Etnologička: V hipsterskej kaviarni vám na Zelený štvrtok núkajú špenátovú štrúdľu, pred sviatkom neujdete

Šibanie k nám prišlo zo západu a predstavuje životnú silu drevín. Polievanie máme zasa z východu a má nás očistiť pred príchodom nového začiatku. Preto sa u náš šibe aj oblieva.

Profesorka Marta Botiková (1955) vyštudovala etnografiu a folkloristiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Je riešiteľkou mnohých výskumných projektov, odborne sa zaujíma najmä o etnické minority, historické a súčasné rodinné štúdie a problematiku gender v slovenskej kultúre. Pôsobila a pôsobí vo vedeckých aj redakčných radách vo svojom aj príbuzných odboroch, viac ako desaťročie viedla Katedru etnológie a muzeológie na FiF UK v Bratislave. Foto N – Vladimír Šimíček

Keď niekto zo západnej Európy počuje o šibaní dievčat na Veľkú noc, tak krúti hlavou. Prečo tu stále ešte podobné zvyky máme?

Súvisí to s pretrvávaním vidieckej kultúry, ktorá u nás prevládala ešte v polovici 20. storočia. Do mestského prostredia tieto obyčaje transponovali jemnejšími prostriedkami, v zásade však nezmizli. Majú totiž silnú spoločenskú funkciu. Práve tá tieto tradície udržala pri živote. V minulosti išlo aj o prejavovanie náklonnosti, ktorá nebola len v samotnom šibaní, ale už v návšteve mladého muža v dome dievčiny a v následnom pohostení. Hoci dnes už je sviatok trocha iný a do domov prichádzajú aj deti s oteckami.

Tieto sviatky pre mnohých zostávajú príležitosťou na rodinné návštevy, kde nemožno obísť starú mamu, tetu, švagrinú a ďalšie osoby, ktoré na návštevu čakajú. Tieto stretnutia sa síce občas končia aj nadmerným pitím alkoholu a nie sú vždy len o láskavých slovách, napriek tomu obyčaj Veľkonočného pondelka udržiavajú pri živote. Bez ohľadu na to, že fakticky v ňom ide o akýsi typ obradného násilia.

Aký je rozdiel medzi obradným násilím a obyčajným bitím?

Je to symbolické násilie, ktorého význam nespočíva v násilí či trestaní, ale v odovzdávaní dobrých vlastností, pretože či už vďaka prútom, alebo vode, z oboch máte obživnúť. Nenazývajme to násilím, ale nejakým spoločenským pripomenutím.

Ako sa z pohanského vítania jari stal kresťanský sviatok?

Jarné obyčaje majú niekoľko vrstiev. Máme tu do činenia s veľmi archaickou vrstvou predkresťanských tradícií, na ktorých sa veľmi výrazne navrstvuje židovsko-kresťanská tradícia.

Celá Európa bola v neolite osídlená roľníckou populáciou, a tak ide o hlboko zakorenený koncept vítania jari. Znamená nový začiatok, od ktorého závisí celoročný úspech. Aj preto je jar pre ľudí takým dôležitým obdobím.
K predkresťanskej tradícii patria mnohé magické formy, ktoré „zaručene fungovali“. Teda „fungovali“ na základe iného typu myslenia, než ktorým sa riadime dnes. Hoci nevylučujem, že niektorí ľudia premýšľajú magicky aj dnes. V osvietenstve sme sa však dohodli, že budeme radšej racionálni.

V každom prípade je vždy dobré poistiť naše racionálne myslenie niečím magickým, napríklad mágiou podobnosti. Svieža voda znamená sviežosť tela a svieže telo je predsa zárukou dobrého pracovného výkonu. Vodu si už dnes všímame len na Veľkonočný pondelok, ale v pôvodnej rozvinutosti sviatku patrila aj do predchádzajúcich dní. Napríklad k obradnému umývaniu sa. Sviežu vodu tiež zariekali a používali ju na liečenie. Čistá voda z topiacich sa snehov, ktorá vtedy hrkotala v potokoch, podľa ľudí prinášala život.

Etnologička Marta Botiková - Foto N - Vladimír Šimíček
Etnologička Marta Botiková. Foto N – Vladimír Šimíček

Oblievanie vodou je teda jasné. Ale čo bitie korbáčom?

Nemenej dôležitá ako voda je jarná zeleň spojená s drevinami. Slovensko je v tomto jedinečné, pretože mnohé hranice a spojnice prechádzajú práve naším stredoeurópskym priestorom. Práve na území Slovenska sa stretá západoeurópska predstava o životodarnej miazge a sile drevín a očistná sila vody. Západoeurópske šibanie a východoeurópske oblievanie sa teda stretáva v našej malej krajine. Ešte v polovici minulého storočia sa pletenie korbáčov a šibanie vyskytovali predovšetkým v oblasti západného a stredného Slovenska, kým východné polievalo. Dnes sa to už vďaka šíreniu kultúry aj cez folklórne súbory deje všetko naraz.

Na tieto magické predstavy sa neskôr navrstvili tradície židovskej a kresťanskej Veľkej noci. Ako sa tieto sviatky zmenili?

Nadväznosť týchto dvoch tradícií je veľmi vydarená. Viaže sa na vyslobodenie zo zajatia, respektíve smrť a znovuzrodenie, všetko je zrozumiteľné jednak v kresťanskom ponímaní a aj ako prírodná paralela.

Museli kresťania nejaké pohanské zvyky úplne vytesniť?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |