Z Texasu priamo na ukrajinský front: Scooter chcel bojovať, dnes už vie, že vojna ho zničila

Začína sa jeseň 2022 a Kolton Tolleson sedí v lietadle, ktoré smeruje do Nemecka. Nikdy nebol v zahraničí, no teraz si vybavil pas, aby mohol odletieť do Európy. Z ranča v Spojených štátoch odchádza na Ukrajinu, kde chce bojovať proti ruskej armáde.

O Ukrajine nevie skoro nič, výnimkou je hádam len jadrový výbuch v Černobyli. Rozhodol sa však, že sa pridá do medzinárodnej légie a bude riskovať svoj život, aby Ukrajina nepadla. Nepáči sa mu, že Rusko sa rozhodlo napadnúť ju, lebo je silnejšie.

Napriek tomu je ťažké zaškatuľkovať ho. Je hlboko veriaci, od malička miluje zbrane. Zastáva sa LGBTI+ vojakov, nemá rád Kamalu Harrisovú ani Donalda Trumpa a chváli ženy, ktoré v armáde slúžia po boku mužov.

Na Ukrajine ich spoznal hneď niekoľko. Od jeho prvého letu do Európy prešli takmer dva roky, dnes mu už všetci hovoria Scooter a Ukrajina sa preňho stala novým domovom. V armáde toho za ten čas zažil veľa: zotavil sa zo silného zápalu pľúc, v jeho bezprostrednej blízkosti vybuchol delostrelecký granát, zabil ruského vojaka a pochovával viacero blízkych priateľov.

Keď pred niekoľkými mesiacmi zahynul aj slovenský legionár Rusty, rozhodol sa s vojskom ukončiť kontrakt a žiť civilný život. Momentálne vyučuje angličtinu a chce zostať na Ukrajine.

Teraz s nami Scooter sedí v parku v Poltave a opisuje, ako mu vojna zmenila život. Na veterána je až nečakane otvorený – opisuje nielen traumu z frontu, ale aj svoje náročné detstvo.

Väčšinou jednoducho nevládze

Keď sa stretávame s americkým legionárom, ešte je nahnevaný. V parku ho zastavil starec v otrhanom oblečení, ktorý od neho žobral peniaze. Scooter mu po ukrajinsky povedal, že nemá žiadnu hotovosť. Okoloidúci doňho napriek tomu dobiedzal.

„Priblížil sa ku mne a ja som naňho skríkol a vybral som si z vrecka nôž, aby som ho odohnal. Teraz ma to trochu mrzí,“ hovorí po niekoľkých minútach. Scooter je presvedčený, že ešte pred dvomi rokmi by tak podráždene nereagoval. Zmenila ho vojna.

Nejde len o to, že je agresívnejší a viac si chráni svoje súkromie. Američan nedokáže normálne spať, pretože ho v noci budia nočné mory. Zo svojich spomienok nevie vytesniť, ako so samopalom kľučkoval medzi mŕtvymi telami, ktoré nemal kto upratať. Tvrdí, že niekedy pije až osem energetických nápojov denne.

Scooter vraví, že vojna zničila šance, že bude mať normálny vzťah. Mal priateľku na západnej Ukrajine, ktorú miloval a zrejme stále miluje. „Lenže kým som bol na fronte, vyspala sa s iným chlapom. Môžem ju z toho vôbec viniť? Aj ja som spal s inými ženami v našej oblasti, keď sme dostali priepustku,“ vraví.

Teraz Američan randí s inou ženou, ale podľa vlastných slov jej „jednoducho nestíha“. Kým ona chce chodiť na výlety, bicyklovať sa či plávať, Scooter väčšinu času nevládze.

Musel zavolať senátorovi Tedovi Cruzovi

Scooter pochádza z 35-tisícového mesta Texarkana. Nachádza sa vo východnom Texase, blízko hranice Spojených štátov s Mexikom. „Vlastne to ani nie je mesto, ale jedna veľká cesta s benzínovou pumpou a továrňou na pneumatiky,“ vraví legionár. Rozhliada sa okolo seba a ukazuje nám lavičky a duby v mestskom parku. Zaťažká si, že v Texarkane nič také nie je.

„Smrdí to tam a všetci drogujú. Žijú smutné životy a potom zomrú,“ hovorí otvorene. Scooter vyštudoval na miestnej strednej škole, neskôr vstúpil do armády. Slúžil v americkom námorníctve.

Od malička mal blízko k zbraniam aj k dobrovoľníctvu. Vo voľnom čase vypomáhal pri prírodných katastrofách ako bezpečnostný pracovník. Keď niekde v Texase udrelo tornádo, on na mieste nešťastia so zbraňou v ruke dával pozor, či nikto nevykráda domy obetí.

Na Ukrajinu prišiel na jeseň 2022. Išlo o vôbec jeho prvú cestu do cudziny. Prvou zahraničnou krajinou, ktorú navštívil, bolo Nemecko, odkiaľ letel do Poľska. Tam nasadol na autobus, ktorý ho odviezol do Ľvivu.

Ak by Scooter mohol, k medzinárodnej légii by sa pridal už v prvý deň totálnej vojny, lenže v tom čase nemal platný pas. Napokon naň čakal až šesť mesiacov. Aby celý proces urýchlil, zavolal do kancelárie proukrajinského republikánskeho senátora Teda Cruza, ktorého požiadal o pomoc. „Poďakovali sa mi za záujem a povedali mi, že mám v ďalších dňoch pozorne sledovať poštu. O niekoľko dní naozaj dorazil pas,“ spomína si.

Pätnásť nábojov s cigaretou v ústach

Scooter si prvé týždne na Ukrajine užil. Niekoľko dní chodil na večierky na západnej Ukrajine, až potom podpísal zmluvu s 1. medzinárodnou légiou. V tom čase to vraj bol „tak trochu divoký západ“. „Dali kontrakt prakticky komukoľvek aj so základným tréningom. Dnes si to už neviem predstaviť,“ vysvetľuje.

Američan podstupoval tréning, ale v novembri vážne ochorel na zápal pľúc. Keď o tom hovoril vo vojenskej nemocnici, podľa jeho slov mu lekári neverili a mysleli si, že bol Ukrajinec, ktorý sa len chcel vyhnúť mobilizácii. Jeden z jeho dôstojníkov však mal našťastie lekárske vzdelanie. „Pozrel sa na mňa a pochopil vážnosť situácie. Poslal ma do civilnej nemocnice, kde mi povedali, že ak by som čakal ešte tri dni, asi by som zomrel,“ vraví.

Po niekoľkých týždňoch v nemocnici sa Scootrov stav zlepšil. Začiatkom decembra ho poslali do Charkivskej oblasti, kde Ukrajinci práve oslobodili veľkú časť územia. V januári dostala jeho čata za úlohu brániť jednu z dedín.

Američan si spomína, že vojaci tam „len tak sedeli a čakali na ostreľovanie“. „Keď niekto počul streľbu, okamžite vytiahol zbraň a strieľal naspäť. Hoc aj s cigaretou v ústach alebo s knižkou v ruke, jednoducho sme vypálili pätnásť nábojov a pokračovali vo svojej činnosti. V angličtine tomu hovoríme accuracy by volume – presnosť sa merala počtom vystrieľaných nábojov,“ konštatuje.

Bolo to frustrujúce. Scooter si mesiace vybavoval pas, vypisoval zložité dokumenty, prežil zápal pľúc a absolvoval tréning. Namiesto dynamickej akcie potom sedel pod ruskými delostreleckými útokmi a dronmi. „Úprimne povedané, chcel som niečo robiť, niekoho zabiť,“ pokračuje.

Najhoršie podľa neho bolo, keď z domu chodili na pozície po nekonečnom blate, pričom neboli dostatočne krytí. Scooter si doteraz spomína, ako sa tam vojakom šmýkalo.

Po niekoľkých týždňoch dom zasiahol ruský delostrelecký náboj. Zrútila sa strecha a na mieste zomreli dvaja ľudia, mnohí boli zranení. Scooter im do nemocnice priniesol cigarety aj energetické nápoje. O niekoľko dní neskôr vybuchol náboj aj v jeho blízkosti a spôsobil mu traumu, ktorou trpí doteraz.

Prekážala mu sovietska mentalita v armáde

V roku 2023 sa Scooter zranil. Chvíľu sa zotavoval v dome ukrajinského vojaka, no potom sa vrátil do Texasu. Mal jasno v tom, že na Ukrajinu sa ešte vráti.

Nedokázal sa uvoľniť, bol podráždený a vyrušovali ho aj vrtuľníky, ktoré pristávali neďaleko domu, kde býval. Na Nový rok sa vybral do reštaurácie a natrafil na tínedžerov, ktorí odpaľovali petardy. „Ich zjavne opitý otec sa na mojej ulici premával s bejzbalovou pálkou. Išlo ma roztrhať, tak som na nich cez okno namieril zbraň a zavolal som policajtov,“ opisuje.

Na Ukrajinu sa vrátil začiatkom roka 2024. Spočiatku ako inštruktor, neskôr sa pridal k 2. medzinárodnej légii, kde mal za úlohu v lese navádzať drony. Práve tam prvýkrát zabil ruského vojaka. Američan priznáva, že bol na seba hrdý, pričom zdôrazňuje, že zabíjanie je „práca vojaka“.

Pred niekoľkými týždňami však s armádou definitívne ukončil kontrakt. K jeho rozhodnutiu prispela smrť viacerých z jeho blízkych priateľov vrátane slovenského legionára Rustyho z 1. medzinárodnej légie.

Spätne vníma niektoré veci kriticky, hoci zdôrazňuje, že na Ukrajincov nechce nadávať. Prekážal mu predovšetkým „nedostatok komunikácie“ v jednotke. „Niekedy som potreboval strieľať, ale aby som to mohol urobiť, musel som požiadať veliteľa svojej čaty, aby sa ozval inému veliteľovi, aby sa ten ozval neviem akému veliteľovi, aby sa ten ozval delostrelcom. Celé to trvalo polhodinu, pričom ja som potreboval začať paľbu do dvoch minút.”

Svoje rozhodnutie prísť na Ukrajinu však neľutuje a zdôrazňuje, že ukrajinská armáda ako moderná inštitúcia existuje len veľmi krátko. Veľkým problémom podľa neho je, že mnohí ukrajinskí velitelia sa vzdelávali v Sovietskom zväze – prípadne ich vzdelával niekto, kto tam predtým vyrastal.

Ak by žila mama, nebol by som tu

Scooter označuje vojnu za „morálny ekvivalent znásilnenia“. Pripúšťa, že jeho rozmýšľanie výrazne ovplyvňuje jeho osobný príbeh. Mal ťažké detstvo, sám seba označuje za divné dieťa.

Bili ho rodičia a predovšetkým tretí manžel jeho matky. Scooter ho označuje za „diabla“ a priznáva, že má z neho dodnes strach. „Ubližoval mne aj môjmu intelektuálne znevýhodnenému bratovi. Nenávidel som to. Neznášam tú mentalitu, keď môže silnejší ubližovať slabším,“ konštatuje.

Presne tak sa pozeral na vojnu – keď sa začala, nechápal, prečo silnejšie Rusko môže ničiť slabšiu Ukrajinu. Rozhodnutie pomôcť urobil hneď 24. februára. Kým čakal na pas, neustále sledoval aktuálny vývoj konfliktu. V tom čase pracoval na ranči v Montane.

Scooter sa netají tým, že o Ukrajine nevedel veľa. Otvorene hovorí, že vojnu, ktorú začalo Rusko už v roku 2014, mnohí v Spojených štátoch vnímali ako „potýčku“. Spomína si však na rozhovory s mamou, ktorá vyučovala dejepis. Svojmu synovi vysvetľovala, že v angličtine nemá hovoriť „the Ukraine“, ale iba „Ukraine“, pretože člen „the“ by naznačoval, že Ukrajina je kolóniou Ruska.

Scootrova mama zomrela ešte pred plnoformátovou vojnou. „Úprimne povedané, ak by ešte žila, nebol by som tu. Príliš by sa o mňa bála,“ vraví dnes.

Rodák z Texasu nemal silný názor ani na Rusko. Dokonca naznačuje, že sa naň pozeral do nejakej miery pozitívne, pretože ho vnímal ako bojovníka proti islamskému terorizmu. Takisto zvažoval, že by sa niekedy vydal do Tuly alebo Iževska, kde vyrábajú kalašnikovy. Dnes už si to nevie predstaviť.

Scooter tvrdí, že by chcel „zabiť všetkých ruských vojakov“, aby sa čo najskôr skončila vojna. Z jeho slov je však zrejmé, že voči ruským vojakom necíti nenávisť.

V ruskom väzení by však nechcel končiť za žiadnych okolností: „Nemohli by ma len tak zatknúť. Hádzal by som sa o zem, útočil by som nožom, hrýzol by som ich do genitálií. Museli by ma zabiť.“

Vytáčajú ho svalnatí muži, ktorí utekajú pred armádou

Scooter tvrdí, že na Ukrajine našiel nový domov. Vraví, že bude „vždy Američan“ a v zime sa plánuje vracať do Spojených štátov. Dlhodobo však plánuje žiť práve na Ukrajine. Momentálne je v Odese, kde vyučuje angličtinu. „Robím to najmä preto, aby deti boli schopné v budúcnosti lepšie sa dorozumieť so svetom a chrániť sa,“ opisuje.

Ukrajinu si obľúbil – pochvaľuje si nielen parky, ale aj to, akí sú k nemu miestni priateľskí. „Ľudia sú tu ozaj pohodoví. Niekedy ma to až vytáča. Vravím im, že sú situácie, keď by sa mali hnevať trochu viac,“ opisuje.

Počas posledných mesiacov v armáde si všimol, že do vojska prichádzalo čoraz viac chlapov, ktorým sa príliš nechcelo bojovať. Aj on postrehol informácie, že niektorí Ukrajinci utekajú pred mobilizáciou. Scooter vraví, že na to nemá názor. „Veľa nad tým rozmýšľam. Keď horí dom, požiarnici majú zákonnú povinnosť zasiahnuť, aj keď požiar začal niekto iný,“ vraví metaforicky.

Podľa Američana je naivné myslieť si, že vojna sa niekoho na Ukrajine netýka. Špecificky sa hnevá, keď stretáva svalnatých mužov, ktorí odmietajú vstúpiť do armády. „Načo robíš v posilke všetky tie veci, aby si vyzeral mužne, keď sa potom nesprávaš ako muž, na ktorého sa chceš podobať?“

Hneď za tým však dodáva, že aj keď si protirečí, týchto mužov vlastne do nejakej miery chápe. Tvrdí, že každý vojak sa bojí smrti, a to bez ohľadu na to, ako veľmi „sa tvári, že je nad vecou“. „Keď nad vami preletí raketa a uvedomíte si, že vás nezasiahla, spadne vám obrovský kameň zo srdca. Kým to človek nezažije, nemôže to pochopiť. Vtedy si uvedomíte, ako veľmi ešte chcete žiť,“ vraví.

Vysvetľuje, že aj on si chcel užiť mladosť – a že z vlastnej skúsenosti chápe, že vojna „nie je žiadna videohra“.

Americký ambasádor na Ukrajine

Scooter pochádza z Texasu – jedného z najkonzervatívnejších amerických štátov. V niektorých témach je však mimoriadne liberálny, hoci on sám by sa zrejme tomuto pomenovaniu bránil. Napríklad sám od seba počas rozhovoru spomenie, že téma LGBTI+ vojakov je na Ukrajine tabu. Američan si spomína, že bojoval so štyrmi gaymi. Jedným z nich bol jeho blízky priateľ, s ktorým si navzájom požičiavali peniaze.

„Ešte som nepočul o nikom, kto by bol zlý vojak len preto, že by bol gay. Vlastne nechápem, prečo by sme to vôbec mali riešiť,“ konštatuje. Následne sa sťažuje na zákony, ktoré v minulosti sťažovali život LGBTI+ vojakom v Spojených štátoch.

Scooter takisto vyzdvihuje ženy, ktoré na Ukrajine bojujú po boku mužov. Spomína si na dve – jedna bola z Gruzínska a druhá z Ukrajiny. Tvrdí, že boli „vynikajúcimi bojovníčkami“ a „obrovskými hviezdami“.

Američan zdôrazňuje, že je hlboko nábožensky založený a na Ukrajinu prišiel aj z duchovných dôvodov. Je presvedčený, že keby dnes Ježiš žil, aktívne by podporoval Ukrajinu.

Dianie v USA už príliš nesleduje. Nemá rád ani Kamalu Harrisovú, ani Donalda Trumpa. Harrisovej vyčíta, že bola ako prokurátorka príliš tvrdá k mladíkom, ktorí užívali marihuanu. Dokonca ju označuje za „tyranku“. Na Trumpa sa hnevá, pretože podľa neho nedostatočne obhajoval právo Američanov na držbu zbraní. Jeho podporovateľov, ktorí podporujú Rusko, označuje za „hlúpych“.

„Nepáči sa mi, že práve oni reprezentujú americkú politiku. O to väčšiu zodpovednosť cítim – na Ukrajine tak trochu zastupujem celú svoju krajinu,“ pokračuje.

Nikdy na seba nebol taký hrdý

V tejto chvíli si nevie predstaviť, že by sa ešte vrátil k vojsku. Vysvetľuje, že sa dlho nevidel s rodinou a nedávno mu zomrel pes. Opakuje, že je „fyzicky zničený“ a potrebuje si oddýchnuť. Zároveň však dodáva, že sa cíti previnilo, keďže vojna sa ešte neskončila.

V armáde bol necelé dva roky, za ten čas sa stala jeho rodinou. „Nikdy nedopustím, aby niekto nadával na mojich chlapcov z légie. Nie sme žiadni obyčajní branci. Prišli sme sem riskovať život za inú krajinu – a bolo to správne,“ pokračuje.

Scooter dodáva, že na nič v živote nebol taký hrdý. Miluje Ukrajinu aj ukrajinskú armádu. „Robil som rôzne veci. Vlastne všetky, ktoré muž môže robiť. Bol som farmár. Bol som kovboj. Bol som námorník. Šoféroval som pretekárske autá. Mal som sex s nádhernými ženami. Ale na nič nie som taký hrdý ako na to, že som legionár,“ uzatvára.