Zoran Boškovič
Marcel Lomnický patrí k najlepším kladivárom v histórii Slovenska. Absolvoval tri olympiády v sérii, v brazílskom Riu skončil piaty.
Na olympijské hry v Paríži sa nekvalifikoval vinou zranenia z konca minulého roka. „Doktor mi povedal, že už nikdy nebudem hádzať,“ hovorí Lomnický v rozhovore pre Denník N.
No hádzal a do Paríža nešiel len tesne. Na Instagrame však napísal, že sa mu niektorí otočili chrbtom a berie to osobne. „Po 10 rokoch som si vypočul, že nie som dosť dobrý a prišiel som o príjem,“ pokračuje Lomnický.
Lomnický v rozhovore hovorí aj:
- kto sa mu otočil chrbtom a prečo to berie osobne;
- v ktorom momente pochopil, že sa do Paríža nedostane;
- ako pred OH v Tokiu kompletne prekopal stravovacie návyky;
- kde ho spolu s manželkou prekvapili dopingoví komisári;
- prečo mu výška zabránila v extrémnych výkonoch.
Sledovali ste olympiádu v Paríži?
Možno vás to prekvapí, ale nesledoval. Nevidel som ani minútu televízneho prenosu. Nebol to z mojej strany bojkot z dôvodu, že som sa nekvalifikoval, ale zobral som celú rodinu na dovolenku k moru. Nezostal mi čas na televíziu, takže som sledoval hry cez články a rozhovory. Mám však dobrý prehľad o svetových výkonoch aj tých slovenských.
Absolvovali ste tri olympiády po sebe, po dvanástich rokoch ste však na najvýznamnejšom podujatí chýbali. Nebol to zvláštny pocit?
Bol. Keby som už nebol aktívny športovec, bolo by to v poriadku. Veľmi som sa však snažil dostať do Paríža, takže keď som videl výsledky svojich konkurentov, neustále som si hovoril, že aký výkon by som podal ja, ako by som im konkuroval.
Hod kladivom v Paríži ovládol Kanaďan Ethan Katzberg, ktorý zaznamenal 84 metrov. Čo to je za výkon?
To je výkon, na ktorý nemohol nikto reagovať. A pritom to Katzberg hodil hneď v prvom hode. Pre mňa a väčšinu kladivárov je 80 metrov výkonom extratriedy, 82 metrov je ešte o level vyššie. Pre mňa je to čosi nepredstaviteľné.
Poznáte ho?
Hádzal som s ním jeden raz, a to na tohtoročnom P-T-S mítingu tu na Slovensku, kde vyhral so 79-metrovým výkonom. V minulom roku senzačne vyhral na majstrovstvách sveta v Budapešti, kde som ja chýbal. Aktuálne je na sústredení v Trnave s Liborom Charfreitagom. Ten sa totiž dobre pozná s jeho trénerom, Dylanom Armstrongom.
Do Paríža ste sa neprebojovali pre zranenie. O čo išlo?
Hneď na začiatku olympijskej prípravy, v novembri minulého roka, sa mi zlomila kostička v ľavom chodidle. Stalo sa to pri hode, počas druhej otočky. Išlo o únavovú zlomeninu. Skrátka som trénoval tak veľa, že sa kosť nestihla zregenerovať a zlomila sa. Na tom istom mieste sa to stalo už druhýkrát. Prvýkrát to bolo po olympijských hrách v Tokiu, ktoré sa konali v roku 2021. Už na samotných hrách v Tokiu som hádzal so zlomenou nohou, a keď som potom začal trénovať, prasklo to. Časom sa to zahojilo a teraz to prasklo opäť.
Urobili ste všetko, čo ste mohli, aby ste sa do Paríža dostali?
Každý mesiac som absolvoval röntgen, neustále sme s doktorom sledovali stav nohy, ako sa kosť hojí. Do súťaže som sa vrátil až v máji. Nebolo to ešte stopercentné, ale musel som to risknúť, pretože v júni sme mali atletické majstrovstvá Európy v Ríme, na ktoré som sa chcel kvalifikovať. Podarilo sa mi to a na to som hrdý.
Kedy ste pochopili, že do Paríža nepôjdete?
Pochopil som to už v momente, ako som sa zranil. Už sa mi to raz stalo a mal som s tým skúsenosti. Keď sa mi to stalo pred tými rokmi prvýkrát, doktor mi povedal, že po šiestich týždňoch budem späť. Rekonvalescencia napokon trvala 10 mesiacov.
Na Instagrame ste v ostatných mesiacoch napísali, že mnoho ľudí sa vám otočilo chrbtom a beriete to osobne. Kto presne?
Dostal som sa na majstrovstvá Európy, na olympiádu však nie. Zostal som niekoľko miest pod kvalifikačnou čiarou. Môj vtedajší zamestnávateľ VŠC Dukla Banská Bystrica to vyhodnotil ako neúspech a vedenie sa rozhodlo, že mi nepredĺžia zmluvu. Najviac ma mrzelo načasovanie. Oznámili mi to počas kvalifikácie na olympijské hry v polovici júna, pričom kvalifikácia sa uzatvárala na konci mesiaca. Vytvorilo to na mňa väčší tlak.
Prečo to cítite tak, že sa vám otočili chrbtom?
Poviem vám o svojom pocite a nechcem, aby to bolo vnímané ako vyplakávanie. Nemyslím to tak. Cítil som však, že v rámci športového centra boli aj kandidáti, ktorí boli vhodnejší na nepredĺženie zmluvy, tí ostali ďalej bezo zmeny. VŠC potrebovalo uvoľniť pracovné miesto a rozhodovali sa, koho pošlú preč.
Cítite krivdu?
Nepovedal by som to tak. Akceptujem to a rešpektujem toto rozhodnutie. Vnímam však, že by sa pri podobných rozhodnutiach malo prihliadať aj na aktuálne výkony a postavenie v rankingoch.
Aké dlhé zmluvy sa v Dukle podpisujú?
Na rok, dva pre bežných športovcov smrteľníkov, pre medailistov z OH alebo MS je to trochu viac. Vypočul som si argumenty o tom, že čo bude o štyri roky a ďalej, ktoré považujem s ohľadom na tento fakt za bezpredmetné. Nezostáva mi nič iné, ako im dokázať, že sa mýlili a urobili chybu.
Ako dlho ste boli súčasťou Dukly?
Desať rokov. Po desiatich rokoch som si vypočul, že nie som dosť dobrý.
Chápem to správne, že ste teraz prišli o príjem?
Áno, presne tak. Bol som normálny zamestnanec s klasickou pracovnou zmluvou. Najlepší športovci sú tam preto, že je to na Slovensku jedno z mála športových centier, ktoré dokáže poskytnúť profesionálne športové podmienky. Samozrejme, s výnimkou Športového centra polície alebo Národného športového centra (ale toto je určené pre mládežníkov).
Zabolí to finančne?
Samozrejme, zo dňa na deň som prišiel o tento príjem. Pre športovca v atletike, kde nie sú také prize money, ako napríklad v tenise, teda aj v kladivárskom svete, kde nie je toľko pretekov, na ktorých môžem zarobiť na živobytie, je to veľmi problematické.
Experimentoval som so stravou
Počas hier som písal o guliarovi Ryanovi Crouserovi, ktorý sa rozhovoril o tom, ako už nemá rád jedlo, z kalorického príjmu sa stala otravná súčasť prípravy. Denne prijme aj 6-tisíc kalórií. Máte podobné skúsenosti?
Ani nie. Ja jedlo milujem, som vášnivý kuchár. Kuchyňa je pre mňa relax. Nikdy som však zároveň nejedol také extrémne kalórie ako Ryan, pretože nie som skrátka taký veľký ako on. Nemusel som jesť nasilu, u mňa si vždy telo vypýtalo, čo potrebuje. Počas ťažkého tréningového týždňa som jedol veľa, keď som mal po sezóne na jeseň a netrénoval som veľa, tak ma aj prešla chuť na jedlo.
V článku píšem aj o tom, ako vrcholoví športovci jedia nugetky, hamburgery, rýchle občerstvenie či zmrzlinu. Čo vy?
Keď idem do obchodu, prirodzene si vyberám kvalitnejšie potraviny a nejedávam polotovary. Ako som vravel, milujem variť, takže ma to nezaťažuje. Zájdem však aj na hamburger, pizzu či zmrzlinu. Jedenkrát v kariére som však aj skutočne experimentoval so stravou. A to pred hrami v Tokiu.
O aký experiment išlo?
Olympiáda mala byť pôvodne v roku 2020. Na jeseň 2019 som kompletne zmenil svoje stravovacie návyky. Snažil som sa dopĺňať živiny telu v čase, keď to potrebuje. Celý jedálny režim som prispôsobil tréningovému procesu. Jedol som preto veľakrát denne menšie porcie: mal som dvoje raňajok, dvoje obedov, dvoje večerí, nejaký snack medzitým. Všetko sa to točilo okolo tréningu. Keď som sa chystal na tréning, tak som zjedol len ryžu a ovocie. Delil som prílohy a bielkoviny. Telo som nastavil na bojový modus. Po tréningu som si dal množstvo mäsa so zeleninou, aby som naštartoval regeneráciu a doplnil bielkoviny. Toto som dodržiaval asi pol roka.
Čo sa stalo po pol roku?
Na jar 2020 prišiel koronavírus, OH sa presunuli o rok a mňa to v dôsledku toho, čo som príprave za 6-7 mesiacov obetoval, psychicky zlomilo. Z pohľadu veku aj fázy mojej kariéry bolo Tokio kľúčovou olympiádou.
Usain Bolt napísal v knihe, že v Pekingu si nemohol zvyknúť na miestnu stravu, a tak jedol len kuracie nugetky z rýchleho občerstvenia. Vy ste nemali takúto potrebu na žiadnom vrcholnom podujatí?
Nie. V olympijskej jedálni sú jedlá z celého sveta. Sú tam ostrovčeky Európa, Afrika či Ázia. Snažia sa ľuďom z každého kúta sveta ponúknuť niečo, na čo sú zvyknutí. Boltov výrok je trošku pritiahnutý za vlasy, aj keď priznávam, že to môže byť pravda. Jedlo nebolo vždy vyslovene chutné či kvalitne dochutené, no dalo sa tam vždy nájsť všetko, na čo ste si pomysleli. Jedno z príjemných prekvapení olympiády v Paríži pre mňa bola práve strava. Keď som videl sociálne siete športovcov, ktorí zdieľali stravu na hrách, tak vyzerala skutočne výborne. Mnoho ľudí ju chválilo. Dokonca som videl, že tam pripravovali jedlo aj michelinskí kuchári.
Všimol som si fotografie na Instagrame, na ktorých vidieť, že ste schudli a máte vyrysované brucho. Mali ste na to konkrétny plán?
Nič konkrétne, nie. Keď som po zranení prestal trénovať, telo si prirodzene prestalo pýtať toľko jedla. Neurobil som nič radikálne, zostal som s vyloženou nohou na gauči a začal som si dávať menšie porcie jedál. Keďže som nemohol hádzať, začalo ma to vylihovanie otravovať, tak som chodil do posilňovne a venoval som sa cvikom a svalovým partiám, na ktoré bežne nemám čas pri kladivárskom tréningu. Denne som bol v posilňovni hodinu či dve a pripravoval som sa na návrat do kladivárskeho tréningu.
Ako presne vyzerá kladivársky tréning?
V typickom kladivárskom týždni hádžem tri až päťkrát. To je pre kladivára kľúčové, pretože žiadnym cvikom hoci aj v posilňovni neviete imitovať a nacvičovať tento špecifický pohyb. Súťažné kladivo váži 7 aj štvrť kila. Keď budujem silu, na tréningu hádžem ťažšími, až do pätnásť kilogramov. Trénujem a posilňujem svaly, ktoré využívam pri hode. No čím viac hádžem ťažším kladivom, tým som pomalší. V súťažnej sezóne preto siahnem po ľahšom kladive, napríklad päť- či šesťkilovom, čím budujem rýchlosť a dynamiku hodu.
To je gro. Okolo toho je veľa posilňovne, olympijského vzpierania, pretože kladivár potrebuje mať extrémne silné nohy a trup. Pre nás je vrch tela nepodstatný, málo preto posilňujem prsia, biceps či triceps. Nepotrebujem to. Naopak, počas hodu sa snažíme byť s rukami čo možno najuvoľnenejší, aby kladivo bolo čo najďalej od nás.
Nohy, trup a chrbát sú pre nás najdôležitejšie. Veľká časť prípravy sa preto odohráva v posilňovni. A keď je toto všetko za nami, pracujeme ešte na dynamike.
Akou formou?
Kladivár musí robiť aj šprinty, odhody medicinbalmi či skoky do diaľky. Potrebujeme rozpohybovať telo a svaly na maximum.
Aké sú najčastejšie zranenia? Patrí k nim aj problém s chodidlom, ktorý vás pripravil o OH v Paríži?
Moje zranenie je veľmi špecifické. Ešte som sa s tým nestretol. Osobne si myslím, že je daňou za to, že som prakticky počas celej kariéry nemal zdravotné problémy. Obvyklé zranenia kladivárov zasahujú kolená a chrbát.
Dopingový komisár ma prekvapil v kúpeľoch
Jednou z najkontroverznejších tém v Paríži boli čínski plavci. Americké a nemecké médiá odhalili, že pred OH v Tokiu CHINADA očistila 23 pozitívnych prípadov. Veľa sa tam hovorilo o kontaminácii jedlom, čo malo mať za následok nájdené množstvá zakázaných látok v moči a krvi. Stalo sa vám niečo také?
Nie, nikdy sa mi nič podobné nestalo. Osobne si myslím, že je to veľmi nepravdepodobné. Neviem si predstaviť, že by som zjedol mäso a namerali by mi nejaké množstvo zakázanej látky. Mnoho zakázaných látok má počas testovania dovolené limity, málokedy je nulová tolerancia. Počas celej svojej kariéry súperím s podobnými kladivármi, ktorým bol v minulosti dokázaný úmyselný doping a bolo im dovolené pokračovať. Mne vyslovene vadí ich prítomnosť na pretekoch.
Koho si mám pod tým predstaviť?
V kladivárskom svete je to Bielorus Ivan Tichon, s ktorým som roky pretekal. Ten ma aj obral o umiestnenie v Tokiu, v ktorom skončil druhý a ja piaty. Trikrát bol pozitívne testovaný a stále súťažil. Podobným prípadom je Francúz Quentin Bigot, ktorý úmyselne dopoval, mal dištanc a súťaží ďalej. Aj mňa samotného počas kariéry upodozrievali z dopingu, nechápali, ako taký malý človek dokáže hádzať tak ďaleko. Všetci, čo ma poznajú, vedia, aký mám k tomu vzťah a odpor. Takže to beriem ako lichôtku.
Prekvapili vás niekedy dopingoví komisári?
Tým, že som sa desaťročia pohyboval medzi elitou, som mal dopingové kontroly veľmi často. Športovec si zaznamenáva, kde bude najbližšie tri mesiace, a každý deň zapisuje konkrétny hodinový časový priestor, v ktorom bude určite zastihnuteľný. To znamená, že v tejto hodine skrátka musím byť na tomto mieste, keby prišla kontrola. Keby som tam nebol, je to problém. V inom čase však majú smolu zase komisári.
Testovali vás všade po svete?
Úplne všade. Našli si ma aj na sústredení v USA. Svetová antidopingová agentúra (WADA) tam poslala lokálneho komisára. Nastal aj moment, keď sme s manželkou išli na kúpeľný pobyt na Slovensku, kam sme prišli v piatok večer. V sobotu o šiestej hodine rannej už čakal dopingový komisár pri hotelovej izbe.
Nikdy som s tým však nemal problém, práve naopak. Chcel som, aby chodili čo najčastejšie.
Prečo?
Lebo som mal vždy naivnú predstavu, že keď chodia často za mnou, tak isto často chodia aj za súpermi.
Napriek tomu hovoríte o jednej vašej slabine: že ste malý. Olympijský víťaz Katzberg má vyše dvoch metrov, spomínaný Libor Charfreitag zase vyše metra deväťdesiat. Aká dôležitá je pri hode kladivom výška? Myslíte si, že keby ste mali o 5 či 10 centimetrov viac, boli by ste úspešnejší?
Myslím si, že áno. Výška bola počas kariéry vždy jedným z mojich najväčších nepriateľov. Vždy som na okruhu patril k najmenším. Bola to veľká prekážka pri dosahovaní prípadných extrémnych výkonov. Mnoho ľudí mi to vyhadzovalo na oči. Tréneri mi hovorili, že sa preto nikdy nestanem elitným kladivárom.
Čo to prakticky znamená?
Hod kladivom je fyzika a tú neoklamete. Vzdialenosť, teda to, kam kladivo hodíte, závisí od dvoch atribútov:
- uhol odhodu kladivárskej gule,
- rýchlosť pri odhode.
Uhol aj rýchlosť ovplyvňuje výška kladivára, pričom vyšší sú úspešnejší, keďže majú dlhšie ruky. Kladivo má 121 centimetrov a guľa kladiva je jeho ťažiskom. Keď je guľa ďalej od stredu otáčania, tak opisuje väčšiu dráhu a má vyššiu rýchlosť. Tým, že má kladivo túto dĺžku, trajektória kladiva pri otáčaní nie je plochá. Predo mnou je v najnižšom bode, následne ho hádžem za seba, kde je v najvyššom, a ja ako nízky kladivár, mám 174 centimetrov, som nikdy nemohol odhodiť v ideálnom uhle. Kladivo buchnem o zem, keď sa o to snažím. Vyšší kladivári takýto problém nemajú. Dokážu ho hodiť pod ideálnym uhlom.
Zohráva nejakú úlohu váha?
Áno, tí najlepší majú od 110 do 130 kilogramov. Masa umožňuje čeliť odstredivým silám, ktoré v tom špecifickom pohybe vznikajú. Dokonca je vyrátané, že pri hode nad 75 metrov na kladivára pôsobí sila s veľkosťou 400 kilogramov. Telo musí byť odolné voči tejto záťaži.
Doktor mi povedal, že som skončil
V závere by som chcel položiť asi kľúčovú otázku: v akej fáze kariéry sa nachádzate?
Mám za sebou zranenie, ktoré mi mohlo ukončiť kariéru. Doktor mi v zime povedal, že už si nikdy v živote nezahádžem. Mne sa nechce končiť, keď som na dne. Keď sa mi nedarí. Chcem všetkým dokázať, že sa mýlia. Ja totiž viem, že sa fyzicky cítim výborne.
Do ďalšej olympiády? V roku 2028 sa koná v Los Angeles.
To radšej nehovorím, ale minimálne dva či tri roky by som ešte chcel profesionálne športovať. Všetky ostatné veci sú len bokovky. Snažím sa plnohodnotne venovať športu, aj keď je to so zabezpečením rodiny komplikované.
V ktorom momente si poviete, že už stačí?
V ideálnom scenári by som sa dostal na vrcholné podujatie, podal výkon, s ktorým som spokojný, a budem si môcť povedať: toto bola pekná bodka. Napríklad v septembri budúceho roka sa konajú atletické majstrovstvá sveta v Tokiu. Rád by som sa kvalifikoval a dostal sa do finále. Podľa môjho názoru reálny cieľ, žiadne prehnané nádeje. Musí však do seba zapadnúť veľa vecí.
A čo je neideálny scenár?
Že sa opäť dochrámem a zdravie mi nedovolí pokračovať ďalej.
Bojíte sa predstavy konca kariéry?
Nebojím sa, pretože už v tomto čase mám rozrobených viac vecí, ktoré sa netýkajú športu. Mám kvalitné vzdelanie zo školy v USA (vyštudoval business management a marketing na Virginia Polytechnic Institute and State University – pozn. red.). Myslím si, že som na toto obdobie pripravený. V tomto momente sa však sústreďujem len na šport.
Čo budete robiť po konci kariéry?
Mám viac možností, niektoré aj naraz. Jednou je čosi robiť v športovom hnutí, venovať sa trénerstvu. Môžem sa takisto niekde zamestnať, prípadne začať podnikať. Myslím si, že to bude kombinácia viacerých možností.
Na Slovensku?
Zatiaľ áno.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
