Povedz mi, otec, ako vyzerá exhibicionista

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

To, že dvaja štátni tajomníci na ministerstve životného prostredia sú otec a syn, je rarita. Lenže je to len jedna rarita v zástupe rarít, ktoré sa dejú v štáte. Ako napríklad ten medializovaný zásah otca Kuffu do predstavenia Moje baby na festivale v Malej Frankovej. Táto rarita stojí za úvahu nielen preto, že je korunovaná vyhadzovom Eduarda Chmelára zo zboru poradcov predsedu vlády. Údajne za to, že štátneho tajomníka Kuffu za jeho počin kritizoval. Ak premiér Fico vyhlásil, že „výročie augustových udalostí v roku 1968 by malo byť mementom aj v súčasnej dobe, keď sa opäť presadzuje politika jediného správneho politického názoru“, tak vidíme, že onen druhý názor, konkrétne pána Chmelára na pána Kuffu, prekáža aj jemu.

O tom, čo sa stalo v Malej Frankovej, podrobne porozprával denníku Postoj Ivan Čarnogurský, organizátor doteraz neznámeho festivalu Zogrod. Vzal na seba vinu za to, že divákov neupozornili, že hru samotné divadlo označuje za dielo určené len dospelému publiku. Z toho, že je neprístupná deťom, však odvodil záver, ktorý takisto môžeme považovať za raritu: „Musím dať Kuffovi v jednom za pravdu, ak existuje nejaký zákon o ohrození mravnej výchovy mládeže, mohol sa postaviť proti tomu, čo počul a videl. Ak má hocijaký aktivista právo postaviť sa na ulicu a robiť protest, prečo by nemal mať demokratický zvolený Kuffa možnosť byť tiež aktivistom?“

Naozaj ekvivalent?

Medzi protestom na ulici a prerušením divadelného predstavenia à la Kuffa je priepastný rozdiel – pokiaľ teda zostaneme pri zmysloch. Ale treba podotknúť aj to, že aj pouličný protest môže mať také deštruktívne alebo poburujúce znaky, že ho v žiadnom prípade nemožno použiť na legitimizovanie iného protestu – trebárs v divadle. Napríklad protest neonacistov s hákovými krížmi, ktorý sa končí hádzaním zápalných fliaš na synagógu. Aký iný protest by sme tým chceli odobriť?

Počin štátneho tajomníka Kuffu je však za čiarou sám osebe. A s ním aj tvrdenie organizátora Ivana Čarnogurského, že na to, čo urobil, mal štátny tajomník právo. Lebo ak môže otec Kuffa prerušiť predstavenie a vyzvať rodičov, aby z neho odviedli deti, pretože si myslí, že predstavenie pre ne nie je vhodné, potom ateista môže prerušiť omšu pokrikom: Ľudia, Boh predsa neexistuje! A takto môžeme v deštrukcii v presadzovaní svojich názorov pokračovať a v podstate vtiahnuť spoločnosť do vleklých a neraz aj fyzických konfliktov. Lebo omše budú kaziť ateisti a umelecké artefakty talibanci. Z tohto uhla pohľadu to, že štátneho tajomníka označil nasrdený divák za fašistu, teda nie je to najhoršie, čo sa mu mohlo v Malej Frankovej prihodiť.

Na to, aby morálni (názoroví) aktivisti nekazili umelecké predstavenia, neničili obrazy, nepálili knihy, nebúrali sakrálne pamiatky, ktoré sa im nepáčia, ktoré odporujú ich viere, názorom, estetike, máme po mnohých storočiach zápasov v našej kresťansko-židovskej civilizácii také „veci“ ako slušnosť, zdržanlivosť, tolerancia, dialóg. Áno, môžeme si myslieť, že štátny tajomník Kuffa nič z toho nemá, lebo všetko to civilizované a kultúrne prekryl jeho náboženský zápal, bigotnosť, fanatizmus. Tým by sme sa však nebezpečne priblížili k záveru, že je to vlastne duševne chorý človek, ktorý sa nevie ovládať, takže sa naňho pozerajme zhovievavo ako na pacienta…

Môže to byť celkom inak

Môže to však byť pragmatické rozhodnutie politika, ktorý rozumie marketingu: urobiť rozruch, dostať sa do médií a ulahodiť tej časti spoločnosti, ktorá na zdržanlivosť a dobré mravy kašle, ktorej jednoducho imponuje jednoduchý extrém. Skrátka: politik Kuffa sa jedno skutočné divadelné predstavenie rozhodol prekryť vlastným „divadelným predstavením“. Obdobne ako je vojna na Ukrajine pre vládnych politikov len médiom, ktoré využívajú na útoky proti Západu a šírenie proruských naratívov v duchu „všetko pre nášho dezinformovaného voliča“, médiom na vytĺkanie politického kapitálu a popularity sa môže stať aj nápad korunovať Krista za kráľa Slovenska či skaza divadelného predstavenia.

Na poli politického marketingu je to teda o tom, že politik Štefan Kuffa chce byť videný. Pravdaže, nie Bohom, ale voličmi. Za predpokladu, že platí táto možnosť a nie náboženské presvedčenie prechádzajúce do chorobnej posadnutosti, je jeho „divadelné predstavenie“ obzvlášť nemorálne a podlé, lebo je racionálne a vypočítavé. Vytvára sa tým nebezpečný precedens presadzovať názory extrémnymi prostriedkami. Byť agresívny a netolerantný – to je odkaz a príklad Štefana Kuffu, otca, politika a štátneho tajomníka ministerstva životného prostredia. V tomto kontexte je nebezpečnejším exhibicionistom než ten, čo vylezie spoza kríka a roztvorí plášť.