Čo by mal urobiť minister obrany za prvých 100 dní

Autori sú analytikmi Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku

Cesta k novej vláde a obsadeniu ministerských postov bola viac ako zložitá a z istého pohľadu historická. Hoci stabilita vlády ostáva naďalej otázna, ak koaličným stranám ide skutočne o obsah a „programové priority“, mali by od prvého dňa brať vážne ich napĺňanie. Práve prvé mesiace totiž nastavia trendy a naznačia skutočný záujem, politickú silu i schopnosti jednotlivých ministrov.

Minister obrany v tomto nie je žiadnou výnimkou, a to aj napriek tomu, že ide o dlhoročného generála z vysokej veliteľskej pozície. Je totiž nominantom strany, ktorá doteraz dlhodobo popierala význam členstva Slovenska v transatlantických štruktúrach, a preto jeho kroky budú pútať o to väčšiu pozornosť.

Základnou výzvou pre ministra obrany bude napraviť povesť Slovenska ako aliančného spojenca, ktorý sa síce formálne hlási k úlohám NATO a vie ich aj politicky deklarovať, pri ich plnení však pôsobí nepresvedčivo až zmätočne. Netreba opakovať, že k tejto povesti prispelo zvláštne správanie najsilnejšej vládnej strany hlavne po udalostiach na Ukrajine na prelome rokov 2013 a 2014, keď prestávalo byť jasné, koho spojencom vlastne Slovensko je.

Pochopiteľne, toto je dlhodobá úloha na celé volebné obdobie. Napriek tomu možno v podstate zo dňa na deň potvrdiť záväzky deklarované na samite NATO vo Walese, predovšetkým ten o financovaní slovenskej armády. Minister sa preto čo najskôr musí jasne prihlásiť k plánu zvyšovať podiel výdavkov na obranu tak, aby sme v roku 2020 skutočne dosiahli deklarovaných 1,6 percenta HDP. A to bez ohľadu na fakt, že si tým zároveň na seba uviaže balvan pre každoročné rokovanie o štátnom rozpočte. Môže tiež avizovať kroky k väčšiemu zapojeniu do ochrany východnej (ale i južnej) hranice NATO – či už pôjde o zvýšenie podielu slovenských vojakov na silách veľmi rýchlej reakcie NATO, posilnenie prítomnosti v nových veliteľstvách, alebo zintenzívnenie prípravy budovania styčného tímu v Bratislave (NFIU). Rovnako tak nemôže zabúdať na povinnosti súvisiace s predsedníctvom Slovenska v Rade EÚ a jeho adekvátne zvládnutie.

Cestou k rastu množstva peňazí v rezorte je efektívne hospodárenie, aby peniaze neunikali do nezmyselných nákupov a vreciek sponzorov. To je vzhľadom na množstvo káuz v minulosti azda najťažšia úloha. Ak chce minister v mene vlády ukázať kritikom, že má reálny záujem o zvýšenie transparentnosti a zefektívnenie boja proti klientelizmu a korupcii, mal by opätovne zaviesť každoročné plánovanie obstarávania, ktoré jeho predchodca zrušil. Tiež by mal okamžite zostaviť pracovnú skupinu na prípravu nového rozvojového (dlhodobého) plánu, ktorý by mal jasne stanoviť, aké sú modernizačné a akvizičné priority, ale tiež priority ohľadne spôsobilostí a vojenských kapacít. Viacero rozpracovaných projektov je už na stole (radary, stíhačky, vrtuľníky) a treba vyslať jasný odkaz, ako s nimi ďalej.

Vyššie uvedené môže mať zásadný vplyv na to, ako bude rezort v budúcnosti vnímaný a či sa zbaví nálepky zlatej bane pre sponzorov politických strán a spriaznené firmy. No nástup novej vlády možno chápať nielen ako technokratickú, ale i strategickú príležitosť. Nastupujúci minister obrany má jedinečnú príležitosť nastaviť proces opätovného zadefinovania našich dlhodobých strategických priorít a záujmov. Cez urýchlené odštartovanie procesov tvorby novej Bezpečnostnej (v spolupráci s ministrom zahraničných vecí) a Obrannej stratégie SR môže jednoznačne odpovedať na otázky, kam patríme, čo chceme a kam a s kým ideme.

Práve odpovede na tieto otázky boli za uplynulej vlády azda najviac spochybnené. To môže následne vytvoriť priestor aj na – pre niektorých tak odpudzujúce – úvahy, ako sú napríklad tie o prípadnej prítomnosti aliančných síl a zariadení na Slovensku. Bude obzvlášť zaujímavé sledovať, ako sa s týmto národniari vysporiadajú.

Ak chce však byť minister obrany dlhodobo úspešný, musí hlavne personálne stabilizovať rezort a obklopiť sa skúsenými a dôveryhodnými ľuďmi. Ako sa totiž ukázalo v minulosti, na zvládnutie riadenia rezortu nestačia len ambiciózni a lojálni asistenti, ktorí dokážu s vervou a vášňou brániť kroky politického vedenia, ale potrební sú najmä skúsení odborníci schopní bez zbytočných obáv oponovať nápadom vychádzajúcim zo straníckych centrál, často ignorujúcim dlhodobé bezpečnostné záujmy krajiny. To však pri súčasnom stave rezortu najmä v jeho civilnej časti nebude jednoduché. O to viac bude potrebné, aby vládny záväzok profesionalizácie štátnej správy neostal – ako to zvyčajne býva – len prázdnym heslom bez reálneho naplnenia. Minister pochádzajúci z prostredia rezortu môže mať v tomto značnú výhodu.

A napokon, rezort obrany sa konečne musí otvoriť verejnosti. Nielen minister, ale aj ďalší predstavitelia ministerstva by mali vyjsť z doterajšej ulity a čo najotvorenejšie komunikovať o všetkých podstatných rozhodnutiach a problémoch. Minister má niekoľko možností, ako do svojho rozhodovania hneď od začiatku vtiahnuť odbornú i laickú verejnosť a zvýšiť tak dôveryhodnosť ozbrojených síl, povedomie o nich, ich poslaní a úlohách. Len tak bude možné skutočne bojovať proti konšpiráciám, propagande a z nich vyplývajúcemu radikalizmu a extrémizmu. V opačnom prípade sa budeme opakovane čudovať, prečo nám tu ten Kotleba a spol. rastú do krásy.