Fico a Pellegrini urážajú Povstanie

Začalo sa predčasne a nie podľa plánu. Nebolo to skutočné národné povstanie, lebo sa zapojila iba menšia časť národa. A skončilo sa porážkou.

Napriek tomu práve takéto nedokonalé Povstanie urobilo zo Slovenska krajinu, ktorá na konci vojny nepatrila k porazeným.

Povstanie dalo Slovensku šancu, aby sa nemuselo tak veľmi hanbiť za slovenský štát a nadbiehanie Hitlerovi. Nie je ospravedlnením odporných deportácií a ani totality, ktorá tu vládla. Celú vojnu stálo Slovensko oficiálne na zlej strane, ale Povstanie bolo dôkazom, že to nebolo jednohlasné rozhodnutie a že Slovensko je viac ako iba jeho prezident a vláda.

To je dôležitý odkaz aj do súčasnosti. Aj dnes je znovu nutné opakovať si, že Slovensko nie je iba jeho prezident a vláda. Ak by to tak bolo, stáli by sme znovu na zlej strane a patrili by sme do tábora zločincov, ako je Vladimir Putin.

Povstanie je dobrá skúška. Oficiálne sa k nemu hlási prezident Peter Pellegrini aj premiér Robert Fico. V skutočnosti však robia Povstaniu hanbu.

V snahe uspieť nadbiehajú extrémistom a fašistom, ktorí Povstanie považujú za zradu.

Hovoria jazykom radikálov, ktorí Povstanie nenávidia, a oslovujú voličov, ktorí počujú iba na nenávisť a zlosť.

Za nepriateľov považujú podobné skupiny ľudí ako nacisti počas druhej svetovej vojny. Útočia na menšiny a strašia konšpiráciami.

Tvária sa, že si vážia Povstanie, keď sa naši starí otcovia rozhodli bojovať za slobodu, ale súčasne spochybňujú právo Ukrajincov bojovať za tú svoju.

Špeciálne vzťah k Rusku je brutálnym odhalením Ficovej a Pellegriniho falošnosti. Nikto nespochybňuje, že Sovieti, medzi ktorými boli okrem Rusov aj Ukrajinci a ďalšie národy, Povstaniu naozaj zásadne pomohli. Ale neboli jediní.

Je v poriadku, že si uctievame pomoc sovietskych vojakov, ale nesmie sa to zúžiť iba na nich a nesmieme zabudnúť, čo robili v rokoch po Povstaní.

Už počas vojny unášali nevinných ľudí do gulagov, vo februári 1948 zohrali významnú úlohu pri premene demokratického Československa na totalitný, komunistický štát. A potom v auguste 1968 nás napadli a vyše dvadsať rokov potom okupovali. Priniesli neslobodu a hlbokú totalitu.

Z Československa sme ich vytlačili po revolúcii, ktorá nemala podobu povstania, lebo sa, našťastie, nebojovalo, ale princíp bol rovnaký: obyvatelia krajiny sa vzbúrili a nechceli už ďalej znášať sovietsky a komunistický teror.

Rusko dnes pokračuje tam, kde začalo už po druhej svetovej vojne, a naďalej obsadzuje štáty, o ktorých si myslí, že mu patria.

Ak by Fico a Pellegrini uctievali Povstanie, museli by stáť na strane Ukrajiny, ktorá sa práve teraz Rusku bráni.

Povstanie bolo hviezdnou chvíľou inak často zbabelého Slovenska. Bol to moment, keď sa desaťtisíce ľudí rozhodli bojovať za správnu vec, i keď boli v menšine a víťazstvo nemali, ako sa relatívne rýchlo aj ukázalo, isté.

Po 80 rokoch stále môžeme dúfať, že nás obíde vojna, ale už to vôbec nie je také isté, ako sa zdalo ešte pred desiatimi rokmi.

Odkaz Povstania nemá byť v tom, že by sme sa mali chystať proti súčasnej moci bojovať, ale v tom, že by sme mali brániť demokraciu, lebo keď ju vláda s prezidentom zničia, potom už bude neskoro.