Denník N

Tomáš Forró o Poľsku: Akoby sem prišiel Mečiar s celou bandou s Lexom na čele

Tomáš Forró – prekladateľ a publicista žijúci vo Varšave. Foto – archív T. F.
Tomáš Forró – prekladateľ a publicista žijúci vo Varšave. Foto – archív T. F.

TOMÁŠ FORRÓ hovorí, že Poľsko si možno nedokáže pomôcť samo, a dúfa, že zasiahnu USA, Únia i NATO.

Pre autora reportáže o pozadí operácie, v ktorej Poľsko bleskovo vymenilo svojich ľudí v slovensko-poľskom kontrašpionážnom centre pri NATO, sa novinárčina stala druhým povolaním a Poľsko druhým domovom.

V posledných mesiacoch ste napísali reportáže z Belize o mafiánovi Mellovi, z južnej Ameriky o prevádzačstve ľudí do USA, z Kambodže o dôsledkoch Pol Potovej diktatúry. Samé ťažké témy, tvrdá novinárska robota. Ale novinárom nie ste. Čím ste?

Pracujem ako prekladateľ aj novinár, obe identity sú mojou súčasťou už dlhé roky. Neviem, čím som. Asi nejaký hybrid. Dnes sa rozdiely medzi žánrami a profesiami často stierajú a mne to dáva obrovskú flexibilitu – vyberám si témy úplne samostatne, sám ich aj realizujem a popri tom pracujem trebárs na technických IT projektoch so svojím tímom ľudí rozsiatym po celej Európe. Výsledkom je vysoká mobilita – plnohodnotne pracujem kdekoľvek na svete, stačí, ak mám prístup na internet, čo je dnes už trebárs aj v džungli kdesi v Bangladéši.

Ako to máte zariadené, že vám práca umožňuje investovať toľko času, energie a medziľudského kontaktu do novinárskeho koníčka?

Je to pomerne jednoduché – okrem toho už nemám prakticky žiadny voľný čas (smiech). A písanie nepovažujem za koníček, je to moja práca, rovnako ako prekladanie. Možno to nerobím v kancelárii tak ako vy a denný program mi funguje trochu iným spôsobom, ale nie je to pre mňa žiadne hobby.

Aký typ prekladateľstva robíte?

Pracujeme najmä na IT lokalizáciách. Inými slovami, keď používate napríklad svoj iPhone alebo laptop v slovenčine, možno sa pozeráte práve na moju prácu.

Témy, ktoré si vyberáte na písanie, sú niekedy až fyzicky nebezpečné. Ako nebezpečenstvo prežívate?

Na začiatku na to kašlem, potom, keď už je zle, je mi z toho dosť blbo. To sa nedá tak dobre robiť, stále rozmýšľať, čo bude, ak…Vždy sa snažím hodnotiť riziko, ale nakoniec to aj tak často vypáli úplne inak.

Ale dá sa s tým počítať vopred. Ako si vyberáte témy, ktorým sa budete venovať?

Mám okruhy tém a regióny, ktorým rozumiem, ako Latinská Amerika alebo južná Ázia a, samozrejme, Poľsko. Najmä v treťom svete sa nedá na nejakej ťažkej téme pracovať tak ako v Európe, že tam len napochodujete a urobíte si svoje. To je nanajvýš na text pre aktuality, ktorý si prečítate všade. Ale keď mám kontakty povedzme v Guatemale, je oveľa ľahšie dostať sa cez ne k ľuďom v susednom Hondurase, aby mi pomohli. Keď som pracoval na texte o prevádzačoch ľudí, strach miestnych bolo doslova fyzicky cítiť. Začať sa tam len tak vypytovať na situáciu si koleduje o problémy nielen pre nich, ale aj pre vás. Preto som k nim musel prenikať postupne, cez známych svojich známych, a takto to začalo fungovať.

Považujete aj tému slovensko-poľského kontrašpionážneho centra za nebezpečnú?

Myslím, že áno. Možno nie fyzicky, ale nerobím si žiadne ilúzie, že to nechajú len tak.

Čoho sa obávate?

Stačí sa pozrieť, čo sa v Poľsku deje posledné týždne. Wałęsa otvorene podporil opozíciu a vytiahli naňho, že spolupracoval s ŠtB. Podobný osud stihol potichu desiatky iných, menej známych ľudí. Bývalý šéf toho centra, plukovník Dusza, bol, myslím, obvinený z prezradenia štátneho tajomstva a v médiách ho ľudia z ministerstva prezentovali ako ruského špióna. Keď som sa ich potom pýtal, či naozaj považujú svojho dlhoročného operačného špecialistu za zradcu, zrazu chceli rýchlo zmeniť tému. Poľská vláda dnes používa ako bežný nástroj riešenia problémov kombináciu mediálnych dezinformácií, očierňovania a navyše ovládla silové zložky aj prokuratúru, takže demokratický podiel moci na tri piliere sa u nášho suseda stal čistou ilúziou. Politika sa dnes v Poľsku robí metódami tajných služieb. Takže som dosť zvedavý, aká bude ich reakcia, toto je ich slabé miesto.

Vaša reportáž z Poľska vzbudzuje podozrenie, že nová poľská vláda môže mať k Rusku oveľa hlbší vzťah, než by sa zdalo z jej veľkohubej protiruskej rétoriky. Myslíte si, že to tak je?

Znie to tak absurdne a nebezpečne, že na čosi podobné si netrúfam ani myslieť. Veľmi ma však znepokojuje, keď tieto obvinenia opakujú nielen zahraniční diplomati, ale aj samotní zamestnanci poľských ministerstiev a silových rezortov. Mnohí sú z toho šokovaní a dochádzajú im racionálne dôvody, prečo ich vlastní šéfovia robia všetko pre to, aby ohrozovali bezpečnosť štátu. Minister Macierewicz hovorí na tlačovke o USA ako kľúčovom bezpečnostnom partnerovi, vzápätí spochybní projekt protivzdušnej obrany s raketami Patriot, ktorý majú implementovať. Ten istý scenár prebehol pri tendri na francúzske helikoptéry Caracal a rovnako to môže dopadnúť so slovensko-poľskou spoluprácou. Tá dilema ľudí pracujúcich v bezpečnostných zložkách znie nasledovne: Je to šialenstvo, alebo už zámer? Tá druhá možnosť naráža na vašu otázku. Ale najdôležitejšia otázka je, kto má z tohto celého najväčší osoh.

Kto vám vychádza, že má najväčší osoh?

Určite nie Poľsko, jeho najbližší spojenci, náš región ani krajiny západnej demokracie. Takže sú len dve alternatívy. Alebo táto vláda radikálne podriadila zahranično-bezpečnostné záujmy vnútornej politike a krátkozrakým cieľom, takže je pripravená ohroziť každé strategické spojenectvo, len aby mohla svojim voličom povedzme ukázať, aký je teraz Poľsko samostatný a rovnocenný partner Nemecka a celého sveta. Alebo je tu tá druhá možnosť, ale o tom je v tomto štádiu nevhodné mudrovať, aby sme neupadali do rovnako absurdných sprisahaneckých teórií, aké dnes čítame v poľských vládnych médiách.

Nemôže to byť len nejaká šialenosť jedného horlivého človeka – ministra obrany? Alebo to považujete za posadnutosť, ktorá je vlastná celej PiS?

Áno, môže, to je v podstate tá prvá alternatíva. Ale ak je to tak, niečo tam nie je v poriadku. Silové rezorty naozaj nie sú miestom pre posadnutých ľudí. A každá vláda musí mať mechanizmy na to, ako ich odstaviť. V Poľsku to dnes, zdá sa, funguje presne naopak.

Z vašich textov o centre NATO vyplynula aj ďalšia – vzhľadom na kontext zahraničnopolitickej rétoriky minulej Ficovej vlády – prekvapivá téza, že Slovensko je relatívne príkladným, profesionálnym, aktívnym a vôbec – platným partnerom v NATO. Nadobudli ste ten dojem počas prípravy textov?

Áno, to bolo pre mňa jedno z prekvapivých zistení ešte z čias hlbokej ukrajinskej krízy, keď mal Fico v médiách otvorene proruské postoje. V bruselskej centrále NATO som sa snažil zistiť, čo si o Slovensku ako partnerovi myslia vysokí úradníci Aliancie. Ukázalo sa, že mediálne vyhlásenia ľudí ako Fico a Blaha a reálne kroky Slovenska ako partnera Aliancie, to sú dve úplne odlišné veci. Moji respondenti, medzi inými jeden zástupca generálneho sekretára NATO, pri súkromných rozhovoroch neukrývali iritáciu Ficovou dvojitou hrou a nepáčili sa im príliš nízke výdavky na armádu, ale o tom, že sme hodnoverní a vzoroví partneri, nemal nikto pochybnosti. O to viac ma prekvapili útoky toho fiktívneho poľského blogera a provládnych médií na Slovensko, ktoré buď prezrádzali úplnú nevedomosť o tejto komplexnosti slovenskej zahraničnej politiky, alebo zámerné dezinformácie. Presne tieto úvahy, kto to robí a prečo, boli aj spúšťacím mechanizmom celej mojej reportáže.

Ako si vysvetľujete takmer nulovú komunikáciu k téme centra zo strany slovenského ministerstva obrany?

Myslím, že tam je niekoľko dôvodov. V prvom rade, slovenské ministerstvo má slabú úroveň komunikácie s médiami. V čase, keď tlačový odbor a twitterový účet poľského ministerstva zaplavoval novinárov klamstvami o centre a spolupráci so Slovenskom, naša strana nemá twitterový účet ani len založený a nevie bleskovo reagovať. Slovensko sa však najmä snažilo riešiť ten problém profesionálne, komunikáciou priamo s partnermi, a nie cez médiá. Zdá sa mi, že naďalej chcú, aby sa dalo nejako s Poliakmi dohodnúť, keď už na všetko sadne prach, a dalo sa pokračovať v spolupráci v takej či inej forme. Otázka je, ako ďaleko budú ochotní zájsť v ústupkoch. A posledným dôvodom sú asi slovenské voľby. Inak ako strachom z akejsi kompromitácie si totiž neviem predstaviť, že minister Glváč ma odignoruje, akoby som bol vzduch, v momente, keď som mu chcel odovzdať informácie a dôkazy, ktoré môžu byť dôležité pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

Teraz bude ministrom obrany vojak zo SNS. Ako to vnímate?

Veľmi dobre ho nepoznám, ale dúfam, že nepríde k žiadnym zmenám v našich bezpečnostných prioritách.

Väčšina informácií, o ktoré sa opiera vaša reportáž, pochádza z viac či menej anonymných zdrojov. Ako ste dosiahli, že sa s vami stretli povedzme ľudia z poľského ministerstva zahraničia alebo bývalí špióni?

Poliakom, ktorí pracujú v týchto rezortoch, nie je všetko jedno. Oni videli ako prví, že niečo nie je v poriadku, a dobre chápu, že zvnútra a potichu veľa nedosiahnu – akýkoľvek náznak nesúhlasu môže znamenať koniec ich kariéry. Preto sa už uchyľujú aj k novinárom. Časť z nich však poznám ešte z predošlých rokov a je tu vzájomná dôvera. Aj keď je smutné vidieť, ako sa dnes boja so mnou hovoriť a na ulici sa obzerajú, či nás niekto nefotí. A pokiaľ ide o ľudí z agentúr – čistka, aká sa udiala v poľských službách, nimi natoľko otriasla, že rozhovor s novinárom je to najmenej, čo môžete čakať od bezdôvodne zničených ľudí zatlačených do kúta.

Pátranie po identite „blogera“ vám išlo aspoň tak dobre ako poľským novinárom. Vy ste tam sám, oni majú celé redakcie. Mohli by ste byť úspešným novinárom aj úspešným agentom. Neláka vás tá pátracia práca natoľko, že by ste sa venovali len tomu?

Myslím, že som mal obrovskú výhodu práve preto, že nie som poľský novinár, ale slovenský. Politická polarizácia je v Poľsku oveľa hlbšia ako u nás a ide, samozrejme, aj cez médiá. Myslím, že Marasek by sa so mnou v živote nestretol, keby som bol povedzme z Wyborczej. To, že som cudzinec, mi dávalo istú neutralitu… hoci asi už len do vydania tohto článku.

V Poľsku žijete už pár rokov. Ako sa zmenil váš pocit z tej krajiny po tom, čo sa vlády chopila PiS?

Poľsko je môj druhý domov. Považoval som ho za lídra nášho regiónu a používal som ho ako príklad pre nás. Až do týchto volieb. Cítim sa, akoby sa tam zrazu presťahoval Mečiar so svojou bandou a Ivanom Lexom na čele. Ale treba ísť ďalej a city dať nabok: ak u svojich vždy priateľských susedov zrazu počúvate v noci plač a krik a diskrétny dohovor nič nedá, treba s tým niečo robiť. Poľskí policajti pri domácom násilí zakladajú mužovi takzvanú modrú kartu ako potenciálnemu násilníkovi. Možno nikto nedokázal, že si mláti ženu a zneužíva dcéry, ale treba ho mať na oku. Myslím, že poľskej vláde dnes treba založiť takúto kartu potenciálneho násilníka a nenechať, nech to „zostane v rodine“. V tej krajine sa deje niečo zlé a jej slobodné médiá, verejná mienka a demokratické inštitúcie si s tým možno neporadia samy. Na rade je V4, Európska únia, NATO a najmä USA, ktoré majú u nich najväčšiu váhu. Inak môže byť o pár rokov oproti Poľsku ešte aj Maďarsko slabým odvarom. Cesta k autoritárnemu režimu tam prebieha príliš rýchlo a brutálne.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie