Dlhé roky bol žurnalistom, no potom napísal knihu, ktorá zmenila život jemu aj mnohým iným ľuďom. Kanadský autor Carl Honoré prišiel tento týždeň do Bratislavy predstaviť svoje najúspešnejšie dielo Chvála pomalosti, ktoré konečne vyšlo aj v slovenčine v preklade Zuzany Demjánovej.
Stretli sme sa v hoteli v centre mesta, a keď sme sa dorozprávali, upozornil nás, že neďaleko našiel Slow Concept Store, čo je podľa neho ďalší dôkaz, že pomalosť je dnes jednou z veľkých tém.
V rozhovore hovorí:
- kedy je lepšie byť rýchlym a kedy pomalým;
- ako vnímal pandémiu;
- v čom sú dnešné sťažnosti na rýchlosť iné oproti minulosti;
- na čo sú dobré smartfóny.
Pri iných knihách vyznieva slovenský preklad po 20 rokoch od prvého vydania ako dobiehanie dlhu, pri Chvále pomalosti ako dokonalé naplnenie názvu. To bol zámer či náhoda?
Slovenský vydavateľ to plánoval už dávnejšie, ale vtedy zároveň vznikol český preklad, tak sa rozhodol počkať. V každom prípade je to určite zatiaľ najpomalšie vydanie mojej knihy na svete. Slovenčina je jazykom číslo 36.
Po dvoch dekádach sa však zároveň ukáže, či má kniha stále čo povedať.
Samozrejme, mnohé veci v rámci kontextu sú dnes úplne iné, ale pokiaľ ide o obsah, som stále spokojný.
V roku 2004 ešte neexistovali sociálne siete, éra smartfónov ešte bola ďaleko. Nemali ste pri nových vydaniach pokušenie knihu prepísať?
To je dobrá otázka. Keď som knihu začal čítať s odstupom času, najskôr ma vydesilo, že už je milión vecí, ktoré sa zmenili. Premýšľal som, čo s tým. Ale nakoniec som sa rozhodol, že nezmením v pôvodnom texte vôbec nič. Áno, svet už je síce iný ako pred dvomi dekádami, ale základné princípy a myšlienky sa nemenia.
Do nových vydaní som však dopísal iné predslovy. Prvý v roku 2019 a ďalší bol potrebný teraz pre slovenské vydanie.
Súviselo to aj s pandémiou?
Pandémia bola z hľadiska toho, o čom píšem, veľmi dôležitá. Keď sa však dnes spätne pozerám na knihu, jej hlavnou myšlienkou je robiť veci správnou rýchlosťou.
Takže nemáte nič proti rýchlosti?
To rozhodne nie. Rád jazdím po diaľnici, hrávam hokej, občas aj dosť rýchlo rozprávam. Mám rád rýchlosť. Rýchlejšie často znamená lepšie, to vie každý.
Koncept revolúcie pomalosti je o tom, ako robiť veci správnou rýchlosťou. Muzikanti to nazývajú tempo giusto – nájsť skladbe to správne tempo. Keď nad tým začnete uvažovať hlbšie, pomalosť je víťazstvo kvality nad kvantitou. Znamená to robiť v jednej chvíli len jednu vec, ale naplno. Dať každej veci potrebný čas a potrebnú pozornosť.
To sú veľmi jednoduché, univerzálne idey. Nič nové, však? Ľudia o nich rozprávajú už od starovekého Grécka. Čo sa zmenilo, sú okolnosti, za akých tieto témy fungujú v dnešnom svete.
Bola pandémia celosvetovým workshopom pomalosti? Brali ste ju spôsobom „ja som vám hovoril, že potrebujeme spomaliť“?
Že celý svet bol prinútený naraz spomaliť, bola rozhodne veľká príležitosť pre každého. Ľudia to spočiatku ťažko znášali, pretože rýchlosť je závislosť. A keď niekomu zoberiete drogu, v prvom momente určite neoslavuje. Mnohí ľudia boli na jar 2020 v panike a mysleli si: „Ach nie, kde je rýchlosť? Potrebujeme opäť väčšiu rýchlosť.“
Pandémia trvala dosť dlho na to, aby sme prelomili abstinenčné príznaky po vysadení drogy. A potom sme si na nový normál zvykli a začali zažívať výhody pomalosti. Nebolo tam žiadne FOMO (z angl. fear of missing out, strach zo zmeškania niečoho – pozn. red.), žiadny strach z toho, že o niečo prídeme, pretože nebolo o čo prísť. Ľudia zrazu začali tráviť viac času so svojimi blízkymi, so svojimi rodinami.
Asi jediné FOMO vtedy bolo nezmeškať online míting.
Ó, aká tragédia, nemôžem stráviť ďalšiu hodinu na online stretnutí! Jednou z vecí, ktoré spôsobuje rýchlosť, je akt popretia. Je to spôsob, ako utiecť sám pred sebou, pred pravdou a pred veľkými otázkami typu: kto vlastne som, žijem správny život? Je jednoduchšie pýtať sa sám seba veci ako: kde sú kľúče od auta, čo keď zmeškám ďalší Zoom?
No život, ktorý je hodný svojho mena, je dobre prežitý život. Sokrates tvrdil, že zmysluplný život je taký, v ktorom kladiete dôležité otázky. A to dokážete len vtedy, ak spomalíte.
Mnohým ľuďom pandémia poskytla priestor a čas zásadne prehodnotiť vlastné životy. Byť odrazu dlhší čas len sám so svojimi myšlienkami je spočiatku desivé, no v skutočnosti je to oslobodzujúce. Veľa ľudí si zrazu uvedomilo, že predtým žili v režime autopilota. Postupovali podľa scenára niekoho iného. A to je dôvod, prečo toľkí urobili veľké tektonické zmeny vo svojich životoch. Úplne zmenili kariéru, ukončili rôzne vzťahy alebo sa presťahovali do novej krajiny. Pochopili, že dovtedy sa len kĺzali po povrchu života namiesto toho, aby sa dostali do jadra podstaty veci. Práve o tom je pomalosť.
Takže by ste mali väčší problém, keby ste napísali knihu o výhodách rýchlosti?
Ľudia už dnes nepíšu knihy o výhodách rýchlejšieho pohybu. Naopak, teraz je väčší tlak na spomalenie. Cal Newport, ktorý sa venuje technológiám a pozornosti, vydal knihu Slow Productivity, ktorá je celá o tom, ako nasmerovať silu pomalosti, aby som bol v práci produktívnejší. Nemyslím si, že by niekto pred pandémiou napísal knihu s názvom Pomalá produktivita.
Alebo jeden z najlepších profesorov ekonomiky na Stanfordskej univerzite nedávno napísal veľký článok pre Harvard Business Review, kde uviedol, že veľký prelomový trend na rok 2024, ako uspieť v biznise, je strategická pomalosť. Opäť ďalšia variácia toho, čo som tvrdil pred 20 rokmi, však? A teraz je to tu v hlavnom prúde konverzácie.
Predtým vás vnímali ako kritika kapitalizmu spochybňujúceho orientáciu na rýchlosť, výkon a spotrebu?
Svoju knihu považujem aj za výzvu pre existujúcu ekonomickú paradigmu, socioekonomickú paradigmu, pre neskorý či konzumný kapitalizmus. Nie som veštec ani profesionálny prognostik, ale zdá sa mi celkom jasné, že systém, ktorý tu bol doteraz, už nefunguje. Hovorím o všeobecnom systéme práce, výroby, spotreby. Nadspotreba extrémne škodí planéte, životnému prostrediu, ľudstvu. V mnohých ohľadoch nás nerobí šťastnejšími ani zdravšími.
Zásadná otázka, samozrejme, je, čo s tým spravíme na makroúrovni. Ale môžete si už teraz prečítať knihu a urobiť veľa dobrých zmien na mikroúrovni. Začať sa lepšie sústreďovať na veci, hlbšie sa ponoriť do problémov, lepšie pracovať, lepšie vychovávať deti, lepšie milovať, jesť aj cvičiť.

Chvála pomalosti sa zaradila medzi bestselery. Stále vám píšu čitatelia svoje ohlasy?
Takmer každý deň dostávam správy od ľudí, že čítali knihu a zmenila im život. Pred pár minútami som napríklad dostal e-mail od študenta z Anglicka, ktorý sa rozhodol venovať svoj doktorát slow urbanizmu, prehodnoteniu mesta cez optiku pomalosti. A vy si len pomyslíte: „Wow.“
V knihe máte aj viaceré príklady, ako sa rôzni ľudia v priebehu histórie sťažovali na to, že doba je pre nich príliš rýchla. V čom je to dnes iné?
Zápas s časom je večný. Aj pred dvadsiatimi rokmi, keď som napísal knihu, bol život príliš rýchly. Som však presvedčený, že dnes dosahujeme hranice toho, čo ešte môžu planéta aj ľudia vydržať.
Je zrejmé, že existuje vážny problém z hľadiska životného prostredia. Na to sú dáta. Ale myslím, že aj na určitej sociálnej a duchovnej úrovni sme už nad limitom. Ľudia úplne bežne kontrolujú e-maily uprostred noci, tínedžeri nonstop „skrolujú“ na sociálnych sieťach. Výsledkom je obrovská epidémia úzkosti a duševných chorôb.
Vy sám ste dlho odolávali prvému smartfónu alebo ste boli medzi prvými, ktorí si ho kúpili?
Nemal som iPhone úplne okamžite, asi rok po svetovej premiére.
Išlo o zvedavosť? Chceli ste preskúmať, prečo o tom všetci hovoria?
Nie, kúpil som si ho skôr ako nástroj, pretože je veľmi užitočný. Vidíte, aj vy ste novinár a používate smartfón ako diktafón, viete s ním urobiť aj solídne fotky, keď treba. Ja navyše pomerne veľa cestujem a potrebujem byť s ľuďmi v kontakte.
Zároveň som rýchlo začal vnímať, že smartfóny sú veľmi šikovne navrhnuté tak, aby sa stali návykovými. Je to ako kokaín. Cítite sa dobre, máte pocit, že vám nič dôležité vo svete neunikne. Raz večer v posteli som si uvedomil, že si práve kontrolujem poštu. Chápete, globálny guru pomalosti! Je to smiešne. Preto som sa rozhodol nanovo si zadefinovať svoj vzťah k smartfónu. Stále mám iPhone, ale myslím si, že ho mám viac pod kontrolou než on mňa.
Zvolil som si časy počas dňa, keď sa pozriem na obrazovku, a som dosť disciplinovaný. Som na sociálnych sieťach, ale hovorím si: „Dobre, máš 20 minút, potom si prejdeš poštu a odpovieš, keď bude treba.“ A potom končím. Vrátim sa až poobede.
V hudobných symfóniách sa striedajú časti, ktoré majú rýchle a pomalé tempo. Ide o vybalansovanie kontrastov. To je to, čo nazývate tempo giusto?
Hudba je dobrý príklad, pretože má rôzne tempá, rovnako ich máme my ľudia. Všetci máme vlastnú prirodzenú rýchlosť chôdze, svoje tempo giusto. Keď začnete kráčať príliš rýchlo alebo príliš pomaly, rýchlo si to uvedomíte.
V živote ide o stanovenie si priorít. Každý deň ponúka veľa možností a prirodzený ľudský inštinkt je chcieť mať všetko. Ale mať všetko je synonymom ponáhľania sa. Ako dospelí sa musíme naučiť veľmi cennú životnú lekciu, ktorú musíme odovzdať aj svojim deťom – ako správne filtrovať a vyberať.
Čo konkrétne tým myslíte?
Nechajte svoje dieťa vyskúšať si všetko a potom mu pomôžte naučiť zamerať sa na jednu alebo dve veci, ktoré ho skutočne rozžiaria. Ostatné treba nechať plávať.
Inak sa rodičovstvo zmení na prácu na plný úväzok. Dospelí sú unavení, deti tiež, všetci sú v strese, nikto nemá čas komunikovať, deti si príliš veľa aktivít nevedia užiť a často to ide aj na úkor učenia sa v škole.
Moja osobná skúsenosť je, že doma sa treba spoločne čo najviac rozprávať. Ako veľmi zaneprázdnený chceš byť? Naozaj miluješ futbal aj tenis? A čo keby sme ťa prihlásili na klavír? To možno znamená, že v sobotu už nebudeme mať čas na dlhý obed. Deti týmto veciam rozumejú, treba im dať šancu byť súčasťou rodinnej debaty.
Aké základné rady dávate ľuďom, ktorí nečítali vašu knihu a potrebujú spomaliť?
Začať môžu s mobilmi. Stačí napríklad odložiť ich z dohľadu, keď sa s niekým rozprávate, počas obeda.
Ďalšou jednoduchou radou je vypnutie všetkých upozornení. Vy sa rozhodnete, kedy vás niekto a niečo vyruší. Samozrejme, závisí to od vašej práce.
Je dôležité robiť menej vecí, ale poriadne. Položte si vždy otázku: je toto naozaj také dôležité, zaslúži si to môj čas a pozornosť?
Ďalšia rada, ktorú ľuďom vždy dávam, je začleniť si do dňa nejakú pomalú aktivitu alebo rituál. Jogu, štrikovanie, kreslenie. Pre mňa je to hokej. Vždy mi úplne vyčistí hlavu.
Vydavateľ knihy mi hovoril, že vďaka hokeju ste spoznali aj veľa Slovákov.
Áno, v Londýne hrávam hokejbal každú stredu večer. Stretávame sa na dve hodiny, polovica hráčov sú Kanaďania a druhá Slováci. Takže často vlastne hrávame reprezentačné zápasy. Je to skvelé.
Dlhé roky ste boli novinárom, zahraničným korešpondentom. Po úspechu Chvály pomalosti sa venujete už len písaniu kníh?
Občas mávam aj diskusie a prednášky pre nejaké spoločnosti alebo organizácie. Posledná séria novinových článkov, ktoré som napísal ako žurnalista, bola o pomalosti. Ako zahraničný reportér som ešte zažil éru žurnalistiky, keď ste mohli dlho cestovať po svete, obsiahnuť dianie v jednotlivých krajinách a na všetko bolo dosť peňazí aj času.
Vždy ma viac bavili reportáže a tematické články než denné spravodajstvo a myslím si, že to poznačilo aj moje knihy. Sú veľmi žurnalistické. Rozdiel je v tom, že kým predtým som robil žurnalistiku ako šprint, teraz je to skôr maratón.
Nemali ste obavy, že vás zaradia ako autora jednej knihy, ktorý našiel svoju tému a je na ňu až príliš fixovaný?
Z témy pomalosti nie som zatiaľ vôbec unavený, pretože sa stále obnovuje. Nechcem však rozhodne skončiť ako spisovateľ posadnutý jedinou témou. To by bola pre mňa smrť.
Mám výhodu, že som zvedavý človek a zaujíma ma veľa vecí. Moja kniha Bolder je o starnutí. Jedným z dôvodov, prečo máme taký zlý pocit zo starnutia, je, že niektoré veci sa spomaľujú, takže ak bojujete s kultom rýchlosti, trochu riešite aj kult mladosti. Čiže nejaké styčné body s témou pomalosti tam sú, ale mne to pripadá ako samostatná kniha.
Už viete, o čom bude vaša ďalšia kniha?
Mám pár nápadov. Teraz som napríklad urobil veľkú sériu o rôznych rituáloch pre BBC, pre Radio 4, získala veľa pozornosti. Uvidíme, čo z toho bude ďalej.
Carl Honoré (1967)
Kanadský spisovateľ a publicista žijúci v Londýne. Ako zahraničný korešpondent písal reportáže z Južnej Ameriky a Európy pre Economist, Observer a Guardian. V roku 2004 napísal knihu Chvála pomalosti, ktorá ho preslávila, a práve skúmanie pomalosti pri práci, výchove detí aj v živote sa stalo jeho hlavnou témou, ktorej sa venuje i v iných knihách.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Oliver Rehák




































