Zuzana Čaputová: Moc uchopili rýchlo a bezcitne, ale je za tým aj málo sebavedomia

Kniha Zuzany Čaputovej a Erika Taberyho Nestratiť sa sama sebe vyšla už pred takmer tromi mesiacmi a Slovensko sa cez leto opäť zásadne zmenilo.

Na košickej debate Denníka N s prezidentkou a so šéfredaktorom časopisu Respekt sa hovorilo aj o prepustení bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika na slobodu či o postupnom ovládaní kultúrnych inštitúcií nominantmi SNS. Prezidentka rozpráva aj o tom, aké to je, keď už nie je vo funkcii.

Erik Tabery hovorí o tom, že vláda Roberta Fica vyslala mafiánsky signál, že sa „postará o rodinu“. „Nemôžu vyhrať, ale môžu veľmi dlho škodiť,“ vraví.

„Netreba naskočiť na konfrontačný štýl, ktorý nám niekto diktuje. Mám pocit, a povedali to aj iní múdri ľudia, že cieľom populistov je udržiavať permanentnú revolúciu v našich hlavách. Pokiaľ ide o metódu politiky, politického boja a nesúhlasu, nehrať s nimi túto hru, ak sa to dá. Je to strašne ťažké,“ vraví prezidentka Čaputová.

Prinášame prepis a videozáznam z tejto debaty.

Video: Záznam diskusie Matúša Kostolného so Zuzanou Čaputovou a s Erikom Taberym v Košiciach

Pani prezidentka, už takmer tri mesiace nie ste aktívnou prezidentkou, viac ako dva mesiace ste boli preč z verejného života. 

Zuzana Čaputová: Mala som pauzu z verejného života, je to prvá diskusia po diskusiách v Prahe a Bratislave, ktoré boli v júni.

Je ťažké zvykať si na obyčajný život?

Zuzana Čaputová: Vôbec nie. Mám z toho radosť v tom zmysle, že je okolo mňa menej rozruchu. Keď sme prichádzali do Košíc, vždy to bolo za zvukov húkačiek, nie je to úplne moja disciplína, vždy som sa v duchu ospravedlňovala tým, ktorých sme predbiehali, takže teraz prídeme v tichosti a civilne. Čiže vôbec nie.

Potlesk ste mali celkom veľký, takže úplne v tichosti to nebolo.

Zuzana Čaputová: Ďakujem veľmi pekne.

Už ste si oddýchli?

Zuzana Čaputová: Áno, mala som možnosť konečne sa zastaviť. Hoci som pomerne aktívna, takže súčasťou toho boli aj nejaké resty v domácnosti, čítanie kníh a pohyb. Ale mentálny návyk na to, či netreba reagovať na dianie v krajine a podobne, to je asi dlhší proces odpájania.

Sledovali ste správy?

Zuzana Čaputová: Dopriala som si, že som nebola nalepená na telefóne a nesledovala som dianie tak intenzívne ako predtým, ale, samozrejme, najdôležitejšie politické udalosti som nemohla opomenúť, prirodzene som bola v kontakte s realitou. Nemuselo to však byť tempo a intenzita ako predtým, mohla som trochu od politiky poodstúpiť.

Za tie tri mesiace sa na Slovensku udialo veľa vážnych vecí. Za najvážnejšiu považujem prepustenie na slobodu právoplatne odsúdeného bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, ktorého zhodou okolností práve teraz sudca Michal Truban zo špeciálneho súdu znova uznal za vinného v inej korupčnej kauze. Minister spravodlivosti Boris Susko aj premiér Robert Fico sa tvária, že minister iba využil svoju právomoc a nič zvláštne sa nestalo. Vy ste profesiou právnička. Aj podľa vás je to úplne bežná vec?

Zuzana Čaputová: Predovšetkým dovolanie je mimoriadny inštitút opravy, možnosti preskúmania. Aj sa volá mimoriadny opravný prostriedok, nie je to to, čo bežne poznáme. Keď súd rozhodne v prvom stupni, dáme odvolanie na druhý stupeň. Toto je dovolanie. Je to mimoriadny inštitút akoby mimoriadneho zásahu do právoplatnosti rozhodnutí. To je prvá vec, pokiaľ ide o pojem, či to je alebo nie je bežné. Aj zákon hovorí o veľmi limitovaných dôvodoch, keď možno tento inštitút využiť. Ďalší fakt je, že zákon takúto možnosť predpokladá, čiže z hľadiska toho, či minister spravodlivosti iba využil zákonnú možnosť, tak to sedí. Ďalšia vec je, ako sa niektoré veci javia a aké sú. Pokiaľ verejný funkcionár robí nejaký krok, ktorý môže vzbudzovať otázniky, vyžaduje si to, aby bol takýto krok riadne odôvodnený a vysvetlený. Zároveň treba mať na pamäti, že ide alebo išlo o jedného z najvyšších funkcionárov orgánov vymožiteľnosti práva. Vyžaduje si to dopovedanie príbehu, k čomu nedošlo. Toto úplne logicky a prirodzene vzbudzuje vlnu nevôle. Áno, aj pán Kováčik má právo na to, aby bol jeho prípad preskúmaný v dovolacom konaní, ak sú na to zákonné dôvody. Vnímam však deficit transparentnosti a dôvodnosti takéhoto kroku a dostatočného vysvetlenia zo strany ministra spravodlivosti.

Nejde iba o osobu Dušana Kováčika. Ako môžu ľudia veriť, že tu funguje spravodlivosť a zákon platí pre všetkých, ak vláda takto zachraňuje svojich ľudí? Nie je v skutočnosti v hre pocit, či tu ešte platí zákon?

Zuzana Čaputová: To je v hre vždy, pokiaľ ide o zabezpečovanie spravodlivosti. To je dôvod, pre ktorý treba takéto kroky riadne zdôvodniť. Keď som ako prezidentka republiky rozhodovala o udeľovaní milosti, snažila som sa, aby verejnosť rozumela dôvodom, mojim úvahám. Hoci som mala oveľa širšie oprávnenie, nebola som viazaná žiadnymi zákonnými dôvodmi, bolo to čisto na mojom posúdení.

Považujete to za milosť, keď obišli inštitút, ktorý prináleží prezidentovi, a udelili milosť?

Zuzana Čaputová: Nie. Nedá sa to považovať za milosť, v tomto prípade je to návrh na Najvyšší súd a ten bude mať posledné slovo, pokiaľ ide o rozhodnutie o vine a treste. Inštitút milosti je o tom, že tomu človeku naozaj odpustíte trest.

Erik, vieš si predstaviť, že by sa niečo také stalo v Česku?

Erik Tabery: Asi mám dobrú správu, že áno. Ale budem vyvažovať, aby som neprinášal zlé správy z Česka. Zažili sme podobný prípad: keď Miloš Zeman končil ako prezident, udelil milosť svojmu spolupracovníkovi, ktorý spravoval Lány a bol právoplatne odsúdený za korupciu. Zastavil konanie, pri vyšetrovaní hrozilo, že by to mohlo rozkryť celý proces. Všetci vedeli, že je to ochránenie tímu. Tu je to horšie v tom, že Miloš Zeman to urobil na konci mandátu, éra zneužívania právomocí sa v tej chvíli skončila. U vás je to na začiatku mandátu. Vnímam to ako jasnú správu, keď klan vysiela svojim ľuďom signál, že my sa o rodinu postaráme. V tom je to nebezpečné, lebo chcú dať najavo, že oni sú viac ako spravodlivosť. Neznamená to nič fatálne v tom, že by sa to nedalo zmeniť, ale je to znepokojujúca správa.

V Česku udelil v roku 2017 milosť prezident Zeman vrahovi Jiřímu Kajínkovi, ktorý bol odsúdený na doživotie. Dá sa to, Erik, porovnávať?

Erik Tabery: Tu bol rozdiel v tom, že to bol čisto populistický krok. Miloš Zeman vedel, že ten prípad je veľmi sledovaný, pre množstvo ľudí bol Kajínek pozitívnou postavou, pre mňa to bolo prekvapivé. Vnímal ten zásah tak, že mu to pomôže politicky. Nebola tam priama súvislosť, že by bol súčasťou „nášho sveta“, pomáhal nám, tak my teraz pomôžeme jemu. Bolo to problematické, ale dal by som to do trochu inej kategórie.

Spravilo to niečo s verejnou mienkou? Môže takýto papalášsky prístup k správe vecí verejných zahýbať verejnou mienkou na Slovensku?

Erik Tabery: Toto je ťažšia otázka, než sa zdá. Keď sledujem Česko aj Slovensko, mám dojem, že verejnosť kladie veľké nároky na politikov, ktorí hovoria o hodnotách a chcú nejaké hodnoty dodržiavať. Tam sme úplne nekompromisne prísni, niekedy až príliš. Ale keď človek dáva najavo cynizmus ako súčasť svojho bytia, akoby to spoločnosť brala tak, že okej, teraz môžu všetko a prejde im toho strašne veľa. Aspoň mám pocit, že to sa teraz deje u Fica. U nás sa to dialo za Miloša Zemana – podobne ako keď Donald Trump hovoril, že keby niekoho zastrelil na 5. avenue, jeho voliči ho aj tak zvolia. Podobne to fungovalo aj pri Milošovi Zemanovi. Istý typ politikov si môže dovoliť takmer čokoľvek. Samozrejme, nevieme, kde je tá hranica, vždy sa niekde nájde. Pri Milošovi Zemanovi sme ju nenašli, pokiaľ išlo o voľby, ale až pri konci, keď už išla jeho popularita dramaticky dole.

Pani prezidentka, nikto vám neporadil, že s trochou cynizmu by to išlo ľahšie?

Zuzana Čaputová: Mohol by to skúšať, ale u mňa by to nefungovalo.

Pani prezidentka, počas leta ste sa veľmi nezapájali do verejného diania. Jednu z mála výnimiek ste urobili po odvolaní riaditeľky národnej galérie Alexandry Kusej a riaditeľa národného divadla Mateja Drličku. Podporili ste ich a napísali ste, aká je kultúra pre spoločnosť dôležitá, lebo umelci sú indikátorom našej slobody. O čo podľa vás ide ministerke kultúry Martine Šimkovičovej?

Zuzana Čaputová: Tu by som nepreháňala s ambíciou odhadnúť, o čo jej môže ísť. Keď vynecháme to, že ide o uchopenie moci. To tempo uchopenia moci v rôznych segmentoch, sila, bezdôvodnosť, veľakrát až bezcitnosť vo vzťahu k ľuďom, ktorých odvolávajú, sú obrovské. Pokiaľ ide o kultúru, jej podstatou a pointou je slobodné fungovanie. Preto snaha prísť tam s mocenskými krokmi bez dostatočného zdôvodnenia vyvoláva takú reakciu v odbornej kultúrnej obci alebo všeobecne vo verejnosti, je to úplne logicky vlna nevôle. Faktom je, že to, čo vidíme, je skôr búranie. Nezaznamenala som, že by všetky tie zmeny prinášali nejakú konkrétnu pozitívnu zmenu, ktorá by v sebe niesla nejaké odôvodnenie. Po ďalšie, to, čo počujem ako súčasť dôvodov, mi znie paradoxne nesebavedome, hoci sa to prejavuje silovo. Snaha o umiestňovanie slovenských totemov, symbolov slovenskosti našej kultúry a všetkých týchto aspektov. Ja som hrdá, sebavedomá Slovenka, hrdá na to, že som Slovenka, hrdo som reprezentovala našu krajinu. Stretávala som sa s tým, že sme braní ako suverénny rešpektovaný štát, a nerozumiem túžbe po označení, onálepkovaní, obrane a ochrane pred nepriateľom zvonka, ktorý nám to Slovensko ide zobrať. Ja to takto necítim a mám pocit, že je za tým istá miera vnútornej neistoty z hľadiska potreby brániť Slovensko pred hrozbou zvonka namiesto toho, aby sme ho slobodne podporovali medzi sebou navzájom a rozhodne takisto aj v kultúre.

A nevyvažujú to všetko tým, že si oblečú kroj?

Zuzana Čaputová: Evidentne ani nie. Hoci mám k našim krojom úctu a rešpekt, ale viem, kde sa začína Slovenská republika, aj keď sa vraciam z Rakúska, nepotrebujem tam mať stožiar. Rozumiem tomu, čo sú naše hranice, že sme suverénna, slobodná krajina, a som hrdá Slovenka. Takto to mám.

Čo ste si pomysleli, keď štátny tajomník na ministerstve životného prostredia Štefan Kuffa prerušil predstavenie Národného divadla Košice, lebo podľa neho nebolo vhodné pre divákov v Malej Frankovej?

Zuzana Čaputová: Úplne prvá reakcia bola, že to nemôže byť pravda, že to nesedí, že je to nejaký hoax, to sa predsa nemohlo v súčasnosti stať. Ale stalo sa. Potom prišlo uvedomenie toho, že je to úplne iné chápanie výkonu moci. Toto je skôr chápanie moci ako vládnutia než služby, navyše s uvedomením toho človeka, že ja som mierou všetkých vecí, ja viem, čo je správne a dobré, a ja vám to tu teraz poviem. Neviem, kde sa v ľuďoch berie tento typ, nechcem to nazvať sebavedomia, lebo to je skôr dôsledok opaku. Bola som zvolená ako prezidentka republiky s najvyšším mandátom. Neviem si predstaviť vnútorný pocit v samej sebe, že sa niekde takto postavím a kážem slobodným dospelým ľuďom o tom, čo je správne. Dá sa to urobiť tisíckami iných spôsobov, ak ten názor mal, veď je sloboda prejavu, to je v poriadku, ale je to presne o tom, či do politiky ľudia idú vládnuť a panovať alebo politiku vnímajú ako verejnú službu.

Erik, nechcem sa ťa stále pýtať, či také máte aj v Česku, ale vieš si predstaviť, že predstaviteľ vlády zastaví divadelné predstavenie?

Erik Tabery: Skoro mám chuť povedať, či by sa nedalo predtým, ako odpoviem, rozsvietiť, či tu nebehá pán s veľkým klobúkom, pretože musím povedať, že je to tragické. Keď som videl ten záber, myslel som si, že je to nejaká scénka. Potom som videl, ako hovorí: ospravedlň sa, ospravedlň sa. Povedal som si, že to je koniec, tam sa končia slová. Neviem si predstaviť, že by zástupca vlády, úradu takto vstúpil do predstavenia. Mali sme veľmi znepokojujúcu scénu v divadle v Brne, kde divadelné predstavenie prerušila národovecká skupina. Vtedy mi vyrazilo dych, že sa ich zastal kardinál, veľká časť katolíckej cirkvi našťastie nie, ale on áno. Tam má človek vždy povedať, že je neprijateľné takto do toho vstupovať. Že by to však urobil zástupca štátu a ostal by zástupcom štátu aj naďalej, to si neviem predstaviť.

Pán Kuffa chcel oficiálne intronizovať Ježiša Krista, takže to je asi trochu iný príbeh.

Erik Tabery: Keď som si pustil ten jeho príhovor, očakával som, že verejne skončí, a v tom je to vlastne zaujímavé, že ten nový systém zatiaľ nevie ponúknuť pozitívnu ideu. Pozitívna idea môže stáť aj na negatívnom vymedzení a ponúkne nejakú alternatívu, niečo, podľa čoho sa dá žiť alebo spojiť, pre nejakú spoločnosť, ktorá vidí veci inak. To tu zatiaľ nie je. Zatiaľ to funguje tak, že dobyli kótu, je ich a robia si, čo chcú. Tých príkladov v tomto smere je veľmi veľa a prekonávajú hranice, ktoré si ani Slovensko ešte nedávno nevedelo predstaviť.

Erik, môžu politici zničiť kultúru? Môžu vyhrať súboj s umelcami, ktorých majú radi aj ich voliči?

Erik Tabery: Myslím, že vyhrať nemôžu. Môžu strašne dlho škodiť. Som z divadelnej rodiny a viem, čo pre mojich rodičov znamenalo, keď nechceli vstúpiť do strany. Znamenalo to, že navždy budú hrať mimo Prahy. Tak si vybrali, že budú mimo Prahy. Zničilo im to nejakým spôsobom kariéru alebo určitý jej rozmer. No uvedomenie si svojej slobody takto sa rozhodnúť je v konečnom dôsledku tá najväčšia sila. Našťastie tu ešte stále nie je normalizácia, aj keď vládne normalizačné myslenie. Myslím, že spoločnosť to zvládne, aj keď kultúra to bude mať veľmi ťažké. Časť spoločnosti, ktorá si to uvedomuje, by tú kultúru mala podporovať.

Erik, minulý týždeň sme na Slovensku oslavovali 80. výročie Slovenského národného povstania. Ešte nikdy sa pri okrúhlom výročí nestalo, aby neprišiel český prezident alebo premiér. Je to signál, že Ficova vláda sa dostáva do izolácie?

Erik Tabery: Áno. Úplne. Z pohľadu dnešnej vládnucej elity je vláda mimo debaty. Chcem len povedať, že to nie je iba preto, že spolu ideovo nesúhlasia. Fico, ale aj dnešný prezident povedali toľko veľmi ostrých vecí na adresu jednak Českej republiky, jednak Európanov vôbec. Prečo sa nadštandardne kamarátiť s niekým, kto vás stále bude urážať? Tak to nefunguje.

Pani prezidentka, ani vy ste na oslavách neboli. Bol to protest proti účasti ruského veľvyslanca alebo politike vlády?

Zuzana Čaputová: Počas tých piatich rokov som túžila uctiť si tento deň iným spôsobom, priamo na miestach, kde sa bojovalo, no logicky to nebolo možné. Teraz to možné bolo, toto bol prvotný motív, naplniť túto ideu. Takže som bola v Podbanskom, Tichej doline, na tých miestach s výkladom, ako to prebiehalo a čo sa tam dialo. Vo výsledku, keďže som sa nezúčastnila oficiálnych osláv a následne som videla dramaturgiu a niektoré vyjadrenia, asi to tak aj bolo v poriadku.

Boli tam predstavitelia opozície aj bývalý prezident Andrej Kiska. Rozumiem tomu, aká bola dramaturgia, ale nezamysleli ste sa spätne, či ste tam nemali byť ako symbol?

Zuzana Čaputová: Aj zamyslela, ale zvolila som ten spôsob, ktorý som zvolila, spätne sa to nedá zmeniť. Vopred som sa ospravedlnila, pozvanie som dostala, ale rozhodla som sa inak. Toto dôležité výročie, ktoré sa často prekrúca, mám vo veľkej úcte a aj ho vždy budem mať.

Erik, ty Slovensko pozorne sleduješ. Po nástupe nového prezidenta Petra Pellegriniho má koalícia moc kompletne v rukách. Ako to vyzerá zvonku?

Erik Tabery: Že sa v úrade prezidenta stala veľká zmena. Zaujalo ma už to dlhé mlčanie hlavy štátu. Myslím si, že hlava štátu nemá byť komentátorom každého pohybu, to nie je jej rola, ale občas vstupovať a hrať rolu moderátora treba. V každom prípade, to ticho a potom frázy, ktoré prišli, keď prehovoril pri menovaní nového riaditeľa SIS… Jediná inštitúcia, ktorú má zmysel sledovať, je Robert Fico, lebo on určuje všetko, a aj to vidno. Takže v tomto vidím veľkú zmenu. Z českého pohľadu sa vzťah k Slovákom nemení, dokonca by som povedal, že je intenzívnejší, než kedy bol. Vnímam to aj v súvislosti so záujmom o naše texty, keď píšeme o Slovensku. Premýšľanie, ako pomôcť kultúre; otázky, čo bude ďalej. Povedal by som, že vzťah sa zintenzívňuje, len sa rozpája v najvyšších poschodiach, čo sa však nedotkne budúcnosti, pozornosť sa dnes obracia iným smerom.

Po atentáte na premiéra Roberta Fica sa niekoľko týždňov hovorilo, že musí prísť zmierenie. Aj vy ste, pani prezidentka, navrhovali spoločný stôl s politikmi, lebo inak sa bude násilie opakovať a spoločnosť bude už nielen rozdelená, ale aj agresívna. K žiadnemu zmieru nedošlo a prehlbuje sa napätie. Čo by sa muselo stať, aby sa situácia upokojila?

Zuzana Čaputová: Mám pocit, že je to centrálna otázka dneška. Myslím, že namiesto zmierenia sledujeme niečo, čo je skôr pokračovaním fragmentácie spoločnosti. Už viackrát som sa na tú tému vyjadrila, že to nie je iba rozdielnosť, ktorá sa zväčšuje, čo je prirodzené a k demokracii patriace. No keď je názorový oponent vnímaný ako bytostný nepriateľ, ktorého treba pomaly až fyzicky a minimálne reputačne zlikvidovať, tak to je veľký problém. Mám pocit, že je to problém nielen na Slovensku, je to problém západných demokracií, ale na Slovensku je to veľmi silné. Stojíme pred novou úlohou – možno bez preháňania ako ľudstvo, ale určite ako jednotlivé spoločenstvá –, ako sa zachrániť. Čelíme množstvu globálnych a lokálnych kríz a schopnosť zvládať krízy je priamo úmerná tomu, aká je spoločnosť súdržná. Namiesto toho sa energia primárne vlieva do zvýrazňovania rozdielov. Treba začať od seba v tom, ako vnímam toho druhého, či nie je možné aj k názorovému oponentovi budovať most porozumenia, čo vôbec neznamená súhlas, ale možno len schopnosť mať záujem porozumieť, z akých východísk on ide, čo ho motivuje, prečo zastáva pozíciu, ktorá sa tak veľmi líši od mojej. Na konci toho je často poznanie, že aj ten človek sa vlastne cíti vydesený, osamotený, hovorí o strachu, hoci paradoxne predtým pôsobil silovo. Za tým možno môže byť základ a zárodok nejakého mosta ľudského porozumenia pri plnom rešpekte toho, že sme každý iný. Nemám na to rýchly instantný návod, ale myslím, že je to kľúčové zadanie, ak chceme krajinu udržať pokope; ak nechceme prísť o ľudí, ktorí uvažujú o odchode alebo už odtiaľto odišli; ak chceme lepšie zvládať krízy. Nad tým všetkým je politika, ktorá tomu nepomáha.

Erik, ako sa dá zmieriť s tým, keď vláda systematicky útočí na demokratické princípy a ohrozuje slobodu?

Erik Tabery: Myslím, že sa nedá, a pripadá mi ako chyba sústrediť sa na to, pretože to znamená vybitú energiu. Platí však, že keď sa mi niečo nepáči, konať treba dvojnásobne opačne. V sile alternatívy spoločnosť uvidí niečo, čomu by mohla veriť. Tu sa deje toľko deštrukčných útokov na štát, že by človek mohol prehliadnuť detaily. Považoval som za veľmi odpudivý výrok Andreja Danka o partnerke Michala Šimečku, že je to tanečnica pri tyči. To som si povedal, že on je taká spodina. Je zástancom stožiarov, má fixáciu na tyče.

A nezabudnime, že narazil do semafora.

Erik Tabery: Zaujalo ma iba, že ani v tomto nemajú mieru. Ísť cez deti, ženy, partnerov, to je za hranicou všetkého. Nevnímam, že by to z opozičných síl niekto takto robil.

Zuzana Čaputová: Pokiaľ ide o politickú rovinu, je úplne v poriadku neakceptovať veci, ktoré podľa nášho názoru a našich hodnôt deštruujú demokraciu, a prejaviť nesúhlas. Netreba naskočiť na konfrontačný štýl, ktorý nám niekto diktuje. Mám pocit, a povedali to aj iní múdri ľudia, že cieľom populistov je udržiavať permanentnú revolúciu v našich hlavách. Pokiaľ ide o metódu politiky, politického boja a nesúhlasu, nehrať s nimi túto hru, ak sa to dá. Je to strašne ťažké, nemám na to ľahký návod.

Dnes večer sme tu kvôli knihe, ktorú ste obaja vytvorili. Volá sa Nestratiť sa sama sebe. Aké máte na ňu ohlasy? Tisícky ľudí ju už čítali.

Zuzana Čaputová: Pekné. Ale to možno len preto, lebo tí druhí mi to asi neprišli povedať. Teším sa, veľmi si vážim záujem o tú knihu a som vďačná Erikovi, že vôbec prišiel s tým návrhom a že to spracoval spôsobom, akým to spracoval, že ma previedol svojimi otázkami. Som za to vďačná aj preto, že aj vďaka tomu sa i pre mňa zachovajú spomienky na množstvo udalostí, ktoré som za tých päť rokov zažila, vďaka tomu sú zachytené. Veľmi ma teší, keď to ľudí oslovuje, keď to dopovedáva môj príbeh v úrade, keď ich to trochu inšpiruje, tak ako som aj mňa inšpirovalo, keď som stretala ľudí po celom Slovensku a vo svete. Keďže podpisujeme veľa kníh, často sa ku mne dostanú popodčiarkované alebo záložkami zvýraznené časti knihy, tak nakuknem, ktoré to sú, a veľmi ma teší, že sú to tie, ktoré sú môjmu srdcu najbližšie. To je úplne super. Veľmi sa teším aj odborným recenziám aj náznakom toho, že niečo mohlo byť inak. Zatiaľ som super vďačná.

Erik?

Erik Tabery: Zatiaľ mám tiež prevažne pekné reakcie, čo ma teší.

Psychologička Jolana Kusá napísala, že ju na knihe fascinovalo, ako, pani prezidentka, hovoríte o hľadaní stanovísk a postojov. Napísala, že ostatní politici sa tvária, že všetko vedia dopredu, veď sú vo funkcii. Vy priznávate pochybnosti, neistotu. Prečo?

Zuzana Čaputová: Lebo je to pravda. Tú neistotu majú všetci. Majú ju aj tí, ktorí sa tvária nespochybniteľne, možno ju majú ešte väčšiu a prekrývajú to silovosťou, silovým prejavom a vulgárnosťou. Pochybnosti patria k zdravému psychickému stavu. Raz som si pred iks rokmi pre seba zadefinovala pravidlo pevnosť – pružnosť. Chcela som študovať „stavarinu“. Pre mňa je to symbolom toho, že človek nemá vajatať donekonečna, lebo sa môže zmotať a donekonečna blúdiť v pochybnostiach. Má byť pevný, pokiaľ ide o poznanie hodnoty, pokiaľ ide o ťažké životné kamene, ktoré už poukladal a osvedčili sa mu. Ale zároveň si má zachovať pružnosť, pokiaľ ide o schopnosť flexibilne reagovať na zmeny, pokiaľ ide o schopnosť spochybniť sám seba, lebo naše ego má z podstaty veci tendenciu rozpínať sa a veriť si viac. Je správne vnímať, v akom kontexte fungujeme, a vedieť si sám sebe položiť nepríjemnú otázku alebo ju pripustiť zvonku.

Možno už máte od politiky dostatočný odstup. Je to tak, že v politike sa váhanie trestá viac ako v normálnom živote?

Zuzana Čaputová: Odstup ešte nemám. Neviem. Nie som si istá, či sa váhanie trestá. Možno v niektorých prípadoch, keď sa očakávala reakcia a prezidentka si môže v istom zmysle dovoliť byť posledná, nemusíme sa hrnúť a byť každodenným komentátorom diania, v tomto zmysle bolo možné dopriať si čas. Nebol to však kalkul, ak som niekedy váhala, bolo to iba z jedného jediného dôvodu, že som sa snažila, aby stanovisko, ktoré vo výsledku dám, bolo pevné, opreté o fakty, poznanie, a aby som sa aj ja vedela oprieť do argumentácie a obhajoby toho, čo som v danej chvíli považovala za správne. Neznamená to žiadnu dokonalosť ani snahu o dokonalosť, ale o najlepšie možné rozhodnutie v danom čase.

V knihe veľa hovoríte o svojich pocitoch a prežívaní vážnych udalostí. Aj pre mňa ste až v knihe lepšie vysvetlili, prečo ste druhý raz nekandidovali za prezidentku. Máte pocit, že teraz tomu už verejnosť lepšie rozumie?

Zuzana Čaputová: Myslím, že časť reflexií a reakcií je aj v tomto duchu, keďže kniha je trochu pohľadom aj do môjho mentálneho a emocionálneho sveta. Prvýkrát som hovorila o niektorých náročných obdobiach výkonu mandátu, ktoré sa týkali mojej dcéry. A aj pre mňa je zaujímavé, že keď mi Erik prvýkrát poslal text na autorizáciu, znovu ma zaliali slzy, hoci verím a dúfam, že všetko je okej, ale keď to čítam, vždy sa prenesiem do toho obdobia. Bolo to toľko vrstiev, ktoré tých päť rokov pre mňa znamenalo odžiť si v snahe o poctivosť prístupu ako matka, ako prezidentka, čokoľvek, že to azda dovysvetlilo moje rozhodnutie už nekandidovať.

O pozícii žien vo verejnom živote čítam veľa a uvedomujem si, ako veľmi sa táto téma za posledné roky posunula a zmenilo sa nazeranie na ňu. Bol to aj jeden zo silných motívov vašej knihy. Erik, teba prekvapilo, aké to majú ženy ťažké?

Erik Tabery: Áno i nie. Nie som sociálny slepec, aby som nevidel, čo zažívajú moje kolegyne novinárky, ktoré píšu o verejnom priestore. Spomenuli sme tu partnerku Michala Šimečku. Človek si uvedomí, že keby bolo vo verejnom priestore viac žien, bolo by to lepšie. Nie je to tak automaticky, čo vidíme pri ministerke kultúry, ale v tejto negatívnej skupine je veľa mužov. Všeobecne si myslím, že by to verejnému priestoru veľmi pomohlo.

Pani prezidentka, ku koncu svojho mandátu ste založili platformu Sme tu, ktorá sa venuje násiliu na ženách. Ako sa teraz budete tejto téme venovať už mimo úradu?

Zuzana Čaputová: Je to jedna z vecí, ktoré by sme chceli mať v pozornosti, aktivity, ktoré sa týkajú žien a dievčat, pretože rodovo podmieneného násilia je naozaj veľa, teraz nemyslím iba fyzické násilie, ale aj psychologické a verbálne. Nikto nespochybňuje legitimitu vecnej kritiky žien, ktoré sú vo funkciách, to je absolútne na mieste. V poriadku však nie sú mechanizmy, ktoré máme možnosť vidieť takmer denne vo vzťahu k ženám, ktoré sú vo verejnom priestore. Nemyslím len političky, ale aj novinárky, vedkyne. Je to prístup, ako tú ženu akoby zminimalizovať tým, že spochybňujete jej intelekt, že ju sexualizujete ako objekt, že viac poukazujete na jej vzhľad, čo je úplne typické, čo sa u mužov vôbec nerieši, že uvádzate podprahové promiskuitné témy a linky. Viem o tom svoje, keď ma nazývali prostitútkou a inými slovami. To sú veci, ktoré sa od mužov k mužom nedejú a dejú sa voči ženám. Podľa mnohých štatistík sa to deje už dievčatám, mnohým ženám v mladšom veku. Dôležité je, aby sme ich podržali, poskytli ochranu a pomoc a zasadili sa o to, aby to ženy neodrádzalo od vstupu do politiky, pretože je to vo výsledku na úkor kvality demokracie.

Viacerí politici priznávajú, že po odchode z funkcie si ťažko zvykali na normálny život. Ako to ide vám?

Zuzana Čaputová: Naozaj mi to ide bez problémov. Minule som sa po dlhšom čase viezla nízkonákladovou dopravou a bol tam ťažký vzduch, bolo to totálne plné a uvedomila som si, že posledný let pred týmto bol let špeciálom, keď sme sa vracali zo služobnej cesty. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že ja sem patrím, takto je to úplne v poriadku.

Už ste si zvykli, že vám neotvárajú dvere na aute, nepúšťajú vás dopredu bez kontroly či nevítajú na červenom koberci? Musí vám ich teraz otvárať Juraj?

Zuzana Čaputová: Ochrankár mi otvára dvere. Ale Juraj ma po dlhšom čase odviezol, sedela som vpredu, on vystúpil, ja som čakala a zabudla som, neuvedomila som si… Faktom je, že teraz, ako som trávila leto, zažívala som po piatich rokoch mnohé veci nanovo a prvýkrát a mala som pocit, akoby ma zobudili z kómy, že aj toto môžem zažiť. Aj sa veľa vecí zmenilo. Predtým som šoférovala a už len z toho, ako sa za ten čas zmenili autá, mám pocit, že keď budem najbližšie šoférovať, budem nasadať do kozmickej lode.

Erik, prešlo pár mesiacov, už pripravuješ ďalšiu knihu?

Erik Tabery: Vždy keď sa ma niekto pýta, poviem, že už nikdy žiadna knižka nebude. Potom poviem, že každý týždeň vydávam Respekt, to je dosť drina. Som rád, že mám túto knihu, je to stále čerstvé, mám ju stále v hlave. Zároveň vidím veľmi veľa úžasných tém, ktoré by sa dali spracovať knižne, ale zatiaľ na to nepomýšľam.

Pani prezidentka, vy?

Zuzana Čaputová: Spisovateľka zo mňa určite nebude, ale nevylučujem, že budem mať chuť a potrebu vypísať sa z nejakých svojich skúseností alebo z toho, nad čím uvažujem v súvislosti s dianím v spoločnosti. Ale mám pred tým veľký rešpekt; ako sa hovorí, právnici majú ťažké pero, mne sa ľahšie vyjadruje skôr analyticky a tuho argumentačne/nudne, takže je to veľká ambícia. No vždy som si hovorila, že ak sa z niečoho vypíšem, aspoň deti si to prečítajú, tak uvidíme.

Erik, ty si v lete pravidelne chodil na Slovensko za pani prezidentkou. Pokračujete v rozhovoroch alebo pripravujete niečo nové?

Erik Tabery: V knižných rozhovoroch nepokračujeme, ale bol som na Slovensku častejšie, pretože sme nahrávali spoločnú audioverziu našej knihy.

Čiže herečka, nie spisovateľka?

Zuzana Čaputová: Bola to zaujímavá skúsenosť, boli sme v dabingovom štúdiu a obaja sme boli v tejto role nováčikovia. Mali sme aj rešpekt, či to nebude umelé, keď čítame samých seba. Zároveň ľudia poznajú naše hlasy, takže to bolo autentické. A na tom nápade sa mi páči, že to zaznieva v českom aj slovenskom jazyku, ten česko-slovenský dialóg. Myslím, že to bolo celkom zaujímavé, že nás to bavilo a odborníci, pán režisér a iní, s tým boli spokojní, tak uvidíme, či sa to bude páčiť.

Erik Tabery: Viac boli spokojní s pani prezidentkou než so mnou. Aj keď som z divadelnej rodiny, veľa som toho nepodedil. No veľmi ma to bavilo, lebo to bol iný druh práce. Rád zápasím so svojimi nedostatkami, tu ich bola kopa, ale o to viac ma to bavilo a zdalo sa mi to zaujímavé, o to viac som si to užil.