Slovensko by si zaslúžilo celoplošnú terapiu, hovorí Sandra Polovková z Post Bellum a vyberá päť kníh o tom, ako lepšie porozumieť spoločnosti

„Slovensko by si zaslúžilo celoplošnú terapiu. Dlhodobú. Nielen jedno sedenie,“ hovorí Sandra Polovková, ktorá viac ako osem rokov vedie Post Bellum. Občianske združenie od roku 2011 zaznamenáva spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia.

Do rubriky Päť kníh vybrala tituly, ktoré hovoria o súčasnej spoločnosti. Nájdete medzi nimi esej uznávaného filozofa aj knihu dánskej spisovateľky, ktorá vyrástla na Slovensku a prežila holokaust.

„Snažila som sa vybrať témy, o ktorých je podľa mňa dôležité uvažovať aj v súčasnosti. Všetky tituly sú prístupné každému, nie je to žiadna extrémne náročná literatúra,“ vraví Polovková.

Post Bellum už 13 rokov dokumentuje príbehy pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Ktorý z príbehov vám najviac utkvel v pamäti?

Asi neviem vybrať len jeden. Spomínanie na traumatické zážitky je veľmi intímne, a keď sa vám niekto zdôveruje s takými životnými okamihmi, vzniká dôverné puto. V minulosti som príbehy priamo aj dokumentovala alebo som sa nejakým spôsobom stala ich súčasťou. Vznikli tam priateľstvá a s mnohými ľuďmi som v pravidelnom kontakte.

Vybrať jeden príbeh je preto náročné. Je to však necelý mesiac, čo zomrel Blaho Uhlár (režisér, zakladateľ Divadla Stoka – pozn. red.), preto má pre mňa veľký význam, že som pred niekoľkými rokmi nahrala aj jeho príbeh. Dôležité sú pre mňa aj ďalšie príbehy ľudí, ktorí sa spájajú s divadlom, lebo to je téma, ktorou žijem. Som rada, že sme sa stihli porozprávať aj s Jánom Zavarským (scénograf a grafik – pozn. red.) a Milanom Lasicom.

Potom je to príbeh Eliho Vaga, vtedy dvanásťročného chlapca, ktorý prežil holokaust. Po jeho stopách kráčame v rámci memoriálu Stopami ukrývaných detí. S ním som si vytvorila až taký rodinný vzťah, poznám aj celú jeho rodinu.

Je to príbeh Evy Mosnákovej, ktorá je na Slovensku mediálne známejšia, ale aj príbeh Otta Šimka, partizána, ktorý má 100 rokov. S ním sme sa videli aj minulý týždeň.

Hovoríte, že ste sa stihli porozprávať. V jednom rozhovore ste spomínali, že hľadať pamätníkov a ich príbehy je čoraz náročnejšie. Mnohí už nežijú, a tak sa k príbehom dostávate cez ich potomkov. Ako ich hľadáte?

Áno, aj viaceré vyššie spomenuté príbehy by sme už dnes nevedeli priamo zdokumentovať. Mnohé sme nestihli zdokumentovať, lebo nefungujeme tak dlho. Je preto prirodzené, že sa dostávame do kontaktu s druhou generáciou preživších šoa alebo druhou generáciou politických väzňov. Aj to sú už dnes ľudia v seniorskom veku, narodili sa po roku 1945.

Spolupracujeme s mnohými inštitúciami a organizáciami, snažíme sa dostať ich príbehy aj do nášho archívu, ak to umožňujú autorské práva. K príbehom sa dostávame aj prostredníctvom rôznych spolkov, cez odporúčania, často aj cez mladších ľudí, ktorí nám povedia, že majú v rodine príbeh, o ktorom často sami nemajú veľa informácií.

Množstvo príbehov sa k nám dostáva tak, že ľudia zareagujú na výzvu v podcaste, ktorý pripravujeme, alebo na príbehy, ktoré publikujeme aj v Denníku N.

Nedávno sa uskutočnil už spomínaný memoriál Stopami ukrývaných detí, šesť dní putovania Slovenskom po stopách židovských detí Pavla Eliho Vaga a jeho sestry Ester. Počas necelého týždňa účastníci prejdú 120 kilometrov. V rámci debaty na festivale Atmosféra ste spomínali, že medzi účastníkmi bolo 12-ročné dieťa aj osemdesiatnici. Aká je to pre ľudí, ale aj pre vás skúsenosť?

Tento rok sme mali dvoch detských účastníkov vo veku 12 a 13 rokov. Dieťa sme mali medzi účastníkmi už tretíkrát, pričom Ela bola s nami druhý raz. Myslím si, že jej rodičia tam vidia určité prepojenie. Ela kráča po stopách Eliho, sú v rovnakom veku, lebo Eli sa začal ukrývať, keď mal 12 rokov.

Na memoriál sa pozerám z viacerých uhlov pohľadu. Je to celotýždňový event s dvomi podujatiami pre verejnosť, ktorý organizujem. Mám teda zodpovednosť za to, aby všetko fungovalo, a súčasne aj kráčam.

Okrem toho, že sú tam deti so svojou rodinou, sú tam aj seniori. Motivácie sú rôzne. Starších ľudí baví kráčať, tráviť čas v prírode a v rodinách často majú príbehy poznačené vojnou, čo je motivácia navyše. Vždy sú tam ľudia stálice, ktorí chodia opakovane, no prevažujú noví.

Pred memoriálom sa vždy trochu desím, či to bude fungovať, ale len čo máme v nedeľu za sebou prvý event a v pondelok začneme kráčať, je až zázračné, ako tá komunita dokáže fungovať. Je to až terapeutické. Najmä v extrémnej polarizácii, ktorú teraz Slovensko zažíva, keď človek poriadne nevie, či môže povedať svoj názor, aby sa nedostal do zbytočného konfliktu.

Samozrejme, nie je to úplne jednoduché. Môžu vás bolieť nohy, môžete mať otlaky, štípance či úpal, ale večer sa osprchujete, najete, napijete a spíte v čistej posteli. Nedá sa to porovnať s tým, čo prežívali deti a ľudia celkovo počas 2. svetovej vojny. Pozadie tých príbehov je tam stále prítomné, no vzniká aj priestor na priateľstvá, aby to bol pozitívny čas.

Na Slovensku existuje aj ďalší memoriál spojený s 2. svetovou vojnou. Viaže sa na Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, ktorým sa podarilo utiecť z Osvienčimu a o väznení v koncentračnom tábore podať správu, ten sa dokonca koná v dvoch turnusoch. Prečo je dôležité pripomínať si temné udalosti 20. storočia aj týmto spôsobom?

Pretože sprítomňuje to, čo sa vtedy odohrávalo. Samozrejme, je to aj fyzická výzva. Keď som prvý raz išla na Vrba – Wetzler Memorial, chcela som si overiť aj svoje fyzické sily, či by som zvládla Cestu hrdinov SNP. Fyzické prekonávanie je jedna rovina, druhá je rozprávanie o tých príbehoch.

Pri memoriáli Stopami ukrývaných detí je pre mňa zázračné, že Eli Vago, ktorého cestu si sprítomňujeme, stále žije a vieme sa s ním spojiť. Má 94 rokov, žije v Izraeli a aj pre neho je to silné. Môžeme s ním byť v kontakte a on nám rozpráva, čo prežil na konkrétnych miestach.

V rámci workshopov chodíte na základné a stredné školy a snažíte sa dôležité momenty našich dejín, ktorým sa pedagógovia často nestíhajú hlbšie venovať, žiakom predostrieť hravou formou, napríklad cez rap. To asi môže fungovať, keď tam príde ich idol.

Spolupracujeme najmä s rapermi, ktorí sú pre dnešných adolescentov neznámi, napríklad Modré Hory. Aktivita sa volá Pamäť v metaforách a spustili sme ju v školskom roku 2023/2024.

Naša primárna aktivita je dokumentovanie príbehov 20. storočia, ale čo by z toho verejnosť mala, ak by tie príbehy boli iba v archívoch? Zdokumentované príbehy sa preto snažíme rôznymi spôsobmi priniesť čo najširšiemu publiku. V rámci vzdelávacích aktivít simulujeme rôzne situácie, žiaci stvárňujú postavy, ktoré z tých skutočných príbehov vychádzajú. Snažíme sa byť moderní a nezaspať v čase.

Pamäť v metaforách je reakcia na to, ako dokážu subkultúry, ktoré už prestávajú byť subkultúrami, ovplyvňovať masy. Keď vidíme, koľko ľudí, najmä tých mladých, sa dá ľahko ovplyvniť rôznymi rapermi, ktorí majú dosah, no možno si ani neuvedomujú jeho následky, rozhodli sme sa spojiť s tými, ktorí si ho uvedomujú a ktorým záleží na našej krajine a jej demokratickej budúcnosti.

Napriek tomu, že ich stredoškoláci často nepoznajú, je tam istá autorita, najmä keď začnú o rape rozprávať alebo začnú v triede rapovať. Vtedy vidia, že veľmi dobre vedia, čo robia.

Je to úplne iná forma vzdelávania. Decká tvoria texty, ktoré potom zhudobňujú alebo ich dávajú do beatov, následne to prezentujú. Súčasne sa dozvedajú o tom, ako a prečo rap vznikol, na čo dokáže reagovať, dozvedajú sa mená ďalších raperov, ktorých možno začnú sledovať. Aj na základe toho možno prehodnotia, či má byť rap len o vulgarizmoch a triviálnych veciach alebo môže mať aj reálny význam a spoločenský dosah.

A to je presne to spojenie s nami a s našou prácou. O tom, čo je demokracia, čo tu bolo a čo tu už nechceme, sa dá rozprávať rôzne.

Koncom minulého roka ministerka kultúry Martina Šimkovičová zrušila dotačnú schému na boj proti dezinformáciám, do ktorej ste sa zapojili a z ktorej ste plánovali financovať 90 workshopov na školách. Vo videu, ktoré zverejnila, hovorila v prípade Post Bellum o napojení na opozičné politické strany a prezidentku Zuzanu Čaputovú, pretože jej partner Juraj Rizman v Post Bellum pracuje. Z ministerstva vám vtedy neprišlo ani oficiálne odôvodnenie. Zmenilo sa to?

Áno, ministerka kultúry to komunikovala prostredníctvom videí na facebookovom profile ministerstva kultúry a na TV Slovan, kde uviedla, že peniaze vraj použije na opravu strechy Slovenskej filharmónie. Aká je realita, spoločnosť nevie.

V tom čase sme očakávali výsledky, bol december a projekt sa mal realizovať do konca kalendárneho roka. Nedostali sme oficiálne výsledky prostredníctvom registračného portálu, no do „daru“ sme dostali video na sociálnych sieťach. Bola to snaha pani ministerky o manipuláciu verejnosti, že sme napojení na politické strany alebo na pani prezidentku. Boli sme označení ako politická mimovládka.

Je to o vytváraní nepriateľa, ktorým nie sme. Neustále budeme poukazovať na to, čo sa deje, lebo to je aj odkaz ľudí, ktorí sa nám zverili so svojimi príbehmi. V januári sme potom dostali informáciu aj prostredníctvom registračného portálu a cez slovensko.sk.

Teraz v máji sme podávali ďalší grant, bolo to veľmi zvláštne. Pani ministerka dala von výzvu na podporu znevýhodnených skupín, je august a ešte sa nič neudialo. Výzva bola vyhlásená možno dva týždne a ministerstvo veľmi nekomunikovalo, že je vonku.

Tie workshopy ste však minulý rok zrealizovali. Podarilo sa vám ich pokryť z iných zdrojov?

Áno, no sme v mínuse, a preto čoraz viac voláme o podporu našich aktivít. To, čo sa teraz deje na Slovensku, ukazuje, že o žiadnych štátnych peniazoch nebude s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodovať komisia zložená z kompetentných ľudí. Budú to politické, stranícke rozhodovania súčasnej vlády, ktorá občiansku spoločnosť a neziskové organizácie vníma ako nepriateľov. A prečo? Lebo občianske organizácie poukazujú na zlyhania, ktoré sa pri uzurpovaní moci dejú.

Požiadali sme vás, aby ste vybrali päť kníh o výnimočných momentoch v dejinách a osobnostiach, ktoré sa s nimi spájajú, váš výber je nakoniec trochu iný. Ako ste k nemu pristúpili?

Čítam málo beletrie, väčšinou sú to odborné, najmä filozofické, tituly, snažila som sa nakombinovať rôzne žánre, vybrať témy, o ktorých je podľa mňa dôležité uvažovať aj v súčasnosti. Všetky tituly sú prístupné každému, nie je to žiadna extrémne náročná literatúra.

Vybrala som knihy, ktoré hovoria o spoločnosti a o tom, ako uvažuje jednotlivec, ktorý je súčasťou niečoho väčšieho, komunity alebo národa. Ako má človek konať v rôznych situáciách a ako to ovplyvňuje jeho fungovanie. Zaradila som aj skutočné príbehy. Knihu, ktorú napísala žena, čo prežila holokaust, aj knihu, ktorá pracuje s faktografickými prvkami – s listami.

Prvá kniha, ktorú ste do výberu zaradili, je esej Otázka viny (Artforum, Martinus). Nemecký filozof Karl Jaspers ju napísal len rok po skončení 2. svetovej vojny. Prečo ste vybrali práve tento titul?

Je to útla kniha, ktorú dokážete prečítať za jeden večer, no dá sa k nej vracať, objavovať v nej ďalšie témy. Ja sama sa k nej vraciam opakovane, čítala som ju minimálne päťkrát. Číta sa veľmi ľahko. Z knižiek si rada robím zápisky alebo si vyznačujem priamo v nich a z tejto knižky mám veľmi veľa zápiskov.

Jaspers, ktorého v roku 1937 zbavili profesúry a od roku 1938 mal zakázané publikovať, napísal a vydal Otázku viny s podtitulom Príspevok k nemeckej otázke hneď po vojne v roku 1946. Otázka viny, ktorou sa v knihe zaoberá, je stále témou nielen v Nemecku, ale aj u nás na Slovensku.

Nič nie je čierno-biele a bolo úplne iné klásť si otázky o vine a svedomí po skončení 2. svetovej vojny a klásť si ich dnes – 80 rokov po vojne, keď sú mnohé z vtedajších situácií v nadväznosti na národný socializmus stále živé a mnohé veci sme v sebe ako jednotlivci dostatočne neuzavreli a nedokážeme s nimi ďalej pracovať.

Autor v knihe rozdelil vinu na kriminálnu, politickú, morálnu a metafyzickú a zaoberá sa aj kolektívnou vinou Nemcov v 2. svetovej vojne. Čo si z tej knihy dokážeme odniesť aj dnes, keď je podpora krajnej pravice veľká a môžeme povedať, že spoločnosť sa radikalizuje a demokracia u nás aj vo svete prechádza krízou?

Jaspers rozlišuje kriminálnu a politickú vinu, pri ktorých presne vieme, čo je trestné, je tam nejaká legislatíva. Potom je tu aj morálna a metafyzická vina, pri ktorých sa objavujú výčitky a práca so svedomím. Dôležité je tam uvedomenie jednotlivca.

Vďaka tejto nadčasovej knihe si človek môže uvedomiť, ako uvažovať o vine svojich predkov aj ako môže konať, ak si dostatočne neuvedomuje súvislosti, ako môže pracovať so svojím svedomím, ako môže v spoločnosti prechádzať ozdravným procesom a tým vytvárať minimálne priestor na to, aby sa tie zločiny nediali.

Cyklické návraty k tejto eseji sú z môjho pohľadu prirodzené a čoraz pálčivejšie v aktuálnom období, ktoré demokratický systém a jeho princípy zneužíva na upevňovanie moci a potláčanie demokracie, ľudských práv či neustále vyhľadávanie nepriateľov, s ktorými je dôležité bojovať či sa ich zbaviť. Tieto scenáre už poznáme z nedávnej minulosti.

Druhá v poradí je kniha Moruša od Iboje Wandall-Holm (Martinus, Artforum), ktorá sa takisto spája s 2. svetovou vojnou. Jej autorkou je dnes 100-ročná dánska spisovateľka a prekladateľka, ktorá prežila tábor v Osvienčime aj pochod smrti. Pochádza zo Slovenska a detstvo prežila v Liptovskom Mikuláši. To bol dôvod, prečo ste ju vybrali?

Áno, aj. Teraz si uvedomujem, že vo výbere je viacero kníh, ktoré spája téma holokaustu, hoci to nebol zámer. Od ukončenia vojny ubehlo takmer 80 rokov, no tie témy sú stále živé a zlo, ktoré aj dnes v spoločnosti rastie, vychádza z podobných ideologických vzorcov.

Prečítala som už desiatky kníh, ktoré rozprávajú príbehy preživších holokaust. Najsilnejšie sú tie, ktoré napísali samotní preživší, čo je aj prípad Moruše. Táto kniha je pre mňa osobne iná – spôsobom rozprávania aj odkazom pre spoločnosť. Iboja rozpráva svoj príbeh, príbeh svojich sestier a svojej rodiny. Nie je to vzdialené prerozprávanie udalostí, je to konkrétne spomínanie, opätovné prežívanie. Viacero postáv z knihy poznám osobne, preto som ju čítala inak.

Kniha pozostáva zo štyroch samostatných kníh, častí. Najmä tretia a štvrtá časť nútia čitateľov a čitateľky hlbšie uvažovať aj o tom, ako dokázali ľudia, ktorým sa podarilo holokaust prežiť, ďalej žiť a ako sa ich traumy prenášajú na ďalšie generácie, ktoré sa s týmto odkazom takisto musia naučiť žiť. Netýka sa to náhodou nás všetkých? Aj to je podľa mňa inšpirácia pre súčasnú spoločnosť – nepodvoliť sa a hľadať cesty, ako prežiť.

Pri téme holokaustu sa niekedy stretávam s tým, že ľudia o ňom nechcú počuť, nechcú o ňom čítať. Považujú to za niečo, čo sa stalo, kde poznáme vinníkov a netreba sa už k tomu vracať. Čo by ste na to povedali? 

Je to hlúposť, lebo je to aj ich téma. Apatia je prejavom ich fungovania. Aj tieto témy rozvíja Jaspers vo svojej eseji. Ak niekto povie, že ho politika nezaujíma, je to jeho politický postoj. Je na rozhodnutí každého z nás, či pôjde voliť, k čomu sa prikloní. Politickým aktom je aj to, že niečo tolerujem a len sa tomu prizerám. Tým tvorím nejakú metafyzickú vinu.

Ak niekto povie, že 2. svetová vojna a holokaust sa ho nijako netýkajú a neovplyvňujú jeho život, je to hlúposť. Nehovoriac o tom, že to nie sú príbehy spred 2 000 rokov, sú to príbehy prastarých a starých rodičov súčasnej generácie, ktorá tvorí dnešnú spoločnosť.

Knihu od Iboje Wandall-Holm som čítala pred rokmi, keď ju u nás vydalo vydavateľstvo Absynt. Dodnes si živo pamätám jej poetický jazyk, a keď som si čítala čitateľské recenzie, viacerí to vnímali rovnako. Je to niečo, čo si získalo aj vás? 

Absolútne. Kniha je podaná krásnym až lyrickým jazykom, slovenčinou plnou obrazov, prirovnaní, metafor. O to viac ma zaujímala.

V práci som denne v kontakte s príbehmi, všetky však majú podobnú formálnu štruktúru, ktorú sme vytvorili a vyžadujeme ju aj od našich dokumentaristov. Ide o žurnalistický prístup, nie je tam veľký priestor na kreatívny literárny prístup, no každý ten príbeh sa dá posunúť a spracovať aj umeleckou formou.

Kniha by mala byť odborným alebo umeleckým dielom. Prečítala som množstvo knižne spracovaných príbehov z obdobia holokaustu, ktoré sú možno aj bestsellermi na slovenskom trhu, ale mnohé boli pre mňa napísané tak neatraktívne, že som ich ani nedočítala. Iboja je spisovateľka, ktorá vie pracovať so slovom a s predstavivosťou čitateľa. Z jednoliatych príbehov dokáže vytvoriť niečo širšie.

Aj ďalšia knižka v poradí Slovutný pán prezident – Listy Jozefovi Tisovi (Artforum, Martinus) sa spája s obdobím holokaustu. Jej autorkou je Madeline Vadkerty, Američanka žijúca na Slovensku. Pri jej tvorbe vychádzala z listov, ktoré zúfalí ľudia písali prezidentovi Tisovi. Čím si vás táto kniha získala? 

Tiso sa stal martýrom niekdajších slovenských nacistov a fašistov aj súčasných neonacistov a neofašistov. Aj žien, nielen mužov. Ich najčastejšou obhajobou tohto zločinca právoplatne odsúdeného na smrť je, že bol milostivý a občanom židovskej národnosti udeľoval hospodárske výnimky. V nadväznosti na Jaspersove úvahy v knihe Otázka viny je aj toto zrkadlom našej stále nedostatočne splnenej úlohy z nedávnej minulosti.

Na Slovensko našťastie prišla Madeline Vadkerty, aby nám trochu pomohla a ukázala, že to tak nebolo. Už niekoľko rokov robí výskum a rukami jej prešli tisíce listov, ktoré písali zúfalí ľudia „slovutnému pánovi prezidentovi“, aby dostali výnimku. Odpovede sa prevažne nedočkali, predbehol ju transport a vyvraždenie celých rodín. Niektorým sa podarilo utiecť a ukryť.

Madeline spolu s Jánom Púčekom sprostredkovali čitateľom a čitateľkám nielen faktografický materiál v podobe archívnych listov, rozprávajú ich ako príbehy. Nielen príbehy autorov listov, ale aj ďalších generácií.

Ak si knihu ktokoľvek prečíta a opäť sa stretne s adorovaním Tisa, bude mať veľmi jasné argumenty, prečo je to iba dezinformácia a fáma, ktorá sa tu zjavne traduje z pokolenia na pokolenie. Je to kniha, ktorú by si mal prečítať každý.

Ďalšou vo vašom výbere je kniha Atlas depresie od autora Andrewa Solomona (Martinus, Artforum). Prečo ste ju do výberu zaradili? Najskôr som si myslela, že sú to knihy spojené s 2. svetovou vojnou a holokaustom.

Je tam podľa mňa súvislosť, všetky knihy sa nejakým spôsobom napájajú na prvú knihu od Karla Jaspersa. Predtým ako sa Jaspers naplno začal venovať filozofii, pracoval ako psychiater.

Dnešný svet je presiaknutý motivačnou literatúrou rôznej kvality. Často to ani nie je literatúra, skôr návody z internetu o tom, ako byť šťastný. A v tomto pretlaku hraného šťastia prišla v novembri 2023 kniha Atlas depresie od Andrewa Solomona v preklade Vladislava Gálisa.

Pre mňa osobne to bolo zaujímavé obdobie. Začiatkom jesene minulého roka som začala chodiť na terapiu a vnímam to asi ako jedno z najlepších rozhodnutí vo svojom živote. Rozprávať sa o psychickom prežívaní, ktoré môže byť veľakrát náročnejšie ako nejaká fyzická bolesť.

Atlas depresie je encyklopédiou alebo bibliou depresie, ktorá je neovládateľnou reakciou duše a dokáže všetko ochromiť. Je osobným, odborným, ale aj kultúrnym pohľadom na depresiu, na možnosti boja s ňou či ako jej porozumieť. Takisto pracuje so skutočnými príbehmi, príkladmi toho, čo sa môže diať. Ako môže fungovať prežívanie jednotlivca, ako môže depresiu vnímať spoločnosť aj ako pred ňou nezatvárať oči vo svete, kde predsa máme byť všetci šťastní.

Mne napadla istá paralela s náročnými momentmi z našej histórie. Aj tie možno niektorí ľudia vytesňujú zo svojho života podobne ako dnes rôzne psychické poruchy. Vnímate to rovnako?

Určite áno. Jedným z odkazov našej postsovietskej mizérie je to, že na dušu sa jednoducho nemyslelo. Doteraz je návšteva terapeuta alebo terapeutky či užívanie antidepresív niečo, čím majorita opovrhuje. A pritom mám dennodenne pocit, že Slovensko by si zaslúžilo celoplošnú terapiu. Dlhodobú. Nielen jedno sedenie.

Ďalšou knihou vo vašom výbere je Ľudskosť od Rutgera Bregmana, ktorá má podtitul Optimistická história človeka (Artforum, Martinus, Obchod Denník N). Predstavuje akési opozitum kníh, ktoré ste doteraz spomínali, minimálne prvých troch. Prečo ste ju vybrali?

Možno práve preto. Možno je to zrkadlo môjho fungovania. V rámci svojej práce som neustále v kontakte so smutnými a s tragickými príbehmi minulosti, ktoré sa odohrali na našom území, v Európe alebo širšie vo svete, snažím sa bojovať s ich prízrakmi a tieňmi v súčasnosti. Nemôžem iba upadať do depresie, potrebujem aj nejaký ozdravný proces, ktorý sa môže diať rôznymi spôsobmi.

Táto kniha ma istým spôsobom vytrhla. Často si myslíme, že to, čo sa nám deje, je to najhoršie, čo sa nám môže diať, ale možno s odstupom času a s ďalšími situáciami, ktoré život prináša, príde ešte niečo „lepšie“. A len tak si v tom hniť a nemať priestor na niečo optimistické je hlúposť. Ak by som ja sama alebo aj moji kolegovia žili len tými smutnými a tragickými príbehmi, úplne by sme nežili.

Ľudskosť je súčasťou každého z nás a prejavovala sa aj v dejinných udalostiach 20. storočia. Vidíme to aj na príbehoch ľudí, ktorí prežili holokaust. Mnohí prežili aj vďaka tomu, že sa našli odvážni ľudia, u ktorých ľudskosť zvíťazila a rozhodli sa pomôcť, hoci riskovali vlastné životy.

Kniha hovorí o tom, že keď sa stane niečo zlé, či už sa udeje prírodná katastrofa, alebo vypukne vojenský konflikt, zdvihne sa aj veľká vlna solidarity. S tým máme aj my konkrétnu skúsenosť pri vypuknutí vojny na Ukrajine. Ďalšia vec potom je, čo sa stane v priebehu času a ako dokážu dezinformácie a manipulatívne techniky, napríklad aj zo strany vlády, zmeniť uvažovanie ľudí. Zo solidarity na niečo negatívne.

V jednej čitateľskej recenzii zaznelo, že kniha je ako balzam na dušu a v ťažkých časoch prináša dávku pozitivizmu, v ďalšej, že táto kniha má potenciál urobiť zo sveta o niečo krajšie miesto. Stotožňujete sa s tým?

Úplne. Je to pre mňa ďalšia z kníh, ku ktorým sa oplatí vracať, minimálne k niektorým častiam. Je to taký optimistický návrat do minulosti aj do udalostí, ktoré možno poznáme len z negatívneho uhla pohľadu.

Ako bonus ste uviedli román od ruského spisovateľa a dramatika Michaila Bulgakova V zákulisí (Martinus). Máte blízko k divadlu, preto ste vybrali túto satiru z divadelného prostredia?

Áno, aj. Veľa ľudí určite Bulgakova pozná cez jeho Majstra a Margarétu, no tento román určite nepoznajú. Vybrala som ho aj preto, lebo pred niekoľkými týždňami zomrel Blaho Uhlár, človek, ktorý ma veľmi formoval a s ktorým sme si boli blízki.

O knihe V zákulisí sme často diskutovali. Mnohokrát sme sa rozprávali o tom, aký je divadelný svet rôznorodý, čo v ňom funguje a čo nie, aké sú tam súboje, aký dokáže byť veľmi celistvý a súčasne rozdelený. To všetko kedysi zažíval aj Bulgakov a napísal o tom knihu. Môžete ho tak spoznať aj trochu inak ako prostredníctvom knihy Majster a Margaréta.