Leško, Vašečka, Šimečka, Hudák: Fico nás smrteľne vážne pripravuje na vystúpenie z EÚ

Podporte kampaň na 50 evakuačných sanitiek pre Ukrajinu od Nadácie otvorenej spoločnosti a Dárku pro Putina.

Minister spravodlivosti Boris Susko (Smer) prepustil z výkonu trestu právoplatne odsúdeného špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika. Je to, ako keď Vladimír Mečiar udelil amnestie na skutky týkajúce sa únosu prezidentovho syna? 

Marián Leško: Je to podobné, ale ešte o niečo horšie. Podobné je to v tom, že ide o zneužitie moci, akého sa dopustil aj Vladimír Mečiar. Horšie to je z toho hľadiska, že Mečiar moc zneužil na to, aby sa jeho ľudia, ktorí uniesli prezidentovho syna a zmarili referendum, nedostali pred súd. Ale tí ľudia neboli právoplatne odsúdení. O nich nikto nemôže s čistým svedomím povedať, že sú páchatelia, lebo sa nedostali pred súd a ten nepovedal, že sú vinní. Kým v tomto prípade Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd povedali, že Dušan Kováčik je vinný a zaslúži si svoj trest. Šéfredaktor Postoja Martin Hanus v debate s Matúšom Kostolným povedal, že oslobodili člena gangu. O to je to horšie.

Keď sme o tejto hypotéze hovorili približne pred týždňom s prokurátorom Ladislavom Masárom, povedal, že sa mu nechce veriť, že by to minister spravil, pretože by to bolo zasahovanie do súdnej moci. Ako je možné, že pristúpili k takému kroku?

Martin M. Šimečka: Niektorým ľuďom ešte stále nedochádza, čoho sme svedkami. Celý minulý týždeň – od odvolania riaditeľa SND a riaditeľky SNG až po Dušana Kováčika – je, ako keď Lenin kedysi hovoril o boľševickej revolúcii, že sa celé dekády nič nedeje a potom sa v jednom týždni odohrajú dekády. Akoby to bola taká malá revolúcia. Aj keď v skutočnosti ide iba o súhrn náhodných udalostí, nebol to plán, iba sa udiali v jednom týždni. Unášajú štát aj demokraciu. Dúfajú, že ľudia sú na dovolenkách a nevšimnú si to. Ukazujú nám: Pozrite sa, čoho sme schopní. Toto bude pokračovať ďalej. My hovoríme o právnom štáte, ale pre nich je to úplne irelevantné. Nebudú dodržiavať pravidlá. Budú to robiť v rýchlom slede, aby sme si nevšimli, že skupina fanatikov naozaj unáša štát. Dúfajú, že voliči si až príliš neskoro všimnú, že sú úplne prepnutí.

Dušan Kováčik dal rozhovor asistentke poslanca SNS Mimi Šramovej a o spoluväzňoch povedal, že je zdesený, koľko ich tam je nevinných: „Som zdesený, len v takom malom ústave, ako je Dubnica nad Váhom, koľko je tam takýchto ľudí, ktorí sú tam len na základe toho, aby sa priznali, aby začali spolupracovať. A to je jedno, či to bola pravda alebo nie… Je to hrozné, tam je tých chlapcov veľmi veľa, som tomu najskôr nechcel veriť, ale bohužiaľ je to pravda… najmä čo sa týka zločineckých skupín, pri drogovej trestnej činnosti, číra katastrofa.” Naozaj máme v ústave na výkon trestu v Dubnici nad Váhom toľko justičných omylov?

Tomáš Hudák: Trochu mi to pripomenulo situáciu, keď sme boli s kolegom zo standupu Jakubom Gulíkom vo väznici v Košiciach a Jakub to chcel vtipne otvoriť, tak sa na úvod spýtal, koľkí z nich sú tam nevinne. Väčšina rúk vyletela hore. Na to, že niektorí chlapci chcú spolupracovať a znížiť si trestnú sadzbu, sa sťažuje človek, ktorý si práve znížil trestnú sadzbu z 8 rokov na dva. Akoby iba ukazoval tým chlapcom, že to robia úplne zle, že sa to dá robiť úplne inak: Vykašlite sa na drogovú činnosť, násilné delikty, musíte robiť politickú zločineckú činnosť, lebo to vám zabezpečí dobrých kamarátov hore a vy vlastne zrazu nemusíte nikoho napráskať, počkáte si. Podľa mňa tí chlapci majú obrovské šťastie, že mohli sedieť s týmto majstrom politickej zločinnosti, lebo dostali lekciu zadarmo. To je, akoby som ja sedel vo väzení dva roky s Milanom Lasicom. Mohol by som sa učiť od majstra a zadarmo.

Marián Leško: Ak mal Dušan Kováčik z niečoho panický strach, tak z toho, že odsúdi nevinného človeka. Dozoroval 61 prípadov a nepodal ani jednu obžalobu. Teraz bol vo väzení a všimol si, že síce on nestíhal nevinného, ale tí ostatní prokurátori ich tam nasekali kopu. Dušan Kováčik je jediný z prokurátorov, ktorý má naozaj čisté svedomie.

Zároveň minulý týždeň odstavili prokurátora Michala Šúreka, ktorý dozoroval aj prípad Dušana Kováčika. Môže byť táto zatiaľ dočasná amnestia pre Dušana Kováčika akýmsi zlomovým momentom z hľadiska verejnej mienky? 

Michal Vašečka: Machiavelli písal, že moc môže dosahovať svoje ciele manipulatívne alebo silovo. V tomto prípade uplatnili obidve možnosti. Je to demonštrácia sily, ktorá nám obyčajným ľuďom jasne hovorí, že sú tu dve kategórie ľudí. Oni sú tá špeciálna a my ostatní budeme mať taký právny štát, aký nám umožnia. Zlá správa je, že to podľa mňa nebude mať veľký vplyv na verejnú mienku. Zmení sa to až vtedy, keď ľudia uvidia, že sa to týka ich každodennosti. Keď budú napríklad vidieť, že niečo, za čo sa išlo kedysi do väzenia, je už iba priestupok, bude sa viac kradnúť, ľudia si to začnú všímať. Už prebleskujú informácie, že ľudia po celom Slovensku začínajú registrovať, že sa niečo zmenilo, ale bude to musieť byť predmetom ich každodenných rozhovorov.

Je to zdroj frustrácie jednej časti spoločnosti, ktorá vidí, že takmer rok od volieb sa nielen verejná mienka nikam nepohla, dokonca je jedna časť spoločnosti evidentne mimoriadne spokojná s tým, čo sa tu deje. To je veľmi zvláštne, lebo sú spokojní, že krajina je v jednoznačnom regrese. Smerom na východné Slovensko opravujú naraz úplne všetky cesty, nedá sa sem dostať, v Paríži bolo zo Slovenska len 28 športovcov a doniesli jednu bronzovú medailu. Viem, že vedecky to ako indikátor úpadku neobstojí, ale do Sydney ich v roku 2000 letelo vyše sto a doniesli päť medailí. Priemerný plat nemáme v EÚ úplne najnižší, sú za nami ešte štyri krajiny, ale z hľadiska prepočtu na to, čo si za to môžeme kúpiť, sme poslední, je tu strašne draho. Rok po voľbách sa ukazuje, že potraviny nezlacneli. Keďže sedíme v Poprade, človek by čakal, že v krajine s výhľadom na krásne hory bude veľa turistov, ale keď odpočítate Čechov, nikto sem nechce chodiť. Úpadok je masívny, viditeľný, ľudia to aj vidia, len si to nevedia spojiť s tým, kto je pri moci. Raz si to spoja, len to ešte neprišlo.

Keď Mečiar udelil amnestiu, bol to zlomový moment? 

Marián Leško: To, čo urobil Mečiar s amnestiami, nezahýbalo s verejnou mienkou tak, že by to bol zásadný a rozhodujúci zlom. Amnestia prispela k tomu, že si Európska únia, ktorá vtedy chcela rokovať s ďalšími kandidátskymi krajinami, uvedomila, že Slovensko nie je v poriadku. Voľby v roku 1998 rozhodlo to, že si všetci, ktorí sa ich zúčastnili a nevolili Mečiara, uvedomili, že s ním sa do Európskej únie nedostaneme. To bol základný pocit, ktorý viedol ľudí k tomu, že sa rozhodli ísť k voľbám a hodiť to niekomu inému. Ale nebolo to tak, že Mečiar a Slota stratili podporu. Ich ľudia prišli voliť, lenže sa zmobilizovali aj všetci ostatní a hlasovalo 80 percent ľudí. Nedá sa očakávať, že Fico, Hlas a SNS dohromady s Republikou v nasledujúcich voľbách nejako masívne stratia voličstvo. Nestratia. Ak majú byť porazení, musí to byť výsledkom mobilizácie druhej časti spoločnosti. Tá môže prísť napríklad aj preto, že Robert Fico vedie Slovensko do čelnej zrážky s Európskou úniou.

Ako by sa dali nazvať posledné dni, ktoré máme v kultúre, ale aj v spravodlivosti za sebou?

Martin M. Šimečka: Je to klasická ukážka normalizácie, ktorú si naša generácia zažila po roku 1968. Jediný rozdiel je, že štát síce vyhadzuje a trestá všetkých, ktorých má vo svojej právomoci, ale ešte je tu pomerne veľký zvyšok krajiny, ktorý nespadá pod právomoc štátu. Ale tam, kde má dosah, je to klasická normalizácia.

Odvolanie šéfov v SND a SNG vyústilo do protestov, v pondelok boli v Bratislave tisíce ľudí, v utorok je ďalšia demonštrácia. Ako by sa mali zachovať umelci a malo by začať v septembri hrať Slovenské národné divadlo?

Tomáš Hudák: Vrátim sa ešte k Milanovi Lasicovi, ktorý raz rozprával príhodu, ako letel lietadlom s komunistickými pohlavármi. Bolo tam veselo, slivovica, začalo sa spievať a jeden z funkcionárov prišiel za ním a povedal mu: My proti vám v podstate nič nemáme, naša spoločnosť kultúru potrebuje. Lasica naňho pozrel a povedal: Aj tá naša. Je to ukážkové vystihnutie toho, v akej situácii teraz žijeme. Je tu nejaká moc zhora, ktorá si úplne svojsky a podľa vlastných pravidiel vysvetľuje, ako by mala vyzerať oficiálna kultúra a ako by ju mali robiť umelci, ktorých oni platia.

Majú pocit, že to platia oni, ale pritom to tak vôbec nie je, platíme to my všetci a veľkú časť platia súkromné spoločnosti a ľudia, ktorí sú ochotní za to platiť. V tejto chvíli je to už vyhlásenie vojny. Martina Šimkovičová to dotiahla na hranicu, odkiaľ už nie je krok späť. V tejto chvíli si to ešte neuvedomuje, lebo nepozná to prostredie, nevzišla z neho. Myslím, že vôbec nie je o čom sa rozprávať, lebo v momente, ako sa s nimi začnete rozprávať, dávate im najavo, že sa môžete o niečom handrkovať. O čom sa chceme rozprávať? Teraz budeme hrať nejaké predstavenia, ale už sa tam tá dúhová vlajka neobjaví? Aké sú tie ústupky? Herci, ktorí si to môžu dovoliť, lebo nie sú odkázaní len plat v SND, by mali na seba vzorovo vziať zodpovednosť aj za tých ostatných umelcov, výtvarníkov a ďalších a urobiť prvý krok, lebo toto je prvá bitka, a ak sa prehrá, všetky ostatné budú prehraté.

Naša čitateľka napísala: „Čo môžeme robiť my ostatní? Viete poradiť? Toto je už neúnosné. Je to strašná depresia, človek cíti totálnu bezmocnosť.“

Marián Leško: Vlado Šnídl nedávno napísal článok o tom, čo všetko môžu robiť ľudia, ktorí toto pociťujú. Snažil sa povedať: Ľudia, ak máte pocit, že toto je neúnosné, že by sme s tým dačo mali robiť, tak treba podporovať každého, každú organizáciu, inštitúciu, jednotlivca, ktorý nejakým spôsobom kladie odpor tomu, čo sa deje. Nebudeme večne v tomto stave a štádiu, bude aj horšie. Môže to vyústiť až do toho, že bude musieť každý nejakým spôsobom prejaviť svoj názor, či už symbolickým krokom, alebo nejako inak, a ten krok bude vyžadovať od každého istú dávku občianskej odvahy. Ak sa nenájde dostatočný počet ľudí, ktorí tú odvahu v sebe nájdu, tak potom si nepomôžeme. Nie je to vec, ktorú by za spoločenstvo mohlo vyriešiť zopár ľudí. Môže to viesť až k tomu, že budeme stáť pred otázkou, či už nedozrel čas na kampaň občianskej neposlušnosti, a vtedy sa budú lámať ľady. Ak dôjde k zrážke Fica s EÚ, tak vtedy príde k triedeniu duší a každý si bude musieť vybrať, za čo a za koho sa postaví.

Martin M. Šimečka: Viem, že to nie je útecha pre našu čitateľku, ale nie sme v tom sami. Podobnými pocitmi trpí dnes mnoho ľudí po celom svete. Skvelá americká novinárka Masha Gessen opísala presnú definíciu toho, čo prežívame. Písala to o Američanoch a o sebe. Každý deň ráno začínate tým, že idete do práce a žijete svoj život. Medzitým vás v priebehu dňa prepadne niekoľkokrát šok a zdesenie z toho, čo si prečítate, čo sa dopočujete, potom sa vrátite k svojej práci a pokúšate sa nájsť nejaký typ rovnováhy. Je to vlastne permanentný cyklus medzi zdesením a nudou. Sme v tom zacyklení, stávame sa ľahostajnými k tomu, čo sa deje. To je presne to, pred čím varuje. Týmto šokom a nudou nás zároveň chcú umŕtviť, nesmieme im to dovoliť. Chcú, aby ste sa ich báli, celé je to o tom. A to im nemôžete dovoliť.

Vládna koalícia označovala za víťazstvo to, že Ústavný súd odobril novelu Trestného zákona. Ústavný súd však povedal, že ju prijali v rozpore so zákonom, ale ten rozpor nemal dostatočnú intenzitu. Ako sa tá domu rozumieť? 

Marián Leško: Pripadá mi to tak, že na Ústavnom súde v sebe nenašli dostatok občianskej odvahy, statočnosti, hoci ich odbornosť nespochybňujem a vážim si ju. Druhý článok ústavy, druhý odsek hovorí: Štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zákon ustanovil, ako má Národná rada prijímať zákony, a ustanovil, že skrátené legislatívne konanie sa môže diať len v troch prípadoch. Keď je ohrozená bezpečnosť, keď sú ohrozené ľudské práva a keď hrozia veľké hospodárske škody. Ani jedna z týchto podmienok nebola splnená. Národná rada prijala novely kódexov nie tak, ako to ustanovil zákon. Podľa mňa mali priestor a možnosť povedať, že toto je v rozpore s ústavou. Nerozumiem rečiam, že nestačí, ak porušia zákon, ešte musia porušiť ústavný princíp. Ústavný súd nevyužil možnosti, ktoré mu ústava dala, a predovšetkým podcenil situáciu, v ktorej sa nachádzame. Nevyužil možnosť postaviť zábranu proti absolútnej legislatívnej svojvôli tejto vládnej väčšiny.

Peter Pellegrini stále nevymenoval Pavla Gašpara za riaditeľa SIS, hoci už mal na to dosť času. Čomu to pripisujete? Jeden náš čitateľ o tom napísal: „Vyznieva to tak, ako by sa Pellegrini vzoprel Ficovi. To je veľmi naivný názor. Prestaňme si konečne robiť ilúzie.“

Michal Vašečka: Ilúzie si nerobím, najlepšie reakcia by bola: A ten o Červenej čiapočke poznáte? Vôbec sa nikto nikomu nevzoprel. Peter Pellegrini sa stal prezidentom len preto, lebo v jednej chvíli Robert Fico rezignoval a pochopil, že sú len dve možnosti: buď bude prezidentom Peter Pellegrini, alebo bude mať prezidenta druhá strana. Je ním Peter Pellegrini a chce byť o štyri a pol roka znovuzvolený. Celý projekt Hlasu je mŕtvy. Mala to byť skutočná sociálna demokracia, ktorá bude spolupracovať s rôznymi ďalšími stredovými stranami, o tom snívali mnohí úplne nezmyselne aj v PS. Ja som tomu ani na sekundu neveril, lebo Petrovi Pellegrinimu by sa rozpadla strana a odišiel by mu kopec voličov, takže to ani urobiť nemohol. Je v situácii, že odkýva obrovské množstvo vecí, možno sa v ôsmom roku svojho druhého prezidentovania vzoprie neviem komu a neviem ako, lebo už bude môcť. Teraz je to nezmyselná téza.

Marián Leško: Má to veľmi prosté vysvetlenie, naťahujú sa o post šéfa parlamentu a Peter Pellegrini potrebuje, aby mal nejakú páku na SNS, to je celé. O ničom inom to nie je.

Michal Vašečka: To, že Peter Pellegrini už nemá výtlak, ktorý by sám chcel, ukazuje aj situácia s odvolaným riaditeľom SND Matejom Drličkom. Mal veľmi dobré vzťahy nielen v opozícii, ale aj v Hlase. Stýka sa tam s viacerými ľuďmi, osobne sa pozná s Petrom Pellegrinim. Teraz sa ukázalo, že Peter Pellegrini ho nevie zachrániť. Tí, ktorí ho odvolali, vyhlásili vojnu a je jasné, že už nestačí mať dobré vzťahy len tak hocikde, už musíte slúžiť. Za iných okolností v minulosti by to možno Peter Pellegrini zastavil, teraz už nie, časy sa zmenili a ľudia by to mali vnímať citlivo.

Šéfredaktor Denníka Štandard Jaroslav Daniška bol v Ríme a zistil, že ženy chodia bez podprseniek, čím podľa neho útočia na LGBTI ľudí, lebo asi gejovia prestanú byť gejmi, keď konečne uvidia prsia bez podprsenky. Čo ste vy zažili cez leto? 

Tomáš Hudák: Teraz to vyznie divne, ale chcem sa zastať Jaroslava Danišku z pohľadu kresťanských žien. On pre ne vlastne vybojoval takú malú kresťanskú sexuálnu revolúciu. Ja som vyrastal v kresťanskej rodine a pamätám si na časy, keď ženy mali veľakrát problém dať si niečo na ramienka, ísť s tým niekam, pri eucharistii kňaz hovoril „telo Kristovo“ a hneď za tým „iné šaty do kostola“. Zrazu im jedna z najuznávanejších konzervatívnych kresťanských autorít hovorí: Ukážte svoje prsia, pochváľte sa! To by žiadny biskup neurobil.

Michal Vašečka: Celý júl som rozmýšľal a mal som rôzne nepekné stavy, nevedel som, ako pokračovať v tejto milej krajine, a stále riešim, ako ľudia zareagujú na normalizačný tlak. Som pomerne prekvapený, ako ľudia nečítajú, čo sa okolo nich deje. Nová moc na hulváta ovládla Fond pre podporu umenia a množstvo ľudí tam ostáva a budú im robiť štafáž a majú pocit, že niečo s tou mocou vyjednajú. Premýšľam, čo si od toho sľubujú a ako sme sa za tie roky pohli málo dopredu. Myslia si, že to bude podobné ako v tých 70. a 80. rokoch, že vždy sa dá s mocou vyjednávať. Akoby nechápali, že bola vyhlásená vojna, nie je sa o čom baviť. Treba ísť do štrajku v SND okamžite a bez milosti, a aj keď im náhodou dajú nejaké peniaze, budú musieť dodržiavať nejaké nepísané pravidlá hry ako za komunizmu. Neboli čierne zoznamy, ale všetci vedeli, že Tatarku nemajú na čítanie pozvať. Presne tak to bude aj teraz a tí ľudia na tom budú participovať, aj keď nechcú. Prečo to nevedia prečítať hneď na začiatku? Mnohí komunisti chceli mať svojich autorov, svojich umelcov, ktorých chceli dať ako protiklad voči neposlušným. Mali víziu, že majú byť podporovaní, a mnohí z nich aj boli dobrí herci, autori, sochári, doplňte si, čo chcete. Teraz je to príchod barbarov, ktorí nemajú svojich umelcov, všetkých považujú za nehodných podpory. Prečo toto umelecká obec nečíta?

Niektorých konzervatívcov pobúril otvárací ceremoniál olympiády v Paríži. Ako by vyzeral otvárací ceremoniál na Slovensku? 

Martin M. Šimečka: Nebolo by to na Seine, ale na Dunaji. Celé by sa to odohrávalo na Devíne, po Dunaji by sa plavili plte, na nich športové tímy, ktoré by viedol náš pán prezident v kroji. Ministerka by z hradného brala zhadzovala gejov a lesby. Otázka je, či by to boli figuríny alebo skutoční skokani, záleží, v akej dobe by sa ceremoniál odohrával. Minister životného prostredia by dovliekol zdrogovaného medveďa, šabľou by mu uťal hlavu, namiesto olympijského ohňa by bola vatra zvrchovanosti, ktorú by zapálil poslanec Huliak cigarou. Tá vatra by vlastne bola posledná večera, posledné posedenie pri ohni. Tam by sedela vláda, na koloch by sa piekli novinári, znovu, neviem, či by to boli figuríny, alebo živí. Náš premiér by už bol úplne fit, urobil by tam tisíc klikov. Olympijská hymna by bola Rež a rúbaj do krve, na veľkoplošnej obrazovke by bol veľký krásny Štúr namaľovaný ministrom Kamenický, hoci nikto by nevedel, kto je Štúr. Nad tým všetkým by sa vznášala plochá zem a Lukáš Machala by kýval davu. Celý tento obrovský ceremoniál by bol za miliardu eur bez výberového konania. Môžete o tom ďalej premýšľať, možnosti sú nekonečné.

Ceremoniál kritizovala aj splnomocnenkyňa vlády pre občiansku spoločnosť Simona Zacharová a okrem iného povedala: ,,Olympijské hry v Berlíne v roku 1936 nám ukázali ďalší príklad krásneho priateľstva amerického atléta Jesseho Owensa a jeho nemeckého súpera Longa. Toto sú momenty, ktoré robia z olympijských hier neopakovateľnú oslavu ducha, tela, humanizmu, spájania sa a fair play hry…“  

Martin M. Šimečka: Ak oslavujú berlínsku olympiádu v 1936, keď Hitler bol už dávno pri moci a celé to bolo oslava nacizmu, tak vlastne pani splnomocnenkyňa, hlas vlády, hovorí, že fašizmus je fajn. To, že v berlínskej olympiáde nemohli pretekať gayovia, ani židia, lebo boli dávno vylúčení z nemeckých športových zväzov, možno nevie. Americký spisovateľ Thomas Wolfe o tom napísal reportáž, kde hovorí, že nič také strašné nevidel, lebo to bol obrovský dav, ktorý sa modlil za Hitlera. Bol to strašidelný kult jedného vodcu. Pani splnomocnenkyňa hovorí, že takto sa má olympiáda robiť. Moja fantázia o tom, ako by olympiáda vyzerala, bola pomerne presná vzhľadom na to, čo ona povedala.

Michal Vašečka: Po tom, čo sa vytvoril úrad splnomocnenca, zastávali ho dvaja ľudia. Filip Vagač, neskôr Martin Giertl. Každý to riadil ináč, podľa mňa obidvaja dobre, ale mali úplne rozdielne vízie. Filip Vagač si myslel, že je reprezentantom širokého tretieho sektora občianskej spoločnosti vo vláde. Naopak, Martin Giertl bol presvedčený, že zastupuje štát vo vzťahu k tretiemu sektoru a jeho úlohou je koordinácia dobrého vzťahu. Oba pohľady sú legitímne a obaja páni sú adekvátne kvalifikovaní. Prišli voľby a zrazu prišla osoba, o ktorej nikto nikdy v občianskej spoločnosti nepočul. Meno ľudia dohľadávali. Potom sa stane toto. Títo ľudia stratili akékoľvek zábrany.

Stále nevieme, kto zlyhal pri atentáte na premiéra. Posledné stanovisko ministra vnútra, keď ho SaS vyzvala, aby zverejnil závery vyšetrovania, bolo, že pripomína SaS, „že to ona burcovala ľudí na námestiach a aj to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa podporovateľ súčasnej opozície rozhodol strieľať, a vyšetrovanie vraj prebieha na úrovni špeciálneho tímu a je presvedčený, že sa na základe neho dozvieme nielen o motívoch, ale aj ďalších možných napojeniach atentátnika“. Čo je toto za prístup?

Marián Leško: Je to ukážková kontinuita medzi Smerom a Hlasom. Pre Smer bolo typické, že vrstvil jednu lož za druhou. Všetci si pamätáme: prezidentka zmarila referendum, hoci len využila svoju právomoc a Ústavný súd jej dal za pravdu, alebo keď sa schválila obranná zmluva so Spojenými štátmi. Vraj to bola vlastizrada, ktorej sa dopustila prezidentka a každý, kto za zmluvu hlasoval. Máme takmer rok od novej vlády a nikto proti vlastizradnej zmluve nič nerobí. Akoby to už bolo úplne v poriadku. Potom tvrdili, že Ústavný súd povedal, že boli masovo porušované ľudské práva obvinených a obžalovaných. Ústavný súd povedal, že nič také sa nedialo. Alebo Robert Fico tvrdí, že proces s Kováčikom bol učebnicovým príkladom zmanipulovaného súdneho procesu, že to bol monsterproces. Pýtam sa: generálny prokurátor, za ktorého sa to udialo, si ako plnil robotu, keď jeho prokurátori mohli robiť monsterproces? Alebo súdna rada? Dušan Kováčik dal najprv dovolanie na Najvyšší súd, ani ten ho neprepustil. Kto sa rozhýbal bleskurýchlo, bol minister Susko. Matúš Šutaj Eštok pokračuje v línii tvorby veľkých, podlých, odporných, hnusných lží. Tvrdenie, že aktivista opozície spáchal atentát a spáchal ho preto, lebo opozícia burcovala a doviedla človeka k šialenstvu a ten nevedel, čo si od šialenstva počať, tak začal strieľať na premiéra, je veľká lož. Jedna z mnohých, ktorých sa Smer a Hlas dopúšťajú. Dopúšťajú sa toho na pravidelnej báze a je to neodpustiteľné, lebo toto robia len najhorší z najhorších.

Kolega Filip Struhárik zistil, že minister vnútra Matúš Šutaj Eštok začínal svoju kariéru ako falošný diskutér Smeru. Mal profil tosma3, opakovane útočil na novinárov denníka SME, pretože kriticky informovali o vládnutí Smeru. Tvrdil, že sú „SMEtisko“, a články o Smere označoval za „špinavú kampaň“. Ivetu Radičovú označil za alkoholičku, ktorá by mala ísť na „protiodvykacie liečenie“. O Mikulášovi Dzurindovi písal, že je „ciganik“, a Pavol Frešo bol „frankenštain“. To je aká kariéra?

Tomáš Hudák: Je to veľká kariéra. Je to kariéra, ktorá ťa predurčí v tomto štáte na post ministra vnútra. Veľmi dobre si tú éru pamätám, pracoval som vtedy už pár rokov v Denníku SME. Zhruba v roku 2009, keď sa začali objavovať falošné profily, sme robili internetovú satirickú reláciu, volalo sa to Týždeň Tomáša Hudáka. Dennodenne sme prichádzali do styku s týmito komentármi, ktoré sa objavovali v diskusiách. S Matúšom Šutajom Eštokom sme začali našu kariéru v rovnaký čas, ale úplne rozličnými spôsobmi. Ja som stál so svojou tvárou a svojimi názormi na obraze a on sa schovával pod falošné profily a písal niečo, čo ani nemal z vlastnej hlavy. Predstavte si, že by toto niekto robil v súkromnej firme. Chodil by na weby konkurencie a písal by tam nepravdivé recenzie, klamal ľudí. Určite by ho firma neposunula za šéfa. V našom štáte je to možné. Vytiahli tieto kádre, lebo sa osvedčili. Vedia, že títo ľudia budú ochotní urobiť čokoľvek. Problém je, že minister vnútra má pod svojou gesciou aj boj proti hybridným hrozbám, hoci sám bol hybridnou hrozbou.

Robert Fico nahráva jedno video za druhým, nadáva v nich na Západ, na novinárov, špeciálne na Denník N a hovorí o tom, ako treba spolupracovať s Ruskom. Medzi akých politikov dnes patrí Robert Fico? 

Martin M. Šimečka: Z čisto politickej definície je to krajná pravica. EÚ to vie, preto je Fico dnes persona non grata. Jediný, s kým sa môže stretnúť, je Viktor Orbán, preto ohlasuje, že pôjde do Latinskej Ameriky a Číny. Predstavte si, že by chcel ísť do Španielska alebo Francúzska, pošlú ho kade ľahšie. Nemôže vôbec ísť na Západ. Na samity možno, odtiaľ ho nemôžu vylúčiť. Spôsobom, akým hovorí o EÚ a Bruseli, čo robil aj Mečiar v 1998, keď nám bránil vstúpiť do EÚ, úplne smrteľne vážne pripravuje na vystúpenie z EÚ. Inú možnosť mať nebude. Čítam aj obskúrnych autorov, ako je napríklad Ficov poradca Eduard Chmelár. Nedávno bol rozčúlený, že Európa sa nezastala Slovenska a Maďarska pri spore o ropu s Ukrajinou, prípadne s Ruskom. Viedlo ho to k myšlienke, že treba okamžite zastaviť slovenské financie do európskeho rozpočtu. To ešte nikdy žiaden štát neurobil. Ak to urobíte, v tej chvíli prestávate byť platným členom EÚ. Hovoril, že netreba hneď vystupovať z EÚ, lebo by to vraj nebolo rozumné, ale všetko, čo Chmelár hovorí, smeruje k vystúpeniu z EÚ. Premiér to nehovorí otvorene, robí to inými spôsobmi, nadáva na Brusel. Treba to čítať. Napriek klamstvám v princípe o svojich politických cieľoch hovoria pravdu. Beriem to veľmi vážne a myslím si, že Fico bude mať problém. Neviem, aký je jeho plán, ale nedávny prieskum Eurobarometer ukázal zaujímavé čísla. Slováci sa vrátili k láske k EÚ. Na otázku, či sa cítite byť emocionálne viazaný k EÚ, 71 percent Slovákov povedalo, že áno. Európsky priemer je 61 percent. Je tam dôvera v európske inštitúcie. 50 percent Slovákov dôveruje európskym inštitúciám. Iba 40 percent slovenskej vláde. Keď ide Fico hovoriť o Bruseli tieto veci a fakticky nás pripravuje na vystúpenie z EÚ, tak ide proti drvivej väčšine tejto krajiny. A tam nastane jeho veľký problém.

Michal Vašečka: Čítam to presne ako Milan. Máme dobrú a zlú správu. Zlá správa, ktorú hovorím celé roky, je, že protizápadné sentimenty, antiamerikanizmus, miera zakonšpirovanosti, proputinovské sentimenty, to všetko je u nás výrazne vyššie ako v okolitých krajinách. Zároveň platí, že niektorí z tých, ktorí sú protizápadní, proruskí, si uvedomujú, že táto malá krajina to nemôže dať bez EÚ. Pragmatizmus a sedliacky rozum je stále dominantný a s tým bude mať Fico obrovský problém. Všimnite si, čo povedal Viktor Orbán v júli v Sedmohradsku. Bolo to asi najdesivejšie za posledné roky. Skúsim to parafrázovať, ale bolo to v zmysle, že Európa končí, budúcnosť sveta je v Ázii a Maďari sa musia vrátiť tam, odkiaľ prišli – rurál, Kaspické more, tam sú prirodzené priestory a finančná budúcnosť, Európa Maďarov nikdy nechápala a podobne. Robert Fico prakticky v tom istom čase na Devíne splietal niečo o slovanskej súnáležitosti. Panslavizmus žije už iba tu, trochu v Macedónsku, trochu v Bulharsku. Zdá sa, že nie malá časť populácie to od Roberta Fica berie takisto ako od Viktora Orbána.

Robert Fico sa tiež odfotil, ako láme barlu, a napísal: „Keď vás médiá nezničia, politickí oponenti nezavrú a ich aktivista nezabije, tak vás to posilní. Od dnes už bez akejkoľvek pomôcky na chodenie.“ Poslankyňa SaS Vladimíra Marcinková mu pod tento status napísala, že politickí oponenti mu vždy priali skoré uzdravenie, že nenájde ani jeden výrok, že by to bolo inak, a dúfa, že aj jeho hnev a túžba neustále s niekým bojovať sa zahojí. Prečo je Fico stále nahnevaný? 

Martin M. Šimečka: Pred kamerou sa vždy tvári nahnevane. V tejto chvíli nevieme, či je to jeho osobný rys alebo iba hra navonok. Ja si myslím, že sa to stáva jeho rysom. Pracovne pozerám jeho videá a nie je to veľká zábava. Mám pocit, že už len on hovorí o atentáte. V poslednom videu hovorí päťkrát, že znovu niekoho zastrelia, a opozičný aktivista a tak ďalej. Odcitujem jedného známeho psychiatra, ktorý mal rozhovor v Times o traumách: ,,Ak sa trauma stane súčasťou vašej identity, tak je to veľmi nebezpečné.” Fico má dnes traumu, ktorú nevie spracovať. On sám o tom neustále hovorí, neustále to pripomína. Niečo tam nie je v poriadku. V skutočnosti je v pasci, vie, že sa nemôže vrátiť k tomu, kým kedysi býval. Fakticky nemá únikovú cestu a môže ísť len dopredu. Nemôže ísť inak než cestou normalizácie alebo budovania silného autoritárskeho štátu.

A tiež stále útočí na Máriu Kolíkovú (SaS). Aj po prepustení Kováčika z väznice ju nazval príšerou a obludou. Ako keby nahradila v tom, koho majú osočovať, Zuzanu Čaputovú. Prečo si vybrali práve Kolíkovú a prečo je to znovu žena? 

Tomáš Hudák: Taktiež som rozmýšľal nad jeho obsesiou ženskými oponentkami. Mária Kolíková mu ako oponentka veľmi zapadá do toho, ako možno drvivá väčšina jeho hlavne mužského voličstva vníma úlohu ženy v spoločnosti. Len sa nemiešaj do mužských záležitostí, lebo tomu nerozumieš. Vráť sa ku sporáku, deťom, postieľke. Bolo by oveľa ťažšie robiť to mužskému oponentovi. A tiež tam trošku vidím, že Robert Fico niesol veľmi ťažko smrť Milana Lučanského. V niečom vnímal ako svoje zlyhanie, že nedokázal ochrániť jedného zo svojich ľudí. Bremeno, ktorého sa snaží vnútorne zbaviť, si projektuje a snaží sa ho odložiť na niekoho, kto zosobňuje z jeho pohľadu túto tragédiu. Nie som psychológ, ale veľakrát som nad tým rozmýšľal. Mária Kolíková už tak trochu zmizla zo scény. Nemá takú úlohu, akú mala prezidentka, ktorá bola aj dlhodobo najobľúbenejšou političkou, bol to iný kaliber. Ale súvisí to s jeho traumou, ktorú nedokáže prehltnúť.

Michal Vašečka: Dá sa to povedať aj kratšie. Je to klasické mizogýnstvo. Sledoval som to z prvého radu. To, čo si museli vytrpieť mnohé ženy v politike a kultúre, novinárky, sa mužom nedeje. Mužom píšu desaťkrát menej a nie tak vulgárne. Je to klasické mizogýnstvo chlapov, ktorí si myslia, že k žene si to môžu dovoliť, k chlapovi nie, veď by mohli dostať aj po papuli.

Milan, na teba Smer podal trestné oznámenie za to, že si povedal, že slovenský národ je zbabelý. Prvého júla sme zverejnili prieskum Ipsosu, z ktorého vyplýva, že pri napadnutí Slovenska by išla krajinu brániť iba štvrtina ľudí a úplne najmenej voliči SNS. Toto je národniarske? 

Martin M. Šimečka: To je skutočné slovenské národniarstvo, pretože slovenskí národniari tohto typu boli vždy zbabelí. V dejinách tento typ ľudí nešiel bojovať a potrebovali sa prichýliť buď k Rusku, alebo Hitlerovi. Ich odvaha má cenu kapitánskych výložiek Andreja Danka.

Michal Vašečka: Musím sa esenesákov zastať. Veľmi dobre vedia, že jediná krajina, ktorá by mohla napadnúť Slovensko, je ich milované Rusko. Proti Rusku by nechceli bojovať. Keby pochopili, že by sa vyskytol niekto iný, mysteriózna krajina z Tichomoria, možno by ich ochota stúpla.

Marián Leško: Andrej Danko dostal v jednom rozhovore otázku, čo by spravil, keby zaútočili na Slovensko ruské vojská, a povedal, že by „najskôr bojoval s tými hlúpymi Slovákmi, ktorí nás do toho dostali“.

Tomáš Hudák: Úprimne si myslím, že ak by sa nedajbože niečo také stalo, tak prví ľudia, ktorí by išli Slovensko obraňovať, by boli práve tí, čo majú na profilovkách ukrajinské vlajočky, lebo presne vedeli a vnútorne cítili, čo sa udialo Ukrajincom v deň, keď ich Rusko napadlo. Vedeli to prežiť a precítiť cez svoje hodnoty, na rozdiel od ľudí, ktorí sa schovávajú za vlajky, tancujú na Kriváňoch, preskakujú vatry. Keď za niečo chcete bojovať, musíte vedieť, aký to má pre vás význam, na akých ideáloch to stojí. Ak sa schovávate za národniarstvo ako prázdnu bublinu, tak praskne v momente, ako má prejsť testom, ktorý by mal dokázať, či to myslíte vážne.

Čo pozitívne sa stalo?

Martin M. Šimečka: Vždy hľadám inšpiráciu u zvierat. Vedci zistili, že včely v Ázii sú schopné brániť svoje úle pred predátorskými mravcami, ktoré sú asi také veľké ako včely. Dokážu ich zhodiť plesknutím krídel, dávajú im facky. Európske včely túto schopnosť nemajú, lebo nemajú toľko predátorov. Druhý príklad: vedci objavili, že žaby majú schopnosť vyvinúť lepidlo. Keď žabu prehltne had a vystrekne lepidlo, tak sa mu nalepí do papule, nevie ju prehltnúť a žaba to prežije. Mali by sme sa naučiť veľmi jemne plieskať krídelkami, nebyť úplne bezmocní. A zároveň musíme používať naše vlastné lepidlo, vlastný tmel, na vytváranie solidárnej spoločnosti, ktorá dokáže odolávať šíreniu hrôzy, čo na nás púšťajú. Musíme to lepidlo vymyslieť tiež a používať ho na našu vlastnú obranu.

Tomáš Hudák: V poslednom čase mi urobilo radosť veľa vecí. Napríklad príbeh na košickej neonatológii, kde zrazu ľudia zbierkou dokážu zastúpiť štát. Videl som aj film Vlny, ktorý odporúčam všetkým. A potom ma potešili Ukrajinci v Rusku. Sú na to rôzne názory, ale je to situácia, keď si Vladimir Putin bude musieť uvedomiť, že musí rokovať.

Michal Vašečka: Mimoriadne ma potešilo, že voľby v USA, ktoré sa zdali stratené, už nevyzerajú tak strašne zle. Keď prišlo k streľbe na Trumpa, povedal som si, že je vymaľované, je zle. Ale zrazu je tu nová kandidátka aj kandidát na viceprezidenta a vo všetkých rozhodujúcich štátoch to začína vyzerať dobre až veľmi dobre. Potešilo ma aj to, že Američania upozornili Rakúšanov, že môže prísť k bombovému útoku na koncerte Taylor Swiftovej, mohli tam zomrieť mladí ľudia. FPÖ (Slobodná strana Rakúska) by potom vyhralo voľby absolútnou väčšinou. Teraz je šanca, že sa to nemusí stať, že to bude iba zle a nie veľmi zle.

Marián Leško: Kľúčová vec a slovo na najbližšie mesiace a roky je solidarita. Ľudia, ktorí vidia, čo sa deje, sa musia, ak majú sebazáchovný inštinkt, viac podporovať navzájom, viac snažiť, aby netrpeli ľudia, ktorí sa postavili za správnu vec. Veľmi ma potešilo, že pri tom, ako vláda doslova krágľuje ľudí, poctivých vyšetrovateľov a prokurátorov, sa našli desiatky ľudí – vyšetrovateľov, policajtov, prokurátorov –, ktorí ich podporili. Ľudí, ktorí sú nevinní, robili si svoju prácu a stali sa objektom prenasledovania. Toto potrebujeme a budeme potrebovať v oveľa väčšej miere ako doteraz.

Najbližšia debata Ako zachrániť demokraciu bude 9. septembra v Košiciach. Hosťami budú Marián Leško, Michal Vašečka, Martin M. Šimečka a Matúš Kostolný. A rovnakí hostia budú aj v debate v bratislavskom DPOH, ktorá bude 17. septembra. Moderuje Monika Tódová. Lístky na obe debaty sú už v predaji.