Scenárista filmu Miki: Černák určite spätne niektoré veci ľutuje, pre mňa je to film o jeho výhovorkách

Miro Šifra (1988) pochádza z Vernára, vyštudoval pražskú FAMU a pracuje v Česku aj na Slovensku. Napísal scenáre k filmom Červený kapitán, Superžena, Úsvit a k seriálom Rédl, Zrádci, To se vysvětlí, soudruzi!.

Jeho najnovším dielom je film Miki, ktorý práve prichádza do našich kín. Je to príbeh mafiánskeho bosa Mikuláša Černáka.

„Príbehy o pozitívnych hrdinoch mi pripadajú oveľa viac ako nejaká rozprávka, nejaká fikcia, než keď hovoríme o zlých ľuďoch. Tí sú pre mňa reálnejší, košatejší. Ich príbehy pôsobia uveriteľnejšie v tom, že takto to väčšinou v skutočnosti je,“ vraví scenárista.

V rozhovore hovorí:

• koľkokrát sa rozprával s Černákom;
• aké pripomienky k jeho scenáru mal;
• čím ho viac bavia záporné postavy než kladní hrdinovia;
• prečo sa tvorcovia rozhodli rozdeliť príbeh do dvoch filmov;
• o čom bude televízny seriál.

Uvažovali ste aj o nejakých iných hercoch alebo ste už rovno písali v scenári postavy na telo Milanovi Ondríkovi, Dušanovi Cinkotovi či Michalovi Kubovčíkovi?

Producentom som nedával mená, ale veľmi som stál o Milana, aby hlavnú postavu dostal on. Keď sa začal robiť kasting na Mikiho, už sa nakrúcal iný môj film Úsvit, kde som Milana spoznal osobne a začal mi hovoriť svoje historky, keď ešte ako tínedžer na Orave chodil na diskotéky, ako sa tam mlátili a podobne. Väčšina slovenských hercov sú mestské typy a Milanovi ako jednému z mála verím tú dedinu. Vedel som, že Milan bude rozumieť tomu, kto bol Černák, a bude vedieť zahrať tú jeho agresivitu, ktorá budí hrôzu, keď sa hrá tlmene.

Kedy ste do tohto filmu vstúpili vy ako scenárista?

Na konci roku 2019, keď som sa prvýkrát stretol s Černákom. Z tohto filmu sa stal taký môj covidový projekt. Myslím, že je dobré, že sa jeho prípravy trochu spomalili. Mal som dosť veľa času.

Koľkokrát ste sa s Černákom stretli?

Niekoľkokrát. Po tom prvom stretnutí, na ktorom bol aj režisér Kubo Kroner, som s Černákom ale hlavne veľa telefonoval. On môže z väzenia volať na päť telefónnych čísiel a nejaký rok-dva bolo medzi nimi aj moje.

Vy ste iná generácia, ale pochádzate z blízkeho okolia ako Černák. Do akej miery to zohralo úlohu v tom, že sa s vami neodmietol rozprávať?

Zlomilo to bariéru medzi nami, hneď naše prvé rozhovory boli o tom, že som z Vernára. Pýtal sa, kde je náš dom a že chodil na návštevy o pár domov vyššie, keď bol dieťa. To sú samozrejme veci, vďaka ktorým sa rýchlejšie naladíte, ale neviem či to ďalej hrá nejakú dôležitú rolu.

Kedy ste spolu hovorili naposledy?

Naposledy mi volal pred dvomi rokmi, že mi ruší číslo, že mi nebude môcť zavolať.

Film už videl?

Ešte nie. Do väzenia musíte poslať dévedéčko, na to si ešte bude musieť počkať.

Koľko verzií scenára bolo od prvej po finálnu?

To sa nedá takto povedať. Ja neviem, čo by som nazval verzia, lebo nepracujem tak, že napíšem verziu, odovzdám, prídu pripomienky a je z toho ďalšia verzia. V počítači mám zložku so scenármi, kde môže byť dvesto rôznych súborov, ale to neznamená, že bolo dvesto verzií scenára.

Náš pracovný proces je, že ja sa v prvom rade dlho bavím s režisérom aj s producentkou o tom, čo chceme povedať. Potom som si musel urobiť rešerše, naštudovať vyšetrovacie spisy a následne sa začal rozprávať s Černákom.

Ja som taký trochu tabuľkový typ. Ako prvú vec si urobím takú tabuľku, akoby farebné lístky na stenu – rozvrhnem si príbeh, scény, postavy. To všetko priebežne upravujem. Je to skladačka.

Černák čítal až finálny scenár?

On čítal všetky verzie scenára, aj pripomienkoval.

Čo chcel napríklad meniť?

Dosť často si ľudia myslia, že chcel meniť nejaké zásadné veci, ale tak to nebolo. Keď sme si začali telefonovať, mal pár vecí, o ktorých nechcel hovoriť, a nechcel, aby odzneli vo filme. Špeciálne nebol úplne nadšený z toho, že tam musí byť vražda svedka, ktorý mal svedčiť proti jeho bratovi na súde. Najskôr boli z jeho strany výhovorky a vykrúcanie. To je ale pre mňa jeho najväčší šrám, bez toho sa nedá jeho príbeh porozprávať.

Keď chcel niečo meniť, boli to hlavne detaily – aké auto napríklad kedy mal, že nemal čierny bavorák, ale mercedes. Alebo, naopak, už si to ani nepamätám, lebo mne na tom nijako nezáležalo, ale jemu extrémne.

Je tam aj niekoľko viet, ktoré keď mi opravil, tak som vedel, že ich musím nechať. Napríklad v scéne, kde sa ho brat pýta, prečo má tigra, tak ja som mal nejakú všeobecnú odpoveď a on mi opravil, že tigra má preto, lebo v ňom vzbudzuje šľachetnosť. To mi prišlo také bizarné, že som hneď vedel, že túto vetu musím použiť.

Je tam však aj množstvo ďalších replík, aj ktoré hovorí napríklad jeho mama, ktoré mám priamo od neho – keď sa ho počas pohrebu jeho kumpána mama spýtala, či aj jeho bude raz takto pochovávať. Alebo keď na pohreb jeho brata prišli desiatky hrubokrkých mužov a šokovaná mama sa ho spýtala, kto to je – a on povedal, že jeho kamaráti.

Záležalo mu na tom, aby z filmu nevyznel ako zabijak bez emócií? 

Vždy keď sa ma snažil presvedčiť, že on nie je žiadny chladnokrvný vrah a niečo pri vraždení cítil, tak som si hovoril, či to vlastne nie je ešte horšie. Všetci ľudia, čo robia takéto veci, si potom nejakým spôsobom ospravedlňujú to, prečo to spravili. Začnú hovoriť, lebo to bola taká doba a inak sa nedalo alebo že nastúpili na vlak a už sa z neho nedalo vystúpiť.

Pre mňa je to film o Černákových výhovorkách. Ako neustále hovorí, že to robí pre svoju rodinu, a zároveň vidíme, že podvádza svoju manželku, spôsobuje smrť svojich kamarátov a blízkych; aj jeho brat vlastne zomiera v dôsledku jeho činov.

Myslíte, že dnes niečo ľutuje?

Spätne určite ľutuje nejaké veci, lebo sedí. Ale tie veci si vysvetľuje takým spôsobom, aby sám so sebou vedel žiť.

Nemáte pocit, že to na vás hral a rozprával niečo iné, než si naozaj myslí?

Nie. Občas, samozrejme, niečo hrá, lebo každý občas nejakým spôsobom hráme nejaké pózy. Raz som do scenára spojil dva detaily z dvoch prípadov. Potreboval som ich skombinovať, aby to bolo zrozumiteľné. O pol roka neskôr mi telefonuje Černák, začneme sa znova baviť o tejto veci a on mi rozpráva celú historku tak, ako som ju napísal. Zrazu počúvam svoju vlastnú fikciu z jeho úst.

Vtedy som si uvedomil, ako si on sám upravuje vlastnú minulosť. No zároveň sa mi to od neho zdalo úprimné a nebol som si istý, či vôbec vie, že som to napísal ja. Že to len skrátka prijal za svoje.

Keď sa vaša rodina a kamaráti dozvedeli, že píšete scenár k tomuto filmu, museli ste im vysvetľovať, prečo práve táto postava?

Nikto sa ma nikdy nespýtal, prečo to chcem robiť, dostával som iba otázky, kedy to bude v kine.

Na Horehroní je Černák pre mnohých ľudí stále „náš Miki“?

Berie sa to ako nejaký kus histórie, ktorý k tomu kraju patrí. Ale vety ako vo filme, keď farár hovorí, že vy ste taký skvelý človek, dobrý chlapec, tam, samozrejme, kedysi padali.

Vždy ma fascinuje, keď príde televízny štáb niekam, kde sa stala vražda, idú sa spýtať susedov a tí povedia: Taký dobrý človek to bol. A pritom vieme, že ten „dobrý človek“ niekoho roky týral hneď vo vedľajšom dome. Toto je pre mňa téma – ako od tých vecí odvraciame zrak.

Prečo vás ako scenáristu viac bavia záporáci než kladní hrdinovia?

Sú pre mňa reálnejší, košatejší, uveriteľnejší. Príbehy o pozitívnych hrdinoch mi prídu oveľa viac rozprávkovo. Z pozitívnych hrdinov som nervóznejší. Bojím sa ich dávať na piedestál, lebo po rokoch môže vyjsť najavo, že sú veci, ktoré ich z toho piedestálu zhodia.

Dosť ma zaskočilo, že vo filme Miki chýba prepojenie podsvetia s vtedajšou vládnou mocou. Mafia vyrástla aj vďaka ére mečiarizmu.

To je čiastočne pravda, ale zároveň to je práve dôvod, prečo sme urobili dva filmy.

Čiže záverečný filmový obraz s veľkým nápisom Černák, január 2025, je upútavka na druhý film, nie na seriál?

Áno.

Kedy ste sa rozhodli, že urobíte dva filmy, a prečo?

Keď som začal písať scenár, vedel som, že keby to mal byť len jeden film, budem si musieť vybrať medzi rozprávaním o rodine a rozprávaním o prepojení mafie na politiku. Obidve roviny mi pripadali rovnako silné a navzájom sa vybíjali.

Keby som robil film len o siskároch a politikoch, prišiel by som o príbehy bežných ľudí. Navyše v Černákových začiatkoch ešte nefigurovala SIS. Preto sa prvý film končí v roku 1996.

Nebolo lepšie nazvať to Černák 1 a Černák 2? Alebo to rovno urobiť iba ako seriál, kde by bol dostatok priestoru všetko opísať aj vysvetliť?

Miki je príbeh o dedinskom chalanovi a Černák o bosovi bosov. Film Miki ukazuje jeho rast do tej pozície a film Černák jeho pád, odsúdenie a väzenie. Keď sa hovorí o seriálovej verzii, tak ide len to, že tieto dva filmy budú pre súkromnú televíziu prestrihané v inej podobe.

Seriál budú teda dva filmy rozdelené do niekoľkých častí plus nepoužité scény?

Seriál sa nedá urobiť mechanickým rozdelením filmov na štyri časti po 50 minút. Budú tam nejaké zmeny aj pár vecí navyše. Ešte to nemáme postrihané, ešte sa dokončuje druhý film, takže seriál pre nás bude témou, až keď sa doriešia filmové premiéry.

Akú najzvláštnejšiu reakciu ste dostali po predpremiére Mikiho?

Jedna novinárka mi hovorila, že sa na niektorých scénach smiala a potom jej začalo byť zo seba hrozne zvláštne, že sa smeje. A ja som si hovoril, chvalabohu. Pretože som veľmi chcel, aby si po tomto filme niekto povedal: Tí ľudia sú mi vlastne v niečom sympatickí, ale prečo sú mi sympatickí? V čom sa tam spoznávam?

Čo môžete povedať o svojom ďalšom pripravovanom projekte Studňa?

Tento prípad je v Česku to isté, ako keď na Slovensku niekomu poviem, že robíme Černáka. Všetci to poznajú. Je to šesťdielny seriál, na ktorý ma oslovili producenti, nebol to môj nápad. Ide o spracovanie rovnakého príbehu, aký spracovali aj v 30 prípadoch majora Zemana.

Vždy, keď začnem rozmýšľať nad nejakým príbehom, ako prvú vec riešim, z akého uhla to treba vyrozprávať. V Zemanovi je príbeh postavený len na otcovi so synom, teda o vinníkoch; mne prišlo zaujímavé to spraviť o matke – obeti. Napísali sme príbeh o tej rodine a ako vznikajú podobné tragédie, pretože tam šlo o rozšírenú samovraždu, kde niekto zabije najskôr blízkeho a potom aj sám seba. Stále sa podobné prípady stávajú, niekoľkokrát ročne.

Bude tam postava majora Zemana?

Nie, neobjaví sa. Spracoval som skutočný prípad tej rodiny Jelínkovcov. Nezaujímajú ma vrahovia psychopati, sexuálni delikventi, ale také to obyčajné zlo, ktoré sa deje medzi ľuďmi, ako sme my. Väčšina kriminálok je o tom, že niekto na vás vyskočí z kríku a zavraždí vás, ale keď sa pozriete na policajné štatistiky, tak najpravdepodobnejšie je, že vás zavraždí niekto, koho milujete alebo ste ho milovali. Je to asi moja téma, veľmi ma v tomto inšpiruje aj kniha Eichmann v Jeruzaleme, ktorá je práve o banalite zla.

Opakuje sa to v takmer všetkých mojich filmových a televíznych projektoch – ako sa z obyčajných ľudí stanú monštrá. Je to v Mikim, v Studni, ale aj v Úsvite, kde hlavná hrdinka zistí, že to najväčšie zlo má u seba doma.