Denník N

Tradičná rodina a homosexuálny pár. Spája ich tango, strávili sme s nimi nedeľu

Najprv mali pri tangu partnerky, potom ich spojil aj do tanečného páru tréner. Foto N – Vladimír Šimíček
Najprv mali pri tangu partnerky, potom ich spojil aj do tanečného páru tréner. Foto N – Vladimír Šimíček

Za posledné týždne sa o nich popísali stovky článkov, blogov a facebookových statusov. Tradičná rodina a pár rovnakého pohlavia. Nekonkrétne pojmy, o ktorých sa bude 7. februára hlasovať v referende.

Nádvorie pred saleziánskym kostolom na bratislavskej Miletičovej ulici zakryl čerstvo napadnutý sneh. Je nedeľa ráno, niečo pred pol desiatou, a kostol sa začína napĺňať veriacimi. Vo chvíli, keď zo sakristie vychádza kňaz s miništrantmi, je chrám už celkom plný. No ak by niekto čakal, že v laviciach sedia len babky stískajúce ružence, mýlil by sa. Toto nie je miesto, kde sa dá katolícka cirkev zameniť s obrazom starých fráterníkov v dlhých rúchach.

Medzi veriacimi je množstvo mladých ľudí. Kňaz, ktorý omšu slúži, nemôže mať viac ako 35 rokov. Moderný kostol namiesto veľkých olejomalieb v ťažkých rámoch zdobia jednoduché obrazy a podobizeň zakladateľa saleziánskeho rádu, dona Bosca. Veľký organ, typický pre mnohé iné katolícke chrámy, tu nahradili živým zborom s gitarou, ktorý piesne z modlitebnej knižky upravil do ľahkého gospelového aranžmánu.

Kňaz mnohých veriacich pozná osobne, na začiatku omše s nimi žartuje. Hovorí o teplákovej diskotéke, na ktorej predchádzajúcu noc tancovali mladí z miestnej katolíckej komunity. Najlepším tanečníkom bol vraj jeden z bratov saleziánov, ktorý na počítačovom simulátore vytancoval 10-tisíc bodov. Veriaci sa usmievajú, kňaz počas omše zavtipkuje ešte niekoľkokrát.

Kázeň sa už nesie vo vážnejšom duchu. Evanjelium o svätom Jánovi Krstiteľovi, ktorý bol za hlásenie svojej pravdy väznený, prirovnáva k dnešku. Aj teraz sú podľa neho ľudia prenasledovaní za názory. Potiera sa sloboda slova, rozhlas neodvysielal gréckokatolícku omšu, mladým sa vysmievajú, keď na Facebooku spomenú, že idú na referendum.

Video: Tradičnú rodinu a pár gejov spája tango. Jedni zatancovali pred kamerou (Autor: Martina Pažitková)

 

„Po dvadsiatich piatich rokoch od pádu komunizmu sa začína brať sloboda slova, bratia a sestry, a to je vážna vec,“ apeluje na konci omše, kde referendu venuje dobrých pätnásť minút. Spomenie, že slovenské hlasovanie podporil aj pápež František, nevynechá krátke pojednanie o kultúre smrti a správanie človeka z ankety, ktorý povedal, že na referendum nepôjde práve preto, že je kresťan, nazve pokryteckým. „Aký si ty kresťan, keď sú ti takéto hodnoty cudzie?“ pýta sa nahlas.

Aby veriaci lepšie pochopili, o čom hlasovanie je, nechal si priniesť aj pomôcky. „Toto je čo?“ vyzvedá. „Pero,“ odpovie si vzápätí sám. „A toto je čo? Ceruzka. Je v tom rozdiel? Prečo sa pero volá pero a ceruzka sa volá ceruzka? Manželstvo je čo? Muž a žena. Muž a muž, žena a žena nemôžu byť manželstvo, lebo pero je pero a ceruzka je ceruzka. Nech sa to volá, ako chce, nech si vymyslia názov, ale nechcime volať pero ceruzkou a ceruzku perom.“

Nakoniec prítomných vyzve, aby sa od hlasovania nenechali odradiť zaujatými médiami. A dodá, že hádam aj medzi novinármi sa nájdu nejakí čestnejší, ktorí o referende budú informovať vyvážene.

Tradičná nedeľa

Posledná poznámka sa zrejme tak trochu týka aj nás. O tom, že medzi pravidelných účastníkov omše si prídu tentoraz sadnúť aj reportéri denníka N, vedel kňaz dopredu. Pripravili ho na to manželia Baginovci, ktorých sprevádzame. Veriaci štyridsiatnici so štyrmi deťmi, ktorí mienia v referende hlasovať trikrát „áno“. Vzorová tradičná rodina, aj keď hovoria, že tento pojem v poslednom čase počujú pričasto a sami by sa tak nikdy nenazvali.

„Nepodporujeme trochu stereotypy o tradičných rodinách tým, že začíname práve v kostole?“ pýtame sa na úvod. „Napadlo mi, že to bude trochu škatuľkovanie,“ priznáva mama Katarína. „No kostol k našej nedeli jednoducho patrí. Ani si neviem predstaviť, že by sme sem v nedeľu neprišli, je to miesto, kde načerpáme energiu na ďalšie dni.“

So svojím manželom Kamilom sú zajedno v tom, že viera má v ich živote dôležité miesto. Podobný názor na svet vraj robí ich manželstvo pevnejším, a aj medzi priateľmi majú prevažne takých, pre ktorých náboženstvo nie je len povinnosť, čo udržujú zo zvyku.

Zvláštne pritom je, že Katarína sa k viere v Boha dostala až v dospelosti, i keď ju ako dieťa nechali pokrstiť. „Nebolo to tak, že som sa zobudila a obrátila som sa na katolícku vieru cez noc. Stretla som ľudí, ktorých som chcela nasledovať a byť ako oni, lebo mi to dávalo zmysel.“

Jedným z tých ľudí bol aj Kamil, ktorého spoznala na gymnáziu v Trenčíne, no zamilovali sa do seba až na štúdiách v Bratislave. Prvého dieťaťa, dnes dvadsaťročnej Alžbety, sa dočkali tri roky po svadbe, i keď im lekári na začiatku predpovedali, že možno nebudú mať žiadne. Po Alžbete nakoniec nasledovali ďalšie tri. „Od začiatku sme vedeli, že chceme mať veľkú rodinu,“ vraví Kamil Bagin s tým, že v ich rozhodnutí zohrala rolu aj kresťanská viera.

Baginovci pri nedeľnom obede. Foto N -Vladimír Šimíček
Baginovci pri nedeľnom obede. Foto N – Vladimír Šimíček

 

„Čo by mohlo neveriaceho viesť k tomu, aby nemal veľkú rodinu?“ pýta sa nahlas Katarína. „Možno, že by mal strach? Uživí ich, budú mať kde bývať? My máme vieru. Veríme v to, že Pán Boh je tu medzi nami, je v tejto rodine. S tým akýkoľvek strach odchádza.“

Dnes žijú všetci šiesti v peknom štvorizbovom byte v jednej z bratislavských mestských častí, veľa času trávia spolu aj mimo neho. Či už medzi saleziánmi, alebo folkloristami. Baginovci tancovali vo folklórnom súbore Technik a už 26 rokov vedú folklórny súbor Kremienok, v ktorom tancovali či tancujú všetky ich deti.

Spoločná je aj ich nedeľa. Keď prídu z kostola, zídu sa všetci šiesti pri nedeľnom obede. Než sa pustia do hovädzej polievky a domáceho králika s kapustou a knedľou, opäť sa pomodlia. „No nie z povinnosti, odriekaním tých istých modlitieb dookola,“ vysvetľuje Kamil. „Každý za seba jednoducho poďakuje za dary, ktoré na stole máme.“

Rodina na prvý pohľad pôsobí súdržne, je jasné, že spolu trávia veľa času. Deti hovoria, že rodičia sú pre nich vzorom. „Chcel by som mať veľkú rodinu,“ hovorí druhý najstarší, Matúš. „Vždy som si to tak predstavoval – nájsť si ženu a mať tri, štyri deti. No teraz frajerku nemám. Ani si nehľadám, lebo ak by áno, malo by to byť dievča, ktoré by som si aj raz zobral. Keby som si ju našiel teraz, asi by nebolo také ľahké vydržať až do manželstva, lebo som vychovaný v predmanželskej čistote a bolo by to náročnejšie, ako keby som si ju našiel v neskoršom veku.“

Vidno, že deti nasledujú dospelých aj v otázke viery. Spievajú v kostolnom zbore, chodievajú k saleziánom a aj základnú školu vychodili cirkevnú. „Je v tom určitý rozdiel,“ hovorí Matúš, ktorý bude tento rok maturovať na svetskej škole, a teda môže oba typy porovnať.

„Všímam si napríklad, že to, ako moji súčasní spolužiaci trávia svoj voľný čas, často nie je úplne v zhode s tým, v čo verím. Ale oni už vedia, že som veriaci. Keď sa dohadujú na tom, čo budú robiť v piatok po škole, zo žartu sa ma pýtajú, či nechcem ísť s nimi, aj keď vedia, že nepôjdem. Sú fajn a rešpektujeme sa.“

Tradičný pohľad na výchovu detí sa u Baginovcov prejavuje aj v ďalších detailoch. Katarína, vyštudovaná pedagogička, ktorá dnes pracuje v saleziánskom poradenskom centre pre rodiny Family Garden, sa občas pousmeje nad modernými výchovnými poučkami.

Foto N -Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

 

„To sú niekedy až také absurdity, napríklad, že na deti nemožno tlačiť,“ hovorí. „Že keď sa ráno dieťa zobudí, má pol roka či rok, treba ho opatrne priviesť ku skrini, skriňu otvoriť a pozorovať, ktorú farbu dieťatko chytí, pretože na tú farbu má dnes náladu a tú si chce obliecť. Nesmiete predsa potierať jeho túžbu po tom, čo si má obliecť, lebo to môže mať následky.“

Baginovci svoje deti k skrini nevodili. Vychovávali ich tak, ako to poznali z domu oni sami. „Ak niekto tvrdí, že keď dieťa provokuje a dostane preto zopár výchovných na zadok, zlomí sa mu charakter a má traumu na celý život, tak potom tu pred vami asi sedia štyri traumatizované deti,“ vraví Katarína s ľahkou iróniou.

Treba povedať, že deti rozhodne nevyzerajú byť traumatizované.

Dvadsaťdva rokov spolu

Na druhom konci Bratislavy v tom istom čase varí nedeľný obed pár, ktorý je spolu približne tak dlho ako Baginovci. V marci oslávia dvadsaťdva rokov spoločného života, úctyhodné číslo pre akékoľvek manželstvo. No oni manželia nie sú a ani byť nemôžu.

 

Foto N -Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

 

Roman s Dankom sa s Baginovcami nikdy nestretli, nevideli sa ani počas tejto reportáže. Žijú si svoj život. Majú už okolo päťdesiatky a niektorí ich možno spoznajú z blogov na stránke sme.sk, kde osem rokov týždeň čo týždeň uverejňovali recept na nedeľný obed. Zoznámili sa na začiatku 90. rokov na veľkej diskotéke pre teplých, ktoré sa začali spontánne organizovať krátko po páde socializmu. Kým väčšina v sále tancovala s nejakým partnerom, Danko sa na parkete vlnil s obyčajnou stoličkou. Bol bývalý tanečník, takže mu to celkom išlo. „Na to, že mal takú drevenú partnerku, to vyzeralo veľmi dobre,“ smeje sa Roman.

Danko – v tejto forme, pôvodne ruskej, má meno napísané aj v občianskom preukaze, mama mu ho vybrala pre svoju lásku ku klasickej ruskej literatúre – bol vysoký, štíhly chlapec a Romana upútal na prvý pohľad. Dali sa dohromady, rok spolu chodili, potom to oznámili rodinám a začali spolu žiť. Zhrnuté do jednej vety to pôsobí tak, že všetko išlo hladko. Ale kroky, ktoré u oboch viedli k zmiereniu sa so svojou orientáciou, v skutočnosti také ľahké neboli.

Ťažký coming out prežil najmä Roman. Ešte predtým než spoznal Danka – bolo to možno niekedy v druhej polovici 80. rokov – sa z homosexuality pokúšal vyliečiť. „V tom čase to bolo tabu, vnímalo sa to ako vrcholne nenormálne, ja sám som o liečbu stál a rodičia ma v nej podporovali,“ vraví.

Kým v kuchynke buble káva v koťogu, ktorú nám hostitelia ponúkli, Roman vysvetľuje, ako taká liečba homosexuality vlastne vyzerala. V nemocnici na bratislavskej Mickiewiczovej ulici sa ho ujal docent, ktorý sa so všetkými vtedajšími znalosťami pokúšal na Romanovi uplatniť obdobný typ terapie, akou sa zvyknú liečiť alkoholici. To znamená terapiu zameranú na vyvolanie odporu. Človeku najprv injekciou navodili stav hlbokej relaxácie, počas ktorej si má predstavovať erotiku s partnerom rovnakého pohlavia.

Vtom však na pokyn psychiatra do tejto situácie niekto vtrhne, pokojnú chvíľu naruší, človek sa dostáva do nepohodlia. Princípom liečby je vlastne cielene vyvolávať nepríjemné pocity a rozrušenie, ktoré má človeku erotické predstavy zhnusiť. Roman takéto psychologické tréningy podstupoval deň čo deň. Niekoľko týždňov na klinike, potom asi rok sám doma. No z homosexuality sa nevyliečil. Namiesto toho čoraz viac prepadal depresiám a frustrácii, až si nakoniec siahol na život.

Prášky, ktoré pohltal, ho našťastie nezabili. Opäť sa dostal na psychiatriu, odkiaľ ho poslali do špeciálneho terapeutického programu v českom Kroměříži. „Až tam mi prvý raz povedali, že liečiť sa nemá zmysel a že pekný, plnohodnotný život môžem žiť aj bez partnerky a detí. No než som sa z depresií dostal, trvalo to ešte veľa rokov a nejaké následky to na mne zanechalo dodnes.“

Po všetkých tých rokoch pôsobí dvojica, ktorá pred nami sedí v obývačke panelákového bytu, vyrovnane. I keď namiesto štíhlych mladíkov pred sebou vidíme pribratých päťdesiatnikov, ich vzájomný vzťah vydržal. Hoci si za tie roky museli skúsiť veľa, na začiatku napríklad spoločné bývanie s Dankovou mamou a bratom.

Nestáva sa často, že si mama do bytu nasťahuje priateľa svojho syna, čudujeme sa. „My sme taká šibnutá rodina,“ usmieva sa Danko. Dôvodov na takéto spolužitie vraj bolo viac a niektoré boli veľmi prozaické. On v tom čase skúšal podnikať, čo v praktickej rovine znamenalo, že si vyrábal len dlhy, Roman bol predavačom v malej darčekovej predajni na Kamennom námestí, mama žila z invalidného dôchodku. Peňazí nikto nemal nazvyš a v spoločnej domácnosti ušetrili všetci.

 

Spomienky na spoločné začiatky. Foto N -Vladimír Šimíček
Spomienky na spoločné začiatky. Foto N – Vladimír Šimíček

 

Dnes žije Roman s Dankom v neveľkom byte 3 plus 1: kuchynka, v ktorej každý týždeň varili svoje recepty z blogu, obývačka s vystavenými fotkami rodičov, jedna spálňa. V poslednej  izbe, kde majú dnes niečo ako sklad, vyše dvoch rokov opatrovali Dankovu chorú mamu. Zomrela vlani v decembri.

Jej pohreb nás pomerne rýchlo zvedie k debate o registrovaných partnerstvách. „Starali sme sa tu o ňu dva roky a kto sa niekedy staral o starého človeka, vie, o čom to je. Keď bol pohreb, partneri mojich súrodencov mali automaticky platené voľno. Zo zákona. Roman musel utekať z pohrebu do práce a to, aby tam vôbec bol, si musel so zamestnávateľom vybavovať.“

Podľa Danka je to jednoduchý príklad, ktorý ukazuje, kde všade nefunguje argument kresťanských politikov, že si homosexuáli môžu svoje vzťahy upraviť už teraz, napríklad zmluvou u notára. „Prichádzame na to postupne až s vekom. Lebo tu nejde len o dedenie, o ktorom všetci hovoria, ale o základné veci, ako je napríklad vyzdvihnutie pošty, keď je ten druhý v nemocnici po operácii.“

Romanov a Dankov bežný život zodpovedá spolužitiu páru, ktorý je spolu naozaj dlho. Chodia na spoločné nákupy, plánujú spoločné dovolenky, spoločne míňajú peniaze, ktoré zarobia. Každý má prístup k účtu toho druhého. A poznajú sa aj ich rodiny. Na nedávnu oslavu dvadsiateho výročia ich vzťahu prišla dokonca aj Romanova hlboko veriaca mama. Na žúre v kultúrnom dome v štýle 80. rokov sa stretlo dobrých sedemdesiat ľudí a pár si pre nich pripravil aj malú kultúrnu vložku – ukážku tanga, ktoré chodia po večeroch tancovať.

V tanečnej škole mal najprv každý svoju partnerku, no keď ich učiteľ zistil, že patria k sebe, povedal im, nech tancujú spolu. „A ktorý z vás vedie?“ pýtame sa zvedavo. Väčšinou vraj Danko, Romanovi prischol ženský krok.

Mami, som gej

„Počkajte, oni akože vážne tancujú argentínske tango?“ pýta sa prekvapene Katarína Baginová, keď jej rozprávame o záľube pre ňu neznámych ľudí. Náhoda chcela, že sme si do reportáže vybrali páry, ktoré majú predsa len niečo spoločné. Argentínskemu tangu sa posledný polrok venuje aj ona s Kamilom. Keďže obaja prestali aktívne tancovať, je to pre nich spôsob, ako sa udržovať v kondícii.

Otázka, či by si vedeli predstaviť, že sa s Romanom a Dankom stretnú v jednom tanečnom kurze, manželov trochu zaskočí. „Pri tomto druhu tanga ide o mimoriadne blízky fyzický kontakt, kde sa dotýkate hrudníkom, čelom, často aj tvárou,“ vraví Katarína. „Bolo by to v každom prípade zvláštne. Necítila by som sa príjemne a zrejme by sme v tom kurze nezostali, predsa len je to pre nás čas, keď si chceme oddýchnuť, zrelaxovať.“

Aj napriek tomu Baginovci hovoria, že proti homosexuálom ako takým nič nemajú. Na referendum chcú vraj ísť najmä preto, že ide o základné hodnoty. „Referendum by malo byť doménou zdravého rozumu. Manželstvo je tu historicky x rokov a sú hodnoty a princípy, ktoré sa nemôžu meniť. Muž a žena patria k sebe antropologicky, biologicky, už len z pohľadu zachovania rodu to tak musí byť.“

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

 

Na rozdiel od mnohých pro-referendových aktivistov však Kamil s Katarínou nemajú problém s tým, aby sa uzákonilo niečo ako registrované partnerstvá – čiže možnosť, aby homosexuáli uzatvorili zväzok jasne zadefinovaný zákonom, ktorý by znamenal nejakú formu uznania pred štátnymi inštitúciami a vyriešil by napríklad majetkové vzťahy. „Ale zároveň aby to v žiadnom prípade neznamenalo právo na adopciu detí,“ hovorí Katarína. Druhá referendová otázka je pre Baginovcov kľúčová: vetu o tom, že dieťa by malo mať otca aj mamu, zopakujú v rozhovore niekoľkokrát. Ich obava pred výchovou dieťaťa homosexuálnym párom je taká veľká, že by pre dieťa radšej volili detský domov.

Manželia neskrývajú, že na hlasovanie pôjdu aj preto, že majú obavy z budúcnosti. Spomínajú tlaky zo západných krajín a Európskej únie na čoraz väčšie presadzovanie požiadaviek LGBT komunity, zaujatosť médií, snahy o zavádzanie nových rodov. Veci, o ktorých je presvedčená aj Aliancia za rodinu a mnohí ďalší.

„Tak, ako povedal Daniel Hevier, referendum by ani nemuselo byť a je vlastne hanba, že bude. Je hanba, že sa bavíme o niečom, čo bolo roky dané a prirodzené.“

 

Foto N – Vladimír Šimíček

 

Postoj Baginovcov k referendu či otázkam tradičnej rodiny je jasný a konzistentný. No ako by zareagovali, ak by, čisto hypoteticky, prišiel za nimi jeden z ich synov a povedal – mami, oci, som gej?

„Čakala som túto  otázku,“ vraví Katarína. „O nič menej by sme ho nemali radi. Bolo by to naše dieťa. No otázka by bola, ako by s tým naložil.“

„Neboli by sme spokojní s tým, keby mal sexuálneho partnera,“ dopĺňa manželku Kamil. „Pretože si nemyslíme, a hovoríme to z vlastnej skúsenosti, že sex je tá jediná cesta ku šťastiu.“

No čo ak by sa partnerský život ich syna nedal zúžiť len na sex, čo ak by sa do niekoho zaľúbil a chcel s ním žiť? „Druhov lások je niekoľko. Ideálne by bolo, aby to všetko, čo v sebe cíti, vedel použiť niekde inde. Inde ako k nejakému partnerovi. No ak by to nešlo, snažili by sme sa s ním rozprávať, stále by sme ho podporovali ako dieťa, i keď by sme asi ten vzťah neschvaľovali. Nežijeme izolovaní na ostrove, so všeličím dnes rodiny bojujú.“

V konečnom dôsledku Baginovci na takúto situáciu nikdy reagovať nemuseli. Postoj ich osemnásťročného syna Matúša k referendu sa od názorov jeho rodičov nelíši. „Nepáči sa mi, kam sa táto spoločnosť uberá,“ vysvetľuje. „O tom, čo bolo kedysi tabu, si teraz ľudia hovoria: ‚A prečo by sme to vlastne nemohli robiť?‘ Spoločnosť sa odkláňa od hodnôt.“

Sám veľa homosexuálov nepozná, no občas sa s nimi stretne. „Poznám chalanov, ktorí si podľa mňa ani sami nie sú istí, čo vlastne sú,“ hovorí. „Teraz sa to už ťažšie rozlišuje v spoločnosti, ktorá tlačí, že byť homosexuálom je v móde. To mi príde zvrátené. No osobne naozaj nič proti homosexuálom nemám, mal som aj jedného takého kamaráta. Beriem, že taký je, a normálne sme sa bavili.“

S bratom súhlasí aj staršia Alžbeta. „Homosexuálov rešpektujem, ide len o to, že rodinu tvoriť nikdy nebudú,“ hovorí. „Referendum podľa mňa nie je záležitosťou cirkvi, je smutné a absurdné, že k referendu v tomto znení vôbec muselo dôjsť, aj keď je pozitívne, že sa k nemu môže vyjadriť každý slobodne. Lebo o takej základnej veci, ako že rodina je zložená z matky, otca a ich detí, nemôžeme diskutovať.“

Alžbeta vníma, že hlasovanie rozdeľuje spoločnosť. „Ukazuje sa ľudská stránka. Na Facebooku je takmer každý a vidno, ako tí, ktorí referendum bojkotujú a útočia na katolíkov, majú všetci rovnaké  a nepodložené argumenty. Zatiaľ som si však nevšimla, že by niekto, kto pôjde hlasovať trikrát áno, v nejakej diskusii niekomu nadával, urážal ho alebo ho zosmiešňoval.“

Na rozdiel od Baginovcov v Dankovej a Romanovej rodine rozhovor o orientácii prebehol. „Moja mama sa ma spýtala, či to tak musí byť,“ spomína si Danko. „Trochu si poplakala, ale s tým, že som gej, vlastne až taký problém nemala. Ona mi aj rozprávala, že mala kamarátov, ktorí boli teplí.“

Podľa neho je vždy jednoduchšie prijať, že gejovia a lesby existujú, ak nejakého poznáte – máte ho v rodine alebo je váš kamarát. „Raz som aj zo žartu niekde napísal: jeden gej do každej rodiny,“ hovorí. „Lebo keď to poznáte osobne, je váš postoj iný, ako keď vám o tom niekto rozpráva a ešte vás aj straší.“

 

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

 

On ani Roman, a vlastne nikto z ich veľkej rodiny, na referendum nepôjdu. Aj Romanova hlboko veriaca mama zostane 7. februára doma. „Ona hovorí, že do kostola nechodí za farármi a politikou, ale za Bohom.“

Kampaň pred hlasovaním obaja prežívajú, lebo sa ich dotýkajú blogy a diskusie na webe, no samotné referendum ich už vlastne tak nerozčuľuje. Aspoň nie odvtedy, čo z neho Ústavný súd vyškrtol otázku namierenú proti registrovaným partnerstvám. Sexuálnu výchovu neriešia, deti nechcú, nikdy netúžili ani po tom, aby sa ich zväzok nazýval manželstvom.

„My dvaja určite nepotrebujeme byť manželia,“ vysvetľuje Danko. „Vo všeobecnosti si myslím, že potrebujeme iný štatút, ako je manželstvo, aj pre heterosexuálne páry, lebo mám pocit, že pojem manželstvo môže byť časom zdiskreditovaný. Akoby si ten pojem uzurpovala časť obyvateľstva, navyše hnaná ideológiou,“ dodáva trochu uštipačne.

Obaja sú presvedčení, že Aliancia za rodinu plebiscitom poštvala ľudí proti sebe, a nevedia jej to odpustiť. Náreky kresťanských aktivistov nad porušovaním slobody slova preto, že im komerčné televízie nechcú premietať reklamu a verejnoprávna RTVS odmietla odvysielať omšu, Romana s Danom iritujú. „Je rozdiel byť reálne diskriminovaný a cítiť sa diskriminovaný za to, že mi nie je dovolené diskriminovať iných,“ myslí si Roman.

Na konci dňa sa Baginovci s Dankom a Romanom predsa len na niečom zhodnú. Súhlasia, že toto referendum, aj vďaka tomu, ako sú postavené otázky, ich spolužitie nijako zvlášť nezmení. Oba páry však premýšľajú nad budúcnosťou. Roman s Dankom sa obávajú snáh Aliancie za rodinu zakázať aj možnosť uzákoniť v tejto krajine registrované partnerstvá, čo by pre nich pravdepodobne znamenalo, že sa rozhodnú presťahovať do susedného Česka.

Baginovci sa zase s nevôľou pozerajú na to, čo nazývajú snahou LGBT komunity a západných politikov umlčať ich slobodu na vlastný názor na rodinu. „Čo ak sa dočkáme toho, že nás za náš postoj vyhodia z práce? Nemôže sa to stať?“

Niekoľko dní po 7. februári však budú oba páry ďalej žiť svoje životy tak ako doteraz. Budú chodiť do práce, platiť účty, tešiť sa na leto. A večer si pôjdu zatancovať argentínske tango. Zatiaľ však určite každý na svoj kurz.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie