Denník N

Z Osvienčimu ich dostal Schindler: Považovali sme ho za všemohúceho

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Presťahovali sa do Krakova, z geta ich poslali do lágra, neskôr pracovala pre Schindlera v jeho továrni. To im zachránilo život.

„Bola som veľmi chúlostivé decko, večne som trpela zimou, bola som anemická, bez chuti do jedla, dávali mi na mieru robené  kožušinové topánky, lebo mi bolo na nohy vždycky zima. A v tom lágri som vedela stáť v novembri aj naboso na holej zemi, tam mi nič nebolo po telesnej stránke,“ spomína Helena Borská, ktorá sa narodila v decembri 1927 v Českom Těšíne.

Keď mala šesť rokov, s rodinou sa presťahovali do Krakova, kde mala babičku a ďalších príbuzných. V Krakove žilo pred vojnou približne 60-tisíc Židov, čo mohla byť štvrtina obyvateľov.

„V Krakove som žila do roku 1943, Płaszow je tiež fakticky Krakov, len je to vedľajšia obec,“ hovorí. „Bývali sme v židovskej štvrti, lebo Židia sa vždy snažili byť spolu. Jeden k druhému, aby mali bližšie.“

 Podporte občianske združenie Post Bellum. V našej práci pomôžu aj vaše 2 percentá!

Použijeme ich na: 
  • dokumentovanie príbehov ľudí 20. storočia
  • workshopy pre žiakov stredných a základných škôl
  • výstavy na Slovensku
  • ​​slávnostné odovzdávanie Cien pamäti národa

Pred vojnou a protižidovskými zákonmi stihla chodiť do základnej školy, ktorá bola štátnou školou, no učitelia aj žiaci boli len Židia.

„V škole sme mali možno jednu-dve hodiny do týždňa náboženstvo, ale len históriu, neučili sme čítať ani písať ivrit, nikdy som sa nenaučila ani modliť. Rodičia sa síce pokúšali, mali sme učiteľa hebrejčiny, ale okrem dvoch písmen neviem do dnešného dňa nič. Môj otec mal veľmi pekný hlas a spieval v kostole, teda v templi, čo bolo iné ako ortodoxný kostol. Občas sme chodili s mamičkou ho počkať a vypočuť si ho. To bol asi celý môj styk so židovským náboženstvom,“ smeje sa.

V roku 1939, keď vypukla vojna, nemala ešte ani 12 rokov. Ešte doma prežili bombardovanie Krakova, počas ktorého pred blížiacimi sa Nemcami spolu s mnohými mužmi utiekol z mesta aj jej otec. Približne po troch týždňoch sa však vrátil, lebo nemali veľa možností, kam utiecť. Postupne musela rodina odovzdať všetok majetok od rádia, zlata, striebra cez kožuchy až po koberce.

„To boli prvé momenty, kde sme sa začali zoznamovať s nemeckým drilom. Pamätám si ešte, ako v prvú zimu zaviedli zákaz vychádzania. V dome, kde bývala moja babička, mali na pavlači spoločné záchody. Môj prvý zážitok, keď som počula, že zabíjajú ľudí pre nič, za nič, bol, keď jedného muža Nemci zastrelili, lebo počas zákazu vychádzania vyšiel na tú pavlač, kde boli záchody. Dovtedy sme si neuvedomovali, že za toto môžu niekoho zabiť.“

Krakovské geto sa za rok zúžilo na polovicu

Keď sa situácia po pár týždňoch upokojila, mohli ešte židovské deti na jeseň 1939 chodiť normálne do školy. V zime už dostali na ruky biele pásky s modrou hviezdou.

V štyridsiatom roku školu zavreli, ale rodičia detí neboli spokojní a s učiteľmi z pôvodnej školy vytvorili krúžky pre rovnako staré deti z okolia a učiť sa chodilo vždy k niekomu domov. V tom roku už otec nemohol chodiť do práce.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!  Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

O rok neskôr, začiatkom roka 1941, bolo v Krakove, na druhej strane rieky Visly, vytvorené geto pre Židov nielen z Krakova, ale aj z vidieka, aby ich postupne Nemci koncentrovali na jedno miesto. Do jednej vyčlenenej štvrte sa dostali všetci Židia.

„My sme sa dostali asi päť rodín do jedného štvorizbového bytu. V jednej izbe boli dokonca dve rodiny. Ešte to však bol normálny byt s kúpeľňou, do ktorého sme si mohli zobrať najnutnejšie veci. V tom čase, ak ešte mali možnosť, predávali svoj nábytok alebo klavíry a z vidieka chodili sedliaci a vykupovali to za babku,“ spomína Helena Borská.

V gete stále pokračovalo vyučovanie, za smiešne peniaze dostali za úlohu vyrábať kefy na čistenie pušiek v rámci vojenských objednávok. Helena Borská tam prežila svoje štrnáste aj pätnáste narodeniny. Postupne zažívala, ako geto zužujú a ľudí z niektorých ulíc „posielali do vzduchu“.

„Bývali sme v dome oproti nemocnici a pamätám si, ako z tej nemocnice vynášali ľudí na nosidlách na ulicu a tam ich postrieľali. Ich koniec bol na ulici, lebo si nechceli zničiť postele.“ V gete pracovala spolu s matkou v továrni Optima, kde opravovali rozstrieľané a roztrhané vojenské šatstvo.

Do roku 1942 sa geto zúžilo na polovicu. V marci 1943 ho úplne zlikvidovali. Pani Borskú s rodinou presunuli do Płaszowa, lágra vedľa Krakova.

„V Płaszowe sa netetovalo. Tam sme už išli každý len so svojím batohom, s ošatením, čo mal kto na sebe, a nič viac sme už nemohli vziať. Dostali sme sa na kopec, ktorý bol obkľúčený ostnatým drôtom, kde bola medzera medzi domami, tam boli postavené múry, tie tam niektoré ostali na pamiatku doteraz. Časť lágra bol nový židovský cintorín, ktorý dnes už neexistuje, a kameňmi z toho cintorína boli vydláždené akože chodníky.“

Płaszow boli drevené baraky s holými pričňami a so slamníkmi. Preniesli sem niektoré dielne, ktoré fungovali už v gete: krajčírska, obuvnícka alebo zámočnícka, v ktorej pracoval jej brat s otcom.

„Židia sa snažili dokázať, že sú na niečo súci, že vedia robiť všetko, čo sa dá. Podmienky boli veľmi ťažké, začala sa drezúra. Vstávať o piatej ráno, o šiestej ráno bol apel, ktorý niekedy trval nekonečne dlho, najmä keď si Nemci zmysleli, že urobia nejakú čistku.“

Sedemsto ďalších Židov pre Schindlera

Niektorí Židia, postupne ich bolo tristo, pracovali od roku 1943 v továrni Oskara Schindlera. Bývali priamo uňho, nie v lágri. Mali tam vlastných esesákov. Keď Nemci začali ustupovať a front sa blížil, musel továreň v septembri 1944 zlikvidovať.

Vtedy Schindler zriadil v českom Brněnci, nemecky Brünnlitzi, novú, veľmi dôležitú muničnú továreň, do ktorej dostal povolenie na tisíc ľudí. Vybral teda z dielní Płaszowe ďalších 700 ľudí.

Płaszow začali postupne likvidovať a aj pani Helenu spolu s matkou naložili do vagónov a viezli ich z Krakova do Osvienčimu: „Cesta (dlhá) približne 60 kilometrov nám trvala dva dni, ako nás odkláňali. Ten príchod bol pre nás veľký otras. V lágri v Płaszowe sme už boli doma, tu nás po transporte čakal príchod so psami, s esesákmi, v noci s reflektormi, to bolo strašné. Na druhý deň ráno nás zobrali do sauny. Vedeli sme, čo znamená auschwitzská sauna, a mysleli sme si, že je to náš koniec.“

Hovorí, že sa zbytočne oháňali nejakým Schindlerovým listom. Sauna neznamenala ich koniec, ale postupne ich zadelili do barakov medzi ostatných. Verili, že Schindler ich odtiaľ dostane, ale viera, že sa to podarí, sa zmenšovala.

„Po troch týždňoch nás však vyslobodil, vraj bol priamo v tábore, podľa menovitej listiny, my sme nemali čísla, ale mená. Po niekoľkých dňoch sme došli do Brněnca, kde sme sa stretli s našimi mužmi.“

Muži neboli v Osvienčime, ale v dolnosaskom Gross-Rosene, odkiaľ ich Schindler dokázal rýchlejšie vrátiť.

V Brněnci bývali priamo nad továrenskou halou na slamníkoch, neskôr na pričniach. „Tam sme sa už prestali báť. Boli tam esesáci, veliteľ so svojimi pomocníkmi. Potom nás pridelili na práce, robila som na sústruhu. V Brněnci sme však mali hlad, prídely boli veľmi malé, vojna sa končila, sami Nemci nemali čo jesť.“

Schindler dokázal veľa, aj vďaka židovským peniazom

Továreň v Brněnci patrila pred vojnou židovskej rodine Löw-Beer a bola cvernovkou. „Zvyknem veľa pliesť a niektorá tá vlna má presne napísané, že závod Brněnec. Keď sme pracovali pre Schindlera, na dvore bola obrovská halda zvyškov cverien a nitiek. Sedeli sme na slamníkoch, chlapi nám urobili ihlice na pletenie a my sme sa začali obliekať: do nohavíc, do šiat, spodnej bielizne. To je taká veselšia stránka toho, keď sme mali voľný čas, tak sme plietli a recepty na jedlo sme si vymieňali. Keď je niekto hladný, tak hovorí o jedle.“

Keď sa blížila jar, v továrni sa už koniec vojny očakával. Továreň strážili vojaci „piatej triedy“, ktorí narukovali na poslednú chvíľu. Často vypínali elektrinu. Pred koncom vojny bol vydaný príkaz továreň zlikvidovať, vraj už v okolí ruskí zajatci kopali hroby. Schindler však „tábor“ s 1200 ľuďmi zachránil, keď veliteľovi poslal falošný telegram, ktorým ho odvolávajú do Prahy. Veliteľ teda odišiel, viac sa nemohol vrátiť a príkaz na likvidáciu sa neuskutočnil.

„O Schindlerovi sa hovorilo, že bol v americkej rozviedke, my sme ho glorifikovali, považovali sme ho za všemohúceho, že on všetko dokáže. To, že to dokázal peniazmi, ktoré boli hlavne od Židov, tak to je druhá vec.“

Schindler s manželkou a ďalšími ľuďmi od nás z lágru odišli 7. mája: „Fakticky ušiel tajne, nebol moment, že sa mohol lúčiť so všetkými. Tí blízki ušli s ním, takí, čo si povedali: nech nás oslobodia Američania, a nie Rusi. My sme ostali 24 hodín úplne voľní, bez dozoru a čakali sme. Prvý prišiel Rus na koni, a tak nás oslobodili.“

Ľudí z továrne rozmiestnili medzi rodiny v Brněnci. Helena Borská s rodinou sa po pár týždňoch vlakom dostali do Krakova, kde zistili, že nič a nikoho tam už nemajú. Rozhodli sa odísť dočasne do Bratislavy, kde však zostali natrvalo.

Tesne po vojne mala pani Borská 18 rokov. Začala chodiť do školy, no nedokončila ju. Rok po vojne spoznala svojho manžela a v roku 1947 sa vzali. Má tri deti, šesť vnúčat.

Nahrávku s pani Borskou vytvorila Nadácia Milana Šimečku

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200. Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia!

Zapojte sa a vyhrajte vo veľkej dokumentaristickej súťaži. Pýtajte sa rodičov, prarodičov, známych, susedov a nechajte si rozprávať ich spomienky na 20. storočie.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie