Denník N

Ruský fantóm, jeho slovenskí špióni a ich poľský šéf

Proti vláde PiS už Poliaci viackrát vyšli do ulíc. Márne. Foto – Flickr
Proti vláde PiS už Poliaci viackrát vyšli do ulíc. Márne. Foto – Flickr

Spôsob, akým nová poľská garnitúra vymenila svojich ľudí v slovensko-poľskom kontrašpionážnom centre pri NATO, bol diplomatickou a politickou katastrofou. Lenže ako sa ukazuje v reportáži Tomáša Forróa, nič iné sa od novej poľskej vlády nedá čakať.

Do priestorov slovensko-poľského expertného centra NATO pre kontrašpionáž vtrhla pred Vianocami ozbrojená jednotka vojenskej polície. Na jej čele bol zmocnenec nového poľského ministra obrany. Udalosť potichu otriasla nielen slovenskými tajnými službami, ktoré mali v objekte svoje materiály a zariadenia, ale aj spojeneckými štátmi v rámci NATO.

Varšavu tých dní ovládla zvláštna, hustá atmosféra. Sú to časy, keď sa kľúčová štátna legislatíva prijíma v Sejme zásadne uprostred noci, keď prezidenta, vzdelaním právnika, žiada o dodržiavanie ústavy jeho vlastný doktorandský školiteľ a keď končia na ulici stovky prepustených úradníkov a novinárov verejnoprávnych médií.

Je to aj zaujímavá príležitosť: čistka novej poľskej vlády vyrobila v priebehu pár dní mnoho škrípajúcich zubov, beznádejného hnevu a zničených životopisov. Pred novinármi začínajú prehovárať vyhodení ľudia.

Práve jeden z nich mi počas rozhovoru len tak mimochodom spomína zvláštne obvinenie na adresu nového šéfa spoločného centra: používa vraj pseudonym, pod ktorým mal niekoľko rokov publikovať tajné informácie z archívov tajných služieb.

Doma si vyhľadám posledné texty na jeho blogu a v rôznych pravicových médiách. Po tomto večeri budú nasledovať týždne investigatívnej práce, množstvá stretnutí a napokon novinárska provokácia balansujúca na hranici etiky. Ale posolstvo prečítaných článkov naznačovalo čosi neuveriteľné: predvianočné udalosti v slovensko-poľskom centre neboli žiadnym krátkym nedorozumením, ale súčasťou temného prelínania politiky, tajných služieb a médií, ako i manipulácií verejnosti a špinavých epizód novodobých dejín Poľskej republiky.

Nástup

Nový poľský šéf centra Mariusz Marasek je kontroverznou postavou od prvého momentu. Do centra ho menuje 30. decembra poľský minister obrany bez súhlasu jeho slovenského náprotivku Martina Glváča, hoci ho k tomu zaväzuje bilaterálna technická zmluva o fungovaní centra.

Slováci dávajú od začiatku diskrétne, ale rázne najavo, že personálne zmeny bez konzultácie s nimi nie sú fér, no poľská vláda trvá na svojom. Minister Macierewicz má byť výnimočne opatrný a obklopuje sa len najbližším okruhom známych. Nový šéf centra je jeho blízkym priateľom desiatky rokov.

O kompetenciách Maraska na post riaditeľa kontrašpionážneho centra pritom v jeho životopise nenájdeme takmer nič. Učiteľ histórie, potom prorektor na súkromnej vysokej škole kdesi hlboko na poľskom vidieku. No v prvom rade – horlivý stúpenec Kaczynského strany PiS.

Podľa mojich kontaktov na poľskom ministerstve obrany má nulové skúsenosti s operatívnou činnosťou v službách. To je v spojení s jeho politickou nomináciou výnimočne zlá správa. Centrum malo byť špičkou v rámci celého NATO a ťažko si čo i len predstaviť, ako sa pred elitných špecialistov a účastníkov zahraničných bojových misií postaví aparátnik a učiteľ histórie, poverený ich riadením.

Projekt pritom môže mať pre obe krajiny veľký význam – v prvom rade získal v radoch spojencov skvelú reputáciu už pri vzniku vďaka založeniu na bilaterálnej báze s ďalšími ôsmimi partnerskými krajinami vrátane kľúčových spojencov ako USA a Nemecko.

Takýto rozšírený formát je výnimočný v rámci celej Aliancie. Po spustení budú hlavnými úlohami centra najmä medzinárodné expertné školenia v oblasti kontrašpionáže (jeho súčasťou je i skvele vybavené cvičisko Lešť na Slovensku), výmena spravodajských informácií a vytváranie dôležitých doktrín k meniacej sa bezpečnostnej situácii.
Ešte horšou správou by však bolo potvrdenie, že Marasek stojí za autorskou biografiou fiktívneho novinára a autora vystupujúceho pod pseudonymom Aleksander Ścios.

Poľský minister obrany Antoni Macierewicz. Foto – TASR
Poľský minister obrany Antoni Macierewicz. Foto – TASR

Jeho texty od pádu prvej Kaczynského vlády presadzujú najtvrdšiu ideovú líniu strany PiS, očierňujú jej politických protivníkov a šíria konšpiračné teórie a dezinformácie. Pomerne obskúrny Ściosov blog má pritom milióny návštev, sledujú ho desaťtisíce stúpencov a jeho texty sa objavujú vo vplyvných pravicových médiách a na cudzojazyčných portáloch.

Iba 16 dní pred menovaním Maraska do funkcie šéfa slovensko-poľského projektu: Aleksander Ścios na svojom blogu publikuje text Výsadok z vojenskej kontrašpionáže, v ktorom opisuje Slovensko ako trójskeho koňa Putinovho Ruska.

Ścios tvrdí, že Slovensko a Rusko realizujú nielen energetickú, ale aj „intenzívnu vojenskú spoluprácu“ (má o tom svedčiť modernizácia protiraketových systémov a vrtuľníkov). Projekt spoločného centra predstavuje ako potenciálnu hrozbu poľských národných záujmov, „… celkom novú štruktúru, svojskú exteritoriálnu službu vyňatú spod rozkazov predstaviteľov poľského štátu. (…) Má však celkom reálne kompetencie, pretože môže okrem iného organizovať školenia ozbrojených síl NATO (…) a koordinovať výmenu tajných kontrašpionážnych informácií.“

Dvadsať dní po menovaní Maraska: Ścios publikuje na blogu text Nudis Verbis 4 – Kapitál dezinformácie. Jeho leitmotívom je varovanie pred ďalším strategickým partnerom Expertného centra – Nemeckom. Ścios píše: „Podľa deklarovaných georealistov je kultivácia priateľských vzťahov s Nemeckom nevyhnutná, pretože vyjadruje prozápadné a proeurópske ašpirácie Poliakov (…) … tento politicky mylný názor (…) tvorí z nášho uhla pohľadu trvalé, historické okovy… Som presvedčený, že prinajmenšom niekoľko faktorov, napríklad smolenský atentát a vojna na Ukrajine, by malo viesť k zrevidovaniu tohto názoru a prijatiu tvrdej korektúry zahraničnej politiky.“

Publikácie Ściosa na jeho blogu a v rôznych pravicových médiách nenechávajú na pochybách: ak sú naozaj dielom štátneho úradníka spoločného strategického projektu, nový šéf slovensko-poľského centra je hrozbou pre jeho fungovanie aj pre slobodu mediálneho verejného priestoru.

Falošná identita nezávislého publicistu slúžiaca na šírenie straníckej propagandy nepríjemne pripomína pôsobenie agentov tajných služieb v médiách a prenikanie spravodajských hier do sféry občianskej spoločnosti.

Mariusz Marasek, nový šéf slovensko-poľského centra.
Mariusz Marasek, nový šéf slovensko-poľského centra.

Hľadanie

Prvé stopy a informácie: rýchlo sa ukázalo, že okrem mňa začali po menovaní Maraska hľadať informácie o skutočnej identite Ściosa aj poľskí novinári. Prekvapivo tvrdia, že o Ściosovej identite si Varšava šušká už tri roky.

Všetko sa začalo vo februári roku 2012, keď mal Ściosa demaskovať bloger používajúci prezývku francis.de, ktorý analyzoval Ściosove texty a spojil ich s podrobnosťami Maraskovho životopisu.

Jedným z nich bolo publikovanie informácií z prostredia takzvanej verifikačnej komisie, ktorá za prvej Kaczynského vlády v rokoch 2006 – 2007 fungovala pod vedením dnešného ministra Macierewicza. Komisia zložená z civilov mala za cieľ dôkladnú lustráciu vojenských tajných služieb, no hlavným výsledkom jej niekoľkomesačného pôsobenia bolo prakticky zničenie poľskej kontrarozviedky.

Podľa odborníkov sa tým bezpečnosť Poľska na niekoľko rokov obnažila na spravodajské útoky.

Čistka verifikačnej komisie mala už vtedy spôsobiť krútenie hláv v centrálach ostatných spojeneckých armád. Po rozpustení komisie prichádza na scénu Ścios a jeho texty, ktoré prezrádzajú znepokojujúco presné a selektívne informácie z tajných spisov, akými disponovala komisia.

V drvivej väčšine prípadov sú namierené voči protivníkom strany PiS a členom vtedy vládnucej Občianskej platformy Donalda Tuska.

Zrejme netreba dodávať, že jedným z členov verifikačnej komisie nebol nikto iný ako Mariusz Marasek. Bloger francis.de vyhrabal aj ďalšie súvislosti, medzi inými zmienku od šéfky miniatúrnej, ultrakonzervatívnej nadácie, že v nej pôsobí Ścios. Vo svojom životopise ju má uvedenú Mariusz Marasek. Akoby na začiatku ľudia z jeho blízkeho kruhu obe mená omylom voľne zamieňali.

Ďalšie týždne prebiehajú na analyzovaní dôkazov v snahe overiť – alebo falzifikovať – obvinenia o identite Ściosa.

Kontaktujem viacerých poľských blogerov tých čias, pretože zistenia francisa.de aj ďalšie stopy boli okamžite po publikovaní vymazané správcom portálu, inak vplyvným lobistom strany PiS.

Moja výzva prekvapivo aktivizuje samotných blogerov a po večeroch sledujem, ako sa na Twitteri diskrétne šíri moje hľadanie medzi úplne neznámymi ľuďmi, ktorí sa snažia pomôcť.

V sieti koluje na tému Ściosa množstvo klebiet, neoverených informácií a mýtov. Jeden po druhom ich overujeme.

V tom istom čase robíme s novinármi niekoľko chabých pokusov. Kolega Robert z investigatívy spravodajskej televízie TVN24 žiada ministerstvo o zverejnenie majetkového priznania Maraska. Ako štátny úradník by doň mal napísať aj príjmy z publikačnej činnosti. Treba aspoň skúsiť, hoci minister obrany môže Maraskovo priznanie kedykoľvek utajniť.

Ja sa zatiaľ rozhodnem finančne podporiť Ściosov blog. Cez tlačidlo platobnej brány PayPal na jeho stránke mu posielam päť zlotých. Som predsa jeho verný čitateľ a okrem toho sa možno aj čo-to dozviem o príjemcovi platby…

Je ním mladá študentka práva z vysokej školy považovanej za liaheň kádrov politickej strany PiS. Pochádza z mesta Płock, v ktorom Marasek štartoval v 90. rokoch vo voľbách do Sejmu z kandidátky malej katolíckej strany ministra Macierewicza.

Napokon získavam ešte jeden zaujímavý kontakt: človek pracujúci v novinách, v ktorých publikoval Ścios. Tvrdí, že faktúry za publikácie Aleksandra Ściosa sa v redakcii vystavujú na meno Mariusz Marasek.

Šéf poľskej vládnej strany Jaroslaw Kaczynski, v pozadí fotografia jeho brata Lecha, ktorý zahynul pri páde lietadla pri ruskom Smolensku v roku 2010. Práve od vládnej strany PiS sa šíria konšpiračné teórie, podľa ktorých bol pád lietadla atentátom. Foto – Tasr
Šéf poľskej vládnej strany Jaroslaw Kaczynski, v pozadí fotografia jeho brata Lecha, ktorý zahynul pri páde lietadla pri ruskom Smolensku v roku 2010. Práve od vládnej strany PiS sa šíria konšpiračné teórie, podľa ktorých bol pád lietadla atentátom. Foto – Tasr

Stretnutia

Začiatok februára: diskrétne stretnutia so štátnymi úradníkmi, ktorých poznám ešte z čias predošlej vlády. Niektorí pri čistkách novej administratívy stratili prácu, iní čakajú, čo sa stane. Ďalší sa potichu prispôsobili.

Kladiem im podobnú otázku: akú váhu treba pripisovať obsahu Ściosových publikácií? Niet pochýb, že autor je úzko spojený so skupinou okolo ministra Macierewicza. Niektoré texty doslova pôsobia ako tlačové správy vyjadrujúce jeho postoje.

Zdôvodňujú ministrove rozhodnutia, očierňujú jeho politických oponentov; Ściosovi sa občas dokonca podarí kritizovať členov strany PiS akoby z pozície jej radikálneho krídla. Macierewicza a jeho ľudí však nikdy.

V tom čase hľadám verejné vyjadrenia Mariusza Maraska a snažím sa ich spárovať s textami Ściosa. Výsledok je evidentný. Témy a postoje Maraska nachádzajú svoje vyjadrenie aj v textoch Alexandra Ściosa a sú vymedzené hranicami Macierewiczovho konšpiračného sveta: atentát na poľského prezidenta v Smolensku, nemecká hrozba, zradcovia a agenti v poľskej politike, komunistickí a ruskí agenti v európskych vládach.

Máme teda predpokladať, že slová Ściosa o Slovensku a Nemecku sú manifestom administratívy ministra obrany a vyhlásením nedôvery najbližším regionálnym partnerom?

„Mrzí ma to, ale som presvedčený, že je to tak.“ Môj známy pracoval v poľských silových rezortoch niekoľko rokov. Podľa jeho slov Macierewicz a jeho ľudia v osobnom kontakte s podriadenými ani príliš neukrývajú nedôveru voči niektorým spriateleným krajinám a za jediného skutočného partnera považujú USA.

Upozorňuje, že štvavé články proti Slovensku sa začali objavovať v provládnych poľských médiách už pred Ściosovým decembrovým textom.

Napríklad v polovici novembra zverejnil Nasz Dziennik – noviny ultrakatolíckeho mediálneho impéria blízkeho vláde – článok o spoločnom slovensko-poľskom kontrašpionážnom centre NATO.

Jeho podtitulok hovorí za všetko: „SKW [poľská vojenská kontrarozviedka, pozn. autora] vytvorila kontrašpionážne centrum s krajinou, ktorej tajné služby sú silno spenetrované Ruskom.“

Autor v ňom opisuje slovenské tajné služby ako presiaknuté bývalou štátnou bezpečnosťou, ruskými agentmi a atmosférou z čias Vladimíra Mečiara.

Môj kontakt sa obáva, že Macierewicz možno vôbec nechce so Slovákmi ďalej rozvíjať spoločné centrum, pretože nám nedôveruje. Môže to prebiehať tak, že formálne sa centrum spustí a začne fungovať, Poliaci ho však budú potichu sabotovať a celý projekt postupne odíde do stratena.

O niekoľko dní na rovnakú otázku prikyvuje na anonymnom stretnutí úradník rezortu obrany. Nedôvera poľských služieb voči Slovákom vraj nie je od čias Mečiara žiadnou novinkou. To je však v prípade tajných služieb bežnou praxou aj pri iných krajinách.

Namietam, že rýchle a efektívne vytvorenie centra svedčí o opaku. Slovensko-poľské vzťahy silových rezortov boli podľa všetkých zainteresovaných osôb nadštandardné. Čo sa teda stalo?

Úradník pri našom stretnutí neskrýva nervozitu. Radí mi však obrátiť sa na spojenecké vojská NATO. Tvrdí, že jeho vláda klame, že Aliancia sa k situácii okolo centra nevyjadruje a považuje to za záležitosť Poľska a Slovenska.

Spojenci mali byť krajne znepokojení už pred vtrhnutím do centra a reputácia Poľska je vraj teraz na bode mrazu. V posledných mesiacoch urobili toľko hlúpych a neprofesionálnych prešľapov, že to vyzerá takmer ako úmysel. Čí úmysel? „Radšej nechcem vedieť. Ale to, čo teraz robí naše ministerstvo obrany, slúži záujmom jedinej krajiny. A tá leží na východ od Poľska.“

Kontakt nehovoril do vetra. O niekoľko dní získavam prístup k ostrému emailu, ktorý ešte pred vtrhnutím do centra poslal vysoký úradník misie USA pri NATO Tony Wedge slovenskému ministrovi Glváčovi, a ktorý bol preposlaný takisto poľskej strane. Po jeho prečítaní znejú tvrdenia poľskej vlády o neutrálnom postoji NATO ako čistá lož.

V liste sa píše: „Ak sa bude poľská strana snažiť zmeniť existujúcu bilaterálnu dohodu medzi slovenským a poľským ministrom, bude to ďalší dôkaz, že Poľsko nerokovalo v dobrej viere, a malo by to katastrofálne následky pre sekciu NATO CI COE. Poľské orgány svojimi navrhovanými postupmi hovoria NATO a krajinám, že Poľsko nie je schopné spĺňať svoje sľuby.“

Zdá sa, že rovnaký osud sa majú mediálne tvrdenia poľskej strany z decembra a januára, že so Slovenskom dosiahli zhodu a šum okolo centra je len pokusom o politickú diskreditáciu.

Na moje otázky Glváčova hovorkyňa 22. januára lakonicky odpisuje, že slovenská strana aj ďalšie krajiny stále čakajú na prezentáciu vízie fungovania centra a že nominácie poľského personálu neboli so slovenskou stranou konzultované.

Poliakov nahneval alegorický voz s Kaczynským v podobe diktátora. Voz sa objavil na karnevale v nemeckom Düsseldorfe. Foto – TASR
Poliakov nahneval alegorický voz s Kaczynským v podobe diktátora. Voz sa objavil na karnevale v nemeckom Düsseldorfe.
Foto – TASR

Nadchádzanie

Prvý prelom: V prázdnej varšavskej kaviarni stretávam emeritného vysokého úradníka vojenskej kontrašpionáže. Len pred pár dňami ho administratíva jeho vlastnej krajiny zdiskreditovala spismi o spolupráci s poľským ŠtB.

Na meno Ściosa ticho prikývne a potvrdzuje, že sa ho krátky čas pokúšali rozpracovať, pretože jeho aktivity boli „znepokojujúce“.

Spomína lingvistické analýzy, podľa ktorých sa pod pseudonymom môžu ukrývať traja až štyria autori, ale osoba, ktorá texty rediguje alebo určuje ich finálnu podobu, je zrejme len jedna. Mariusz Marasek?

Muž buď po prvýkrát prezrádza skutočné prekvapenie, alebo je skvelým hercom. Nevie.

Niet však podľa neho pochýb, že publikácie Ściosa slúžia ako komunikačný kanál alebo, ak chceme, inštruktáž doktrín najužšej Macierewiczovej skupiny jeho stúpencom, ale aj protivníkom a konkurenčným frakciám v rámci strany PiS.

Navyše tvrdí, že publikované materiály z verifikačnej komisie boli tajné a autor by po odhalení čelil obvineniam z trestného činu prezradenia štátneho tajomstva.

O dva dni neskôr prechádzam upršanou Varšavou do areálu poľského Sejmu na stretnutie s bývalým ministrom obrany Tomaszom Siemoniakom.

To on spolu so slovenským ministrom Glváčom spustil celý projekt ECK, ktorý sa stal ich spoločnou srdcovou záležitosťou.

Teraz sa pýtam, čo sa v našich vzťahoch zmenilo a či je možné, že nová poľská vláda naozaj považuje Slovensko za problémového partnera. Siemoniak nevie a posiela ma za Macierewiczom. Podľa neho osobne sú však takéto názory o Slovensku krajne nespravodlivé a absurdné.

Opakujem otázku na identitu Aleksandra Ściosa. Siemoniak súhlasí, že treba zistiť, či ide naozaj o osobu, ktorá zastáva funkciu v centre, a priznáva, že je to znepokojujúce, ale toto je už problém dnešnej administratívy na ministerstve obrany.

Pán minister, ale Ścios píše od roku 2007 a zdá sa, že vynášal informácie zo služieb, ktoré kontrolovalo vaše ministerstvo! Siemoniak neskrýva iritáciu. Uisťuje ma, že sa začne celou záležitosťou zaoberať, a rýchlo vychádza z miestnosti. Keď ho o päť minút stretnem na chodbe Sejmu, prejde okolo mňa, akoby som bol vzduch.

Naše stretnutie však možno nebolo celkom zbytočné. Na druhý deň sa dozviem, že Siemoniak práve inicioval posedenie Komisie pre kontrolu nad tajnými službami poľského Sejmu, ktorá sa bude konať o dva týždne.

Konfrontácia

Posledná fáza: poľské ministerstvo obrany bombardujem žiadosťami o stretnutie s Maraskom. Tlačoví hovorcovia i sekretárky ministerstva mi opakujú, že je príliš zaneprázdnený a ozve sa, hneď ako bude môcť.

Nevzdávam sa. Som vyslovene otravný. Nachádzam jeho profil na Facebooku, píšem mu tam niekoľko správ so žiadosťou o krátky rozhovor o stave vecí v slovensko-poľskom centre a perspektívach ďalšieho vývoja. Dokonca mu posielam žiadosť o priateľstvo. Bezúspešne.

A potom sa stáva zázrak. Nevedno, či Marasek rezignoval po mojom stalkingu, alebo som len vystihol slabú chvíľku akejsi sekretárky. V teplé februárové ráno mi ženský hlas v slúchadle sucho nadiktuje jeho mobilné číslo. Vyrazí mi dych a takmer zabudnem poďakovať.

Telefonát s Maraskom je krátky a stručný. Najprv sa pýta na politickú orientáciu novín, pre ktoré píšem (odpovedám, že žiadna). K akému médiu by som ich teda prirovnal v Poľsku? (Neviem).

Moje odpovede ho evidentne neupokojili: vraj nemá čas a aj tak mi nesmie prezradiť žiadne informácie. Odpovedám, že stačí niekoľko všeobecných formulácií, aby bola verejná mienka na Slovensku spokojná. Váhavo súhlasí a položí telefón.

Teraz ma čaká to najťažšie. Čo povedať Maraskovi, aby som od neho získal akékoľvek informácie o Ściosovi? Šancu budem mať len jednu a takmer naisto je vopred prehratá.

Je to však jediná nádej: Maraska priamo konfrontovať a dúfať, že čokoľvek zistím skôr, ako so mnou vyrazí dvere. A potom ešte raz prechádzam Ściosove články… a komentáre k nim.

Uvedomím si detail, ktorý ma zaujal už skôr. Ścios je neúnavný diskutér, ktorý tvrdo odpovedá na každú kritiku čitateľov. Pri pochvalách a pozitívnych príspevkoch však občas stráca súdnosť a dáva sa strhnúť nekritickým tónom svojich obdivovateľov.

V hlave sa mi mihne myšlienka, že čo ak netreba skúšať frontálny útok, ale čosi iné. Možno…

V podvečer prichádzam do malej kaviarne. Je neďaleko miesta, kde na konci decembra vtrhli do centra kontrašpionáže ľudia poľského ministra obrany.

Vzadu v rohu sedí upravený šesťdesiatnik v obleku; keď kráčam k nemu, prejdem okolo ulízaného mladého muža s laptopom a ironickým úškrnom na tvári. Sedí niekoľko stolíkov od nás. Vyťahujem notes; mladý muž sa trošku odsunie od notebooku a jeho webkamera teraz mieri priamo na mňa. Marasek oproti mne sa nepokojne zahniezdi.

Dekonšpirácia

Môj spoločník sa zdá byť napätý. Na úvod sa dozvedám, že po nedávnom stretnutí Glváča a nového poľského ministra obrany Macierewicza sa podarilo dosiahnuť dôležitú dohodu: obe strany súhlasili zmeniť technickú zmluvu o fungovaní centra tak, že už nebudú jeho osadenstvo vyberať spolu, ale každá krajina si vyberie vlastný tím bez vetovania druhou stranou.

Znamená to, že Maraska by nemohol odvolať nikto okrem jeho blízkeho priateľa Macierewicza.

Marasek pokračuje očierňovaním svojho predchodcu, bývalého šéfa plukovníka Duszu a vyhodeného šéfa vojenskej kontrarozviedky. Chvíľu ho nechám hovoriť a vtedy naňho vybalím svoj najťažší arzenál.

Pozriem mu do očí, vzdychnem a priznávam, prečo som sem prišiel naozaj. Lebo moja dnešná identita určená pre Maraska, to je fanatický antiruský novinár, ktorý takisto nemá pochybnosti, že slovenská vláda a jej tajné služby sú preniknuté ruskými špiónmi.

Rozprávam ako modelový čitateľ Aleksandra Ściosa, alebo ešte lepšie, ako on sám. Mužovi oproti tvrdím, že som odjakživa fanúšikom jeho textov. Že všetko, čo napísal o Slovensku a Nemecku, o paktovaní našej vlády s ruskými zbraňami a plynom, je stelesnením mojich vlastných názorov a obáv.

Marasek je zo mňa v šoku. Čakal neľútostného protivníka, ktorý bude klásť nepríjemné otázky o poľských problémoch, a tu – sedí pred ním ktosi, kto má nielen rovnaké názory ako on sám, ale dokonca ešte radikálnejšie. Ktorý ho nekritizuje za porušovanie dohôd so svojou vlasťou, ale za príliš mäkký postup voči nej. A ja tlačím ešte viac.

Hádžem na stôl články Aleksandra Ściosa. Pýtam sa, či už neverí tomu, čo kedysi písal o mojej krajine paktujúcej s Ruskom. Či teraz, keď dostal teplé miesto v spoločnom projekte, zrazu zmenil názor a Slovákov už berie ako overených spojencov.

Nepýtam sa Mariusza Maraska, či je Aleksandrom Ściosom. Ja sa s ním rozprávam, akoby bol Aleksandrom Ściosom. Na pasáže a myšlienky zo Ściosových textov sa pýtam svojho spoločníka, akoby boli jeho vlastné. A Marasek reaguje.

Teraz už niet pochýb: človek, ktorý sedí oproti mne, sa správa ako autor textov Aleksandra Ściosa. Keď ho za ne chválim, takmer sa pýri; keď niektoré pasáže náročky nesprávne interpretujem, Marasek mi bez mihnutia oka vysvetľuje správny zmysel a uvádza veci na pravú mieru: „Tu som napísal toto a toto, a tu ste prehliadli, že išlo len o hyperbolu…“

Naivne prikyvujem; od Slovenska prechádzame k Nemecku a potom ďalej, ku všetkým tým stereotypom, polopravdám a výmyslom, z ktorých sa zdá byť utkaná konšpiračná sieť myšlienkového sveta veliteľa poľských ozbrojených síl a jeho blízkeho priateľa sediaceho teraz predo mnou.

Potom urobím chybu. Začnem tlačiť ešte viac.

Pýtam sa, prečo Marasek nepíše texty pod svojím menom. Vysvetľuje, že teraz je verejná osoba a nesmie sa vyjadrovať k témam, ktoré by mohli napríklad Nemci považovať za neprijateľné.

Oponujem, že predsa nemá problém písať ako Aleksander Ścios. Marasek sa viditeľne zháči. Nikdy vraj netvrdil, že je Aleksander Ścios, a on sám to nikdy nevyvráti ani nepotvrdí. Nakoniec však nevydrží a s ironickým úsmevom mi oznámi, že napriek všetkému sa v podstate môže podpísať pod mnohými vyjadreniami tohto autora.

S porozumením prikyvujem: nech teda identita Aleksandra Ściosa zostane naveky tajomstvom.

Marasek sa pomaly zdvíha na odchod. Opakuje, že príprava centra je na dobrej ceste – všetko pôjde podľa plánu, ministri onedlho vydajú spoločné vyhlásenie, jeho ľudia napravia chyby a klamstvá bývalých šéfov centra a všetko bude konečne fungovať, ako má. Rozchádzame sa takmer ako starí známi: večer si ešte cez Facebook vymeníme zdvorilostné poklony a názory na politické hrozby strednej Európy.

Záverečná poznámka: pred publikovaním tohto textu som poskytol všetky informácie o kauze predstaviteľom slovenského ministerstva obrany a požiadal ich o vyjadrenie. Ministerstvo nikdy neodpovedalo a moje žiadosti odignorovalo.

Osoby a fakty

ECK

Slovensko-poľské Expertné centrum pre kontrašpionáž je 24. projektom tohto typu v rámci Aliancie. Slovensko a Poľsko ho založili 29. septembra 2015 v Norfolku a pridali sa k nemu ôsmi partneri, ktorí avizovali svoj vstup po spustení centra (medzi inými Nemecko, USA, Veľká Británia, Francúzsko, Česko). Centrálou projektu má byť poľský Krakov a druhým sídlom cvičisko v slovenskej Lešti. Dočasné sídlo je vo Varšave.

Antoni Macierewicz (1948)

Poľský minister obrany v prvej i druhej vláde strany Právo a spravodlivosť Jaroslawa Kaczynského. V médiách presadzuje politiku tvrdej ruky voči Rusku, je známy ako stúpenec rôznych konšpiračných teórií o ruských a komunistických agentoch v európskych vládach, medzi prvými sformuloval tvrdenia o atentáte na poľského prezidenta v Smolensku v roku 2010. Minulý týždeň na tlačovej konferencii vyjadril podozrenie, že na území Poľska sa na poľských občanoch testujú tajné elektromagnetické zbrane.

Tomasz Siemoniak (1967)

Bývalý poľský minister obrany od roku 2011 do roku 2015 vo vláde premiéra Donalda Tuska. Spolu so slovenským ministrom Glváčom založil Expertné centrum pre kontrašpionáž, inicioval vzájomnú spoluprácu našich obranných priemyslov (napríklad projekt obrnených transportérov Rosomak, do ktorých malo Slovensko dodávať strelecké veže).

SKW

(Służba Kontrwywiadu Wojskowego) – poľská vojenská kontrašpionáž, náprotivok slovenskej Vojenskej kontrarozviedky. Vznikla 1. októbra 2006, jeden deň po rozpustení podobne zameranej armádnej agentúry WSI, ktorú minister Macierewicz označil za útočisko komunistických agentov a ruských špiónov. SKW má dnes na starosti tvorenie ECK a následne jeho riadenie.

Teraz najčítanejšie