Tomáš Čorej
Tomáš Hrivňák
V centre Poltavy vládne pokojná atmosféra. V meste je ticho, ktoré z času na čas prerušia zvony neďalekej pravoslávnej katedrály a sirény ohlasujúce letecký poplach. V parku sa prechádzajú rodiny s deťmi a skupiny mladých ľudí.
Pomedzi vysoké duby a javory kráčame k lavičke, kde nás čaká potetovaný mladík s rozopnutou košeľou a vojenskou vestou. Opiera sa o bieloruskú motorku s americkou vlajkou, na nohách má slovenské topánky – vraj najlepšie, aké kedy nosil. Volá sa Kolton Tolleson, ale na Ukrajine mu všetci hovoria Scooter. Pricestovali sme za ním, pretože sľúbil, že nám rozpovie príbeh hrdinu z Bratislavy.
„Úprimne povedané, ja som tak trochu zmrd a už navždy ním aj ostanem. Lenže Rusty bol dobrák od kosti. Bol to jeden z mála ľudí, pri ktorých som dúfal, že tu ostanú navždy,“ hovorí o slovenskom vojakovi Rastislavovi Gajdošíkovi. Scooter s ním niekoľko mesiacov bojoval v 1. medzinárodnej légii, jednotke zloženej zo zahraničných bojovníkov, ktorí prišli na Ukrajinu
Rusty zomrel pred dvomi mesiacmi pri plnení bojovej úlohy v južnej časti frontu vo veku 40 rokov. Jeho smrť prispela k tomu, že Scooter s ukrajinskou armádou ukončil kontrakt. Momentálne žije na Ukrajine ako civilista a zarába si vyučovaním angličtiny.
Bol to práve Rusty, kto Scootra naučil, ako zvládať stres pod ruským bombardovaním. Američan vďaka nemu pochopil, že skutoční lídri nemajú byť arogantní a empatický prístup sa vypláca aj vo vojsku.
Jednoducho ďalší deň na Ukrajine
Slovák bol jedným z prvých vojakov, s ktorými sa stretol na bojisku po príchode na Ukrajinu. Bolo to v decembri 2022 v Charkivskej oblasti. Američan sa rozhodol bojovať za Ukrajinu bezprostredne po tom, čo na ňu Rusko vo februári zaútočilo, podobne ako Slovák. No kým si Scooter vybavoval pas a prechádzal tréningom, Rusty už v marci bojoval.
Američan si spomína, že pri ich prvom stretnutí bezstarostne sedel, čistil si topánky a fajčil. Ozval sa vynikajúcou angličtinou so silným prízvukom a okamžite mu dal niekoľko cenných rád.
„Hovoril všetky tie tradičné veci, ktoré sú mimoriadne dôležité. Napríklad zdôrazňoval, že sa nikdy nemáme prestať hýbať,“ vraví Scooter. Práve vďaka Slovákovi sa všetci v jednotke naučili, že v noci nemôžu močiť vonku, pretože ich môže rozpoznať dron s termokamerou. Aj keď bola vojakom zima, Rusty dohliadal na to, aby na pozícii nepili čaj z termosky. Zároveň im ukázal, ako fajčiť tak, aby dym nespozorovali nepriateľskí vojaci.
Do spoločnej akcie sa prvýkrát v rámci čaty Bravo One v 1. medzinárodnej légii dostali v obci neďaleko Kupianska, kde Ukrajinci dobyli veľkú časť územia počas úspešnej jesennej protiofenzívy. Úlohou legionárov bolo udržať ju. Sedeli v dome niekoľko stoviek metrov od nepriateľa, ktorý ich mohol kedykoľvek bombardovať. Dom nebol murovaný, jeho časť bola dokonca zo slamy.
V nebezpečných situáciách sa s Rustym ocitali pravidelne, ale Scooter s úsmevom spomína ďalšiu príhodu, ktorá sa stala začiatkom roka 2023. Malá skupina legionárov sa po poli vracala späť do svojho domu, Rusty však mal problém so svojím batohom, ktorý bol príliš ťažký.
„Nikto nie je dokonalý a ani Rusty nebol. Mal veľký problém zbaliť si ruksak,“ spomína si Scooter, ktorý mal za úlohu pomôcť mu.
Vtom nad vojakmi medzinárodnej légie preletel nepriateľský dron, ktorý zhadzoval granáty. Jeden z nich spadol blízko miesta, kde sa práve nachádzal Rusty. „Zohol som sa a už som si myslel, že zbieram jeho telo. Ukázalo sa však, že to bol jeho batoh. Otočil som sa a tam bol Rusty, ktorý mi ďakoval,“ pokračuje Američan.
Vojaci, nad ktorými naďalej lietali drony, sa bleskovo schovali do úkrytu. Scooter si spomína, že sa aj v takej náročnej situácii zabával na Rustyho brade, ktorá bola špinavá od blata. Bojovníkom sa následne podarilo dostať do bojového vozidla, ktorým sa vrátili do svojho domu. Sedeli však pri motore, a tak im bolo mimoriadne teplo.
„Keď sme sa vrátili, zhodili sme sa do snehu a ležali v ňom asi tridsať minút. Viete, ako americkí vojaci hovorili, že to bol jednoducho ďalší deň vo Vietname? Tak toto bol jednoducho ďalší deň na Ukrajine,“ pokračuje Scooter.
Vojna nie je Call of Duty
Scooter vraví, že Rusty sa staral o ľudí, ktorí sa nevedeli postarať o seba, a ostatní vojaci boli „tak trochu ako jeho deti“. V medzinárodnej légii pôsobili prevažne mladší bojovníci, ktorí nemali toľko skúseností. Dokonca aj vojaci, ktorí mali len 18 rokov. Slovák pritom bojoval na Ukrajine už v roku 2014 a následne slúžil aj v Iraku, kde bojoval proti islamistom.
„Keď mal niekto hlúpy nápad, jednoducho ho schytil, nakričal naňho a zdôraznil, že on jeho ‚sk***ené telo‘ nebude upratovať,“ pokračuje Scooter.
Rusty mu počas jedného z prvých rozhovorov povedal, aby si všímal skúsenejších vojakov a skúšal ich napodobňovať, pretože „nie je náhoda“, že práve oni prežili. „Vojna nie je videohra, nie je to žiadne Call of Duty. Môže sa stať, že v nej jedného dňa jednoducho zomrieš. Preto je dobré byť do určitej miery zbabelcom,“ pokračuje Scooter.
Vyzdvihuje ešte jednu dôležitú radu, ktorú od neho dostal – oddychovať, kedykoľvek je to možné. Slovák ostatným bojovníkom vravel, aby si vo voľnom čase ľahli a zatvorili oči, hoci len na desať minút.
Nič ho nemohlo vykoľajiť
Bratislavčan v jednotke nezastával vyššiu veliteľskú funkciu, ale napriek tomu mal veľký rešpekt ostatných spolubojovníkov. Ukázalo sa to aj v jeden večer, keď Scooter kričal zo sna a agresívne ho zobudil iný vojak. „Tak veľmi som sa nahneval, že som mu chcel ublížiť. Rusty ho však schytil za rameno ako malé dieťa a donútil ho ospravedlniť sa mi. Vďaka tomu som sa upokojil a celá situácia išla do stratena,“ konštatuje Američan.
Iní známi ho opísali ako mimoriadne psychicky odolného človeka, ktorého neparalyzovali krízové situácie. Podobne to vnímal aj Scooter. Vraví, že ani raz nevidel Slováka panikáriť. Bol pokojný, dokonca aj keď legionári čelili bezprostrednej hrozbe smrti pod ruským delostrelectvom či dronmi.
Rusty ostatným vravieval, že v takej chvíli im „nariekanie nijako nepomôže“. Zvykol to prirovnávať k iným životným situáciám: vojakom vravel, že môžu zomrieť aj pri nehode v domácnosti alebo na cestách. „Zdôrazňoval, že nie je možné žiť s neustálym pocitom strachu. Keď bolo najhoršie, len tak sedel na mieste a dúfal, že sa nič nestane,“ pokračuje Američan.
Obaja však spolu prežívali aj frustráciu. Napríklad ich podľa Američanovho rozprávania hneval britsko-portugalský veliteľ čaty, ktorý príliš veľa pil, vojakom dával nezmyselné príkazy a následne im aj kradol veci. Dokonca vraj odišiel počas voľného víkendu do Kyjiva, čo bolo zakázané. Napokon ho podľa Scootra vyhodili.
Z rozprávania iných jeho známych vyplýva, že Rusty pociťoval nedostatok munície aj skúsených ukrajinských vojakov. Snažil sa vylepšiť organizačnú štruktúru svojej jednotky a významne sa podieľal na jej fungovaní. Podľa Scootra ho však „nič nemohlo vykoľajiť“ a najviac mu záležalo na ľudských životoch vojakov na ukrajinskej strane.
Inšpiroval ho Štefánik
Vojaci väčšinu času trávili vo svojej dedine, ale niekoľkokrát do mesiaca mali cez víkend priepustku. Rusty si podľa Scootra s ostatnými vždy v prvý večer sadol a užil si. Vraj často spomínal na Slovensko z 90. rokov, pretože východná Ukrajina mu ho trochu pripomínala.
„Lenže na druhý deň vždy zmizol. Zdôrazňoval, že je nevyhnutné mať trochu času aj pre seba,“ spomína si na ďalšiu z jeho cenných rád. Slovák si podľa neho vo voľných chvíľach vedel vypiť, ale zásadne odmietal alkohol na bojisku.
Američan hovorí, že vedel s Rustym stráviť celé noci rozhovormi o hudbe a motorkách. Otvorene vraví, že sa v ťažkých chvíľach často rozprávali aj o sexe, nie však o politike. Sedávali spolu pri piecke a chodili na ryby. „Bol som mimoriadne pokojný. Bol to jeden z tých ľudí, pri ktorých sa cítite bezpečne bez ohľadu na okolnosti,“ pokračuje.
Scooter si nespomína, že by Rusty hovoril o špecifických dôvodoch, prečo prišiel na Ukrajinu. Vraví však, že medzi miestnych vynikajúco zapadal – okrem iného hovoril po ukrajinsky. Jeho blízki Denníku N v júli opísali, že nenávidel diktatúry. Čítal historické knihy a inšpiroval ho generál Milan Rastislav Štefánik.
Samotný Gajdošík tvrdil, že rozhodnutie brániť Ukrajinu bolo osobné. „Som zo Slovenska. Ak by sa niečo stalo Ukrajine, moja krajina by bola logicky spolu s Pobaltím a Poľskom ďalšia na rade,“ vysvetľoval vo videu 1. medzinárodnej légie.
Podľa Scootra bol Rusty mimoriadne motivovaný a bolo zrejmé, že na Ukrajine bol dobrovoľne. Američan si zároveň spomína, že Rusty bol „mimoriadne vtipný“, hoci sa o to nikdy neusiloval. Označuje ho za „najláskavejšieho vojaka na svete“, vďaka ktorému sa naučil byť láskavý aj on sám.
Chcel mu dať poslednú radu
Na jar 2023 americký legionár prerušil kontrakt s armádou a odišiel z Ukrajiny na niekoľko mesiacov do rodného Texasu. Potreboval sa zotaviť po tom, čo v jeho blízkosti vybuchol delostrelecký náboj. Na Ukrajine nemohol nájsť neurológa, s ktorým by bol spokojný.
Scooter si spomína, že Rusty sa oňho zaujímal aj vtedy. Neustále mu písal, ako sa má a chcel vedieť, aký je jeho zdravotný stav. Slovákovi písal, že návrat do civilného života preňho musí byť zvláštny. „Bol to typický Rusty. Jednoducho sa chcel ubezpečiť, že som v poriadku,“ konštatuje Američan.
Američan priznáva, že po náročnej zime v roku 2022 sa rozhodol prečkať zimu 2023 mimo frontu. Po návrate z Texasu niekoľko mesiacov strávil v bezpečí v Lucku na západnej Ukrajine. „Na vlastné oči som videl, ako rok predtým niektorí vojaci zamrzli na smrť. Jednoducho som na to nemal,“ vysvetľuje. Následne sa pridal k 2. medzinárodnej légii, kde navádzal drony.
Jeho slovenský priateľ však celý ten čas s výnimkou krátkej vianočnej dovolenky ostával v 1. medzinárodnej légii, ktorá medzičasom pomáhala s obranou Bachmutu. Toto mesto v Doneckej oblasti síce Rusi dobyli, ale len za cenu obrovských strát. Niektorí analytici tvrdia, že išlo o najkrvavejšiu bitku od druhej svetovej vojny, podľa niektorých odhadov tam Rusi stratili až 100-tisíc vojakov. V Bachmute aj na iných miestach frontu zomreli viacerí spoloční kamaráti Rustyho a Scootra.
Rusty sa o Scootra zaujímal a tešil sa, že mu darilo. Na jar tohto roka sa zastavil v Američanovom dome v Sloviansku v Doneckej oblasti, kde sa Američan po návrate zo Spojených štátov na chvíľu usadil. „Mal som pocit, akoby sa prišiel rozlúčiť. Vravel mi, že mám dobrú pozíciu, a zdôrazňoval, že ju za žiadnych okolností nemám vymeniť,“ pokračuje Američan. Je presvedčený, že Rusty tušil, že je v nebezpečenstve. O niekoľko týždňov – v polovici júna – zomrel.
„Akoby vedel, že sa už nikdy neuvidíme, a chcel mi dať poslednú radu,“ konštatuje Scooter.
Zaslúžil si dôstojnejší koniec
Rustyho smrť prispela k tomu, že Scooter pred niekoľkými týždňami ukončil kontrakt s ukrajinskou armádou. „Zomrelo mi príliš veľa priateľov. Keď sa to mohlo stať Rustymu, už sa to môže stať naozaj komukoľvek,“ konštatuje.
Američan tvrdí, že sa nehnevá na ruských vojakov, pretože ho zabili. „Veľmi sa na nich hnevám, pretože začali túto vojnu. Lenže zabíjanie je ich práca – rovnako ako naša. Nehnevám sa ani na Ukrajincov, pretože jeho smrti nemohli zabrániť. Trochu sa hnevám na Boha a na celý vesmír. Vlastne som nahnevaný a neviem na koho,“ pokračuje.
Slovák pravdepodobne zomrel na území, ktoré kontrolujú Rusi, a tak je takmer nemožné, že sa blízki niekedy dostanú k jeho telesným pozostatkom. Zrejme išlo o územie v blízkosti Avdijivky a Časovho Jaru. Rusty mal na Ukrajine snúbenicu, s ktorou sa chceli vziať. Jeho spolubojovníci z 1. medzinárodnej légie na jeho počesť zapichli malú vlajku na kyjivskom námestí Majdan.
Ukrajinská armáda oficiálne eviduje slovenského legionára ako nezvestného v boji.
Scooter dodáva, že vďaka nemu pochopil, že byť „arogantným hlupákom“ na fronte nikomu nepomáha. „Pre mňa to bol skutočný hrdina. Áno, prišiel sem zabíjať ľudí, ale to bola jeho práca. Bol to najláskavejší človek na svete. Zaslúžil si oveľa, oveľa dôstojnejší koniec,“ dodáva Scooter.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
