Psychológovia: Osamelosť a izolácia rastú aj pre zmenu hodnôt, do vzťahov investujeme minimum času a pozornosti

Psychológ Michal Hajdúk z UK v Bratislave a jeho kolegovia získali grant na 1,8 milióna eur na výskum osamelosti a sociálnej izolácie. „Takýto komplexný výskum osamelosti a sociálnej izolácie na Slovensku zatiaľ nebol,“ vraví Hajdúk.

„Závažnými zdravotnými dôsledkami osamelosti môžu pre nedostatok vzťahov trpieť aj tí, ktorí žijú v centre mesta obklopení inými ľuďmi,“ vraví v rozhovore Hajdúk.

Podľa psychologičky Petry Brandoburovej sa v súčasnosti hovorí o epidémii osamelosti. „Čiastočne sa na tom podieľala aj pandémia covidu-19. Verím, že viac údajov zo Slovenska získame vďaka našej epidemiologickej štúdii. Predpokladám, že vývoj u nás kopíruje trendy zo zahraničia.“

V rozhovore sme sa pýtali aj na to:

• či existuje spojitosť medzi pocitmi osamelosti a duševným zdravím, kardiovaskulárnymi ochoreniami a rakovinou;
• prečo ľudia zažívajú osamelosť, ak by nás digitálne technológie mali spájať;
• prečo nás kontakt s druhými ľuďmi robí šťastnými;
• či môže byť v poriadku, keď sa niekto necíti s druhými ľuďmi dobre a viac mu vyhovuje byť sám a robiť si veci „po svojom“;
• ako pomôcť ľudom, ktorí trpia osamelosťou a izoláciou.

Stretávate sa s tým, že sa čoraz viac ľudí sťažuje na sociálnu izoláciu a osamelosť?

Petra Brandoburová: V ambulanciách psychoterapeutov a klinických psychológov je to častá téma. S návštevou ambulancií týchto špecialistov bola pred pandémiou covidu-19 spojená istá hanba či stigma, no tieto obavy čoraz častejšie odznievajú, takže izolácia a osamelosť prinášajú k psychológom nový prúd ľudí.

V minulosti sa izolácia a osamelosť typickejšie spájali s ľuďmi vo vyššom veku. No teraz ide o fenomén, ktorý zasahuje aj iné skupiny obyvateľstva vrátane ľudí v mladom veku, ktorí majú pomerne bohaté sociálne kontakty a sú takpovediac v dianí. Preto môže byť na prvý pohľad nepochopiteľné, prečo by mali pociťovať osamelosť.

Ako sa osamelosť líši od sociálnej izolácie?

Brandoburová: Sociálna izolácia je objektívna; vyjadruje ju intenzita alebo počet sociálnych kontaktov daného človeka. Zato osamelosť opisuje vnútorné prežívanie. Osamelí ľudia pociťujú emócie, ktoré vnímajú ako obťažujúce a negatívne. Hovoria o smútku alebo prázdnote.

Michal Hajdúk: Očakáva sa, že osamelí ľudia sú sociálne izolovaní, ale nemusí to tak byť. Samozrejme, je veľa ľudí, ktorí sú aj osamelí, aj izolovaní súčasne. Pôvodne záujem o túto tému vznikol, keď si ľudia všimli, že izolovanejší ľudia sú častejšie somaticky (telesne) chorí. Najskôr sa myslelo, že to je preto, lebo majú málo kontaktov, takže okolo seba nemajú ľudí, ktorí by im povedali: „Hýb sa a ži zdravo. Nadmerná konzumácia alkoholu ti neprospieva.“ Predpokladal sa určitý vplyv sociálnej kontroly zo strany okolia.

Ale neskôr sa ukázalo, že ešte väčší negatívny vplyv na zdravie má osamelosť. Tá sa nemusí týkať iba ľudí, ktorí sú izolovaní a žijú niekde na samote. Závažnými zdravotnými dôsledkami osamelosti môžu pre nedostatok vzťahov trpieť aj tí, ktorí žijú v centre mesta obklopení inými ľuďmi.

Ako sa ľudia ocitli v situácii, že sa cítia osamelí? Čo ich dovedie až k vám do ambulancie?

Brandoburová: Motiváciou, že prídu, je často vznikajúca nespokojnosť s tým, ako žijú svoje vzťahy. Majú pocity prázdna alebo neporozumenia, že nie sú dostatočne vypočutí a rozpoznaní. Nenachádzajú priestor na uplatnenie hodnôt, ktoré sú pre nich v živote dôležité. Niektorí nemajú ľudí, s ktorými by sa mohli stretávať. Často je to aj o tom, s kým sa porovnávajú, pri kom očakávajú, že by mal tvoriť ich sociálny priestor, no nedarí sa im doň preniknúť. Michal (Hajdúk – pozn. red.) rozprával o paradoxe toho, že osamelí môžu byť aj ľudia, ktorí sú zapojení do svojho okolia. V životnom príbehu to často vidíme ako syndróm prázdneho hniezda alebo manželstva, ktoré je odcudzené. Aj o tomto pocite odcudzenia sa v terapii veľakrát hovorí.

Hajdúk: Ľudia za psychológom nemusia prísť z dôvodu, že sú osamelí. Ale nejakým spôsobom sa to ukáže. Osamelosť môže byť dôsledkom prekonania vážnej duševnej poruchy. Kým sa človek, ktorý trpí schizofréniou, dokáže so svojou diagnózou vyrovnať a nejakým spôsobom ju zvnútorniť, môže sa cítiť extrémne stigmatizovaný a nepochopený. Taký človek má rodinu, v ktorej vyrastal a pomáha mu. Napriek tomu má pocit, že ho nikto z jeho blízkeho okolia nechápe. Má pocit, že je vylúčený a odmietaný. V takom prípade je osamelosť sekundárna a rozvinie sa po tom, ako človek prekoná psychickú poruchu.

Ak staršiemu človeku zomrie životný partner, môže to viesť k pocitom osamelosti. V tomto prípade sa osamelosť rozvinula v dôsledku úmrtia partnera, ale tieto dôvody môžu byť individuálne. Vezmite si, koľkí ľudia sú limitovaní v pohybe, po prekonaní vážneho úrazu sú úplne imobilní alebo nepočujú, či nevidia. Oveľa menej sociálnych kontaktov tak majú z tohto dôvodu. Cesty k osamelosti a izolácii sú veľmi rôzne.

Ľudí, ktorí takto trpia, pribúda?

Brandoburová: Pozornosť odborných svetových zdravotníckych spoločností sa zameriava na tému osamelosti a konštatuje sa, že vzrástla. Dokonca sa hovorí o epidémii osamelosti. Čiastočne sa na tom podieľala aj pandémia covidu-19. Verím, že viac údajov zo Slovenska získame vďaka našej epidemiologickej štúdii. Predpokladám, že vývoj u nás kopíruje trendy zo zahraničia. Významnú rolu zohráva aj to, že sa mení spôsob, ako žijeme naše životy, napríklad vplyvom digitálnych sietí.

Hajdúk: V Európskej únii sa v roku 2022 robil veľký medzinárodný prieskum osamelosti. Podľa výsledkov 12 až 13 percent ľudí na Slovensku uviedlo, že sa cítia osamelí väčšinou alebo takmer vždy. Je to naozaj veľká časť populácie. Dvanásť percent z milióna je 120-tisíc ľudí. To znamená, že na Slovensku máme obrovskú masu ľudí, ktorí denne zažívajú takéto pocity. Osamelosť je akútny problém, ktorý potrebujeme v našej spoločnosti riešiť.

V posledných rokoch vidíme, že tému izolácie a osamelosti dáva Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), ale aj iné odborné organizácie v USA a inde do popredia ako jeden z najdôležitejších problémov v oblasti verejného zdravia. Keďže sa týka toľkých ľudí, postupy, ako im pomôcť, musia byť rôzne. Všetkým nemožno pomôcť rovnako.

Ideálna predstava je, že sociálne siete nám pomáhajú nájsť si kamarátov. Prečo ľudia zažívajú osamelosť, ak by nás digitálne technológie mali spájať?

Brandoburová: Prvotná myšlienka pravdepodobne naozaj bola, že sociálne siete mali umožniť kontakt. Ale o čom je kvalita interakcií na nich? So sociálnymi sieťami sa objavili javy ako porovnávanie sa, nespokojnosť, žiarlivosť či nerealistické očakávania. Tieto nároky ľudia prenášajú do každodenného života a navzájom sa odcudzujú.

Čiže online komunikácia nedokáže nahradiť fyzický kontakt?

Hajdúk: Povedal by som, že asi nedokáže. Ľudia majú predstavu, že na internete žijeme vo vlastných bublinách, kde sa bavíme len s tými, ktorí majú rovnaký názor ako my. Ale koľko ľudí zažilo, že ich z nejakej skupiny vylúčili? Na jednej strane sociálne siete dokážu vytvárať ilúziu kohézie v skupinách, ktoré sú tematicky úzke a názorovo homogénne. Veľmi rýchlo však môžete pocítiť, že do nich nepatríte. Stačí mať iný názor.

Alebo si vezmite iný príklad: s kamarátmi máte whatsappovú skupinu, no časom zistíte, že vaši kamaráti majú aj ďalšiu skupinu, len bez vás. Asi je to veľmi nepríjemný pocit. Sociálne siete umožňujú socializovať sa a spájať, ale zároveň je to perfektný priestor na vylúčenie ľudí.

Prečo je to vôbec tak, že nás kontakt s druhými ľuďmi robí šťastnými?

Hajdúk: Na bazálnej úrovni možno povedať, že je to pre nás odmeňujúce. Príjemná sociálna interakcia súvisí s pocitom odmeny a ľudia majú sklon opakovať správanie, ktoré vedie k odmenám. Tomu, čo vedie k trestom, sa vyhýbame. Sociálne vzťahy nám poskytujú emočnú aj sociálnu oporu. Vďaka nim zažívame emócie, ktoré chceme zažívať. No často ide aj o negatívne emócie. Je to o balansovaní.

Brandoburová: Vysvetlenie evolučnej psychiatrie je, že prostredníctvom vzťahov a socializácie sa výrazne zvyšuje naša schopnosť reprodukcie a prežitia.

Hajdúk: Na tomto mieste by som dodal, že osamelosť je dôležitá a potrebná, ale na mysli mám len dočasnú, krátkodobú osamelosť. Pocit osamelosti nám dáva signál: „Teraz zažívaš nedostatok vzťahov, tak ich vyhľadaj.“ Volá sa to reafiliačný motív, že sme nútení niečo robiť.

Ľudia, ktorí sú vysoko osamelí, majú často nižšiu všeobecnú dôveru a sú hypervigilantní (vysoko citliví na potenciálne hrozby – pozn. red.) na hrozby. Aj neutrálny výraz môžu vnímať ako potenciálnu hrozbu. Limituje ich to v medziľudských interakciách. Títo ľudia nemusia hodnotiť pozitívne interakcie ako príjemné, hoci takými boli. Odnesú si z nich len to, že boli s druhými ľuďmi a necítili sa dobre. A to napriek tomu, že druhý človek vnímal interakciu ako príjemnú. Jeden z novších prístupov hovorí, že títo ľudia sa nevedia synchronizovať s druhými.

Čo to znamená, že sa nevedia synchronizovať?

Hajdúk: Synchronizácia či schopnosť naladiť sa na iného prebieha na rôznej úrovni, napríklad ako zrkadlenie správania, čiže spoločný pohľad do očí a pohyby tela, fyziológie, čiže vodivosť kože, frekvencia dýchania a pulz alebo synchronizácie mozgovej aktivity. Je to širší mechanizmus ako empatia. Človek, ktorý je veľmi osamelý, dokáže identifikovať, že mu niečo chýba, ale nemusí sa vedieť synchronizovať v interakcii s druhými. Je to pre neho veľmi náročné. Najmä u chronicky osamelých ľudí to môže súvisieť aj s oslabenými sociálnymi zručnosťami. No ak sa to osamelej osobe podarí, postupne sa k druhým môže približovať, takže nebude taká osamelá.

Ak sa to človeku, naopak, dariť nebude, osamelosť môže pre zlú spätnú väzbu nadobudnúť chronický ráz. Taký človek sa na základe opakovanej negatívnej skúsenosti môže ďalším sociálnym interakciám radšej vyhýbať. Má to aj svoj určitý neurobiologický základ. Dalo by sa teda uvažovať, že výrazná a chronická osamelosť môže limitovať schopnosť synchronizácie s druhými ľuďmi.

Môže byť v poriadku, keď sa niekto necíti s druhými ľuďmi dobre a viac mu vyhovuje, keď je sám a robí si veci „po svojom“?

Brandoburová: Určite áno. Samota – nielen introvertných ľudí – je zážitok, z ktorého môžeme načerpať veľa pozitívneho. Obdobia sebarozvoja bývajú práve tie chvíle, keď sme sami so sebou. Vyhľadávanie samoty na ohraničené obdobie prispieva k tomu, aby sme vedeli venovať pozornosť sami sebe. Často sú to epizódy, keď nám vzrastie kreativita a môžu prichádzať nové nápady. Keby sme sa týchto ľudí pýtali na subjektívne hodnotenie tohto stavu, asi by povedali, že sú spokojní a nechcú zmenu.

Hajdúk: Nemôžeme si to predstavovať ako kontinuum, kde je osamelosť na jednom konci a preferencia samoty na tom druhom. Je tam veľmi veľa odbočiek. V našom výskume sa chceme pozrieť na osamelosť a sociálnu izoláciu, ale zohľadňovať budeme aj mieru preferencie samoty. Je rozdiel, keď niekto povie: „Teraz preferujem samotu“ alebo „Celý život preferujem byť sám“. Pravdepodobne to bude súvisieť s tým, že taký človek má menší pocit odmeny z medziľudských vzťahov, čo označujeme aj ako sociálna anhedónia.

Brandoburová: Nadviažem na to. Keď ste sa pýtali, či rastie izolácia a osamelosť, myslím si, že to súvisí aj so zmenou hodnôt. V životnom štýle a v hodnotách sa často proklamuje, že to, čo človeku dáva zmysel a do čoho chce investovať, sú vzťahy a vzťahovosť. Ale v súčasnosti je reálne sociálne oceňovanou hodnotou skôr výkon a produktivita. Keď sa v terapii začneme pýtať, koľko času a pozornosti ľudia investujú do vzťahov, zistíme, že je to minimum. Ten záujem je len vágny. Vzťahy dnes nie sú na predných miestach.

Hajdúk: Je to ako pri zdraví: ľudia povedia, že zdravie je veľmi dôležité, ale keď sa ich opýtate, či chodia na preventívne prehliadky, odpovedia, že nie.

Spoločnosť je rozhádaná a ľudia si nedôverujú. Ako komunikovať tak, aby sme sa spájali, nie čoraz viac vzďaľovali?

Hajdúk: K členom rodiny môžem byť fyzicky extrémne blízko, no aj tak sa môžem cítiť osamelo, ak je rodina pre súčasnú politickú situáciu rozhádaná a sú v nej dva pohľady na to, ako by mal vyzerať svet. Je to veľmi nepríjemný a úzkosť vyvolávajúci pocit. Ak je taký človek k iným členom rodiny fyzicky blízko, bude mať tendenciu utekať od nich, aby to nedospelo do konfliktu. Predstavte si tento príklad s rybami: keď ryba pláva na kraji, chce ísť do stredu húfu. Tam je bezpečne. Ryba, ktorá je v strede, využíva všetky pozitíva, ktoré plynú z toho, že je obklopená inými rybami. Chránia ju a môžu jej pomôcť. Aj ľudia vyhľadávajú takýto stred, aby v ňom našli ochranu. No v iných prípadoch sa v ňom nemusia cítiť dobre, ak tam hrozí uvedený konflikt. Fyzická blízkosť môže predstavovať ohrozenie na psychologickej rovine.

Brandoburová: Jedna línia v našom výskume sa týka toho, či sociálna izolácia a osamelosť majú nepriamu spojitosť s radikalizáciou a so spoločenskou a politickou angažovanosťou. Predošlé výskumy skúmali vzťah medzi prežívaním dôvery, mierou hostility, očakávaním odmietnutia alebo agresie od iných ľudí. Osamelosť sa môže podieľať na atmosfére nedôvery v spoločnosti, ako aj miere aktívnej občianskej participácie. Sociálna exklúzia môže byť spúšťačom radikálneho konania.

Ako môžu ťaživé pocity z osamelosti a izolácie vplývať na duševné poruchy?

Brandoburová: Spojitosť osamelosti s duševným zdravím je jednoznačná. Podstatou afektívnych porúch (psychické poruchy, ktoré postihujú náladu, emócie a celkový citový stav človeka – pozn. red.) je, že sú spojené s prežívaním pocitu osamelosti. Jednoznačne preukázané vzťahy existujú aj s kardiovaskulárnymi a inými ochoreniami.

Aj s rakovinou?

Hajdúk: Veľká analýza prospektívnych štúdií – štúdií, ktoré sledovali ľudí dlhodobo – na vzorke dokopy viac ako 2,2 milióna ľudí preukázala, že osamelosť a sociálna izolácia sú robustne spojené s vyšším rizikom mortality. Vzťah sa zistil aj pri onkologických a kardiovaskulárnych ochoreniach. Takisto je preukázaný vzťah s rozvojom kognitívneho deficitu vo vyššom veku.

Nepredstavujte si to tak, že ak je človek osamelý, priamo z toho dostane rakovinu alebo iné vážne somatické ochorenie. Súčasné poznatky o vplyve chronickej osamelosti hovoria, že v organizme človeka sa spúšťa komplexná kaskáda rôznych biologických procesov, ktoré z dlhodobého pohľadu zvyšujú riziko rozvoja ochorenia. Napríklad cez aktivitu HPA osi (os hypotalamus – hypofýza – nadoblička, čiže HPA os, je neuroendokrinný mechanizmus, ktorý zasahuje do metabolickej a energetickej homeostázy organizmu – pozn. red.), čo súvisí s vylučovaním kortizolu a reakciou na stres. Rovnako sa uvažuje o úlohe zápalu, zmenách vo fungovaní imunitného systému či zmenách v expresii génov. Dôležité sú aj behaviorálne faktory, ktoré súvisia s nezdravým životným štýlom, nízkou kvalitou spánku alebo nedostatočným záujmom o vlastné zdravie. Tieto zmeny a rizikové faktory sa navzájom ovplyvňujú.

Brandoburová: Existuje ešte ďalšia línia sociálnych determinantov zdravia. Ak sa pacient lieči na telesné ochorenie, často je potrebný externý dohľad. Ak u osamelého človeka nastal pokles kognície, nemusí napríklad brať lieky tak, ako má predpísané. Osamelosť môže jeho zdravotný stav zhoršovať takýmto sekundárnym spôsobom.

Dočítal som sa, že ľudia, ktorí trpia osamelosťou, horšie zvládajú stresové situácie a majú aj horšiu pamäť. Viete to potvrdiť?

Brandoburová: Títo ľudia majú celkovo zhoršenú funkčnosť. Ide to naprieč osobnosťou. Keď som si robila revíziu, ktorých osamelých pacientov chcem určite zapojiť do výskumu, uvedomila som si, že zlyhávajú v mnohých sférach. Vidno na nich, že osamelosť nie je zďaleka len témou sociálneho kontaktu.

Hajdúk: Akútny stres má vplyv na kognitívne procesy. Aj laik vie, že pod stresom nefunguje dobre. Pri zraniteľných ľuďoch bude efekt ešte výraznejší. Zďaleka nejde len o pamäť, ale aj o zvládanie náročných úloh, ktoré si vyžadujú sústredenú pozornosť či jej rozdeľovanie podľa požiadaviek situácie. Niektoré veci na seba nadväzujú a na to, aby som niečo začal, musím niečo iné dokončiť.

Ktoré skupiny sú najviac ohrozené osamelosťou a izoláciou?

Hajdúk: Vývinovo sú to tí najmladší a najstarší. V prípade starších ľudí to bude pravdepodobne súvisieť s tým, že im klesá množstvo sociálnych interakcií. Pri mladých je to odlišné, lebo v období dospievania majú najviac sociálnych interakcií. Tie interakcie súvisia s ich „self“ alebo „ja“. Extrémne ho odvodzujú od sociálnych vzťahov: či patria do skupiny, ku ktorej vzhliadajú, a či sa s niekým dokážu identifikovať.

Na druhom stupni základnej školy a na strednej škole sa dejú nielen pekné, ale aj strašné veci, napríklad šikana. Tam sa môže prehĺbiť jadrový pocit osamelosti alebo pocit, že „nie som niečoho hoden“. Ak si človek vytvorí model, že druhým sa nedá veriť, je to základ toho, aby bol osamelý. Ľudí nebude vyhľadávať, lebo im nebude veriť.

Existuje rozdiel medzi mužmi a ženami, čo sa týka osamelosti, prípadne schopnosti zvládať ju?

Hajdúk: Nedávna metaanalýza ukázala, že naprieč životom sú medzipohlavné rozdiely v osamelosti zanedbateľné. To neznamená, že osamelosť je rovnako prežívaná u mužov a žien alebo že v niektorej z rizikových skupín, ako sú ľudia s psychickými poruchami či s postihnutím, nemôžu byť rozdiely prítomné.

Niekto môže mať tieto pocity často, ale nemusia byť také intenzívne. Zato iný človek ich nemusí mať často, no keď sa objavia, môžu byť také intenzívne, že ho zneschopňujú.

Brandoburová: Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že obdobie po covidovej pandémii mi do terapie prinieslo viac mužov. V súčasnosti mám v aktívnej terapii viac mužov než žien. Mnohé z tém, ktoré preberáme, sa týkajú samoty. Takmer každý v ambulancii má krízu identity.

Ako sa témou izolácie a osamelosti zaoberajú v zahraničí a v inštitúciách typu Svetová zdravotnícka organizácia (WHO)? A ako je to u nás?

Brandoburová: V rôznych národných programoch ide o prioritu. Vznikli nielen konkrétne kampane zamerané na zvyšovanie povedomia o tejto téme, ale aj konkrétne intervencie. Identifikovali sme systém opatrení, ktoré považujeme za pozoruhodné: v zahraničí sa napríklad cielene monitoruje miera osamelosti osôb vo vyššom veku na obyčajných lekárskych prehliadkach. Lekár sa na to cielene pýta a sleduje vývoj pacienta v čase.

Dôležité je, že sa na to viaže súbor nadväzujúcich opatrení. Existuje takzvaný „social prescribing“, čo je opatrenie, ktoré prepája zdravotnícky rezort s rezortom sociálnych služieb a záujmových komunitných činností. Danému človeku odporučia, akým aktivitám by sa mohol venovať. V Spojenom kráľovstve je na to určená samostatná profesia. Majú tam veľkú sieť neziskových organizácií, ktoré sa zaoberajú vytváraním priestoru na zmysluplné aktivity tohto druhu. Do systému vedia integrovať aj tých, ktorí majú špeciálne potreby vrátane psychiatrického ochorenia. My na to nie sme úplne pripravení.

Záujmové činnosti sa ponúkajú aj na Slovensku, no ide najmä o seniorov. Chýbajú aktivity pre iné vekové kategórie. A chýba aj nadrezortné prepojenie – keď máme pacienta s psychiatrickým ochorením, nevieme ho účinne presmerovať do sociálnych služieb a naopak.

Hajdúk: Veci, ktoré sa vyriešia zdravotne, sa u nás často nedoriešia sociálne. Človeku sa tak po čase znovu objaví zdravotný problém. A tak dokola. Zaťažuje to zdravotný aj sociálny systém. Nie je to efektívne.

Aké sociálne aktivity sa ľuďom predpisujú?

Brandoburová: Ohrozenej komunite slobodných matiek by sa v rámci prevencie uhradila napríklad vstupenka na podujatie, ktoré si inak nemôžu finančne dovoliť. Ďalší príklad poviem z vlastnej praxe, kde mám človeka na invalidnom dôchodku. Darmo sa ho budem pýtať, čo počas týždňa robil, keď bol celý čas izolovaný doma. Nemá priateľov ani žiadne voľnočasové či záujmové aktivity. No keď mu v regióne nájdem zmysluplnú aktivitu, ktorá by ho mohla zaujímať, začne tam raz do týždňa chodiť. Jeho prežívanie sa začne úplne meniť, lebo zrazu má zážitky, o ktorých mi môže porozprávať. Nájde si ľudí, s ktorými sa môže stretávať. Toto je napríklad v seniorskom veku úplný základ. V Centre MEMORY na vyšetrení s každým klientom rozoberáme, či bude chodiť na tréning kognície, zvýši pohybovú aktivitu či bude navštevovať nejaké záujmové krúžky a podobne. Ale je to aj o možnostiach, ktoré systém ponúka.

Mali by sme byť vnímavejší k svojmu okoliu? Ak mám na poschodí dôchodkyňu, ktorá žije sama, môžem ju aspoň raz za čas zobrať na nákup alebo jej vymyslieť nejakú spoločnú aktivitu?

Brandoburová: Škandinávske krajiny považujem v tomto za referenčný región. Majú konkrétne aktivity zamerané na to, aby ľudia citlivejšie vnímali svoje bezprostredné okolie. Jedna z krásnych kampaní zameraných na seniorskú populáciu bola práve o tom, aby ľudia zaklopali susedke či susedovi na dvere a opýtali sa ich, ako sa majú. Je o o kultivácii obyčajného každodenného záujmu a citlivosti na iných, ktorá nie je finančne zaťažujúca. Chvalabohu, začína sa to rozvíjať aj tu. Ľudia sú na tému susedstva čoraz citlivejší, lebo susedstvo vytvára pocit toho, že „je mi dobre tam, kde žijem, a nepotrebujeme hľadať domov inde“.

Možno povedať, kedy vzťah nadobúda takú kvalitu, že sa necítime izolovaní a sme s inými šťastní?

Hajdúk: Podľa mňa si ľudia veľakrát ani neuvedomujú, ako dobre sa naladili na iného človeka. Nemusí to byť o žiadnej konkrétnej aktivite. My dvaja tu teraz sedíme, vy reagujete na mňa, ja reagujem na vás. Navzájom sa zrkadlíme. Tento proces si nemusíme vôbec uvedomovať, ale na konci budem mať dobrý pocit, že sme sa výborne porozprávali. Mám z toho pozitívnu emóciu a na tom záleží. Mnohí ľudia, ktorí sú osamelí, nechcú byť osamelí a moderné prístupy sa snažia porozumieť tomu, prečo im tie interakcie nejdú. Náš projekt má aj experimentálnu časť a skúmať budeme aj toto.

V čom zlyhávajú?

Hajdúk: Je toho viac. Jeden – už spomínaný – dôvod je, že sa na druhých nevedia naladiť. No okrem synchronizácie sa treba vedieť aj desynchronizovať. Predstavte si, že by sme počas celého rozhovoru boli perfektne synchronizovaní, napríklad by sme si stále hľadeli do očí. Ale to bude problém, lebo sa nebudete môcť pozrieť do svojho zošita, kam si píšete poznámky.

Alebo si predstavte situáciu, že cestou na rozhovor by sa stalo niečo vážne a vy by ste z toho boli vystresovaný a výrazne rozrušený. Je veľmi pravdepodobné, že by vás to ochromilo tak, že by sa vám na mňa nepodarilo naladiť a rozhovor by mal asi výrazne inú úroveň. Ľudia, ktorí sú osamelí, majú častejšie zdravotné problémy vrátane psychických porúch, často pociťujú výrazný stres, pri ktorom vnímajú, že ho nedokážu zvládnuť. Všetky tieto faktory negatívne ovplyvňujú ich schopnosť naladiť sa na iných.

Izolácia a osamelosť sú výskumnou témou asi 40 rokov. Začali sa skúmať v oblasti verejného zdravia a najnovšie sa nimi zaoberajú poprední neurovedci. Pochopenie základných biologických a behaviorálnych mechanizmov sociálnej interakcie je jednou z obrovských tém sociálnej neurovedy.

Ako budete osamelosť a izoláciu skúmať vy?

Hajdúk: Náš výskum má viacero častí. V jednej z nich budeme ľuďom dávať rôzne typy úloh, aby sme na elektroencefalografe (EEG) skúmali, ako spracúvajú sociálne podnety. Účastníci budú sledovať rôzne obrázky a my budeme pozorovať evokované potenciály mozgu.

Skúmať budeme aj dyadické interakcie, čiže ľudí spolu necháme interagovať. Budeme ich nahrávať, aby sme mohli analyzovať, ako sa správali a čo prežívali. Budeme skúmať, nakoľko sa synchronizovali ich tvárové výrazy – či sa spolu častejšie usmiali a kam smerovali ich pohľady.

Sledovať budeme aj fyziologické parametre, ako tep alebo vodivosť kože. Účastníkom odoberieme sliny; merať budeme kortizol. Zakladáme si na tom, že náš prístup je veľmi interdisciplinárny.

V epidemiologickej štúdii, ktorú čoskoro spustíme, máme v tíme psychológov, psychiatrov či sociológov. Pôjde o naozaj veľký mix ľudí. Lebo ide o tému, ktorá sa nedá rozlúsknuť len z pohľadu jednej disciplíny. Epidemiologická štúdia nebude online a pôjde o rozhovory tvárou v tvár. Účastníkov bude 3-tisíc. Sledovať ich budeme po roku. Dohľadáme ich a budeme skúmať, či sú viac ohrození osamelosťou.

Filozofická fakulta UK v Bratislave dosiaľ nedostala takýto veľký grant. Takto komplexný výskum osamelosti a sociálnej izolácie na Slovensku zatiaľ nebol. Dostali sme sa na úroveň veľkých zahraničných projektov. Našou výhodou je, že spolupracujeme s odborníkmi z Nemecka či USA, ktorí pôsobia ako poradný orgán nášho projektu. Nie je v našich možnostiach, aby sme vyriešili problém osamelosti na Slovensku. Ale chceme dosiahnuť, aby relevantní hráči mali k dispozícii potrebné údaje a mohli sa podľa nich zariadiť. Iba tak prejdeme od pocitov k dátam.

Brandoburová: V ďalšej časti výskumu dostanú ľudia z vybraných skupín – tí so závislosťami, afektívnymi poruchami a ľudia vo vyššom veku – mobily, na ktorých budú počas dňa zaznamenávať zážitky vlastnej osamelosti. Takto sa bude skúmať, kedy a ako často sa objavujú. V tíme máme nápady, že by sme sa mohli zamerať aj na iné skupiny, napríklad na matky na materskej. Na ďalšie skupiny sa zameriame podľa výsledkov epidemiologickej štúdie. Veľká časť výskumu pôjde aj na vybudovanie laboratória. Priestory na fakulte budeme prerábať a prístroje, ktoré chceme kúpiť, sú veľmi drahé.