Budúcnosť sveta závisí od toho, čo si niekoľko tisíc pensylvánskych voličov myslí o účtoch za potraviny

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite a autor knihy Domoviny.

5. novembra budú ľudia na všetkých kontinentoch sledovať svetové voľby. Nie sú to „svetové“ voľby v zmysle futbalových majstrovstiev sveta, ktorých sa aktívne zúčastňuje mnoho národov, ale ide o oveľa viac ako len o Svetovú sériu, zvláštne pomenované majstrovstvá v baseballe, na ktorých sa zúčastňujú iba tímy zo Severnej Ameriky. Rok 2024 sa označuje za najväčší volebný rok v histórii, počas ktorého má takmer polovica svetovej dospelej populácie možnosť zaškrtnúť na hlasovacom lístku svoju voľbu. Najväčším zápasom tohto roka sú však americké voľby.

Prečo? Pretože ide o skutočné demokratické voľby a ich víťazom sa stane jedna osoba, ktorá bude mať v rukách mimoriadne koncentrovanú výkonnú moc v stále najmocnejšej krajine sveta. Je to veľmi obľúbená telenovela s klasickou zápletkou známou všetkým. Rozdiel je, že jeden z dvoch tohtoročných uchádzačov o prezidentský post, a to Donald Trump, je nebezpečenstvom pre vlastnú krajinu a svet. Ak by bola „voľba“ prezidenta Čínskej ľudovej republiky, ďalšej svetovej superveľmoci, skutočnou demokratickou voľbou, táto udalosť by bola možno rovnako významná. Lenže tak to nie je. Aj Rusko malo začiatkom tohto roka prezidentské „voľby“, no jasné nebolo len to, aká veľká bude deklarovaná väčšina pre Vladimira Putina.

Nenormálne voľby

Ak by boli Spojené štáty parlamentnou demokraciou, a najmä ak by mali pomerný volebný systém, v stávke by nebolo až tak veľa. Výsledná vláda by závisela od stranícko-politického zloženia parlamentu, pričom v mnohých takýchto krajinách sa voľby bežne končia tak, že vznikne koaličná vláda. Dokonca aj v britskej „voliteľnej diktatúre“, ako kedysi britský politický systém charakterizoval konzervatívny politik Lord Hailsham, má premiér výrazne menšiu moc ako prezident USA. Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa v súčasnosti správa, akoby si myslel, že je americkým prezidentom s neobmedzeným právom zostavovať vládu, ale ústava jeho krajiny nič také nehovorí.

Ako vo svojej novej knihe Prezidenti a ľud pripomína americký politológ Corey Brettschneider, na nebezpečenstvo spojené s koncentráciou moci upozornil už Patrick Henry, hrdina americkej vojny za nezávislosť, keď sa v roku 1788 o Ústave USA diskutovalo Virgínskom ratifikačnom zhromaždení. „Čo keby bol za prezidenta zvolený zločinec?“ pýtal sa Henry. „Čo keby mohol zneužiť svoje jedinečné postavenie hlavy výkonnej moci a vrchného veliteľa armády na realizáciu svojich zločineckých ambícií?“ Po 236 rokoch odsúdený zločinec a notorický fanúšik autokratov tesne súťaží s novokorunovanou demokratickou kandidátkou Kamalou Harrisovou.

Ak by jej súperkou bola Nikki Haley, druhá z republikánskych primárok, dráma by nebola taká intenzívna. Šlo by o normálne voľby. Ale dnes proti nej stojí Trump, takže to normálne voľby nie sú.

Korunovácia ešte neznamená víťazstvo

Do Spojených štátov som prišiel deň predtým, ako Joe Biden konečne potvrdil, že už nebude kandidovať. Odvtedy sme boli svedkami cunami nádeje, ktorá sprevádza kandidatúry Harrisovej a jej kandidáta na viceprezidenta Tima Walza. Vyvrcholilo na minulotýždňovom demokratickom zjazde v Chicagu, kde zvyčajné „tančeky“ sprevádzala nefalšovaná radosť a patriotické mávanie vlajkami.

Na svoje vlastné prekvapenie i prekvapenie všetkých ostatných demokrati pôsobia jednotným dojmom. Harris vyzbierala na svoju kampaň za mesiac viac ako 500 miliónov dolárov. Nie je taká skvelá rečníčka ako Bill Clinton či manželia Obamovci, ale predniesla vynikajúcu ďakovnú reč. Americkej verejnosti sa predstavila ako dieťa neodbytnej indickej imigrantky. Zamerala sa na brilantne zvolenú kampaňovú tému slobody, čím prevzala dlhoročný republikánsky leitmotív, a znovu spojila slobodu s liberalizmom. Hovorila o slobode žien rozhodovať o svojom vlastnom tele, slobode žiť v bezpečí pred násilím spojeným so zbraňami, o slobode milovať, koho si vyberiete, slobode dýchať čistý vzduch, o slobode voliť. Dôležité pre kandidátku s ľavicovo-liberálnym pozadím je aj to, že Harris sa predstavila ako silná vodkyňa, ktorá poskytne USA „najsilnejšiu a najsmrtiacejšiu bojovú silu na svete“, umožní Amerike prekonať Čínu v súťaži o 21. storočie a stojí „pevne pri Ukrajine a našich spojencoch v NATO“. V podstate 90 percent z toho mohol rovnako dobre povedať Biden, ale spôsob, akým to povedala jeho viceprezidentka – v neposlednom rade, keď sa zdalo, že jej naozaj ide o srdcervúci rozsah palestínskeho utrpenia –, vyvolal nový a sľubný pocit.

 V dôsledku toho nadšenie pre demokratickú kandidátku prudko vzrástlo, ale len do bodu, keď je stále veľmi ťažké povedať, kto  vyhrá. Barack Obama pripomenul svoj elektrizujúci slogan z volieb v roku 2008 „Yes, we can!“, keď na zjazde povedal, že prezidentkou môže byť aj Harris. Áno, môže, ale to neznamená, že bude.

V celoštátnych prieskumoch verejnej mienky môže byť mierne pred Trumpom, ale so zastaraným volebným systémom amerických prezidentských volieb by mohla síce získať viac hlasov, ako sa to podarilo Hillary Clintonovej v roku 2016, no zároveň prehrať pre pár desiatok tisícov hlasov v prelietavých štátoch.

Jeden popredný prieskumník verejnej mienky mi povedal, že tri hlavné problémy, ktoré trápia voličov, sú ekonomika, kriminalita a prisťahovalectvo. Vo všetkých troch majú republikáni zvyčajne prevahu. Trump sa momentálne rozhliada okolo seba, prednáša dlhé nesúrodé prejavy a rozdáva údery. Hnev bielej robotníckej triedy je stále veľmi citeľný, a to najmä medzi mužmi. (V súboji Harrisovej a Trumpa je rodová priepasť veľmi výrazná.) Navyše, ak by Harris zvíťazila len tesne, Trump okamžite vyhlási voľby za „ukradnuté“ a Ameriku bude čakať dlhá séria ostrých súdnych sporov, ako sa to stalo v roku 2000, len s tým rozdielom, že dnes Najvyšší súd mnohí vnímajú ako zaujatý v prospech republikánskej strany.

Obrovské dôsledky

Týmto dlhým opisom som chcel povedať, že to, ako to dopadne, nikto nevie. Napokon, to je znakom skutočne demokratických volieb. Ale voľby amerického prezidenta sú jedinečné. Milióny ľudí na celom svete, od Albánska po Zimbabwe, ich nielen pozorne sledujú, ale poznajú aj mnohé (niekedy však tajomné) detaily, ktoré môžu rozhodnúť o výsledku v Zbore voliteľov. Nie je to len preto, že Washington je svetovým politickým javiskom, rovnako ako je dnes Netflix svetovým kinom, ale aj preto, že výsledok volieb bude mať pre nich dôležité dôsledky. Ak ste Ukrajinec alebo Palestínčan, môže to byť doslova otázka života a smrti.

 Nakoniec, čo je na týchto svetových voľbách najzvláštnejšie, je absolútny nesúlad príčin a potenciálnych následkov. Či ženy a deti v Charkive alebo Rafahu prežijú alebo zomrú, môže závisieť od toho, čo si mechanik Mike z Michiganu a učiteľka Penny z Pensylvánie myslia o svojich účtoch za potraviny.