Tri križujúce sa linky a rozhlasový technik

Autor je režisér

Bol som v kine na filme Vlny, ale nechcem písať filmovú recenziu. Nie som recenzent. Je to o analógii s augustovou okupáciou roku 1968 a je to aj hold najdôležitejšiemu médiu tej doby, rozhlasu. Informoval, bol nositeľom étosu Pražskej jari a augustového vzdoru. Pracovali v ňom ľudia, ktorých hodnota sa ukázala práve počas toho úžasného nadýchnutia po rokoch tvrdého socializmu.

Starší, ktorí obdobie nádejí zažili, si v sebe odvíjali vlastný príbeh. Kino ani nedýchalo. Keď redaktori oslavujú abdikáciu prezidenta Antonína Novotného, spomenul som si, ako som tú informáciu počul v aute z rádia cestou na Bradlo. Jasali sme. Súbežne s filmom na plátne mi v hlave bežal môj súkromný film aj žart dejín. Po rokoch sedával v jednej hospode Antonín Novotný, bývalý generálny tajomník komunistickej strany, a pri pive sarkasticky vykladal – „jó, máte pravdu, ale za mně tady Rusáci nebyli“.

Hrdinom filmového príbehu je rozhlasový technik, ktorý z pochopiteľných dôvodov podpísal spoluprácu s ŠtB, ale v bode zlomu vie, kam patrí. V deň okupácie spustí záložné rozhlasové vysielanie. To nie je ospravedlňovanie zločinnej organizácie, len vykresľuje dobu. Človek sa – okrem antických bájí – hrdinom nerodí, stáva sa ním. Občas kuriózne.

Hrdina. Kto je to? Frajerské rumunské knieža, cãpitan aviator Constantin Cantacuzino, potomok byzantských cisárov, tenista, v tridsiatych rokoch vášnivý motocyklista ako plukovník Lawrence z Arábie, pilot, eso s viac ako šesťdesiatimi zostrelmi. Najprv zostreľoval sovietske lietadlá, potom americké, keď bombardovali rumunské ropné polia. Až potom prišla jeho hrdinská kapitola. Cantacuzino, už ako spojenecký pilot, zostrelil svoje posledné nepriateľské lietadlo, nemeckú stíhačku Bf 109 pri Zvolenskej Slatine, kde ho o pár minút zostrelil nemecký pilot Helmut Lipfert, letecké eso. Práve ten, ktorý ho na Ukrajine preškoľoval na stíhačku Messerschmitt. Bol Cantacuzino hrdinom? Bol, len to chvíľu trvalo. Aj zomrel po vojne ako zabudnutý hrdina v madridskej emigrácii.

Môže byť eštebák hrdinom? Môže, keď sa jedna linka pretne s druhou a tá s treťou, ako sa hovorí v jednej básni napísanej v jazyku ladino.
A mne beží, súbežne s filmovým príbehom, môj príbeh. Do pražského rádia na Vinohradoch s výťahom paternoster, ktoré malo už jednu slávnu kapitolu odboja roku 1945 za sebou, som chodil často. Mal som tam ako študent réžie praktické cvičenia. Bola normalizácia, ale ľudia z rádia rýchlo pochopili, ku komu patrím. Nikdy sa nikomu nepodarí vyhodiť všetkých slušných, gény odporu sú nezničiteľné.

Film nie je úspešný len preto, že je dobre napísaný, dobre vymyslený a natočený. Je o spoločnosti, ktorá verí, že po rokoch totality sa slobodne nadýchne, že dôjde k zmene – vtedy sa volala socializmus s ľudskou tvárou, dnes jednoducho demokracia. Preto spoločnosť obdivovateľov Moskvy, stvoriteľov normalizácie, vyvoláva analógie. Z histórie aj z filmového príbehu vieme, čo bude nasledovať, a pýtame sa, či aj my kráčame tam, kde sme už boli. Áno, kráčame. Dramatické postavy sa nemenia, len obsadenie.