Denník N

Etnologička: V hipsterskej kaviarni vám na Zelený štvrtok núkajú špenátovú štrúdľu, pred sviatkom neujdete

Etnologička Marta Botiková. Foto N – Vladimír Šimíček
Etnologička Marta Botiková. Foto N – Vladimír Šimíček

Šibanie k nám prišlo zo západu a predstavuje životnú silu drevín. Polievanie máme zasa z východu a má nás očistiť pred príchodom nového začiatku. Preto sa u náš šibe aj oblieva.

Keď niekto zo západnej Európy počuje o šibaní dievčat na Veľkú noc, tak krúti hlavou. Prečo tu stále ešte podobné zvyky máme?

Súvisí to s pretrvávaním vidieckej kultúry, ktorá u nás prevládala ešte v polovici 20. storočia. Do mestského prostredia tieto obyčaje transponovali jemnejšími prostriedkami, v zásade však nezmizli. Majú totiž silnú spoločenskú funkciu. Práve tá tieto tradície udržala pri živote. V minulosti išlo aj o prejavovanie náklonnosti, ktorá nebola len v samotnom šibaní, ale už v návšteve mladého muža v dome dievčiny a v následnom pohostení. Hoci dnes už je sviatok trocha iný a do domov prichádzajú aj deti s oteckami.

Tieto sviatky pre mnohých zostávajú príležitosťou na rodinné návštevy, kde nemožno obísť starú mamu, tetu, švagrinú a ďalšie osoby, ktoré na návštevu čakajú. Tieto stretnutia sa síce občas končia aj nadmerným pitím alkoholu a nie sú vždy len o láskavých slovách, napriek tomu obyčaj Veľkonočného pondelka udržiavajú pri živote. Bez ohľadu na to, že fakticky v ňom ide o akýsi typ obradného násilia.

Aký je rozdiel medzi obradným násilím a obyčajným bitím?

Je to symbolické násilie, ktorého význam nespočíva v násilí či trestaní, ale v odovzdávaní dobrých vlastností, pretože či už vďaka prútom, alebo vode, z oboch máte obživnúť. Nenazývajme to násilím, ale nejakým spoločenským pripomenutím.

Ako sa z pohanského vítania jari stal kresťanský sviatok?

Jarné obyčaje majú niekoľko vrstiev. Máme tu do činenia s veľmi archaickou vrstvou predkresťanských tradícií, na ktorých sa veľmi výrazne navrstvuje židovsko-kresťanská tradícia.

Celá Európa bola v neolite osídlená roľníckou populáciou, a tak ide o hlboko zakorenený koncept vítania jari. Znamená nový začiatok, od ktorého závisí celoročný úspech. Aj preto je jar pre ľudí takým dôležitým obdobím.
K predkresťanskej tradícii patria mnohé magické formy, ktoré „zaručene fungovali“. Teda „fungovali“ na základe iného typu myslenia, než ktorým sa riadime dnes. Hoci nevylučujem, že niektorí ľudia premýšľajú magicky aj dnes. V osvietenstve sme sa však dohodli, že budeme radšej racionálni.

V každom prípade je vždy dobré poistiť naše racionálne myslenie niečím magickým, napríklad mágiou podobnosti. Svieža voda znamená sviežosť tela a svieže telo je predsa zárukou dobrého pracovného výkonu. Vodu si už dnes všímame len na Veľkonočný pondelok, ale v pôvodnej rozvinutosti sviatku patrila aj do predchádzajúcich dní. Napríklad k obradnému umývaniu sa. Sviežu vodu tiež zariekali a používali ju na liečenie. Čistá voda z topiacich sa snehov, ktorá vtedy hrkotala v potokoch, podľa ľudí prinášala život.

Etnologička Marta Botiková - Foto N - Vladimír Šimíček
Etnologička Marta Botiková. Foto N – Vladimír Šimíček

Oblievanie vodou je teda jasné. Ale čo bitie korbáčom?

Nemenej dôležitá ako voda je jarná zeleň spojená s drevinami. Slovensko je v tomto jedinečné, pretože mnohé hranice a spojnice prechádzajú práve naším stredoeurópskym priestorom. Práve na území Slovenska sa stretá západoeurópska predstava o životodarnej miazge a sile drevín a očistná sila vody. Západoeurópske šibanie a východoeurópske oblievanie sa teda stretáva v našej malej krajine. Ešte v polovici minulého storočia sa pletenie korbáčov a šibanie vyskytovali predovšetkým v oblasti západného a stredného Slovenska, kým východné polievalo. Dnes sa to už vďaka šíreniu kultúry aj cez folklórne súbory deje všetko naraz.

Na tieto magické predstavy sa neskôr navrstvili tradície židovskej a kresťanskej Veľkej noci. Ako sa tieto sviatky zmenili?

Nadväznosť týchto dvoch tradícií je veľmi vydarená. Viaže sa na vyslobodenie zo zajatia, respektíve smrť a znovuzrodenie, všetko je zrozumiteľné jednak v kresťanskom ponímaní a aj ako prírodná paralela.

Museli kresťania nejaké pohanské zvyky úplne vytesniť?

Zrejme nie. Práve vďaka tomu, že kresťanský scenár Veľkej noci veľmi dobre nadviazal na pohanské oslavy. Starozákonní Židia boli tiež roľníci a pastieri a takisto jar vítali. Bola to aj spomienka na ich vyslobodenie z egyptského zajatia. Mnohé tradície a zvyky sa však museli nanovo interpretovať, aby zapadli do nového vzorca.

Nebili sa pohanské magické rituály, ako je vynášanie Moreny, s kresťanským vnímaním tohto sviatku?

Nie, pretože vynášanie Moreny bolo datované často na Smrtnú nedeľu. Všetko do seba zapadalo.

Kedysi existoval aj taký zvyk, že ženy noc pred Veľkým piatkom hľadali kaluže, recitovali pri nich „kaluža, kaluža, dajže mi muža“, a do tých kaluží si potom sadali. Ako by sa to dalo vysvetliť?

V dnešnom spôsobe uzatvárania zväzkov medzi mužom a ženou už necítime záväznosť a celoživotnú spútanosť. Ak si však predstavíme tradičnú roľnícku rodinu, neposkytovala veľkú voľnosť výberu. Koho si dievča našlo, alebo koho jej našli iní, s tým uzavrelo celoživotný zväzok. Veľmi teda záležalo na tom, kto to bude. Ani vtedy to však nebolo iba o chladnom kalkule, ktorým sa spájali susedné pozemky či majetky. Dievčatá mali svoje túžby a predstavy o budúcich ženíchoch. Ich splneniu pritom chceli pomôcť aj takýmto čarovným spôsobom.

Čo sme si dnes k Veľkej noci pridali, ale pôvodne to k nej nepatrilo?

Ak sa pozrieme na predkresťanský symbol vajíčka, ktoré má množstvo interpretácií, od slniečka zavretého do škrupinky až po plodnosť, mohla by som urobiť dlhú čiaru a zakotviť pri kindervajíčkach. Je to trocha pritiahnuté za vlasy, ale ten motív je tam prítomný. Všetky čokoládové zajace a vajíčka súvisia s rozvojom potravinárskeho priemyslu, modernizáciou a industrializáciou koncom 19. storočia. Vajce ako dar je veľmi symbolické a zrozumiteľné.
A nesmieme zabudnúť ani na voňavku, ktorá je symbolickou náhradou čistej sviežej vody.

Etnologička Marta Botiková - Foto N - Vladimír Šimíček
Etnologička Marta Botiková. Foto N – Vladimír Šimíček

Aký význam mal v tomto období pôst?

Keď si dnes poviete, že 40 dní nebudete jesť čokoládu alebo čipsy, a tvárite sa, ako ste sa ohromne postili, tak každý vie, že to pôst nie je, lebo pri tom nepociťujete nedostatok. V roľníckom prostredí však v období konca zimy a začiatkom jari skutočne nebolo nazvyš. Bol to pôst vynútený a aj racionálny. Strava pôstneho obdobia síce mala svoju výživovú hodnotu, napríklad naklíčená pšenica, ale ľudia skutočne čakali na sviatky, keď opäť budú syr, šunka, koláče a ďalšie dobroty.

Aj konzumácia určitého typu potravín mala svoj zmysel. Dnes na Veľkú noc varíme údené mäso a na Veľký piatok chystáme nejaké pôstne jedlo. Veľkonočné vajíčko, z ktorého každý pri rodinnom stole dostane kúsok, aby to rodinu zväzovalo dokopy, to je iné vajce než to, ktoré zjete v bagete z bufetu. To už je symbolické, magické alebo, ak chcete, spoločenské vajce. Symbolická hodnota potravín ešte aj dnes pretrváva. Preto sa na Zelený štvrtok stále varia zelené špenátové halušky a v hipsterských kaviarňach podávajú špenátovú štrúdľu. Každý vie, že na Zelený štvrtok jednoducho má jesť špenát, štiav, či iné zelené, v podstate núdzové jedlo.

V posledných rokoch množstvo ľudí trávi Veľkú noc mimo domu, chodia na dovolenky a výlety. Môže to znamenať, že si svoje tradície nevážime? Alebo sme nebodaj zlí Slováci, či kresťania?

Určite nie sme zlí. Akokoľvek sviatky nazývame tradičnými a akokoľvek si želáme, aby boli tradičné, v podstate sa sviatky časom menia, rovnako ako svet okolo nás. Násilné pridŕžanie sa sviatkov ľudia nechcú, rovnako ako nechcú byť ani bez nich. Aj tí, ktorí idú na lyžovačku a utekajú z domu pred šibačmi, sa riadia momentálnym nastavením. Ako napríklad dievčatá v puberte, ktoré by aj boli rady vyšibané, ale čakať na chalanov je predsa trápne, tak radšej chcú ísť preč z domu. Kým zasa malé dievčatá na oblievačov čakajú a píšu si čiaročky, koľko ich prišlo.

Vzťah k sviatkom sa teda mení aj počas životného cyklu každého človeka. Praktizujúci kresťan má však množstvo dôvodov a príležitostí vyplniť si sviatočné obdobie rôznymi obradmi a návštevami kostola. Už samotná príprava na sviatky je dôležitá. Napríklad osvieženie si príbytku umytím okien. Či už nejaké sviatky uznávate, alebo nie. A aj keď sa ľudia snažia pred týmito sviatkami ujsť napríklad na lyžovačku, tak si veľkonočnú oblievačku užijú aj tam. Pred sviatkom sa teda nedá utiecť.

Veľká noc je podobne ako Vianoce aj marketingovou záležitosťou, na čo sa ľudia zvyknú často sťažovať. Nepomáhajú nám však obchody tieto sviatky zároveň zachovávať a intenzívnejšie prežiť?

Nechcem obraňovať marketingové ťahy, ale máte pravdu. Je to pripomienka, ktorá človeka núti zamyslieť sa nad tým, čo ponúkne svojmu malému susedovi, keď ho v pondelok príde vyšibať. Jednak sa teda nachytáte na marketing, ale môže vám tiež pomôcť.

S Veľkou nocou sa spája aj vynášanie Moreny. K oblievaniu a šibaniu sa teda pridalo aj upálenie a utopenie ženskej figuríny. Zdá sa, že ženy počas sviatkov nemali veľa dôvodov na radosť.

Ženský princíp je v našej kultúre spájaný nielen s úctou, ale aj s určitou ambivalentnosťou. Má blízko k prírode a je nevyspytateľná v mnohých telesných aj duševných súvislostiach, dáva život a je spojená s krvou. Symbolizuje spojenie dobra a zla, života aj smrti. Týmto je žena mimoriadne špecifická a vzácna. Treba však povedať, že na viacerých miestach sa ako Morena vynášala aj postava dedka.

Etnologická literatúra navyše hovorí aj o tom, že hoci pôvod tohto sviatku nie je doteraz úplne objasnený, nemôžeme vylúčiť názor, že tak ako v iných roľníckych kultúrach, aj u Slovanov pôvodne obetovali vybraných mladých ľudí. Táto najhodnotnejšia obeta božstvám vegetácie a plodnosti im mala získať priazeň a životaschopnosť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie