Spojenci nikdy neboli dokonalí a nie sú ani dnes

Autor je britský novinár a spisovateľ

Jake Sullivan je vraj po Vladimirovi Putinovi najnenávidenejším mužom na Ukrajine. Preháňanie je síce na internete bežné, ale nedávny príspevok na sociálnych sieťach o poradcovi prezidenta Joea Bidena pre národnú bezpečnosť naozaj vyjadruje rozšírený pocit v krajine, ktorá stojí v prvej línii. Neochota Spojených štátov dovoliť Ukrajine zasahovať zbraňami vyrobenými v USA hlboko na ruskom území si vyberá vysokú cenu, čo sa týka ľudských životov i materiálnych škôd. Prezidentovi kritici v kongrese tvrdia, že stratégia jeho administratívy pre Ukrajinu je „nezvestná“.

Aby sme boli spravodliví, existuje aj veľa ďalších cieľov kritiky. Ako uvádza Benjamin Tallis v skvelej novej správe pre Nemeckú radu pre zahraničné vzťahy, nemecká epochálna zmena Zeitenwende sa ukázala ako sklamanie. Hnevať sa dá aj na meškanie dodávok a byrokraciu na poľsko-ukrajinských hraniciach. Niekoľko krajín, ktoré Ukrajine ešte začiatkom tohto leta prisľúbili systémy protivzdušnej obrany, ich stále nedodalo. (Zdá sa, že problémom je tu Rumunsko, Holandsko a Španielsko.) Svoju podporu priškrtila dokonca aj Británia. Kým na takmer bezbranné mestá, ako je Charkiv, dopadajú rakety, ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba vyzýva spojencov, aby urobili „odvážne rozhodnutia“, inak riskujú plytvanie „krvou a obeťou“ vojakov i civilistov.

Bojazlivosť, meškanie, rozdelenie a krátkozrakosť však nie sú ničím novým. „Západ“ (sporný pojem) zlyhával a upúšťal od svojich ideálov už dávno. Vezmime si appeasement v 30. rokoch 20. storočia, odovzdanie veľkej časti východnej Európy do sovietskeho zajatia v Jalte v roku 1945, podnecovanie a následné opustenie maďarského povstania v roku 1956 alebo špinavé triky v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike počas studenej vojny (na podrobnosti sa spýtajte Iráncov, Čiľanov, Ghančanov a iných). Na Západe zúrila ignorancia. Najmä európski ľavičiari prepadli koncom 70. a počas 80. rokov „mierovému hnutiu“ financovanému Kremľom. Ale ani politici často nepôsobili o nič lepšie. „Východná Európa nie je a ani nikdy nebude pod sovietskou nadvládou,“ povedal v roku 1976 prezident Gerald Ford.

Napriek týmto chybám však Západ vyhral studenú vojnu. Jeho lídri sa veľmi mýlili, ale v jednom mali ešte väčšiu pravdu: atraktivita slobodných spoločností prevažuje nad chybami ich vlád.

Príbeh, ktorý sa odvíja od roku 1991, však nie je o nič lepší. Západní činitelia boli pri rokovaniach s Ruskom a Čínou celé desaťročia previnilo samoľúbi a chamtiví. Zbabrali vojny v bývalej Juhoslávii, rozpútali kolosálne nákladnú a neplodnú „vojnu proti terorizmu“, kľučkovali vo veci globálneho otepľovania i pandémie, umožnili chamtivým a bezohľadným bankárom ovládnuť hospodársku politiku a nedokázali pochopiť nebezpečenstvo digitálnej anarchie.

Ukrajinci by to mali vedieť lepšie ako väčšina ostatných. Zažili prejav prezidenta Georgea Busha staršieho o „samovražednom nacionalizme“ z roku 1991; Budapeštianske memorandum z roku 1994, keď výmenou za to, že sa vzdajú jadrových bômb, nedostali nič; nebezpečne prázdny prísľub členstva v NATO na bukureštskom samite Aliancie v roku 2008 i tajnú dohodu zahraničných bankárov, právnikov a účtovníkov na rabovaní krajiny oligarchami.

Aj teraz majú Ukrajinci právo hnevať sa. Nebojujú len za svoju krajinu, ale aj za všetkých ostatných. Ak prehrajú – alebo budú nútení vymeniť skutočné územie za iluzórny mier –, zvyšok sveta bude vo väčšom nebezpečenstve, a to jednak z dôvodu obnovenej kremeľskej agresie, ako aj preto, že to posilní Komunistickú stranu Číny. Cena a riziko spojené s tým, že Západ pomôže Ukrajine vyhrať, sú v porovnaní s nákladmi a rizikom, ktoré vyplynú z prehry, triviálne.

Ukrajincom a ich priateľom je to celkom jasné. Ostatným to ešte nedošlo a je veľkou otázkou, ako ich presvedčiť. Jednou z taktík je dávať najavo svoj hnev, ale to má svoje hranice. (Opýtajte sa na to oboch strán na Blízkom východe.) Keď nazvete poradcu pre národnú bezpečnosť svojho najdôležitejšieho spojenca idiotom a zradcom, môže stuhnúť. Alebo aj nie. Nedokonalí spojenci sú rozčuľujúci. Ale nemať spojencov je ešte horšie.