Čo ak si sami škodíme, keď tak často rozprávame o dezinformáciách?

Dezinformácie sú všade okolo nás, sú stále sofistikovanejšie a treba byť neustále v strehu, čo čítate a komu veríte, volajú posledné roky každodenne a v dobrej viere aktivisti, mediálni experti a nakoniec aj Denník N.

Ale čo ak obrovskou pozornosťou, ktorú v posledných rokoch dezinformáciám venujeme, už spôsobujeme viac škody ako úžitku? Pýta sa to vo Financial Times spisovateľ a ekonóm Tim Harford (Denník N vydal v slovenčine jeho poslednú knihu Ako spočítať svet, ktorá sa tejto téme venuje tiež).

Prvý problém s bojom proti dezinformáciám je takýto.

V ideálnom svete by sme ľudí upozornili „pozor, dezinformácie sú všade okolo vás“ a oni by sa možno s našou malou pomocou naučili tú menšiu časť správ, ktoré nie sú pravdivé, odlišovať a ignorovať.

V skutočnom svete ľudia, ktorí sú toho sami schopní, pravdepodobne naše upozornenie ani veľmi nepotrebovali. Ale ľudia, ktorí majú tendenciu dezinformáciám podliehať, si naše upozornenia zjednodušia na takéto posolstvo: Pozor, dnes už nemôžete ničomu veriť.

„Príbeh o všadeprítomných dezinformáciách podporuje korozívny cynický prístup ku všetkému. Svet, kde vám každý klame, je svetom, kde si môžete ľubovoľne vyberať, čomu budete veriť a čo odmietnete. Ak viete, že existujú klamári, budete opatrní. Ak si budete myslieť, že klamári sú všade, úplne sa vzdáte myšlienky, že je možné poznať pravdu,“ píše Harford.

Keď uvažujeme o efektivite boja proti dezinformáciám na Slovensku, mohlo nás varovať už to, ako rýchlo a nadšene samotné dezinformačné weby prebrali dezinformačnú tému kompletne s celým naším jazykom a dokonca vizuálmi. Legitímne názory, ktoré sa im nepáčia, označujú červenou pečiatkou ako hoaxy. Pravdivé správy slávnostne preškrtávajú ako fake news. Keď všetci seba navzájom označujeme za dezinformátorov, pre samotných dezinformátorov je to to najlepšie, čo sa im mohlo stať.

Druhým problémom podľa Harforda je, že naratív o všadeprítomných dezinformáciách nám umožňuje zakrývať si oči pred skutočnými problémami. Možno ľudia v skutočnosti nemajú radi Fica alebo Rusko, len podľahli dezinformáciám. Možno nemajú nič proti gayom, len uverili klamstvám o 72 pohlaviach. Nie je to príjemná situácia, ale je stále príjemnejšia ako čeliť možnosti, že niektorí z ľudí, ktorých stretávame každý deň v samoobsluhe či u lekára, sa skutočne radi pozerajú na zabíjanie Ukrajincov a úprimne nenávidia gayov.

Za tretí a najväčší problém tvrdenia „dezinformácie sú všade okolo nás“ Harford považuje to, že jednoducho nie je pravdivé. Keď sa Gallup v roku 2018 pýtal Američanov, koľko zo správ, ktoré vidia na sociálnych sieťach, sú dezinformáciami, uviedli, že v priemere 65 percent. V skutočnosti tvorí pochybný obsah šesť percent typickej dennej konzumácie médií. To je síce o šesť percent viac, ako by sme si všetci želali, ale ľudia frekvenciu, s akou čelia klamstvám, preceňujú desaťkrát.

Podľa inej štatistiky len jedno percento americkej populácie zodpovedá až za 80 percent konzumácie všetkých dezinformačných médií. Problém existuje, falošných správ je veľa, ale pravdepodobne výrazne nadhodnocujeme, aké množstvo ľudí je nimi naozaj ovplyvnené.

V skratke: naše upozorňovanie na dezinformácie bolo za posledné roky také úspešné, že sme spoločne presvedčili množstvo ľudí, aby neverili ani pravdivým správam v serióznych médiách.

Toto je dnes ľahké pozorovať hoci na diskusných fórach aj tých najserióznejších médií, povedzme aj tlačových agentúr, ktoré sú politicky neutrálne a pri overovaní faktov extrémne opatrné. Ak opisovaná udalosť nekorešponduje s názorom čitateľa, intuitívnou prvou reakciu už často nie je „zamyslím sa, či nemusím poopraviť svoj názor“, ale jednoducho „zasa fake news“. Tak je to najjednoduchšie a čitateľ sa ešte môže aj sám v duchu pochváliť, aký je v duchu rád expertov obozretný a ako sa nenechal napáliť.

Zhrnutie od Harforda pre všetkých aktivistov, factcheckerov a prednášajúcich, kým budeme vypisovať ďalšie žiadosti o granty na mediálne vzdelávanie: „Mali by sa menej báť o to, že ľudia budú veriť vymysleným správam, a oveľa viac sa začať obávať, akými cynickými sa stali voči správam, ktoré sú pravdivé“. (The Financial Times)

Kedy bude v kinách ďalší James Bond? Nevie sa, ale určite nie skôr ako o dva roky, píšu londýnske Timesy. Pauza medzi posledným a nadchádzajúcim filmom bude najdlhšia za 60 rokov, odkedy James Bond vznikol, a bude to z paradoxného dôvodu: na nového Bonda budú mať tvorcovia oveľa viac peňazí ako doteraz.

Polovicu práv na Jamesa Bonda kúpili štúdiá Amazonu, a tak je teraz možné naplánovať niekoľko ďalších častí naraz. Keďže v poslednom diele (spoiler alert) James Bond zahynul, bude potrebný nový herec aj nový režisér a možno aj úplne nový koncept: Timesy špekulujú, že dej sa možno bude musieť preniesť do minulosti. Z hercov, ktorí pre úlohu musia byť trochu slávni, ale nie príliš slávni, majú vraj najlepšie šance Aaron Taylor-Johnson, Jack Lowden a Joe Alwyn. (The Times)

Reportáž mesiaca. Keby ste chceli prejsť z južného cípu Južnej Amerike až po Aljašku, Darien je jediný kus zeme na celej púti, kde chýba cesta. Je tu úzky chodník cez hory a džungľu medzi Kolumbiou a Panamou a denne ním putujú tisícky migrantov snívajúcich o lepšom živote v Spojených štátoch, prekračujúc pritom telá menej šťastných pútnikov pred nimi. Pokúšať sa o zhrnutie tejto fantastickej reportáže by bolo užitočné ako pokúšať sa o zhrnutie Vojny a mieru (Je to o Rusku.), prečítajte si celú reportáž v anglickom origináli v Atlanticu alebo v českom preklade v Respekte.