Denník N

Ako (ne)pochopiť zliepanie novej vlády

Skutočná váha Bugára s Procházkom v tretej vláde Roberta Fica mohla byť omnoho väčšia, než sú obaja ochotní pripustiť.

Autor je politológ

Napriek búrke nevôle medzi pravicovými voličmi sa pri pohľade na rozdané karty v parlamente spolupráca Mosta a Siete so Smerom a SNS dá pochopiť. Nacionalisti jednoznačne odmietli čisto pravicovú vládu a dosť zreteľne a na počudovanie aj mimoriadne logicky odkomunikovali svoje dôvody. Predseda Danko pritom možno len zo slušnosti nepoukázal aj na fakt, že jej existencia by závisela predovšetkým od ľudí, ktorí už raz vlastnú vládu potopili. Takže skutočne nebol dôvod na vstup Sulíka s Matovičom do vlády.

Pochopiť sa určite dá aj rýchlosť, s ktorou predseda Smeru predstavil hlave štátu stranícke zloženie novej vládnej koalície (v mentálnom svete Roberta Fica zlepenca). Po Sulíkovom jednoznačnom odmietnutí spolupráce so Smerom iná reálna alternatíva ani nebola k dispozícii.

Čiastočne sa dá pochopiť aj nechuť k predčasným voľbám. Bolo potrebné zabrániť nárastu podpory pravicovému extrémizmu, nechali sa počuť zástupcovia Mosta so Sieťou. Na prvý pohľad celkom logický argument. Kotleba má však priestor na ďalší rast bez ohľadu na to, či budú voľby o šesť mesiacov, alebo až o štyri roky, pretože sa mu postupne darí absorbovať bývalých voličov Smeru.

Podpora Ficovi totiž rastie, keď je v opozícii a chrlí okolo seba oheň a síru, ale nie, keď má vysvetľovať zlyhania svojich ministrov z pozície predsedu vlády. Sociálnych demokratov karpatského typu neporazí silná pravicová strana, ale ešte väčší populista, ako je ich predseda. A k tomu má zatiaľ najbližšie práve ten fúzkatý poslanec z povstaleckého mesta.

Chápať sa dá určite aj spolupráca Siete so Smerom. Procházka síce dal na známosť, že nikomu vodu nosiť nebude, ale Robert Fico predsa nie je nikto. Kto s ním úzko spolupracuje, nikdy nemá prievan v peňaženke, a mať hlboko do kapsy predsa človek s dvomi zbabranými voľbami za sebou a veľkými ambíciami pred sebou určite nepotrebuje.

Ako handry

Ak sa však skutočne niečo ťažko chápe, tak je to vysvetlenie, prečo Bugár s Procházkom pri skladaní vlády vystupujú v podobe handier, ktorými Fico zametá tú špinu okolo seba. Čísla totiž nepustia. Nech Fico robí, čo robí, tú koalíciu inak pozliepať nemôže. Jedine – a nijako inak – spoluprácou práve s týmito dvomi pravicovými stranami.

Mohol by nás zmiasť argument, že Procházkova Sieť ponúka tretej Ficovej vláde v parlamente najmenej podporných poslancov, preto im pomerne prináleží len jeden minister. Táto logika je však mimoriadne pomýlená, pretože práve od jeho poslancov, spolu s poslancami Mosta, závisí budúcnosť koaličného vládnutia.

Na prvý pohľad to skutočne môže vyzerať tak, že dominantnou silou novej vlády by mal byť víťaz volieb. Lenže jej existencia bude visieť na šnúrke od gatí práve šéfov jednej z dvoch, respektíve oboch malých pravicových strán. Preto je skutočne otázne a vzhľadom na slovenskú politickú kultúru, množstvo neobjasnených a doteraz nevyšetrených korupčných káuz [odvolať z funkcie skutočne nestačí, potrebné je vyšetriť a postaviť pred nezávislý (!) súd] mimoriadne podozrivé, prečo to ten gazda uhral len na jedného ministra a niekoľko bezvýznamných postov v mocenskej štruktúre tohto štátu.

Slabí, čo sú silní

Zoberme si len príklad z Nemecka. Niekoľko desaťročí tam fungovala zásada, že víťazná strana (pokiaľ nebola odkázaná na koaličnú spoluprácu s druhou veľkou stranou) vytvárala vládu spravidla s preferenčne malou (liberálnou) FDP. Spoluprácu s liberálmi neodmietali hodnotovo blízki kresťanskí demokrati, ale ani o niečo vzdialenejší politici z radov sociálnych demokratov. Až v roku 1998 sa ľavicová SPD rozhodla vytvoriť koaličnú vládu (opäť s preferenčne malou) Stranou zelených. Dosť často sa voličská podpora jednej alebo druhej malej politickej strany pohybovala na úrovni približne siedmich percent. No aj napriek tomu pri rozdeľovaní vládnych postov pripadlo ministerstvo zahraničných vecí, po spolkovom kancelárovi azda druhý najdôležitejší úrad spolkovej vlády, práve zástupcovi malého partnera, zvyčajne predsedovi.

Ministerstvu zahraničných vecí dodávali svoju vážnosť osoby ako Willy Brandt (aj keď ešte ako minister veľkej koalície), Hans-Dietrich Genscher, Klaus Kinkel, Joschka Fischer, ako aj pred pár dňami zosnulý Guid Westerwell. Vo všetkých uvedených prípadoch išlo o nominanta koaličného partnera, nie víťaznej strany. Tento zástup známych mien poskytuje názorný príklad, ako to funguje, keď veľký partner považuje aj preferenčne malú stranu za svojho rovnocenného partnera, a nie za handru.

Kľúčové je vnútro

Iste, v podmienkach Slovenska nie je ministerstvo zahraničných vecí druhý najdôležitejší úrad. V krajine zmietanej v pazúroch korupcie a klientelizmu, ktoré predstavujú azda najväčšie prekážky úspešného zavŕšenia procesu konsolidácie demokracie, je politicky najdôležitejší úrad ministerstvo vnútra. Teda to ministerstvo, kam sa Sieť ani Most nedostanú ani cez štátneho tajomníka.

Ak by teda Sieť alebo Most neboli len v pozícii handry, dostali by od šéfa Smeru ponuku na obsadenie práve tohto úradu. Lenže obe partaje radšej dohodli dosadenie svojich nominantov na mocensky síce slabé, ale finančne možno zaujímavé ministerstvá. Táto situácia však nabáda na inú hypotézu, a to takú, že pochopenie, prečo Sieť s Mostom súhlasili s rozdelením ministerstiev podľa pre nich mimoriadne nevýhodného vzorca, nemusí byť až také komplikované.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Voľby 2016

Komentáre

Teraz najčítanejšie