Fico nemôže všetko, Slovensko naozaj nie je autokracia (ad: Andrej Bán)

Autor je publicista a prekladateľ

Andrej Bán vo svojom článku Kam až je Robert Fico odhodlaný zájsť píše, že s Robertom Ficom už v autokracii „fakticky sme“, lebo je to celé o „jeho vôli“. Skrátka, Robert Fico si robí, čo chce, a preto žijeme v autokracii.

Vysvetlím, prečo je to faktický omyl, prečo by sme mali prejavovať väčšiu empatiu k faktom, prečo sú takéto omyly škodlivé a kam vedú.

Slovensko nie je autokracia (ani dôkaz nesedí)

Andrej Bán stručne definuje autokraciu ako samovládu jednej osoby. To však nie je celá pravda. Súčasťou autokracie totiž napríklad je aj „absolútna kontrola nad výkonom občianskych slobôd“. (Dalo by sa aj širšie, vybral som si to len ako príklad.)

Absolútna kontrola nad výkonom občianskych slobôd však na Slovensku v žiadnom prípade neexistuje. Veď len minulý týždeň sa konali dva protesty s prekvapujúco veľkou účasťou, prebehli hladko a bez problémov a určite nie sú posledné. Koalícia proti nim síce burcuje, ale to je asi tak všetko. Konajú sa slobodne a bežne. Ak chcete, môžete ich zorganizovať aj vy. Toto naozaj nie je autokracia.

Ďalej nie je pravda ani to, čím Andrej svoje tvrdenie o Slovensku ako autokracii dokladá – teda, že všetko je o „Ficovej vôli“. Veď od zvolenia Petra Pellegriniho za prezidenta nemáme predsedu parlamentu. To miesto chce SNS – aj s Ficovou podporou. Hlas je proti. Tento stav trvá dlhé mesiace a naposledy sa o tomto spore hovorilo tento týždeň.

Ak by všetko bolo o „Ficovej vôli“, táto situácia by evidentne nenastala; stačilo by predsa, aby pohol prstom. No tak potom všetko o Ficovej vôli nie je. A je to len jeden z príkladov. Nielenže teda nežijeme v autokracii, ale neplatí ani dôkaz, ktorý má toto tvrdenie podporiť.

V čom to žijeme?

Samozrejme, na mieste je otázka, v čom teda vlastne žijeme. Všetci predsa cítime, že nie je dobre.

Asi najlepšia definícia je, že dnes smerujeme do neliberálnej demokracie. Pre tú je (okrem iného) typické „navrhovanie riešení na základe vôle väčšiny, so zameraním na národ, alebo riešení suverenistických“. To by sedelo.

Je to dobre? Nie je. Je to dokonca až veľmi zlé. Mimoriadne zlé. Demokraciu treba brániť, inštitúcie treba brániť, protestovať treba, situácia je zlá, ale to ešte neznamená, že žijeme v autokracii. V nej totiž už napríklad neexistuje žiadna demokracia ani inštitúcie, ktoré by sa brániť dali, a za protesty skončíte v lepšom prípade v base.

Ale na Slovensku? Veď posledné voľby sa konali pred niekoľkými mesiacmi, boli slobodné a demokratické, zvíťazila v nich opozícia. Pravidlá volieb odvtedy nikto nezmenil. Nezávislé médiá čelia útokom, ale píšu kriticky a čo chcú. Demonštruje sa často a hromadne. Neexistujú žiadni politickí väzni, pričom toto všetko by ste od autokracie očakávali.

Robert Fico nie je autokrat, nerozhoduje o všetkom, nedeje sa všetko podľa jeho vôle. Nie je to pravda štrukturálne, politicky ani fakticky.

Dnes, v polovici augusta 2024, je Slovensko napriek všetkému (ešte stále) funkčnou parlamentnou demokraciou. Tendencie k neliberálnej demokracii sú evidentné a silné – a nikto to ani nepopiera –, ale od autokracie nás delí ešte naozaj veľmi veľa a veľmi veľkých krokov.

Načo sa snažiť?

Nie, naozaj nezľahčujem to, čoho sa Ficova koalícia dopúšťa – je to masaker. Vyzývam však na zachovanie aspoň základného zmyslu pre mieru a faktickú presnosť. Ak máme totiž úctu k faktom – a tú máme a sme na ňu hrdí –, tak sa tých faktov musíme držať a nemôžeme hovoriť veci len tak od oka.

Musíme sa držať skutočného významu slov, pretože je to naša profesionálna povinnosť. Slová majú význam, a až keď ho stratia, tak bude naozaj zle. Vlastne ho už strácajú – ale aj našou vinou. Len v nedeľu som písal, že Ficovi chýba empatia k faktom (teda že si hovorí, čo chce). Ak však hneď v ten istý deň situáciu opisujeme tak, ako nie je; tak ako sme na tom my sami?

Sme mienkotvorní ľudia. Hovoríme čitateľom, čo sa deje, čo to znamená, a áno, aj čo si o tom majú myslieť. Máme na nich vplyv, počúvajú nás a mne dlhodobo a čoraz viac prekáža, že sme intelektuálne leniví. Podľa môjho názoru vo svojej úlohe zlyhávame a má to aj dôsledky.

V napätej situácii hádžeme pojmami len tak a zároveň hovoríme, že sa to nesmie. Šírime beznádej a úzkosť namiesto toho, aby sme sformulovali východisko. Cítime bezmocnosť a riešime to tak, že ju chrlíme na ľudí. No a to je extrémne demotivujúce a škodlivé.

Veď prečo by sa občan snažil, keď už žijeme v autokracii? Prečo by sa snažil, keď sme mali posledné slobodné voľby a ďalšie už nebudú? Prečo by sa snažil, ak je väčšina ľudí blbá, nie je s kým, nie je o čom a nie je ani ako? Čo sa dá robiť? Aký to má zmysel? Nič a žiadny, takú dávame odpoveď. Ostáva len bezmocnosť a hnev.

Ľudia však aj bez nás vidia, čo sa deje, a majú obavy. Niekde som už napísal, že na beznádej nás naozaj nepotrebujú; majú jej dosť aj sami. Práve preto od nás oprávnene očakávajú niečo viac ako ornamentálne skratky, ktoré nemajú ani oporu v realite. A ak im to nedokážeme ponúknuť, tak nemáme nárok byť elitami. Akútna situácia sa predsa dá opísať aj bez toho, aby sme sa rozišli s realitou.

Naša úloha spočíva v niečom úplne inom a nie v písaní o autokracii, ktorá tu objektívne nie je. Tá úloha spočíva v úprimnej snahe o opísanie spoločenskej aj politickej reality. Spočíva v snahe pochopiť, čo sa na Slovensku deje a kde a prečo sa nachádza – ale naozaj nachádza. A v sformulovaní východiska.

Slovensko nie je autokracia. Nie je to ani neliberálna demokracia (zatiaľ). Ale ak takto budeme pokračovať, tak aj my sami prispejeme k tomu, aby sa ňou stalo.