Je to prevratné, tak tu máme prevrat

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Keď sa človek zahrabe do elektronickej zbierky zákonov, zistí, že onú právomoc, ktorá umožnila prerušiť výkon trestu bývalému špeciálnemu prokurátorovi Kováčikovi, mal generálny prokurátor a minister spravodlivosti už v roku 1961. No a táto právomoc sa preniesla z komunizmu aj do Trestného poriadku demokratickej federácie Čechov a Slovákov v roku 1992; neskôr aj do Trestného poriadku samostatnej Slovenskej republiky a platí dodnes s tým, že nakoniec musí rozhodnúť súd.

Dôležité je vedieť, že vo všetkých trestných poriadkoch, teda toho komunistického i toho demokratického, sa vychádza zo situácie, že bol alebo mohol byť závažne porušený zákon a práva obvineného, respektíve právoplatne odsúdeného. V žiadnom prípade to nie je tak, že sa táto právomoc využije na poskytnutie neoprávnenej výhody odsúdenému zločincovi. Ak by k tomu predsa len došlo, bolo by to zneužitie právomoci verejného činiteľa, na čo už pamätá Trestný zákon. Zneužil pri odsúdenom Kováčikovi minister spravodlivosti Boris Susko svoju právomoc? Nemôžeme to vylúčiť a toto podozrenie významne zosilnie, ak pána Kováčika vráti za mreže Najvyšší súd SR. Takže si teraz povoľme uzdu fantázie a dumajme, čo všetko sa teraz môže okolo Najvyššieho súdu a jeho sudcov diať, aby sa to nestalo.

Trošku iný životopis má povestný paragraf 363, ktorým generálny prokurátor Maroš Žilinka dokázal schladiť spoločenský apetít po spravodlivosti, trestaní korupcie i zneužívania právomocí verejných činiteľov. Objavil sa v rekodifikácii Trestného poriadku v roku 2005, ktorý podpísali prezident Ivan Gašparovič, predseda parlamentu Pavol Hrušovský a premiér Mikuláš Dzurinda. Pravdaže, aj v prípade paragrafu 363, pomocou ktorého môže generálny prokurátor zastaviť trestné stíhanie, platí, že jeho zjavným účelom je napraviť nezákonnosť a nie ju spôsobiť. V prípade Žilinkových kontroverzných rozhodnutí však existuje podozrenie, že sa mu podarilo práve to druhé.

Komunistické mechanizmy

Už len existencia týchto podozrení, že obaja verejní činitelia mohli zneužiť svoju právomoc, aby pomohli zločincom, zakladá dôvod na zásadnú opravu trestných kódexov vrátane postavenia slovenskej prokuratúry. Tá by sa raz a navždy mala oddeliť od sovietskej predlohy, v ktorej má generálny prokurátor viac moci, ako by mu malo prináležať v demokratickej spoločnosti. V demokratickej spoločnosti, na rozdiel od totalitného režimu, je moc rovnovážne rozdelená, aby sa efektívne bránilo jej zneužitiu. Slovom, treba sa zbaviť komunistického dedičstva, keď nad zákonom stojí vládnuca politická strana alebo politik. Pre zlodejov a korupčníkov, ktorí chcú zbohatnúť na politike či v politike, je to stále príťažlivý model aj v našej demokracii.

Páni Žilinka a Susko využili komunistické mechanizmy trestnej politiky prevratným spôsobom, takže tu máme prevrat. Dá sa rozviť vetou, že je to návrat do stavu neprávneho štátu. To, že je to vulgárny a arogantný návrat, nie je prekvapujúce, veď aký iný by mal byť? Lenže po právnej likvidácii vyšetrovateľov a prokurátorov, ako aj inštitúcií, v ktorých pôsobili, sú tu stále sudcovia. Máme na mysli sudcov, ktorí sa držia svojho (štylisticky trošku neohrabaného) ústavného sľubu: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“ Ak dúfame, že práve takí budú rozhodovať o odsúdenom Kováčikovi, pre vládnu koalíciu je to, žiaľ, výzva zatočiť aj so súdnou mocou.

Oni nie sú stĺpy Panteónu

Návrat do neprávneho štátu odtrháva Slovensko od Európskej únie. To je fakt a traumatizujúci moment, ak to vezmeme trebárs z tej ekonomickej strany, že nebola to primárne lacná pracovná sila, ktorá sem prilákala automobilový či elektronický priemysel. Primárne to spôsobilo naše členstvo v EÚ. Z toho ľahko odvodíme, že po strate členstva v EÚ by sa zo slovenských miezd i ziskov odrátali ďalšie hromady eur a rovnako aj z ceny pôdy. Vôbec by nemuseli ani narásť ceny, aby národ odrazu pochopil, akej sprostosti sa dopustil. Lenže koalícia testuje, kam sa dá v torpédovaní európskych hodnôt zájsť, a primitívnou kritikou Bruselu to celé ešte zhoršuje. Ak sa sem-tam na adresu Kaczyńského Poľska a Orbánovho Maďarska ozvalo – Ak sa vám v  únii nepáči, nikto vás tu nedrží –, zrejme takéto nervózne odporúčania čakajú aj nás.

Sedemdesiatdeväť koaličných poslancov, ktorí istia návrat do neprávneho štátu, našťastie nie je šestnásť stĺpov, ktoré podopierajú rímsky Panteón. Slovensko nie je ani v stave ako Nemecko po prvej svetovej vojne, keď národ zblbla hŕstka nacistov. Na Slovensku je silná občianska spoločnosť, ktorá sa vzpiera neslobode a bezpráviu. Dá sa povedať, chvalabohu, že sme polarizovaní. Akurát táto občianska spoločnosť nemá šťastie na svoje reprezentácie. Nezvládajú udržať si moc. Dokonca aj keď majú ústavnú väčšinu. Pritom je to vcelku jednoduché. Demokratickí konzervatívci prijímajú prírodu ako nebinárne Božie dielo a liberáli majú viac trpezlivosti a taktu pri presadzovaní rovnoprávnosti pre všetkých. A dokopy ako funkčná koaličná vláda konajú vo verejnom záujme. Ono je to totiž tak, že môžeme mať ústavu a zákony až po okraj napchané zákonmi za rodinu a proti LGBTI, ale pokoj ani prosperitu to spoločnosti neprinesie. Len to, čo je dnes: zatiaľ relatívne mäkký politický a právny teror.