Riaditeľka múzea školstva: V jednej škole sme našli sklápacie lavice z 50. rokov, v ktorých sa deti stále učili

V 18. storočí sa školský rok začínal 1. novembra a končil začiatkom apríla a deti mali voľný deň počas týždňa vo štvrtok. Až v roku 1945 sa zaviedla 45-minútová hodina, za prvej Československej republiky si ešte učiteľ zvonil zvoncom na začiatok aj koniec hodiny sám.

Múzeum školstva a pedagogiky sa nanovo otvorilo v zrekonštruovaných priestoroch v bratislavskej Devínskej Novej Vsi, v priestoroch bývalej školy postavenej v roku 1926. Riaditeľka Martina Kočí opisuje, ako sa vyvíjala história slovenského školstva, alebo aj to, ako hľadajú historické školské predmety do svojich zbierok.

„Keď sme chodili do škôl hľadať predmety do múzea, učitelia nám hovorili: To vám nemôžeme dať, to ešte stále používame. Z čoho budeme učiť, keď vám to dáme?“ hovorí riaditeľka.

Čo je to za budovu, v ktorej sa múzeum nachádza? Čo to bolo za školu, kedy sa tu učilo?

Je to pôvodná školská budova z roku 1926, o dva roky teda bude mať sto rokov. Bola vybudovaná vyslovene na školské účely a v danom období bola veľmi moderná. Mala napríklad železobetónový strop, ktorý sme pri rekonštrukcii v jednej miestnosti nechali priznaný. Bolo to vtedy veľmi progresívne, železobetón nebol v tom čase v školskej architektúre bežne používaný. Škola mala takisto od začiatku splachovacie záchody, hore na streche je doteraz vodojem, ktorý na to slúžil.

Ako ste sa k nej dostali? 

Múzeum v podstate od svojho vzniku sídlilo v provizóriu. Niekoľkokrát sa sťahovalo a priestory boli vždy iba dočasné. Pracovníci múzea sa snažili nájsť stále a reprezentatívne sídlo; to sa, žiaľ, nedarilo. K tejto budove sme sa dostali celkom náhodou. Oslovili nás filmári a režisér Juraj Nvota, ktorý natáčal film Rukojemník. Ten sa natáčal priamo v týchto priestoroch starej školy, vo filme je vidieť pôvodný stav budovy. My sme im zapožičiavali ako múzeum vybavenie školskej triedy, a tak sme sa o týchto priestoroch dozvedeli.

Začal sa kolotoč rokovaní a zapadlo do seba niekoľko šťastných okolností. Starostovi Devínskej Novej Vsi sa nápad veľmi páčil a podporoval nás. Ministrom školstva bol vtedy Juraj Draxler, ktorý nám odobril peniaze na rekonštrukciu. No a súhlasil s tým aj riaditeľ Centra vedecko-technických informácií, pod ktoré patríme. V roku 2016 sme podpísali zmluvu, prebiehala rekonštrukcia a sťahovali sme sa sem na konci roka 2019. Expozíciu pre verejnosť sme otvorili tento rok v apríli.

Pôvodne to bola škola z prvej republiky, no priestory sa používali až do roku 2005, čiže na konci to tu už vyzeralo ako klasická škola. Ako vyzerala škola, ktorá tu sídlila za prvej republiky?

Snažili sme sa čo najviac zachovať pôvodnú dispozíciu budovy. Dole boli dve triedy, riaditeľňa a zborovňa, takisto v oddelenej časti bol byt pre školníka. Ten sme pri rekonštrukcii prepojili s hlavnou budovou. V samostatnom domčeku – prilepenom k hlavnej budove – bol byt riaditeľa školy. Na hornom poschodí boli štyri veľké triedy a dva kabinety. Budova nesie typické znaky školskej architektúry – priestranné triedy, veľké okná, veľa svetla. Nebola tu telocvičňa, a to počas celého fungovania budovy ako školy. Na to si spomínali mnohí návštevníci z Devínskej, ktorí sem kedysi do školy chodili. Telesnú mali na chodbe – vytiahli si kozu a skákali cez ňu. Cez leto cvičili na školskom dvore.

Zachovalo sa pôvodné vybavenie? 

Žiaľ nie. Na povale je torzo starej tabule s počítadlom, ale je to naozaj iba torzo. Keď sme preberali budovu, boli tu už tie klasické socialistické tabule, nie historické. Pôvodné školské lavice ani pomôcky nemáme. Keď začali v Devínskej vznikať ďalšie školy, zariadenie sa zrejme presúvalo. Takto sa zachovala kronika, ktorá je však v majetku neďalekej školy na Ulici Ivana Bukovčana. Máme aj zopár fotografií, ktoré nám priniesli miestni obyvatelia – našli fotky mamy či dedka, ktorí sem chodili do školy. O dva roky bude mať škola výročie, tak chystáme výzvu, aby nám priniesli predmety súvisiace s touto školou.

Ako vyzerali triedy?

Klasicky, lavice v niekoľkých radoch a pred nimi katedra, to sa príliš nezmenilo. Za prvej republiky boli typické celodrevené lavice, ktoré mali spojené stôl a lavicu v jednom celku. Katedra bývala na vyvýšenom pódiu. Tabuľa bola v ľudových školách zväčša na trojnožke. Existovali však už aj posuvné tabule zavesené na stene. Používali sa najmä vo vyšších stupňoch škôl. Školský radca, príručka pre učiteľov a správcov škôl z roku 1929, ktorú má múzeum vo svojich zbierkach, uvádza, ako má vyzerať „vzorné zariadenie učebnej siene“. Okrem nábytku a tabule tu mali byť dobre hrejúce kachle, kôš na odpadky, pľuvadlá, stojan na mapy a obrazy. Nesmel chýbať kríž, obraz prezidenta, štátne znaky, ako aj obe štátne hymny. V triede bývala aj skriňa na pomôcky. Aj keď platilo, že chudobnejšie dedinské školy mali menej pomôcok, tie mestské viac.

Dnešné triedy, najmä pre menšie deti, sú farebné, ozdobené, na stenách visia detské výtvory či pomôcky. Oproti tomu vyzerali triedy predtým celkom chudobne, z detského pohľadu nudne. 

Ťažko povedať. Za prvej republiky najmä na dedinách stále bojovali s dochádzkou. Povinná dochádzka bola zavedená od Márie Terézie, ale v realite s tým veľmi dlho bojovali. Deti boli využívané na prácu na poli, najmä na jeseň. Hoci domáce práce nemali byť dôvodom na zameškávanie školskej dochádzky, v praxi boli takéto absencie akceptované a ospravedlňované. V zbierkach máme zachované takéto písomné ospravedlnenie kvôli prácam na poli či výkazy o zameškaných hodinách. Bezdôvodné nedodržiavanie školskej dochádzky sa však prísne sankcionovalo – na povinnom základnom stupni až trestným stíhaním rodičov. Štát bojoval s tým, aby zvýšil gramotnosť a dostal čo najviac detí do škôl.

Vyvíjalo sa v čase to, ako triedy vyzerali? Alebo ich v zásade máme v rovnakom usporiadaní až doteraz? 

Triedy sa príliš nemenili, až na pár experimentov. Za prvej republiky boli najmä na dedinách triedy v rôznych  budovách, ktoré boli voľné. Často to boli malé, tmavé, vlhké triedy. V tom čase sa však začalo s výraznejšou výstavbou nových škôl, keďže za Rakúska-Uhorska sa stavali skôr veľké mileniálne stredné školy – okázalé veľké budovy. Menšie ľudové dedinské školy sa však začali stavať až neskôr. No aj vtedy ešte chýbali peniaze a výstavba postupovala pomaly. Robila som výskum v Detve, kde sú záznamy o tom, kde od schválenia projektu trvalo tri roky, kým sa začala výstavba, a ďalšie tri roky, kým sa to dokončilo.

Veľa školských budov, ktoré poznáme, však máme zo socializmu. 

V tom čase prišla typizácia školskej architektúry. Navrhovali sa typové školy, ktoré umožňovali rýchlu a opakovanú výstavbu. Príkladom je napríklad škola bratislavského typu, ktorú navrhol architekt Vladimír Dedeček, a realizovala sa v lokalitách po celom Slovensku.

Ako vyzerala? 

Bola zložená z niekoľkých samostatných pavilónov – pavilón telocvične, pavilón jedálne a administratívy, potom odborných učební a klasických tried. Typizácia mala zlacnieť výstavbu škôl a umožniť robiť ju masovo. V 70. rokoch sa začali budovať spádové školy – už neboli školy v každej malej dedine, ktoré boli zvyčajne staré a nevyhovujúce, ale deti z okolia chodili do jednej veľkej spádovej školy.

Triedy sa nemenili, stále odrážali frontálne vyučovanie. Lavice v dvoch či troch radoch, pred nimi katedra a tabuľa. Počas výskumov sme sa nestretli, aby niekedy na našom území boli lavice po jednom, skôr po dvoch. V dávnejších obdobiach boli lavice ešte väčšie, kde sedeli tri či štyri deti.

Spomenuli ste, že v histórii bolo pri školských budovách a triedach aj pár experimentov. Aké to napríklad boli? 

Je škola v Bratislave na Mierovej, ktorú navrhol architekt Marián Marcinka na prelome 50. a 60. rokov, kde sa hral s dopadom svetla v triedach či s farebnosťou interiérov. Navrhol aj špeciálny dizajn lavíc. Boli to lavice pre jedného žiaka a boli variabilné – dali sa usporiadať nielen za sebou, ale aj do kruhu alebo do väčších celkov a umožnili rôzne formy vyučovania. Fotky zo školy dokumentujú, že ich učitelia využívali aj frontálne, aj do kruhu či rôzne inak napríklad na výtvarnej výchove.

Za posledných sto rokov sa toľko vecí zmenilo, no rozostavenie bežnej školskej triedy ostalo v zásade rovnaké. Ako to vnímate? 

Je otázka, prečo je to tak. Či ide o osvedčený model alebo konzervativizmus. V čase sa skôr menili pomôcky, ktoré učitelia používali. Najprv učiteľ nemal nič – iba rozprával a žiaci počúvali. Za prvej republiky pomôcky pribúdali, ale záviselo od školy, či si ich mohla dovoliť. Existujú rôzne návody pre učiteľov, ako si svojpomocne vyrobiť pomôcky, mnohí si aj sami vyrábali preparáty zvierat. V povojnovom období sa začali pomôcky vyrábať hromadnejšie, vznikli firmy ako Comenium či Učebné pomôcky Banská Bystrica. Zdá sa nám, že teraz existuje akoby diera v pomôckach – buď majú školy už moderné interaktívne tabule, na ktorých robia všetko, alebo ešte staré pomôcky zo socializmu.

Ako to myslíte? 

Keď sme chodili do škôl hľadať predmety do múzea, učitelia nám hovorili: To vám nemôžeme dať, to ešte stále používame. Z čoho budeme učiť, keď vám to dáme? Nemali to čím nahradiť, pretože podobné pomôcky sa už kúpiť nedajú.

Pri akých predmetoch sa vám to stalo? 

Bolo to už po roku 2000, keď sme v jednej škole náhodne našli sklápacie drevené lavice z 50. rokov, v ktorých sa stále učili deti. Takisto mali krídlovú tabuľu na kladku, ktorú sme ešte v zbierke nemali, tú však takisto ešte používali. Vyriešili sme to teda tak, že sme od nich tabuľu odkúpili a oni si za tie peniaze kúpili novú. V prípade pomôcok sa nám to stáva na mnohých školách. Ak ide o fyzikálne pomôcky na pokusy či demonštráciu nejakých fyzikálnych javov, tak tie stále používajú a nemôžu nám ich darovať. Závisí však od školy ku škole. Niekedy sa dostaneme k celým setom pomôcok na pokusy, ktoré sú ako nové; vidno, že ich ani vôbec nepoužívali.

S akými najzvláštnejšími pomôckami ste sa stretli? 

Najstaršia pomôcka, ktorú v múzeu máme, je kohútik. Je to drevený lopárik z 18. storočia, predchodca šlabikára. Na lopáriku je nalepený papier, na ktorom je predtlačená abeceda s obrázkom kohútika, ktorý je oblečený ako učiteľ. Na druhej strane je text Otčenáša. Učiteľ takto mohol s lopárikom ľahko manipulovať, otáčať ho a ukazovať deťom.

Máme aj tellurium, pomôcku na demonštráciu pohybu planét. Model znázorňuje, ako sa Zem hýbe okolo Slnka a Mesiac okolo Zeme. Slovenský učiteľ Ján Zigmundík dokonca zostrojil vlastné tellurium, ktoré si dal patentovať a na svetovej výstave v Paríži v 19. storočí za to získal cenu. Ale tento konkrétny model, žiaľ, nemáme, máme iba jeho popis v dobových učiteľských časopisoch.

Za Slovenského štátu sa do škôl dostáva ako pomôcka film, založený bol Ústav pre školský a osvetový film, kde sa vyrábali vzdelávacie filmy. Mali prepracovaný systém distribúcie – školám požičiavali premietačky aj filmy, v autách to vozili po celom Slovensku podľa objednávkového systému.

Ako vyzeral proces vyučovania? Ako dlho boli deti v škole? 

Za prvej republiky si učiteľ sám zvonil vlastným zvoncom, čiže keď potreboval dlhšiu hodinu, predĺžil si ju. Za Márie Terézie sa napríklad do školy nechodilo vo štvrtok, ale chodilo sa v sobotu. Prázdniny kopírovali hospodársku sezónu, vyučovalo sa predovšetkým v zime. To sa aj tak v starých knihách hovorí – chodila som do školy štyri zimy.

Kedy sa začínal školský rok? 

Školský rok vo vidieckych sídlach vo všeobecnosti začínal Sviatkom všetkých svätých 1. novembra, keď sa skončilo sezónne pasenie dobytka. K ukončeniu školského roka dochádzalo spravidla na začiatku apríla, keď sa začalo rozbiehať obdobie poľných prác.

Deti mali teda polovicu roka prázdniny?

Naprieč rokmi sa to menilo. Dokument Ratio educationis z roku 1777, vydaný za Márie Terézie, presne vymedzil dni školského oddychu. Rozlišoval dva druhy vtedajšieho školského voľna: dni odpočinku v rámci týždňa a potom jesenné prázdniny. V rámci týždňa stanovil odpočinkový deň na štvrtok, ktorý bol nazývaný feriálny deň. Obdobou dnešných hlavných letných prázdnin boli jesenné prázdniny, ktoré sa pre univerzity a kráľovské akadémie začínali 8. septembra, pre gymnáziá bol termín ich začiatku posunutý až na 21. september. Tieto jesenné prázdniny sa jednotne končili 1. novembra. Desať rokov po vydaní Ratio Educationis cisár Jozef II. v roku 1787 veľké jesenné prázdniny presunul na letné mesiace, čím položil základy dnešných hlavných letných prázdnin.

Neskôr školský zákon z roku 1868 povoľoval žiakom nad 10 rokov dvojmesačnú absenciu počas „najväčšej poľnej práce“ mimo obdobia riadnych prázdnin. Aj vtedy však dotknutí žiaci navštevovali nedeľnú školu. Tento zákon tiež stanovil dĺžku povinnej školskej dochádzky počas roka – a to na dedinách aspoň osem, v meste aspoň deväť mesiacov za rok.

Termín letných prázdnin bol v 19. storočí rozdelený aj podľa konfesionálneho kľúča: školy patriace evanjelickej cirkvi mali hlavné prázdniny v júli a auguste, zatiaľ čo rímskokatolícke školy mali prázdniny posunuté na august a september.

Ako to bolo neskôr? 

Za prvej Československej republiky bol v roku 1925 vydaný výnos ministerstva školstva a národnej osvety, ktorý presne stanovil začiatok prvého (1. september) a druhého polroka (od 3. februára), termíny prázdnin a podmienky udeľovania riaditeľského voľna.

To v zásade ostalo až dodnes? 

Tento výnos znamenal základnú normu, ktorá s malými obmenami platí prakticky dodnes. Zásadným rozdielom v porovnaní s dneškom bola absencia jarných prázdnin a svätodušné prázdniny („od 12. hodiny v piatok pred svätodušnou nedeľou do utorka po svätodušnej nedeli vrátane tohto dňa“). Na rozdiel od súčasnosti na prelome 1. a 2. polroka existovali trojdňové polročné prázdniny (1. – 3. február).

Kedy sa vyučovacia hodina ustálila na 45 minút? 

V roku 1954 sa zaviedla 45-minútová vyučovacia jednotka.

Dnes sa veľa hovorí o vízii vo vzdelávaní. Riešilo sa to aj v minulosti? 

Existuje niekoľko školských reforiem, ktoré sa v našej histórii robili. Za prvej Československej republiky bola dôvodom zmien najmä unifikácia – teda zjednotenie školských systémov, a to rakúskeho, ktorý platil v Čechách, a uhorského, ktorý bol platný na Slovensku. Za Slovenského štátu reformovali najmä stredné školy, no veľa toho urobiť nestihli. V roku 1948 vznikol zákon o jednotnej škole, ktorý zásadne zmenil dovtedajší školský systém. V 50. rokoch vyšla reforma, ktorá chcela čo najviac skrátiť počet rokov v školách tak, aby mladí ľudia čo najskôr odchádzali do výroby. Rozbili tým celý školský systém, no neosvedčilo sa to a rýchlo sa to zrušilo. Vízia pre školstvo bola teda z veľkej časti ideologická a robila sa štýlom pokus-omyl.

Ako vyzerala teda reforma za Slovenského štátu? 

Víziou bolo vytvoriť kresťanské a národne orientované školy. Dovtedy existovalo viacero druhov gymnázií, ako napríklad reálne či klasické, tie sa zjednotili do jednotného typu gymnázia.

Ako vyzerala zásadná zmena školského systému z roku 1948? 

Školský systém bol dovtedy uzavretý. Niektoré deti študovali na ľudových základných školách štyri roky ako na prvom stupni základných škôl a potom ďalšie štyri roky ako na druhom stupni. Ale z tejto základnej školy sa už ďalej nedostali. Ak chceli ísť študovať na strednú školu, museli chodiť na meštianku – bolo to ako vyšší druhý stupeň základnej školy. Ak meštianka v okolí nebola, nemohli postúpiť ďalej. Okrem toho mohli deti, ktoré už ďalej neštudovali, chodiť aj do opakovacej školy, do ktorej chodili v nedeľu, aby nezabudli čítať, písať a počítať. Reforma to zjednotila a umožnila jednu základnú školu, z ktorej sa dalo postúpiť na strednú školu. Meštianky sa zrušili, a vzdelanie sa tak stalo dostupné pre viac ľudí.

A čo 50. roky? 

Povinná dochádzka sa skrátila a základné školy sa premenovali na „osemročné stredné školy“ – čo bola klasicky základná škola a „jedenásťročné stredné školy“ – bola to základná škola plus tri roky strednej školy. Vychádzalo sa pritom z tézy, že po vzore Sovietskeho zväzu bude aj u nás mládež získavať plné stredoškolské vzdelanie. Snažili sa čo najviac stlačiť vyučovanie tak, aby čo najviac absolventov išlo čo najskôr do výroby. Tento model sa vôbec neosvedčil, vytvoril sa vo vyučovaní chaos.

Výrazná reforma potom prišla v 70.-80. rokoch, v zásade sa jej obsah používa s obmenami až doteraz. O čo išlo? 

Pracoval na nej veľký tím ľudí a bola to prvá reforma, ktorá sa robila viac-menej profesionálne. Už to nebol pokus-omyl, ale napríklad jej dôsledky sa po nejakom čase aj spätne overovali. Bola to posledná veľká reforma. Po roku 1989 sa urobili zmeny, do systému pribudlo súkromné školstvo. Ale všetky ďalšie reformy boli iba čiastkové.

Aká bola vízia tejto reformy? 

V 70. rokoch Československo zaostávalo v hospodárskej aj vo vedecko-technickej oblasti. Štát preto pristúpil k rozsiahlej a doteraz poslednej systémovej reforme školstva. Vládny dokument Ďalší rozvoj československej výchovnovzdelávacej sústavy z roku 1976 mal zabezpečiť modernizáciu a zavedenie úplného stredného vzdelávania všetkej mládeže. Na základe dôkladnej prípravy a dlhodobého overovania priniesol čiastkové výsledky. Vysokú úroveň dosiahla zaškolenosť detí predškolského veku, povinná školská dochádzka sa predĺžila na desať rokov a skvalitňovala sa príprava učňovskej mládeže. Dôsledná realizácia reformy však narazila na ideologické limity Komunistickej strany Československa aj na nedostatočné investície do školskej infraštruktúry.

Hovorí sa, že na Slovensku sa učí rovnako už od Márie Terézie, naráža sa pritom na memorovanie a to, že nevedieme deti k tomu, aby samy premýšľali. Kde sú korene tohto prístupu? 

Jedna vec je systém, druhá sú učitelia. Nedá sa to takto zovšeobecniť. Boli učitelia, ktorí nútili memorovať, ale aj kreatívni a nadšení učitelia, ktorí viedli deti k premýšľaniu. Tak ako je to aj teraz. Ani štát v minulosti nepriniesol komplexnú víziu a rozhodnutie viesť deti iným smerom, teda nielen k memorovaniu. Ostávalo to na jednotlivých školách či učiteľoch.

Na výstave máte vystavené staré učebnice, ktoré sa vôbec nepodobajú tým terajším. Tie staršie sú ešte sčasti po latinsky, majú malé písmená, ťažký jazyk, len málo obrázkov. Zdajú sa pre deti veľmi neprístupné a inú cestu než memorovanie to ani neponúka. Nebolo to pre deti náročné? 

Musíme si však uvedomiť, aký priepastný bol rozdiel medzi základným a stredným školstvom v 19. storočí. Nie je to ako dnes, kde má každý strednú školu, maturitu, dnes už skoro aj vysokú školu. Väčšina ľudí mala vtedy štyri roky ľudovej školy, niektorí meštianku – a to bolo základné vzdelanie. Naproti tomu boli stredné školy, vezmime si napríklad prvé slovenské gymnázium v Revúcej. Bolo to nesmierne náročné štúdium. Žiaci maturovali z latinčiny, gréčtiny, nemčiny, zo slovenčiny a z matematiky. Neviem, či by to zvládli dnešní ľudia s vysokoškolským titulom. Na škole sa k nim pristupovalo formálne a s vysokými nárokmi, aj keď to boli stále deti – do školy nastupovali ako jedenásťroční.

Mali ste výstavu o tom, ako si speváci či spisovatelia pamätali na svoju školu. Čo vás z toho zaujalo?

Robili sme to niekoľko rokov vo viacerých cykloch, pričom sme si vždy vybrali nejakú profesiu – mali sme spevákov, hercov, režisérov či spisovateľov. Koncipovali sme to tak, aby tam bola mladšia aj staršia generácia a aby na ich výpovediach bolo vidno, ako sa menila škola v čase. Zaujímalo nás aj to, ako škola vplývala na to, aké povolanie robia teraz. Pamätám si na výpoveď spisovateľa Ladislava Balleka, ktorý hovoril o úcte k učiteľom. Spomínal si, že si v teplákoch nedovolil prejsť ani len po ulici, na ktorej býval učiteľ, aby ho náhodou nevidel.

Niektorí mali dobré skúsenosti s učiteľmi, ktorí ich podporili, niektorí nie. Mali prísnych učiteľov, niekto hovoril o riaditeľovi školy, ktorý dva týždne pred prvomájovým sprievodom nútil celú školu mať nácviky pochodov cez víkendy. Oľga Feldeková hovorila o tom, ako chodili zbierať na pole mandelinky.

Vyplynulo z toho, že si na svoje školy v minulosti spomínali radi? Vnímali slovenské školy ako dobré? 

Spomínali si viac na učiteľov, spolužiakov, viac na jednotlivcov než na školu ako inštitúciu. Spomienky na školu sú v prvom rade o ľuďoch, menej o systéme.

Múzeum školstva nemusí mať len účel zachovať históriu, ale trochu aj výstražnú funkciu, aby sme sa zo školstva v minulosti poučili. Ako to vnímate? Aké je poslanie múzea školstva? 

Snažíme sa držať faktov bez porovnávania so súčasnosťou. Múzeum hodnotí minulosť, pretože má dostatočný odstup. Vieme skôr zhodnotiť, čo minulosť priniesla a aké následky má dodnes.

Aké chyby sa v dejinách pedagogiky urobili? 

Vždy keď sa vnáša ideológia do školstva, nie je to dobré. Ani v minulosti sa tomu škola nevyhla. Veď aj Mária Terézia hovorila, že škola je politikum. Ale vzdelávaniu to nikdy nič dobré neprinieslo. Jednak za Slovenského štátu, keď sa vyčleňovali židovskí žiaci, či za socializmu. Ale znova sa vrátim k postave učiteľa. Boli takí, ktorí vedeli z ideológie vykorčuľovať tak, že ju žiaci ani nepocítili, ale aj takí, ktorí išli nad rámec toho – a nacvičovali prvomájové pochody cez víkendy.

Ako nachádzate nové zbierky do múzea?

Teraz sme kvôli sťahovaniu sa do nových priestorov mali dlhšiu prestávku. Ale v minulosti sme robili plánované výjazdy do regiónov. Chodili sme do rôznych kútov Slovenska, po starých školách v dedinách. Niekedy náhodne a niekedy sme dostali aj tip, kde možno niečo nájsť. Eurofondy nám to trochu skazili, pretože veľa škôl opravovalo strechu a povyhadzovali všetko, čo mali na povale. Niekedy sa ozve učiteľ, ktorému je ľúto vyhodiť vyradené pomôcky do koša.

Predmety nám nosia aj bežní ľudia, ktorí napríklad triedia pozostalosť po rodičoch. Ale musíme to už selektovať, pretože máme toho už veľmi veľa – viac ako 50-tisíc predmetov. Ak nám niečo v zbierke vyslovene chýba, hľadáme učebnice napríklad v antikvariátoch či starožitnostiach a predmety aj vykupujeme.

Čo zaujímavé ste takto našli? 

Vedeli sme o tom, že počas Slovenského štátu sa ešte používali učebnice z prvej republiky, keďže sa počas vojny nestihli vydať nové. Avšak mnohé z ich pohľadu nevhodné pasáže museli učitelia preškrtávať, aby boli súhlasné s režimom. Dlho sme nemali žiadnu takú učebnicu. Až nedávno nám niekto náhodne priniesol aj takúto učebnicu, z čoho sme sa veľmi tešili.

Vždy je však pre nás zaujímavé, keď sa dostaneme na povalu školy a objavujeme, čo tam je. Kolegyne našli na povale starej školy písomnosti, o ktorých ani škola netušila. Obec sa totiž sporila s cirkvou, komu patrí budova školy, no a v starých dokumentoch našli dôkaz, že budova patrí obci. To bolo niečo, čo pomohlo škole aj v súčasnosti.

Napriek náročnej rekonštrukcii a sťahovaniu ste však otvorení iba jeden deň v týždni – vo štvrtok popoludní. Máte pritom 50-tisíc zaujímavých predmetov, ktoré by ste mohli ukazovať. Prečo nie ste otvorení viacero dní? 

Žiaľ, boríme sa s personálnymi problémami. Chýba personál, ktorý by zabezpečoval bežnú prevádzku (pokladňa, lektori…). Múzeum bolo pomerne dlho pre verejnosť zatvorené a pred sťahovaním pôsobilo v diametrálne odlišných podmienkach. Veríme, že zriaďovateľ nám pomôže múzeum personálne dobudovať a budeme môcť rozšíriť otváracie hodiny aj ponuku programov a podujatí.