Toto leto populisti premrhali

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Spomeňte si na koniec júna a začiatok júla. Francúzska krajná pravica bola prezentovaná ako favorit predčasných parlamentných volieb. Trumpistickí sudcovia riešili právne problémy bývalého prezidenta Donalda Trumpa, ktorý sa po katastrofálnom vystúpení prezidenta Joea Bidena v televíznej diskusii blížil k víťazstvu. A hoci si Británia zvolila labouristickú vládu, nová protiimigračná strana vedená hlavným propagátorom brexitu Nigelom Farageom dosiahla bezprecedentné zisky. Zoči-voči tomu všetkému odborníci varovali, že sa svetovými demokraciami šíri vlna populistického hnevu.

Pochmúrne vyhliadky, ktoré šíril komentariát, však odvtedy zmiernila nová politická nádej. Nielenže existuje len málo dôkazov o „populistickej vlne“ – metafore, ktorá vyvoláva obrazy krajne pravicových strán, čo sa v mnohých krajinách nevyhnutne dostávajú k moci –, ale nedávne skúsenosti naznačujú, že existujú aj použiteľné stratégie boja proti takýmto silám.

Dve poučenia

Jedno z poučení z posledných mesiacov môže znieť ako banalita: všetky strany, ktoré si cenia demokraciu, sa musia spojiť, aby čelili antidemokratickým hrozbám. To sa na prekvapenie mnohých odborníkov stalo vo Francúzsku. Ľavicové strany vytvorili Nový ľudový front, vyvolávajúci spomienky na boj proti fašizmu v 30. rokoch, keď socialistický vodca Léon Blum viedol koalíciu komunistov, socialistov a liberálov na obranu republiky.

Po prekvapivom rozhodnutí prezidenta Emmanuela Macrona rozpustiť Národné zhromaždenie bola ľavica kreatívna, zatiaľ čo krajne pravicové Národné združenie Marine Le Penovej to zaskočilo. Čo je však ešte dôležitejšie, Nový ľudový front sa neodvolával len na abstraktné demokratické hodnoty, ale opakovane tiež upozorňoval na propodnikateľské plány krajnej pravice, pričom objasňoval, že Národné združenie nie je tou stranou, čo sa zastáva pracujúcich a za ktorú sa vydáva.

Druhé poučenie prichádza z USA, kde len málokto očakával toľké nadšenie a výbuch radosti, ktoré vyvolala nová demokratická kandidátka na prezidentku. Úradujúca viceprezidentka Kamala Harris sa majstrovsky predstavila ako nositeľka zmeny, čím sa odlíšila od bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa i úradujúceho prezidenta Joea Bidena. Jej kandidát na viceprezidenta, guvernér Minnesoty Tim Walz mnohých potešil tým, že svojich republikánskych súperov, najmä kandidáta na viceprezidenta J. D. Vancea, charakterizoval ako „divného“. Zdá sa, že dnes demokrati hrajú tvrdú rétorickú hru, akú hrá pravica vždy.

Sústreďte paľbu

Ľudia označujúci sa za centristov hlásajúci jemnejšiu rétoriku sú, samozrejme, spokojní menej. Pripomínajú demokratom, že kampaň Hillary Clintonovej v roku 2016 začali kaziť jej vyjadrenia o „poľutovaniahodných“ voličoch. Odsúdiť označenie „divné“ ako detinské osočovanie však nemá zmysel. V boji proti krajne pravicovému populizmu môže byť tento konkrétny prívlastok obzvlášť účinný.

Koniec koncov, krajne pravicoví populisti, ktorí tvrdia, že hovoria za „skutočných ľudí“ alebo za „mlčiacu väčšinu“, sa prezentujú ako predstavitelia normality. Jeden zo sloganov krajne pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko znie Deutschland, aber normal – Nemecko, ale normálne. Predpokladaná základňa populistov zahŕňa tých, ktorí sú vždy prezentovaní ako „obyčajní ľudia“, ktorých ohrozujú hanebné elity a nebezpeční „iní“. Takto populisti podnecujú strach z už aj tak zraniteľných menšín, či už ide o utečencov alebo transrodových ľudí.

Dôvtipní antipopulisti by mali sústrediť svoju rétorickú paľbu na populistických lídrov, a nie na ich podporovateľov. Vance je „divný“, pretože je posadnutý ovládaním ženských tiel a trestaním bezdetných, a pretože sa javí, že sympatizuje s monarchistami a inými najrôznejšími predstaviteľmi alt-right. Republikánska strana dnes zastáva mnohé pozície, ktoré sú ďaleko od politických tradícií USA – jasným príkladom je otvorený obdiv k autokratom. Na toto všetko možno poukázať bez toho, aby sme naznačili, že divní sú samotní republikánski voliči. Ide o to, spochybniť nárok ich vodcov na normálnosť, pretože sú všeličím iným, len nie normálnymi.

Čo okrem alternatívy?

Krajne pravicoví populisti, ktorí tvrdia, že hovoria za mlčiacu väčšinu, v skutočnosti predstavujú len hlasnú menšinu. Na tom v zásade nie je nič zlé, veď aj množstvo progresívnych pohybov sa začalo rovnakým spôsobom. Ale hnutia, ktoré predstierajú, že hovoria za väčšinu a zároveň hanobia všetkých ostatných, predstavujú hrozbu pre demokraciu. Nie je náhoda, že populisti, ktorí prehrajú pri volebných urnách, sa často uchyľujú k obvineniam súperov z podvodu. Keďže údajne predstavujú mlčiacu väčšinu, volebnú prehru môžu pripísať iba nečestnej hre, zvyčajne v podaní „liberálnych elít“, ktoré údajne nejako umlčali väčšinu.

Antipopulisti by si mali uvedomiť, že väčšina v skutočnosti nepodporuje ultrapravicové populistické sily. Prvých pár týždňov pri moci novej labouristickej vlády tento pozitívny fakt len potvrdilo. Keďže dezinformácie podnietili rasistické násilie, krajina zažila najhoršie nepokoje za viac ako desať rokov. Aj keď si Farage dáva pozor, aby násilie priamo nepodporoval, dal najavo, že sťažnosti výtržníkov sú legitímne a zdieľa ich aj mlčiaca väčšina. Prieskumy však ukazujú, že protesty proti migrácii podporuje iba jeden z troch Britov, zatiaľ čo odpor voči nepokojom je drvivý.

Je pravda, že argument „Je nás viac!“ – slogan, ktorý používajú antipopulistickí demonštranti v Nemecku – nie je všemocný. Zatiaľ čo nárok krajnej pravice na monopol na normálnosť je falošný, pravdou je aj to, že krajne pravicové strany sa normalizujú, keďže čoraz viac stredopravých politikov kopíruje ich rétoriku alebo s nimi vstupuje do koalícií. Postoj zameraný na obranu demokracie je nevyhnutný, ale nie je postačujúci, pretože nedokáže čeliť tomuto trendu. Okrem neho treba ponúknuť aj pozitívnu víziu. Ako na to, nám toto leto ukázali francúzska ľavica i britskí labouristi.

Ľudí, ktorí agitujú za Harrisovú, sa budú voliči pýtať, čo skutočne ponúka, okrem toho, že je alternatívou k divnej dvojici Trump a Vance. Je to legitímna otázka, na ktorú musia mať antipopulisti dobrú odpoveď.

Project Syndicate