streda

Etnologička: V hipsterskej kaviarni vám na Zelený štvrtok núkajú špenátovú štrúdľu, pred sviatkom neujdete

Šibanie k nám prišlo zo západu a predstavuje životnú silu drevín. Polievanie máme zasa z východu a má nás očistiť pred príchodom nového začiatku. Preto sa u náš šibe aj oblieva.

Profesorka Marta Botiková (1955) vyštudovala etnografiu a folkloristiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Je riešiteľkou mnohých výskumných projektov, odborne sa zaujíma najmä o etnické minority, historické a súčasné rodinné štúdie a problematiku gender v slovenskej kultúre. Pôsobila a pôsobí vo vedeckých aj redakčných radách vo svojom aj príbuzných odboroch, viac ako desaťročie viedla Katedru etnológie a muzeológie na FiF UK v Bratislave. Foto N – Vladimír Šimíček

Keď niekto zo západnej Európy počuje o šibaní dievčat na Veľkú noc, tak krúti hlavou. Prečo tu stále ešte podobné zvyky máme?

Súvisí to s pretrvávaním vidieckej kultúry, ktorá u nás prevládala ešte v polovici 20. storočia. Do mestského prostredia tieto obyčaje transponovali jemnejšími prostriedkami, v zásade však nezmizli. Majú totiž silnú spoločenskú funkciu. Práve tá tieto tradície udržala pri živote. V minulosti išlo aj o prejavovanie náklonnosti, ktorá nebola len v samotnom šibaní, ale už v návšteve mladého muža v dome dievčiny a v následnom pohostení. Hoci dnes už je sviatok trocha iný a do domov prichádzajú aj deti s oteckami.

Tieto sviatky pre mnohých zostávajú príležitosťou na rodinné návštevy, kde nemožno obísť starú mamu, tetu, švagrinú a ďalšie osoby, ktoré na návštevu čakajú. Tieto stretnutia sa síce občas končia aj nadmerným pitím alkoholu a nie sú vždy len o láskavých slovách, napriek tomu obyčaj Veľkonočného pondelka udržiavajú pri živote. Bez ohľadu na to, že fakticky v ňom ide o akýsi typ obradného násilia.

Aký je rozdiel medzi obradným násilím a obyčajným bitím?

Je to symbolické násilie, ktorého význam nespočíva v násilí či trestaní, ale v odovzdávaní dobrých vlastností, pretože či už vďaka prútom, alebo vode, z oboch máte obživnúť. Nenazývajme to násilím, ale nejakým spoločenským pripomenutím.

Ako sa z pohanského vítania jari stal kresťanský sviatok?

Jarné obyčaje majú niekoľko vrstiev. Máme tu do činenia s veľmi archaickou vrstvou predkresťanských tradícií, na ktorých sa veľmi výrazne navrstvuje židovsko-kresťanská tradícia.

Celá Európa bola v neolite osídlená roľníckou populáciou, a tak ide o hlboko zakorenený koncept vítania jari. Znamená nový začiatok, od ktorého závisí celoročný úspech. Aj preto je jar pre ľudí takým dôležitým obdobím.
K predkresťanskej tradícii patria mnohé magické formy, ktoré „zaručene fungovali“. Teda „fungovali“ na základe iného typu myslenia, než ktorým sa riadime dnes. Hoci nevylučujem, že niektorí ľudia premýšľajú magicky aj dnes. V osvietenstve sme sa však dohodli, že budeme radšej racionálni.

V každom prípade je vždy dobré poistiť naše racionálne myslenie niečím magickým, napríklad mágiou podobnosti. Svieža voda znamená sviežosť tela a svieže telo je predsa zárukou dobrého pracovného výkonu. Vodu si už dnes všímame len na Veľkonočný pondelok, ale v pôvodnej rozvinutosti sviatku patrila aj do predchádzajúcich dní. Napríklad k obradnému umývaniu sa. Sviežu vodu tiež zariekali a používali ju na liečenie. Čistá voda z topiacich sa snehov, ktorá vtedy hrkotala v potokoch, podľa ľudí prinášala život.

Etnologička Marta Botiková - Foto N - Vladimír Šimíček
Etnologička Marta Botiková. Foto N – Vladimír Šimíček

Oblievanie vodou je teda jasné. Ale čo bitie korbáčom?

Nemenej dôležitá ako voda je jarná zeleň spojená s drevinami. Slovensko je v tomto jedinečné, pretože mnohé hranice a spojnice prechádzajú práve naším stredoeurópskym priestorom. Práve na území Slovenska sa stretá západoeurópska predstava o životodarnej miazge a sile drevín a očistná sila vody. Západoeurópske šibanie a východoeurópske oblievanie sa teda stretáva v našej malej krajine. Ešte v polovici minulého storočia sa pletenie korbáčov a šibanie vyskytovali predovšetkým v oblasti západného a stredného Slovenska, kým východné polievalo. Dnes sa to už vďaka šíreniu kultúry aj cez folklórne súbory deje všetko naraz.

Na tieto magické predstavy sa neskôr navrstvili tradície židovskej a kresťanskej Veľkej noci. Ako sa tieto sviatky zmenili?

Nadväznosť týchto dvoch tradícií je veľmi vydarená. Viaže sa na vyslobodenie zo zajatia, respektíve smrť a znovuzrodenie, všetko je zrozumiteľné jednak v kresťanskom ponímaní a aj ako prírodná paralela.

Museli kresťania nejaké pohanské zvyky úplne vytesniť?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 102079 z vás dostáva správy e-mailom