Rozhodnutia zo srdca nikdy neľutujem. Ja sa rozhodujem veľmi pocitovo, intuitívne, a aj keď to nie vždy vyjde, neľutujem to, pretože mi to dáva zmysel.

Nič vám zo Slovenska alebo z Európy nechýbalo? 

Podľa mňa je to nekončiaci proces a z domova vám v inej krajine neustále niečo chýba. Naša pamäť je veľmi selektívna, po čase si vyberáme už len pekné spomienky. Po roku na Slovensku to takto robím aj pri Austrálii. Mňa už život v Albany dosť zväzoval, túžila som odísť, pretože to pre mňa začínal byť malomeštiacky život. Začala som si preto selektívne vyberať spomienky zo Slovenska, ktoré sa mi páčili – príroda, blízkosť k iným krajinám, kultúra. Toto je nekončiaci proces pre všetkých, ktorí žijú medzi dvoma svetmi. Neustále im bude niečo chýbať.

Takže vám teraz chýba niečo z Austrálie? 

Chýba mi oceán. Nikdy som si to neuvedomovala, vyrastala som v Bratislave a sčasti v Poprade, pre mňa boli hory a turistika moje detstvo. Vzťah k oceánu a plávaniu som si v Austrálii vytvárala postupne. Až teraz si uvedomujem, aký vplyv na mňa mal každodenný prístup k oceánu, a chýba mi to. Je to živel, ktorý upokojuje, povzbudzuje k snívaniu, k prekonávaniu prekážok, dáva priestor všímavosti a nášmu vnútornému svetu.

Aký bol život v Albany? 

Je to malé mesto, má asi 35-tisíc obyvateľov a je neskutočnou bublinou. Austrália je sama osebe bublina, ešte väčšou je Západná Austrália, ktorá je obrovským a bohatým štátom. No a v nej je Albany, mestečko obklopené oceánom, ktoré volám aj Dolný Kubín s oceánom. Je odrezané od sveta, raj na zemi. Sú tam krásne azúrové pobrežia. Keď som sa raz prechádzala s dcérou po pláži, hovorila som jej: Vidíš, aké je to tu nádherné? A ona na mňa nechápavo pozrela. Čo tým myslím, veď je to predsa normálne, nie? Aj azúrové pobrežie sa môže zdať obyčajné, ak to nemáš s čím porovnať.

Myslím, že aj veľa ľudí na Slovensku sa dostane do takého stavu – zvykli si už aj na veci, ktoré nie sú normálne. Nielen na prostredie, ale aj na fungovanie štátu, školstva, zdravotníctva. Človek si radšej zvykne, je to jednoduchšie. Urobiť zmenu je ťažšie. A tú by Slovensko potrebovalo, hoci tu veľa vecí nefunguje, má veľký potenciál.

Spomínate, že Albany bola bublina. V čom? Bol to ten raj na zemi? 

V podstate áno. Pracovala som v samospráve mesta, kde som najprv organizovala rôzne podujatia, neskôr som realizovala akcie v rámci galérie v strede mesta. Mala som neustály kontakt s ľuďmi, s mnohými som sa zdravila po mene. Najviac bublinu ilustruje asi to, že sme tam v podstate nezažili covid. Austrálske mesto Perth je najizolovanejšie mesto na svete, pretože má na jednej strane oceán a na druhej strane púšť. No a Albany je ešte šesť hodín autom od Perthu. Keďže Austrália okamžite zatvorila hranice a ešte aj tie regionálne, mali sme iba mäkký lockdown, asi štyri týždne. Potom sa otvorili školy a fungovali sme relatívne normálne. Ale áno, aj tam nastala panika a vypredal sa toaletný papier.

Takže ste tam nemali ani veľa chorých? 

Nie, mali sme len minimum prípadov. V Perthe to bolo horšie, ale Austrálčania rešpektovali pravidlá, ktoré boli nastavené. Štát bol zorganizovaný a ľudia dôverovali jeho rozhodnutiam, nevypukla žiadna vzbura. V Austrálii žijú ľudia oveľa viac podľa pravidiel. V porovnaní s tým sa na Slovensku oveľa viac pravidlá porušujú, asi sme historicky naučení robiť to. Austrálčania ich rešpektujú, dáva im to pocit istoty a vidia, že veci potom lepšie fungujú. Covid sme teda sledovali iba z diaľky a obdivovala som všetkých, ktorí zvládli tie dlhé lockdowny v zdraví – fyzickom aj mentálnom. Aj to som si prežívala ako nevýhodu života v Austrálii.

Čo? 

Keď žijem tak ďaleko, cítim sa odcudzene. Bolo mi veľmi ľúto, že som nemohla podať pomocnú ruku alebo zdieľať strachy s priateľmi v ťažkej situácii. Ak nie som prítomná v krajine, všetko iba pozorujem ako divák, neprežívam to spolu s ostatnými. Keď sa začala vojna proti Ukrajine, snažila som sa to prežívať s ľuďmi na Slovensku, ale nevedela som to zdieľať s nikým okolo mňa v Austrálii. Ľudia tam síce registrovali vojnu, ale bola to pre nich jedna z ďalších udalostí vo svete. Nemá to pre nich osobný vzťah, nezdieľali bolesť a ľútosť s ľuďmi, ktorí museli opustiť svoje domovy a brániť krajinu. Je to jedna z nevýhod života mimo rodnej krajiny – napriek tomu, že chcem ostať jej súčasťou, som už iba pozorovateľ.

Založili ste si rodinu, vyskúšali ste si teda aj austrálske služby. Aké je tamojšie zdravotníctvo, školstvo? 

Áno, služby v Austrálii mi chýbajú. Sú diametrálne odlišné. Som veľmi vďačná za to, že som mohla rodiť v Austrálii. Že som nemusela bojovať so systémom v takej zraniteľnej fáze ženy, ako je pôrod, a že som nemusela byť postavená do pozície bojovníčky za svoje práva. Ale občas to ide až do takých extrémov, že si ľudia tú starostlivosť až tak nevážia.

Akú ste mali skúsenosť? 

V Albany je nemocnica, v rámci ktorej je oddelená časť „maternity ward“. Tehotná žena ani nemusí ísť do nemocnice, pretože predsa tehotenstvo nie je choroba. Asi 90 percent komunikuje žena s pôrodnou asistentkou, nie s lekárom. Keď je tehotenstvo fyziologické, nijak nezasahuje, robí iba pravidelné kontroly. Sú tam organizované stretnutia pre rodičov, ktorí majú rovnaký termín pôrodu, aby nadviazali vzťahy. A aby sa mohli ženy potom aj stretávať, pretože materstvo môže byť veľmi izolujúca skúsenosť, o čom sa málo hovorí.

Moja skúsenosť s pôrodom bola veľmi pozitívna. Rodila som do vody, ako som si to zvolila. Nemocnica má v každej miestnosti vaňu. Pôrodná asistentka sa vás pýta, či si želáte stlmiť svetlo, či chcete pustiť nejakú hudbu alebo či môže priniesť difúzer s vôňou, ktorá by vám pomáhala. V nemocnici som bola jeden a pol dňa. Odrodila som, vrátila sa domov a všetci chodili za mnou. Pôrodná asistentka aj laktačná poradkyňa prichádzali ku mne domov, kde som sa cítila s dieťaťom bezpečne. Ale to bola moja skúsenosť, určite boli aj ženy, ktoré mali horšie zážitky a ťažší priebeh.

Školy a škôlky v Austrálii boli tiež diametrálne odlišné, než ste zažili tu? 

Mám pocit, akoby som opisovala dva odlišné svety. Naše deti chodili do komunitnej školy, kde je škôlka už vlastne súčasťou jedného priestoru školy. Skúsenosť so školou bola tiež veľmi pozitívna. Mali tam slobodu, mohli behať bosé, pričom to však nebola žiadna hippie škola. Odrážalo to skôr dôveru učiteľov, ktorú mali voči deťom.

Bola to súkromná škôlka? 

Sčasti. V Austrálii fungujú verejné aj súkromné škôlky, ale ešte aj niečo medzi – škôlky, ktoré sú sčasti dotované štátom a sčasti súkromne. Rodičia platia školné, ale nie je to veľa, omnoho menej v porovnaní so školným v slovenských súkromných škôlkach, kde rodič mesačne platí takmer polovicu svojho príjmu. Túto škôlku v Albany sme si zvolili preto, lebo bola blízko a páčili sa nám jej hodnoty. Ale sú v meste aj verejné školy, ktoré sú lepšie aj horšie. Neexistuje ideálne mesto a viem si predstaviť, že iní rodičia v Albany majú horšie skúsenosti.

Akú ste mali skúsenosť na Slovensku? 

Keď sme riešili zápis detí do škôlky a školy, naše myslenie bolo – najbližšia škola rovná sa najlepšia škola. Preto sme staršiu dcéru zapísali do verejnej školy a mladšieho syna do štátnej škôlky. Učiteľka v škôlke nám vysvetlila denný režim, podľa ktorého všetky deti dve hodiny cez deň spia. Ostala som z toho v šoku. Neexistuje, aby v austrálskej škôlke niekto vnútornú potrebu dieťaťa vynucoval nasilu. Patrí to predsa medzi základné potreby, ktoré si vie dieťa povedať – či je hladné, či chce ísť na potrebu alebo je unavené. V škôlke sa to však stretlo s absolútnym nepochopením. Nebola som pritom jediný rodič, ktorému prišlo zvláštne nútiť dieťa dve hodiny spať – a ešte pritom všetky naraz.

Ale je to ten prebraný vzorec. Robíme veci, ktoré sa robili aj predtým, a nezamýšľame sa nad tým, či majú zmysel. Chýba mi, že sa tu ľudia nepýtajú, ako urobiť niečo inak. Chápem, že je to pre nich logisticky jednoduchšie, keď na deti dozerá jedna učiteľka. Ale takto sa neposúvame dopredu. Najmä keď sa aj ako rodičia stále prispôsobujeme niečomu, čo nám príde ako nonsens.

Ako zvládala dcéra štátnu školu? 

Aj z tej som bola sklamaná. Dcéra nevedela vôbec po slovensky. Učiteľky síce neboli zlé, no nevedeli, ako adaptovať iné dieťa na nové prostredie. Nemali na to metodiku, podporu. Asi po dvoch týždňoch dcéra ochorela a odmietala ďalej chodiť do školy. Je introvertka a videla som, ako sa trápi. Bola som vtedy už zúfalá a hovorila som – čo som to tým deťom urobila? Zobrala som ich z komunitnej škôlky a školy pri oceáne, kde mali voľnosť, slobodu, ale aj veľkú dôveru. A dala som ich do prostredia plného obmedzení, kde musia ticho sedieť, stále počúvať príkazy, rozkazy a dodržiavať rozvrh. Všetci robia všetko rovnako a potláčajú sa individuálne schopnosti dieťaťa.

Bolo šťastím, že sme potom našli školu Rozmanitu, ktorá je pre mňa maják nádeje, a to nepreháňam. Je to inkluzívna škola a škôlka, ktorá prijíma aj deti so znevýhodneniami, ktoré ostatné školy odmietajú. Pracujú s nimi neuveriteľným spôsobom a posúvajú ich dopredu. Keby sme túto školu nenašli, zrejme by sme tu už neostali.

Neskúšali ste súkromné školy? 

Syna sme ešte pred tým, než išiel do Rozmanity, presunuli na krátky čas zo štátnej škôlky do súkromnej. Ale musím povedať, že súkromné škôlky tu stoja neskutočné peniaze. Skúsili sme to, dúfali sme, že mu to trochu uľahčí prechod. Ale bola som veľmi sklamaná. Vytvárajú sa tu privilegované súkromné školy pre ľudí, ktorí si to vedia dovoliť. Ale ešte viac ma sklamalo, že vysoká suma vôbec neodrážala kvalitu školy a neponúkala žiadnu inklúziu, žiadny individuálny prístup.

Odišli sme z Austrálie, aby naše deti nežili v bubline a spoznali iný svet, iné deti, kultúry a problémy, ktoré si nesú. Ale namiesto toho sa dostali iba do ďalšej bubliny. A to jednak v súkromnej škôlke, kde boli iba deti z vyššej a zo strednej triedy. Ale aj vo verejnej škole, ktorá by síce mala odrážať rozmanitý svet okolo nás, lenže mnohé deti s problémami sa tam nedostanú. A navyše, prístup v týchto verejných školách k deťom je taký, že rozmanitosť úplne potláča.

Prečo ste sa po desiatich rokoch rozhodli odísť z Austrálie? 

Bolo to naše spoločné rozhodnutie. Každý si myslel, že to bolo moje rozhodnutie, a Alexa ľutovali, že sa jeho manželka takto rozhodla. Ale vôbec to tak nebolo. Obom nám prišlo dôležité, aby deti poznali svoje identitu a korene. Aby vedeli, že sú poloviční Austrálčania a poloviční Slováci. Vždy keď som sa s dcérou rozprávala o tom, či je Austrálčanka alebo Slovenka, so samozrejmosťou povedala, že je „aussie“, teda Austrálčanka. Slovensko bolo pre ňu vždy abstraktný pojem. Boli sme tu asi dvakrát iba na krátkej návšteve. Bolo pre nás dôležité, aby mali možnosť naučiť sa jazyk, aby sa sem mohli v budúcnosti vrátiť a nadviazať kontakty aj so svojou rodinou. Veľkú úlohu v návrate zohralo aj to, že mám veľké privilégium v mojom rodinnom zázemí.

Ako to myslíte? 

Takéto veľké zmeny by sme nemohli robiť bez toho, ak by sme nemali podporu v rodine. Moja mama ma s bratom vychovala sama, je to neuveriteľné láskavá, pracovitá a obetavá žena. Je pre mňa veľkým vzorom a bolo mi veľmi ľúto, že moje deti ju tak dobre nepoznajú a nemajú s ňou bližší vzťah. Myslím si, že na základe takýchto citových spojení, vzťahov vznikajú rozhodnutia zo srdca.

No a veľkú podporu mám v manželovi. Aj napriek svojej dlhodobej chorobe je stále naklonený dobrodružstvu. Do veľkej miery to bolo preňho ešte ťažšie rozhodnutie, stálo ho to ešte viac odvahy ako mňa. Na dôvodoch odchodu sme sa úplne zhodli. Aj preňho bolo dôležité, aby naše deti našli svoju identitu, naučili sa jazyk a spoznali Európu. Pre Alexa bolo dôležité aj to, že precestujeme Európu. Blízkosť miest, rôznorodosť kultúr, chutí, vôní, histórie. To je niečo, čo v Austrálii chýba, hoci je to kontinent s nádhernou rozmanitou prírodou.

Takže vám prekážala aj tá bublina či izolácia v Albany? 

Áno. Napríklad mi veľmi chýbala kultúra. V Albany síce je nejaká kultúra, ale nedá sa porovnať s našou. Myslím, že u nás nevieme celkom oceniť, akých máme špičkových hercov, umelcov a spisovateľov. Možno to vychádza z reflexie na ten ťažší život, ktorý na Slovensku žijeme. Tvorba vychádza často práve z ťažkých období v živote, z ktorých hľadá umelec cestu von. To mi v Austrálii chýbalo. A chýbala mi aj blízkosť európskych miest a rozmanitosť histórie. Albany síce je raj na konci sveta, ale táto rozmanitosť chýba.

Bolo pre nás dôležité, aby sme neboli rodičia, ktorí vychovávajú deti v perinke. Zmena bola pre deti veľmi ťažká, len tieto posledné mesiace sa konečne začínajú usádzať a hovoria, že Slovensko sa im celkom páči. Na to, aby mali životaschopnosť, musia čeliť prekážkam a budovať si odolnosť. Verím, že tým si budujú aj dôveru v seba samých. Dúfam, že keď potom bude dcéra prechádzať v živote nejakým ťažkým obdobím, bude čerpať silu aj z týchto skúseností. Pretože ona presťahovanie do inej krajiny a zmenu prostredia na konci dňa zvládla – síce s našou podporou, ale zvládla to ona sama. Verím, že ju to povzbudí a pomôže budovať sebadôveru.

Znie to tak, ako keby ste chceli deťom ukázať, že svet nie je iba ideálny ako v Austrálii, ale existuje aj tvrdá, krutá realita na Slovensku.

V niečom to tak asi bude. Každý je prekvapený, prečo sme odišli z krajiny, ktorá je na top miestach v rebríčku najbohatších krajín sveta. A navyše vrátiť sa na Slovensko, ktoré je v rebríčku „cost of living“ – teda pomer toho, čo si vie človek z platu dovoliť – na posledných priečkach. Logicky toto rozhodnutie nedáva zmysel. Ale citové spojenia u nás rozhodli. Myslím, že je dôležité, aby deti aj cez ťažké rozhodnutia prekonávali svoj vnútorný strach, a tak si budovali odolnosť a sebadôveru.

Prečo bolo pre vás dôležité, aby sa vaše deti cítili aj ako Slováci?

Predstavila som si, že sú už tínedžeri a hľadáme si spoločné porozumenie. Chcela by som, aby moje deti rozumeli tomu, kto som, a ja som rozumela im. Do veľkej miery formuje človeka prostredie, v ktorom vyrastá. Nielen rodina, ale aj kultúra, inštitúcie, okolie. Keby moje deti neprišli na Slovensko, nepoznali by jazyk ani reálie slovenského života; myslím si, že by sme sa neskôr rozchádzali vo vzájomnom porozumení si. Takto sa totiž rozchádzam s mnohými Austrálčanmi, okrem môjho manžela a jeho rodiny. Je pre mňa náročné budovať s nimi hlboké vzťahy, pretože Austrálčania majú inú hĺbku prežívania.

Ako to myslíte? 

Myslím, že je to kvôli tomu, že si v zásade neprechádzajú väčšími ťažkosťami. Nehovorím, že Austrálčania nie sú empatickí ľudia. Možno je to len kultúrna odlišnosť. Avšak za posledný rok na Slovensku som si vytvorila toľko úžasných priateľstiev a vzťahov, čo sa mi nepodarilo za 10 rokov v Austrálii. Tam som mala priateľov zvyčajne iba z iných krajín – kamarátky z Litvy, Izraela, Kanady, Nemecka. Ale medzi mojich najbližších priateľov, s ktorými som zdieľala každodenné radosti a útrapy, nepatrili Austrálčania.

Čo vás na Slovensku prekvapilo po rokoch? 

Cítila som, aká veľmi veľká nedôvera je tu v spoločnosti. V nákupných košíkoch musia byť mince, lebo si neveríme, že by ich niekto neukradol. Náš správca domu nám odovzdal zväzok piatich kľúčov – od brány, kočikárne, pivnice, bytu, vonkajšej bránky… Prednedávnom som predávala second-hand oblečenie, ktoré už nenosím. S dievčaťom sme sa stretli vonku, ale chcela si veci ešte vyskúšať. Tak som jej povedala, nech si ich ide vyskúšať na záchod, kým si dám obed. Dodatočne mi ešte poďakovala za ochotu, že si mohla vziať veci so sebou, hoci by s nimi mohla pokojne odísť bez zaplatenia. Nikde som sa nestretla s toľkým upodozrievaním, že mi niekto niečo ukradne alebo zoberie, ako tu.

Na čo ste si museli po príchode z Austrálie zvykať? 

Napríklad na to, aká nesmierne drahá je Bratislava. Ak by sme nemali podporu našej rodiny, bolo by to pre nás veľmi náročné aj po finančnej stránke. Bratislava je extrémne drahé mesto. Prišla som z krajiny, ktorá je veľmi drahá, do mesta, ktoré je porovnateľne drahé, ale platy sú nepomerne nižšie. No a nehovorím o službách, ktoré sú katastrofálne.

Napríklad? 

Nakoniec sme skončili v súkromnom zdravotníctve, kde sú znova ďalšie poplatky. Z verejného zdravotníctva sme boli zhrození, je to naozaj katastrofálne, hoci individuálne kvality lekárov nechcem spochybňovať. Môj muž nedokáže pochopiť, ako môže elektronická komunikácia so štátom takto nefungovať. V Austrálii vybavíte drvivú väčšinu vecí online. Oskenujem osvedčenie a pošlem, hotovo. Tu treba všetko priniesť, vytlačiť, archivovať. Musíte prísť na pobočku osobne, pretože sa im nedá dovolať. Pre mňa bol tento rok extrémne náročný. Kontakt so slovenskými službami je vyčerpávajúci, stále treba niečo vybaviť, dovybaviť. Pritom ide o veci, ktoré by sa dali vybaviť jedným klikom – a dá sa to, ja som to v Austrálii zažila, nie je to sci-fi.

Môj manžel dostal prechodný pobyt na Slovensku na štyri roky. Musím povedať, že mi veľmi pomáha, keď mám pred sebou cieľ, že sa po štyroch rokoch vrátime. Už teraz neviem, či za tie štyri roky nevyhorím. Energiu, s ktorou som sem prišla, míňam na veci, ktoré by som mohla smerovať inde, ak by systém lepšie fungoval. Ale nechcem, aby slovo systém vyznelo abstraktne, pretože systém tvoria ľudia.

Aj s tým ste mali negatívnu skúsenosť? 

Stretli sme sa s ľuďmi, ktorí sú neochotní, sedia za priehradkou a nemajú slobodu v rozmýšľaní. Ak by ju mali, mohli by povedať, že náš prípad je nezvyčajný, nezapadá do tabuliek, a preto sa na to skúsime pozrieť individuálne. Ale to tu nie je, tu sa rozmýšľa tabuľkovo. Možno sa boja o svoju prácu alebo prebrať zodpovednosť za rozhodnutie. Ale nevnímajú to tak, že ja ako pracovník mám prípady, ktoré musím pomôcť vyriešiť. Nie, nezapadáte do tabuľky, dovidenia.

Čo napríklad? 

Ešte skôr než sme prišli na Slovensko, som vybavovala slovenské rodné listy pre deti, ktoré potrebujú na zápis do škôlky. Je to zdĺhavý proces a komplikované tlačivá A, B, C – niečo sme tam asi inak zakrúžkovali, pretože dcére zapísali do rodného listu iné priezvisko. Napriek tomu, že sme prikladali dokumenty, ako napríklad jej pas s menom, o ktoré sme žiadali. No komunikácia s paňou na matrike ma šokovala. Nemôžu pracovníci verejnej správy na zákazníka v telefóne kričať. Nemôžu povedať – vy ste urobili chybu a mňa to nezaujíma. To sa nám stalo viackrát. Nie sú ochotní pochopiť, že bežný človek nemá šancu v byrokracii sa vyznať a oni sú tam na to, aby mu pomohli sa orientovať. Prečo namiesto toho nemohla povedať – aha, urobili ste chybu, poďme sa pozrieť na to, ako by sme to vyriešili. No a samostatná kapitola bola cudzinecká polícia.

Prečo? 

Po prvé, prečo v inštitúcii, ktorá rieši cudzincov, nehovorí nikto po anglicky? To sa mi zdá neuveriteľné. Vybavovala som teda manželovi prechodný pobyt a ako cudzinec z tretej krajiny musí dokladovať, že za 12 mesiacov má na účte minimálnu mzdu. Čiže bude samostatný a nebude závislý od štátu. Vytlačili sme teda výpis z účtu, vyšlo to na dve strany, pričom druhá strana bola prázdny papier, takto to tlačiareň vytlačila. Poslali sme to cez veľvyslanectvo v Sydney. Prešlo tri, šesť mesiacov a oni sa stále nevyjadrovali. Tak som im tam zavolala.

Čo ste zistili? 

Policajt sa na to išiel pozrieť a hovorí mi: Ale vy ste nám tu doložili nejaký prázdny papier. Druhá strana z dvoch je prázdna. Vysvetlila som mu teda, že to iba takto vytlačila tlačiareň. Ale nie, to sa takto nedá, musíme to poslať znova tak, aby tam prázdna strana nebola. Pýtala som sa ho, či to naozaj myslí vážne. Prečo mi nezavolali skôr? Na každom dokumente mám kontaktné údaje, nevie niekto zdvihnúť telefón, ak sa mu niečo nezdá? Museli sme teda nanovo dodať výpis z účtu opečiatkovaný konzulom. Hovorím mu: Konzulát je šesť hodín autom s dvoma deťmi. Je to naozaj nutné? Samozrejme, že to nutné bolo. Konzul v Perthe bol skvelý a smial sa, že za všetky tie roky v práci ešte nepečiatkoval výpis z účtu.

Tento proces bol naozaj vyčerpávajúci. Podstúpili sme ho iba preto, že sme mali naozaj veľkú motiváciu vrátiť sa. Ale systém a ľudia, ktorí ho tvoria, nám to vôbec neuľahčili. Viem si predstaviť, že ak niekto iba zvažuje návrat na Slovensko, ale nie je až taký presvedčený, tak sa na to v procese vybavovania vykašle. Hoci by aj chcel prísť na Slovensko a niečo zmeniť k lepšiemu.

Ovplyvnila váš príchod politická situácia na Slovensku? Ako ju vnímate? 

Je mi z toho ťažko v žalúdku. Nachádzam sa v krajine, ktorá sa politicky a hodnotovo vzďaľuje od môjho videnia sveta. Chcem, aby tu vyrastali moje deti? Skôr nie ako áno. Prestala som sledovať správy, je to tak trochu moja sebaobrana. A to aj napriek tomu, že som vyštudovala politické vedy a som presvedčená, že občianska angažovanosť je veľmi dôležitá. Ale v tomto náročnom roku som to už nezvládala.

Hovoríte, že chcete deťom odovzdať slovenskú identitu alebo aspoň chcete, aby ju spoznali. Je to vôbec dobrá identita? Hovoríte o neochote ľudí vo verejnej správe, nefungujúcom štáte, politickej situácii, nedôvere v krajine. Odnesú si vaše deti zo Slovenska dobré hodnoty? 

Premýšľam, čo tvorí našu identitu. Identita súvisí s našimi základnými hodnotami, ktoré určujú naše rozhodnutia. Iba politika to určite nie je. Vieme si v rámci rodiny a okolia vytvoriť bezpečný priestor. Myslím si, že na Slovensku je veľmi veľa dobrých ľudí so správnymi hodnotami a týmito ľuďmi obklopujem moje deti, toto nasávajú. Ale, samozrejme, iba do nejakej miery. Nefunkčnosť štátu a tú dennodennú nedôveru v spoločnosti cítia aj oni.

Ja som si v Austrálii veľakrát pripadala ako mimozemšťan. Viackrát som sa pýtala – môže to byť také jednoduché? Celoživotne som bola nastavená na to, ako to fungovalo na Slovensku. Očakávala som, že to bude zložité, ťažké a budem to dlho vybavovať. Keď som niečo v Austrálii vybavila rýchlo, bola som podozrievavá – za tým ešte určite musí niečo byť. V tomto zmysle ma štát formoval. Pred tým deti nevieme úplne ochrániť. Otázka je, do akej miery je to vôbec dobré. Čo im ešte buduje odolnosť a čo už môže zlomiť ich povahu?

Asi nie je šanca, že ostanete na Slovensku dlhšie ako štyri roky? 

Paradoxne, môj muž tu zatiaľ veľmi chce ostať. Avšak cíti sa tu zatiaľ stále ako turista. Neovláda jazyk, je tu preňho všetko veľmi nové. Neviem, ako sa na to bude pozerať o tri roky. Ale úprimne, nemyslím si, že tu po štyroch rokoch ostaneme. Možno ak by sa zmenila vláda, bol by to nejaký impulz. Ale inak mi to nedáva zmysel. Som vďačná za to, že mám možnosť odísť. Veľa ľudí ju nemá.