Denník N

Oligarchovia v médiách nie sú problém len Česka a Slovenska

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Ak nové médiá neuspejú, môže sa región rozlúčiť so žurnalistikou, ktorá háji v prvom rade verejný záujem.

Nejde vôbec len o český a slovenský jav. Miestni miliardári a silné finančné skupiny zo strednej a východnej Európy skupujú rôzne mediálne domy.

Doterajší zahraniční vlastníci naopak trhy opúšťajú. Vývoj, ktorý sa dá nazvať od globalizácie k oligarchizácii, má zjavne hlbšie príčiny.

Vstup investičnej skupiny Penta do vydavateľstva, ktoré vlastní denník SME, vyvolal búrlivé reakcie. Z hľadiska aktuálnych pomerov na slovenskej mediálnej scéne ale nie je neobvyklý.

Veľkú väčšinu médií ovplyvňujúcich verejnú mienku totiž dnes priamo či nepriamo kontroluje triumvirát Penta (okrem podielu v SME jej patria vydavateľstvá Trend Holding a 7 Plus), skupina podnikateľa Ivana Kmotríka (TA3 a distribučná sieť Mediaprint Kapa) a skupina J&T (TV JOJ, rádiá Jemné a Anténa).

V Českej republike je situácia do značnej miery podobná: prevažnú časť spravodajských médií v Česku dnes vlastní štvorica miestnych magnátov a podnikateľov.

Andrejovi Babišovi, ktorý je ešte aj aktívnym politikom a ministrom financií, patria denníky MF DNES a Lidové noviny, ďalej Rádio Impuls a bezplatný týždenník 5+2. Daniel Křetínský kontroluje Blesk, Aha, Sport a Reflex. Zdeňkovi Bakalovi patria Hospodářské noviny, Respekt a Aktuálně.cz a Jaromírovi Soukupovi Týden, Impuls, TV Barrandov.

A teraz sa ešte špekuluje o ďalšej konsolidácii trhu, ktorá by majetkovú koncentráciu médií v rukách hŕstky domácich miliardárov zvýšila.

Akokoľvek to môže vyzerať dramaticky, nie je to vôbec slovenské a české špecifikum. Nástup lokálnych oligarchov a podnikateľských skupín, ktoré od zahraničných investorov kupujú spravodajské médiá, je trend, ktorý v posledných rokoch charakterizuje veľkú časť regiónu strednej a východnej Európy.

 Západ zdvíha kotvy

Pre väčšinu zahraničných firiem bol hlavným motívom k odchodu pokles príjmov vyvolaný či prinajmenšom významne znásobený dôsledkami ekonomickej krízy z rokov 2008 a 2009. Pád finančných trhov a následná globálna hospodárska recesia totiž zasiahli mediálne trhy strednej a východnej Európy v priemere omnoho intenzívnejšie ako väčšinu ostatných európskych krajín.

Najhlbšie prepady zaznamenali pobaltské štáty a Rumunsko – celkové výdavky na reklamu (do tej doby kľúčový zdroj príjmov médií) poklesli v týchto krajinách o viac ako 40 percent. Investície do reklamy v novinách sa dokonca počas rokov 2008 až 2010 v priemere znížili až o 70 percent v Lotyšsku a Rumunsku a o viac ako polovicu v Estónsku a Litve.

Jedným z prvých zahraničných majiteľov, ktorý na túto krízu zareagoval ústupom, bol švédsky Bonnier – vydavateľ najčítanejšieho lotyšského denníku Diena, ktorý je dlhodobo považovaný za jeden z najserióznejších v regióne.

Ani reputácia však nedokázala vyvážiť výpadok inzertných príjmov vo výške 75 percent, ktorý Diena utrpela v prvej polovici roku 2009. Ešte v lete toho roku sa Bonnier stratového vydavateľstva zbavil.

Podobný osud postretol v roku 2010 slovenský denník Pravda, ktorý dlhodobo strácal čítanosť. Jeho britský majiteľ Daily Mail and General Trust ho predal českej spoločnosti Florena, ktorú do tej doby na mediálnej scéne nikto nepoznal – transakciu sprostredkovala finančná skupina J&T, ktorá je známa priateľskými vzťahmi s ľuďmi okolo strany Smer premiéra Roberta Fica.

Ten istý britský vydavateľ o tri roky neskôr odišiel aj z maďarského novinového trhu, kde vydával druhý najpredávanejší tabloid Bors a dva významné regionálne denníky.

Krátko po vypuknutí krízy začali západní investori utekať aj z Balkánu. V roku 2010 sa nemecký vydavateľ Westdeutsche Allgemeine Zeitung (WAZ) stiahol z Bulharska, Rumunska a Srbska. O dva roky neskôr aj z Macedónska. V tom istom čase výrazne zredukoval svoje portfólio v Rumunsku švajčiarsky koncern Ringier.

Odchodu zahraničných majiteľov sa nevyhlo ani Poľsko. V roku 2011 sa britský investičný fond Mecom zbavil polovice podielu vo vydavateľstve Presspublica, ktorý vydáva napríklad aj populárny denník Rzeczpospolita.

Podiel odkúpil podnikateľ Grzegorz Hajdarowicz. O rok neskôr potom Briti opustili poľský trh úplne, keď predali svoje lokálne periodiká miestnemu lídrovi v tomto segmente – nemeckému vydavateľstvu Verlagsgruppe Passau.

Tieto skutočnosti sú dôkazom, že trend ústupu zahraničných vlastníkov sa nezastavil ani potom, ako krajiny strednej a východnej Európy začali opäť rásť.

Zdá sa tak, že hospodárska kríza skôr len odhalila a akcelerovala hlbšie štrukturálne problémy, ktoré boli prinajmenšom v sektore tlačených médií prítomné už pred jej vypuknutím. Okrem iného to znamená, že proces odchodu globálneho kapitálu z mediálnych trhov nemusí byť ešte zďaleka na konci.

Od zisku k vplyvu

Spoločným menovateľom prebiehajúcej vlastníckej transformácie v našom regióne nie je len rýchlo sa meniaci pomer zahraničných a domácich vlastníkov. Ďalšie zjavné podobnosti ponúkajú profily samotných vlastníkov.

Nadnárodné mediálne korporácie a západní vydavatelia mali médiá primárne za účelom zisku. Až na výnimky ich nahrádzajú domáce podnikateľské elity.

Väčšina z nich má pritom ekonomické centrum záujmov a teda aj hlavný zdroj príjmov v inej oblasti, ako sú médiá. Či už je to energetika, finančníctvo, reality alebo zdravotníctvo.

V Maďarsku tento vlastnícky model reprezentujú ľudia ako Lájos Simicska, majiteľ konštrukčnej spoločnosti Közgép a súčasne kľúčová osoba v pozadí denníku Metropol, alebo Gábor Széles, miliardár na čele priemyselnej skupiny Ikarus, ktorá vlastní káblovú televíziu Echo TV a hlavne denník Magyar Hírlap. Vplyvné, kedysi umiernené, dnes však národne pravicové noviny, ktoré podporujú premiéra Viktora Orbána.

V Lotyšsku je podľa miestnych novinárov a občianskych aktivistov prevažná časť tlačených médií pod priamou či nepriamou majetkovou kontrolou tria oligarchov – Aivars Lembergs (dlhoročný primátor mesta Ventspils), bývalý minister dopravy a jeden z najbohatších Lotyšov Ainars Šlesers a bývalý premiér Andris Šķēle.

Rovnaké trio s veľkou pravdepodobnosťou ovláda aj na začiatku spomínaný denník Diena, ktorý formálne vlastní podnikateľ Koziols.

V Bulharsku je trh tlačených médií rozdelený medzi dve znepriatelené skupiny. Jednu ovláda šéf najväčšej bulharskej farmaceutickej firmy Sopharma Ognyan Donev. Druhú – tú silnejšiu – jeden z najvplyvnejších domácich finančníkov, bankár Tsvetan Vasilev spoločne s politikom a podnikateľom Delyanom Peevskim.

V Rumunsku sa práve teraz menia vlastníci kľúčových mediálnych skupín. Tí doterajší sú buď vo väzení (Dan Voiculescu, miliardár, senátor a bývalý agent tajnej služby Securitate, ktorého odsúdili za korupciu) alebo čerstvo po smrti (niekdajší naftový kráľ, šéf spoločnosti Rompetrol Dinu Patriciu).

Nič však nenasvedčuje tomu, že by sa táto výmena mala odohrávať mimo rámec už zabehnutého vlastníckeho modelu. Zdá sa, že starí oligarchovia iba ustupujú novým.

Je zrejmé, že tento šíriaci sa model oligarchického vlastníctva nemá vplyv len na všeobecný charakter mediálnych systémov strednej a východnej Európy, ktoré sa tak čo do majetkových štruktúr stále viac podobajú na systémy postsovietskych republík.

Prináša so sebou aj praktické riziká v podobe obmedzenia redakčnej autonómie a novinárskej slobody.

Noví majitelia takmer rituálne uisťujú, že ich mediálne investície sú motivované len a len snahou o finančný profit. Problémom však je, že mediálny biznis v celom rozvinutom svete (vrátane západnej Európy a USA) sa kvôli internetu a digitalizácii stáva menej ziskovým. Finančná návratnosť investície do médií je tak značne neistá.

Mnohí pozorovatelia sú preto presvedčení, že hlavným účelom týchto akvizícií je získanie nástroja na presadzovanie politického a spoločenského vplyvu, ktorý má pomôcť ich primárnym obchodným a v niektorých prípadoch aj politickým záujmom.

Nemusí to pritom mať nutne podobu priamych zásahov do obsahu novín alebo propagandy. I keď ani tieto metódy nie sú v regióne výnimočné. Je všeobecne známe, že vplyv si možno získavať nie len dobre načasovaným zverejnením informácie, ale aj potlačením určitej agendy, na čo väčšinou nepotrebujete direktívne telefonáty do redakcie.

Aj niektorí novinári priznávajú, že v takých médiách omnoho ľahšie podliehajú autocenzúre, keď sa radšej vyhnú témam, ktoré majú súvis s podnikateľskými alebo politickými aktivitami majiteľov.

Neistá budúcnosť

V takejto situácii narastajú obavy o ďalší osud profesionálnej žurnalistiky, ktorá si má plniť aj úlohu nezávislej kontroly. Vo viacerých krajinách strednej a východnej Európy sú nositeľmi tejto role stále častejšie rôzne nezávislé novinárske projekty financované často prostredníctvom nadácií alebo nové, väčšinou internetové médiá, ktoré zakladajú redaktori, ktorí opustili alebo boli donútení opustiť predchádzajúce redakcie, keď sa tam vymenil majiteľ.

Ako príklad môže byť lotyšský spoločenský týždenník IR. Založili ho bývalí členovia redakcie už spomínaného denníku Diena, keď ho predal švédsky vydavateľ Bonnier miestnym oligarchom.

V Bulharsku zase medzi čitateľmi na internete slávia úspech komunitné weby ako offnews.bg či bivol.bg, ktoré sa snažia suplovať investigatívnu úlohu mainstreamových médií. Tie na ňu pod vplyvom svojich majiteľov do značnej miery rezignovali.

Otázkou, ktorá doteraz nebola zodpovedaná, je ale dlhodobá udržateľnosť týchto nových iniciatív, ktoré si pozornosť širšej verejnosti aj optimálny spôsob financovania väčšinou iba hľadajú.

Ak neuspejú, môže to znamenať, že sa región bude musieť pomerne skoro rozlúčiť nie len so zahraničnými vlastníkmi ale aj so žurnalistikou ako autonómnou profesiou, ktorá háji v prvom rade verejný záujem a nie záujmy tých, ktorí momentálne platia účty.

Autor pracuje v Inštitúte komunikačných štúdií a žurnalistiky FSV Univerzity Karlovy.

Článok bol písaný pre Reportér magazín a využíva dáta z výskumu Media and Democracy in Central and Eastern Europe, na ktorom sa autor v rokoch 2009–2013 počas pobytu na univerzite v Oxforde podieľal.

Teraz najčítanejšie