Bol očarujúci aj provokujúci. Občas som robil chyby, ale miloval som, tvrdil Alain Delon

„Verili sme, že je nesmrteľný. On nás však varoval: ‚Hrdina musí vždy vedieť, ako zomrieť´,“ píše francúzsky denník La Libération o Alainovi Delonovi, ktorý zomrel vo veku 88 rokov.

Bol jednou z hlavných postáv francúzskej kinematografie. Pre mnohých bol symbolom mužnosti, pre iných mužom, ktorý zradil svoju snúbenicu, herečku Romy Schneiderovú.

V roku 2019 utrpel mozgovú príhodu s trvalými následkami a odvtedy začal častejšie hovoriť o eutanázii. Zomrel cez víkend, podľa detí pokojne vo svojom dome v Douchy.

Jedine s Romy

Jedným z jeho kultových filmov sa stal Bazén z roku 1969. Režíroval ho Jacques Deray, ktorý ukázal všetky stránky Delonovho herectva – talent, jeho predstavy o luxuse a zhýralosti, jeho zmätok medzi verejným a súkromným životom.

Hoci režisér aj producenti videli v hlavnej postave inú herečku, Delon si želal, aby bola vedľa neho bývalá snúbenica Romy Schneider. Nevieme si predstaviť Sissi v bikinách, hovorili mu, on však trval na svojom a hrozil, že buď Romy, alebo z filmu odstúpi. A tak sa popri tmavovlasom Delonovi s modrými očami objavila žena, s ktorou ho spájali aj po jej smrti.

Stretnutie bývalých milencov koncom 60. rokov vzbudilo veľkú pozornosť. Film znovu naštartoval kariéru Romy Schneiderovej a posunul ju k zrelším postavám. Alain Delon v tom čase patril medzi najväčšie francúzske hviezdy a úlohy si mohol vyberať.

Bol očarujúci, elektrizujúci, znepokojujúci, menoval denník Le Figaro jeho vlastnosti. Nepotreboval dlhé tirády, aby vyjadril utrpenie. Stvárňoval jedného hrdinu za druhým vo filmoch tých najlepších režisérov. Prirovnával ich k dirigentom a sám seba nazýval ich prvými husľami.

Počas celej kariéry ho spájali so Jeanom-Paulom Belmondom. Pred kamerou sa stretli v gangsterke Borsalino (1970) a potom opäť až v dobrodružnom filme Polovičná šanca (1998). „Obaja niesli francúzsku kinematografiu na svojich pleciach,“ píše Le Figaro s tým, že táto pozícia Delona neskôr unavila.

Cítil sa osamelý. Policajti a chuligáni začali strácať na príťažlivosti. Ľudia, ktorých si vážil, sa jeden po druhom vytrácali. Delon sa však nešetril. „Na javisku sa jeho hnev ozýval ako hrom v katedrále. Do miestnosti vchádzal ako dav,“ píše francúzsky denník s tým, že Delona si nebolo možné s nikým pomýliť.

Z mäsiarstva do armády

Možno bol celý život tým malým chlapcom z parížskeho predmestia, ktorého rodičia sa rozviedli, keď mal štyri roky, a on sa dostal do pestúnskej starostlivosti, z čoho sa nikdy nespamätal. Otec v pestúnskej rodine bol dozorcom vo väznici. Delon sa často hrával na dvore, ktorý susedil s jej pozemkom, a počul výstrely, ktorými popravili nacistického kolaboranta Pierra Lavala.

Neskôr sa dostal do katolíckej internátnej školy, no nebolo to jednoduché – zo všetkých škôl, ktoré navštevoval, ho šesťkrát vylúčili a so spolužiakom chcel ujsť do Chicaga.

Jeho mama sa druhýkrát vydala za mäsiara a Delona prijala v novom domove. Občas si možno spomenul na otca, ktorý viedol divadlo na predmestí Paríža. Nový domov totiž znamenal aj novú trajektóriu a Delon začal pracovať u nevlastného otca. Vydržal tam len chvíľu a radšej narukoval do armády. S francúzskym námorníctvom sa dostal do Indočíny a 20. narodeniny oslávil vo väznici v Saigone. Tam videl film Nesiahajte na prachy so Jeanom Gabinom, s ktorým o pár rokov neskôr už hral v Melódii podzemia (1963).

Po návrate do Paríža, kde najskôr pracoval ako čašník, sa zoznámil s herečkou Brigitte Auberovou, ktorá ho uviedla do sveta filmu. A Delona si hneď všimli, podľa Le Figaro mala na tom zásluhu jeho pekná tvár. „Mali ste vidieť, ako vyzeral Delon na konci 50. rokov,“ píše denník.

Jeho talent zaujal talianskeho režiséra Viscontiho – urobil z neho boxera vo filme Rocco a jeho bratia (1960) aj hrdinu v snímke Gepard (1963), kde hral po boku Burta Lancastera a Claudie Cardinalovej. Začala sa ozývať Amerika, Delon však zostal doma vo Francúzsku. Do Hollywoodu odišiel neskôr, po rozchode s Romy Schneiderovou, keď už bol veľmi slávny.

„Z niektorých výrazov v jeho tvári sa mohlo vyčítať, že tento zbožňovaný muž túži po púšti, že ticho je jeho spojencom, že spoločnosť psov by mu mohla stačiť,“ píše Le Figaro. „Jeho krása ho zaťažovala. (…) Realita mu bola príliš tesná. Potreboval výzvy a vznešenosť.“

Nikdy neprehrám

Oženil sa len raz, keď sa po Romy Schneiderovej zaľúbil do Francine Canovasovej, známej ako Nathalie Delon, ktorá sa objavila po jeho boku vo filme Samuraj (1967). Keď mal ich syn Anthony päť rokov, rozviedli sa.

Najdlhší vzťah mal s herečkou Mireille Darcovou, s ktorou sa zoznámil pri natáčaní filmu Jeff (1969). Darc pre neho napísala scenár k filmu Madly (1969), ktorý je príbehom o mileneckom trojuholníku a veľmi sa nelíši od ich skutočných životov. Delon a Darc sa spolu často objavovali na titulkách časopisov a zostali si blízki aj po ich rozchode.

To už bolo obdobie, keď sa o prvenstvo v trhákoch delil s Jeanom-Paulomom Belmondom.

„Robil som už takmer všetko. Jediný, koho som nehral, je Kristus,“ povedal o sebe Delon. Hral burzového makléra aj gigola, výsadkára aj starnúceho spisovateľa. Sám seba dokonca parodoval v úlohe Cézara v snímke Asterix na olympijských hrách (2008).

„Nikdy neprehrám, skutočne nikdy,“ povedal vo filme Samuraj a táto veta sa stala jeho legendárnou, rovnako aj jeho obľúbená scéna z filmu Dvaja muži v meste (1973), keď hľadí na Gabina pred popravou.

Popri filmoch organizoval turnaje v boxe, vlastnil stajňu dostihových koní, trávil čas s Frankom Sinatrom, naspieval pieseň Paroles, mots so speváčkou Dalidou. Hlásal aj svoje priateľstvo k radikálovi a xenofóbovi Jean-Marie Le Penovi, zakladateľovi strany Národný front (premenovaný na Národné združenie), vystupoval proti manželstvám pre páry rovnakého pohlavia.

„Keby som zostal mäsiarom, nikdy by som nemal toľko problémov,“ povedal pre Le Monde.

Rodina a spory

Keď sa v roku 1968 na smetisku našlo telo jeho ochrankára, natáčal v Saint-Tropez film Bazén. Delon z takzvaného Markovičovho prípadu vyšiel nevinný a po boku mu vtedy stála Mireille Darcová.

Delon od konca 80. rokov tvoril pár s holandskou modelkou Rosalie van Breemenovou, s ktorou mal syna Alaina Fabiena a dcéru Anouchku. „Žil s nevídanou intenzitou,“ píše v nekrológu denník Le Monde.

Za úlohu alkoholika vo filme Náš príbeh (1984) získal Cézara za najlepší mužský herecký výkon. Sošky nezbieral, bol však pri tom, keď v roku 2019 dostal v Cannes cenu La Palme d’honneur (v preklade Čestná palma) za prínos.

Keď mu tlieskala celá sála, stál na pódiu a takmer sa rozplakal. Skôr ako odišiel z pódia, povedal: „Myslím na Mireille a Romy.“

Po boku mu už nestála žiadna milenka, ale dcéra Anouchka. Tá s bratmi začala zapĺňať stránky bulvárnych denníkov pre spory ohľadom poslednej vôle ich otca a jeho veľkého majetku. Jedna z jeho posledných fotiek je práve v spoločnosti detí, s ktorými to Delon nikdy nemal ľahké.

„Často som trpel, občas som robil chyby, ale miloval som. Žil som prostredníctvom tejto falošnej bytosti, ktorú vytvorila moja pýcha a nuda,“ povedal.