Denník N

Vodné dielo Gabčíkovo je zločin proti prírode, hovorí ekológ

Vodné dielo Gabčíkovo. Foto N - Tomáš Benedikovič
Vodné dielo Gabčíkovo. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo sa deje v slovenských lesoch, je katastrofa. Lesy sa pľundrujú. Ťaží sa hlava-nehlava. Má to negatívny dopad aj na život vo vodných tokoch, konštatuje ekológ a zoológ Tomáš Derka z UK v Bratislave.

Možnosti, ako sa dajú regulovať vodné toky, sú rôzne. Treba to robiť tak, aby to bolo pre vodný tok škodlivé čo najmenej. Lenže my to robíme takto – kamene, betón, panely a pravítko, povedal pre Denník N TOMÁŠ DERKA z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Zaoberá sa ekológiou vodných tokov. Bavili sme sa pri príležitosti Svetového dňa vody, ktorý pripadá na 22. marca.

Nedávno ste sa vrátili z Venezuely, kde ste študovali stolové hory. Ako je na tom krajina, čo sa týka (pitnej) vody?

Vo Venezuele je sucho. Vodu majú hodinu ráno a hodinu večer. Na sprchovanie to stačí, ale skúste spláchnuť záchod na obed, keď nie je voda. V hoteli, kde sme predtým vždy bývali, sme už nemohli prespať, lebo nemali vodu. Tak sme boli v inom – na pozemku mali jazierko, odkiaľ čerpali vodu.

Mnohí ľudia, ktorí so mnou boli vo Venezuele, mi hovorili, že keď prídu domov, budú si vážiť, že otočia kohútikom a bude im tiecť pitná voda. Jediná krajina v Latinskej Amerike, kde všade z kohútika pitná voda tečie, je Kostarika. Inde, aj keď ľudia majú tečúcu vodu z vodovodu, voda pitná nie je. Musia si ju kupovať balenú.

To, že my na Slovensku máme pitnú vodu z kohútika, je obrovská vymoženosť.

Obr.-1B-e1452806953875
TOMÁŠ DERKA pôsobí na Katedre ekológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je zoológom a ekológom, zaoberá sa ekológiou vodných tokov. Foto – Daniel Gruľa

Znehodnocujú vodu na Slovensku kyslé dažde?

Kyslé dažde u nás dnes už v zásade nie sú problém. To bola otázka hlavne druhej polovice 20. storočia. Koncom 80. rokov sa to skončilo. Situácia sa zlepšuje.

Vďaka čomu?

Lebo veľkí znečisťovatelia, hlavne v okolí Katovíc a Ostravy, skrachovali alebo na komíny namontovali odlučovače. Diaľkových emisií už nie je toľko, čo bývalo.

Čo ešte prispieva k znečisťovaniu vôd na Slovensku?

Pri podzemných i povrchových vodách je obrovským problémom poľnohospodárstvo, hlavne používanie pesticídov a umelých hnojív. Poľnohospodársku krajinu u nás tvoria veľké lány polí. Sú to vlastne ekologické púšte bez kúska pôvodnej zelene, ktoré siahajú „od nevidím do nevidím“. Je tam veľká erózia pôdy, či už veterná, alebo vodná.

V poľnohospodárskej krajine nevidíte opatrenia na zníženie erózie. Čo sa deje v slovenských lesoch, je čistá katastrofa. Lesy sa pľundrujú. Ťaží sa hlava-nehlava, hoci oficiálne v súlade so zákonom.

Čo sa týka znečistenia vodných tokov z bodových zdrojov, čo sú rúry, ktorými vyteká komunálne znečistenie alebo priemyslové, tam sa situácia zlepšuje. Hlavne vďaka tomu, že nám EÚ dáva peniaze na čistiarne odpadových vôd a kanalizačné sústavy.

V lete roku 2014 boli v Malej Fatre veľké zosuvy pôdy. Išlo o niečo, čomu sa nedalo zabrániť, alebo išlo o výsledok zlého zaobchádzania s prírodou?

V tomto konkrétnom prípade to bolo najmä v dôsledku neobvykle intenzívnych dažďov. Ale vo všeobecnosti platí, že zosuvy v prírode sa dejú. Ako ľudia im však vieme pomôcť. Záleží na tom, akým spôsobom v príslušnej lokalite staviame a budujeme cesty, ako poľnohospodársky využívame krajinu či rúbeme lesy.

Kde na Slovensku je najviac pitnej vody?

Najväčšou zásobárňou pitnej vody v strednej Európe je Žitný ostrov. Ale aj tam máme veľa obcí neodkanalizovaných, máme tam intenzívne poľnohospodárstvo. Žitný ostrov si nechránime dostatočne. Tvrdia to odborníci, ktorí sa touto problematikou zaoberajú. Vodu považujeme za niečo úplne bežné a nevážime si ju.

Chránime vodné toky na Slovensku dostatočne?

Ministerstvo životného prostredia má sekciu ochrany vôd, ale bohužiaľ s ministerstvom musíme už roky bojovať, aby vodu naozaj chránilo. Pozitívne je, že klesá znečistenie z bodových zdrojov, že sa budujú nové kanalizácie a čistiarne odpadových vôd.

Negatívom je, že sa pokračuje v trende regulácie vodných tokov. Napríklad protipovodňová ochrana je zameraná hlavne na sivú infraštruktúru, teda betón vo vodných tokoch a priehrady. Minimálne je tam zastúpená zelená infraštruktúra. To sú opatrenia v povodiach na zadržiavanie vody v krajine. Musia sa zapojiť poľnohospodári, lesníci aj vodohospodári. Našej krajine treba vrátiť schopnosť zadržiavať vodu, ktorú sme jej vzali vysúšaním mokradí, odvodňovaním pozemkov, rozorávaním medzí, budovaním tisícov kilometrov lesných ciest a reguláciou vodných tokov.

Robíme všetko preto, aby voda zo Slovenska čím skôr odtiekla. To je zle. Pripadá mi, ako keby sme boli v 50. rokoch 20. storočia, a nie v 21. storočí. V krajinách na západ od nás, počínajúc Českom, majú programy revitalizácie riečnych sietí, kde obnovujú mokrade a vracajú toky do stavu blízkeho prírode.

Znamená to, že regulovať vodné toky nemáme vôbec?

Nie. Všetci vieme, že vodné toky niekde regulovať treba. Na malom území je nás veľa, zástavba je aj na miestach, kde sa rieky kedysi vylievali. Takže chrániť pred veľkou vodou sa musíme. Ale je veľa tokov, ktoré sú doslova preregulované.

Cez poľnohospodársku krajinu tečú potoky ako podľa pravítka. Nemajú brehové porasty. Ale tie majú veľký význam. Pás zelene okolo vodného toku zachytí splachy z polí, ktoré sa nedostanú do vody. Vďaka tomu je voda čistejšia.

Možnosti, ako sa dajú regulovať vodné toky, sú rôzne. Treba to robiť tak, aby to bolo pre vodný tok škodlivé čo najmenej. Lenže my to robíme takto – kamene, betón, panely a pravítko.

V prirodzenom toku sa znečistenie lepšie odbúrava?

Áno. Prirodzený vodný tok funguje ako perfektná čistička. A zadarmo. Aj v zregulovanom vybetónovanom toku sa voda čistí, ale oveľa pomalšie. Dôležitú rolu zohrávajú fyzikálno-chemické procesy, napríklad sedimentácia vodou unášaných anorganických látok a filtrácia vody cez štrkové podložie. Ešte dôležitejšie sú organizmy, ktoré vo vodnom toku žijú. Ide o mikroorganizmy, riasy, drobné bezstavovce alebo ryby.

Plánovaná výstavba vodných elektrární situáciu ešte zhorší?

Áno. Je tu plán, aby sa v najbližších rokoch na Slovensku vybudovalo až 400 takzvaných malých vodných elektrární. Tieto elektrárne sú malé výkonom, ale veľké kumulovaným negatívnym účinkom na riečne ekosystémy. Napríklad na Hrone má stáť takáto elektráreň zhruba každých 5 kilometrov. To ide absolútne proti tomu, čo vieme o fungovaní riečneho systému. Pod pláštikom budovania obnoviteľných zdrojov energie sa na nás z ministerstva životného prostredia hrnie ekologická katastrofa.

Okrem malých vodných elektrární sú stále v hre veľké projekty ako Tichý potok, Slatinka alebo vodné dielo Bratislava. Viete si predstaviť priehradný múr nad mostom Lafranconi?

Čo sa týka obnoviteľných zdrojov, spĺňame všetky záväzky z Bruselu. V pozadí vidím kšefty. Ak by sa uvedený plán zrealizoval, slovenské vodné toky máme zlikvidované. Súhlasím s tým, aby sme ľuďom dávali podporu na fotovoltaiku, solárny ohrev vody a zatepľovanie. Ale ďalšie vodné elektrárne nie sú vhodným riešením.

Nezlepšuje sa predsa len kvalita riek na Slovensku? Niekde sa po čase vrátili raky.

To, že sa niekam vrátili raky, nemusí súvisieť s tým, že by sa zlepšila kvalita vody. Raky na Slovensku vymizli následkom huby Aphanomyces astaci, ktorá prišla do Európy s americkými rakmi. Boli tu zavlečené ešte niekedy v polovici 19. storočia. Pre americké raky nie je smrteľná, pre európske áno.

Rak potočný znesie dosť veľa znečistenia. Nie je taký čistotný. Jeho vyhubila najmä pleseň.

Aký je váš názor na Vodné dielo Gabčíkovo?

Gabčíkovo má dva pozitívne výsledky. Po prvé, vyrába elektrickú energiu. Ak si dobre pamätám, výkon Gabčíkova je 700 megawattov. To je skutočne veľa. Po druhé, zlepšuje plavbu. Inak je môj pohľad na Gabčíkovo čisto negatívny. Je to zločin proti prírode.

Namiesto toho, aby sme obnovili unikátnu vnútrozemskú deltu Dunaja, dali sme jej smrteľnú ranu. Úplne sme zmenili hydrologický režim v ramenách a zvyšky pôvodných lužných lesov padli za obeť topoľovým plantážam. To nie sú lesy, ale polia na drevo.

Nezabránilo Gabčíkovo povodniam?

Nie. V Bratislave povodne skôr zhoršuje, pretože v čunovskej zdrži sa akumulujú sedimenty, zdvíha sa dno Dunaja, a tým aj hladina vody v toku. Vodné dielo môže ochrániť územie od Šamorína po Sap. Tam sa tok Dunaja delí na staré koryto a kanál. Keď sa opäť spojí do jedného koryta, už nechráni. To, že chráni Komárno alebo Budapešť je mýtus, ktorý niekto zlomyseľný vypustil medzi ľudí.

Zadržiavacia kapacita čunovskej zdrže je minimálna, voda sa tam zdrží iba 1 až 6 dní. Pri povodni teda zdržou iba pretečie, pretože nemá kapacitu na to, aby vodu zadržala. Oravská priehrada alebo Liptovská Mara Oravu a Považie pred povodňami reálne chránia. Tie nádrže vedia zachytiť veľké množstvo povodňovej vody. Napríklad Oravská priehrada sa pri priemernom prietoku naplní až za 117 dní.

Ako je to s rybami v slovenských riekach?

Rýb máme málo. Je to preto, lebo rieky sú zregulované. Mnohé ryby sa nemajú kde trieť. Rybári ich musia umelo rozmnožovať.

Všetky nížinné rieky, ktoré máme, sú zregulované. Pri týchto riekach je ekosystém závislý od toho, že sa voda vyleje do riečnej nivy, do záplavovej oblasti. Na zaplavenej ploche nájdu ryby vhodné podmienky na vykŕmenie a rozmnoženie. Ak máme nížinné rieky ohrádzované, že to vlastne nie sú rieky, ale kanály, tak nemôžeme čakať, že tam budeme mať veľa rýb.

Deväťdesiat percent energie, čiže potravy pre riečne organizmy, sa do nich dostáva počas záplav. Keď rieku odrežeme od riečnej nivy, odrežeme ju aj od 90 percent vstupov. To je, akoby sme obkľúčili mesto a zatvorili všetky vstupné brány. Vyhladovali by sme ho.

Inak ako nížinné však fungujú horské a podhorské rieky.

Áno, na Slovensku ich máme väčšinu. Tam je dôležité, aby bola rieka neprerušovaná. Riečny prúd nesie množstvo štrkov a pieskov, ktoré formujú riečne koryto, a aj množstvo zvyškov rastlín a živočíchov. Tie sú potravou pre riečne organizmy. Keď na takej rieke postavíme priehrady, potrava sa nemôže posúvať nižšie. Takisto ani štrk, takže rieka ďalej eroduje svoje koryto. Ale odnesený materiál nič nenahrádza. Dôsledkom je, že rieka sa zahlbuje do podložia, priľahlé ramená ostávajú suché, klesá hladina podzemnej vody. Pekne to je vidieť na strednom Považí, kde bol tok Váhu zregulovaný Vážskou kaskádou. Tam, kde boli kedysi lužné lesy a úrodné lúky, dnes máme suchú step s trnkami, hlohmi a šípkami.

Priehrady aj malé vodné elektrárne sú migračné bariéry pre ryby. Veľa rýb potrebuje migrovať na miesta rozmnožovania, ale nemôžu sa k nim dostať.

V minulosti bolo na území Slovenska rýb viac?

Vodné toky sú ekosystémy, ktoré sa vyvíjali desiatky, stovky miliónov rokov. V pôvodných prirodzených riekach bolo veľa rýb, na nich sa viazalo množstvo iných zvierat, ktoré ich žrali, napríklad vtáky.

U nás kedysi v povodí Popradu a Dunajca tiahli lososy. Pražská chudoba si v stredoveku vydobyla nariadenie, že môžu jesť lososy tri- až štyrikrát za týždeň. Také bežné boli vo Vltave.

Hore Dunajom k nám plávali šesťmetrové vizy, také obrovské jesetery. To všetko skončilo, keď postavili priehradu Železné vráta medzi Rumunskom a Srbskom. Rieky na Slovensku sú jedna veľká ekologická katastrofa. Veľa sme si toho zničili, z pôvodného nemáme prakticky nič. A už sme si na to zvykli. Väčšine ľudí sa to asi zdá normálne.

Keby nebol chránený napríklad kormorán, bolo by rýb viac?

Problém je v tom, že rýb nie je dostatok pre všetkých. Práve preto, že sme si zničili riečne ekosystémy.

Každý rok chodím do dunajskej delty, má rozlohu asi 5-tisíc kilometrov štvorcových. Je to územie, kde je veľa rybožravých vtákov. Hniezdia tam tisíce kormoránov a asi 2300 párov pelikánov. Každý z pelikánov denne zje asi kilo rýb. To sú tony rýb, ktoré pelikány a kormorány denne zožerú. Ale rýb je tam dosť pre všetkých. Ekosystém dunajskej delty je ešte pomerne zachovaný. Je to raj aj pre rybárov.

Niekedy sa stalo, že keď kormorány leteli nad Slovenskom, vyžrali rieku Oravu alebo Váh pri Ružomberku. Rybári sa právom hnevajú. Ale prečo im to vyžrali? Lebo na Orave aj inde máme priehrady. Z nich sa vypúšťa voda od dna, ktorá je v zime teplejšia, ako by mala byť. Váh ani Orava preto nezamrznú. Keby boli zamrznuté, kormorány by nič nezožrali, lebo ryby by boli chránené pod ľadom. Rybári by mali dostávať odškodnenie zo ziskov vodných elektrární.

Je otázka spoločenskej dohody, do akej miery chceme kormorány chrániť.

IMG_1745
Tomáš Derka pracuje na Devínskom ramena Dunaja. Foto – Daniel Gruľa

Aká nás čaká budúcnosť, čo sa týka vody a riek?

To je ťažká otázka, nie som veštec. Klimatické modely ukazujú, že prietoky budú rozkolísanejšie, že suchá budú väčšie a budú aj častejšie povodne. Aspoň na južnom Slovensku sa niektoré vodné toky môžu približovať tomu, čo poznáme z dovoleniek v Stredomorí. Budú mať dostatok vody na jar, ale po zvyšok roka jej môže byť málo.

Klimatické zmeny sú iba jednou časťou problému. S nimi v zásade veľa urobiť nevieme. Čo zmeniť vieme, je vrátiť našim riekam ich prírodnú tvár. Moja vízia je, že namiesto zabetónovaných kanálov tu opäť budeme mať pekné a čisté rieky plné rýb, kde sa budeme môcť v lete kúpať, splavovať ich na člnoch a kde budeme chodiť na ryby.

Keď sa v minulosti rieky vo veľkom regulovali, bolo to robené na základe vtedajších vedomostí. Išlo hlavne o protipovodňovú ochranu, získanie pôdy a výrobu elektrickej energie. Dnes vieme o fungovaní riek oveľa viac. Ale vôbec sa to neprejavuje vo vodohospodárskej praxi. Prirovnal by som to k tomu, že by ste šli k lekárovi, ktorý by vás liečil rovnako ako pred 50 rokmi. Ľudia si to už začínajú uvedomovať. Mnohým už ku šťastiu nestačí len rast HDP, chcú aj vyššiu kvalitu života. K tomu patrí aj kvalitné životné prostredie. Preto vznikajú iniciatívy na zmenu prístupu k správe vodných tokov, napríklad aktuálne bežiaca kampaň Za živé rieky.

Zatiaľ sme na tom s vodou dobre?

Čo sa týka pitnej vody, tak áno. Na Žitnom ostrove máme také zásoby podzemnej vody, ktorá by dokázala zásobiť asi celé Slovensko. Na Slovensku máme vody dosť. Ale rozloženie vodných zdrojov na pitnú vodu nie je optimálne. Najviac ich máme v okolí Bratislavy. Inde chýba viacej, napríklad na východnom Slovensku.

Z globálneho hľadiska zažívame jeden teplotný rekord za druhým. Čo môžu mestá robiť, aby sa v nich žilo príjemnejšie?

Mestá máme vybetónované a vyasfaltované. Majú o niekoľko stupňov vyššiu teplotu ako okolie. Návrhov, ako to riešiť, je veľa. To najlepšie je mať tam veľa zelene. Na mysli mám aj zelené strechy, veľa zelene v uliciach a vodné plochy. Voda v lete ochladzuje, v zime otepľuje. Už dnes sa počas extrémnych teplôt ulice polievajú vodou, aby sa ochladili.

Svetový deň vody je spojený aj s kontrolou vody.

Áno, pri príležitosti Svetového dňa vody Bratislavská vodárenská spoločnosť aj Výskumný ústav vodného hospodárstva dávajú ľuďom možnosť skontrolovať si kvalitu vody vo svojich studniach. Pokiaľ viem, sledujú obsah dusičnanov. Vo vodách môžu byť aj znečisťujúce látky. Záleží, kde človek býva. Ak bývate okolo Banskej Štiavnice, tam by som si rozbor na ťažké kovy dal spraviť. Ak niekto žije v Slovenskom krase, na vápenci mu ťažké kovy nehrozia, ak nežije vedľa skládky. Záleží prípad od prípadu.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Životné prostredie

Veda

Teraz najčítanejšie