Alternatívna pravda navrchu

Autor je sociálny antropológ

Od čias víťazstva nad mečiarizmom platí u našich kaviarenských taká nevypovedaná pravda, že pravda víťazí, že pravda nás oslobodí a že pravda dáko automaticky zabezpečí slobodu a demokraciu. Problém tejto pravdy je, že v ňu verí len menšia časť voličov. Väčšina žije alternatívnymi pravdami alebo ju pravda vo vzťahu k slobode a demokracii nezaujíma.

Preto najprv niekoľko príkladov alternatívnej pravdy z konca horúceho leta. Potom neúplné zamyslenie, prečo menšina háji status quo a avantgarda víťazí v alternatívnom výklade.

Morálny hokej

Väčšina ľudí u nás nevidí problém v účasti legionárov z ruskej ligy KHL v slovenskej národnej reprezentácii, hovorí prieskum. Na rozdiel od Čechov, Švédov, Fínov či Lotyšov… Michal Handzuš proti väčšine hlasoval za to, aby Putinovi gladiátori v reprezentácii štartovať nemohli. Jeho úctyhodná pravda ho veľmi správne odporúčala z výkonného výboru slovenských morálnych hokejistov. Vyhrala pravda spotenej tvrdenej gumy, ktorú si želá väčšina.

Mnohí budeme preto nasledujúce majstrovstvá ignorovať. Pomohol by väčší tlak sponzorov. Ale načo? Vyriešime tým niečo, keď väčšina je presvedčená, že zle hlasoval Handzuš? Ide predsa o reprezentáciu! Dejiny sa nebudú pýtať na súpisku, len úspech zaváži. Hráči Putinovej ligy navyše len robia svoju prácu. Aj manželke na manikúru u Vietnamky treba zarobiť, dovolenka a dom tiež niečo stoja, a čo má ruská bomba na deťoch chorých na rakovinu v ukrajinskej nemocnici spoločné s výplatou hokejistov?

Najväčší morálny hokej je však tvrdiť, že pri legionároch KHL nejde o politiku. Bez štátu, teda politického spoločenstva, by neexistoval masový šport a jeho infraštruktúra, liga, reprezentácia ani sponzori. Dokonca ani voľný čas fanúšikov, ktorí pracujú a platia dane v komplexnej spoločnosti, ktorá sa bez politiky spravovať nedá.

Šport, najmä jeho zmysel pre česť a férovú súťaž, je zásadným prejavom politických hodnôt. Aj na školách sa učíme o olympijskom hnutí, civilizácia pestuje paralympiády, keďže si ceníme vytrvalosť, pracovitosť a talent v športe u všetkých bez rozdielu. Aj preto možno povedať, že pravda väčšiny slovenských fanúšikov (škoda reči o popletených funkcionároch) je v konečnom dôsledku nepriamym schvaľovaním Putinovej agresie. Vojna je mier a mier je vojna, taký je morálny hokej slovenskej pravdy.

Istota je guľomet

Ak by niekto 21. augusta 2024 počúval reči predstaviteľov vládnej moci pri kladení vencov pred pamätnou tabuľou univerzity, pripomínajúcou obete sovietskych vojsk z roku 1968, a nepoznal by výčiny vládnej väčšiny od volieb 2023 na úkor médií, kultúry a právneho štátu, nadobudol by dojem, že u nás sloboda a demokracia prekvitajú.

Hlásajú mier, v tempe vyzbrojovania armády však nastáva nový vrchol. Očakáva sa rast počtu bojaschopných ľudí, armáda sa otvára aj dobrovoľnej službe. Vláda sa pripravuje na vojnu podobne ako iné spojenecké vlády po ruskom útoku na Ukrajinu. „Istota je guľomet!“ vraveli sme ako deti. Popri tom všetkom vyzbrojovaní mieru postavia aj vojenskú nemocnicu. Zodpovedný manažér ministra vnútra by po Svätom Michale nemal stavať už ani záhradný domček, ale všetko sa dá vysvetliť vojenskými potrebami. Veď ide hlavne o ten mier. A na východnom fronte bude treba ošetrovať nielen civilných Slovákov, ale možno aj spojeneckých vojakov. Asi preto premiér v Prešove zdôraznil, že treba investovať nielen do nemocníc, ale aj do nových systémov protivzdušnej obrany.

Jeho zbabelí voliči sú, samozrejme, za mier a – tak hovoria prieskumy – na rozdiel od opozičných v najväčšej miere odmietajú brániť svoju vlasť. Veď ako vravel premiér vo virálnom videu, ktoré sa šírilo spolu so symbolickým prznením hlavy štátu na námestí (takú majú úctu k demokratickej štátnosti): „Ruská federácia neohrozuje Slovenskú republiku, Ruská federácia nikoho neohrozuje!“ Aj Slovenské národné povstanie, vyznal sa premiér v príhovore na výročie SNP, bolo o nastolení mieru.

Čerešničku na torte tejto alternatívnej pravdy predstavuje predseda fašistov na čestnom mieste osláv SNP! Ten sa na sieťach predtým pochválil účasťou na Prelomení Hrona, na ktorom sa s deťmi vozil na bojovom vozidle. Pri príležitosti 80. výročia SNP návštevníci dobovej dramatizácie uvideli aj ukážku bojov medzi povstalcami a nacistickými jednotkami. Otázka pravdy pre nášho čelného fašistu je logická: z ktorej strany prelamoval Hron vo Veľkých Kozmálovciach v roku 2024 on?

Morálny hokej, vláda krajnej pravice za slobodu na výročie invázie, zbrojenie pre mier, nastolenie mieru, brehmi popletený fašista a iné ukazujú, že existuje pravda menšiny nás kaviarenských a potom alternatívna pravda ostatnej populácie.

Čia pravda navrch?

K menšej časti ľudí, ku ktorým sa radí aj autor týchto riadkov, sa alternatívna pravda nestihne dostať alebo sa dostáva sprostredkovane. Vyhodnocujeme ju ako lož, propagandu či manipuláciu. Uspokojíme sa, že pravda nakoniec víťazí. Vieme, ako fungujú médiá, sociálne siete, že informácie na nich nie sú rovnocenné s informáciami profesionálnych novinárov, ktorí za nás zisťujú, čo potrebujeme. Nesledujeme dezinfoweby a podobne.

Od volieb máme imunitu na vysielanie politických klamárov, ktorí sa demokraticky dostali k najvyšším funkciám. Ficopravda sa nám zdá až absurdne smiešna. Asi tak, ako nám z faktického hľadiska bola smiešna pravda nejakého Vladimíra Mečiara v stredoveku slovenskej demokracie. Žijeme vo veľkej sebestačnej menšine, zaujíma nás hlavne debata o obsahu. Veríme v možnú a logicky limitovanú nezávislosť médií, tým aj v pravdu, ktorú nám sprostredkúvajú.

Väčšina ostatých, ktorí menšinovú pravdu „nezdieľajú“ alebo im je ukradnutá, to sú pre nás obete hybridnej vojny alebo ignoranti. Jeden takýto, ktorý sa za dezoláta hrdo prihlásil, mi to aj napísal: „Podľa vás sú tam (dezoláti – pozn. aut.) všetci, okrem tých dvadsať percent, čo je s vami.“ A mal pravdu. Sme menšina, ktorá sa bojí dôsledkov alternatívnej pravdy.

Dezoláti, naopak, majú vlastný matrix, v ktorom naša pravda nemôže nastať, ale strach majú tiež. Že sa raz dozvedia pravdu. Zatiaľ je pravdivé hlavne byť proti našej progresívnej pravde (masová dostupnosť informácii súvisí s pokrokom). Vypestovali si dokonca aj istý druh kritického myslenia – neverím všetkému (teda ničomu), nie som predsa ovca!

Tento druh alternatívnosti, ktorá „na just“ vytáča kaviareň, si žiada psychologické vysvetlenie. Nemám také poruke, preto zostanem pri sociológii a kultúre. Ako ukazujú príklady vyššie, hlúposť je vydávaná za citlivosť, naivita za právo na názor, chudoba takmer všetkých za blahobyt socializmu, kalkulácia a egoizmus za dobrotu srdca, všade nostalgický gýč. A väčšina v tomto hokeji pravdy vôbec nemá problém.

Jedna z príčin tejto apatie je, že sociálne vrstvy a lojality medzi nimi sa od čias mečiarizmu vyostrili. Zmenšila sa lojalita k reprezentantom kultúry a inteligencie ako kedysi (pritom to neznamená, že niekedy u nás bola vysoká). Je to už skôr kontrakt – vy nás bavíte, my konzumujeme, neriešme niečo vážnejšie. Apatia sa prejavuje, iste, aj na ležérnom prístupe k devastácii erbovej kultúry zo strany väčšiny, ide však aj o komunitný problém. Lekári, kňazi či učitelia pri sebavedomých alternatívnych občanoch už neoplývajú tou dávnejšou prestížou.

Možno to nazvať stratou dôvery v elitu identifikovanú ako liberálna či kozmopolitná, starším slovom meštiacka. Časť tejto elity zanedbala vnímanie toho, koho reprezentuje a za koho hovorí. Lebo len ako experti, taký bol úzus po mečiarizme, vieme, čo a ako má byť. Demokratické to však nie je. V smere dnešného spoločenského konfliktu, v ktorom je väčšina radikalizovaná proti pokrokárskej menšine brániacej status quo sa už skôr podobáme na komunizmus ako na mečiarizmus. Veď aj mečiarovský minister kultúry utekal pred umelcami zahalený zadným vchodom, lebo sa inak nedalo. Dnes sa aj hlúposť môže vystaviť do výkladu.

Dá sa povedať, že alternatívna elita si ukradla ľud. Platí však aj to, že ľud má elitu, ktorá sa mu neodcudzila. Už nepotrebuje konflikt s kaviarňou, (zatiaľ) cíti voči nej čosi ako apatiu. V deväťdesiatych rokoch pritom ešte ašpiroval byť sám kaviarňou. Dnes vraví, kaviareň sme my, len hlavne nie progresívna!

„Dezoláti“ sú navyše rozhorčení, že kaviarenská pravda sa tvári na viac, že je nad dezolé, keďže elita status quo má stále kľúče od miešačky určujúceho morálneho poriadku. Ako mi písal jeden z nich: „To je tá progresívna slušnosť? Tak aké kritériá by som mal splniť, aby som sa vyhol takémuto prílepku (dezoláta – pozn. aut.)? Aký by mal byť občan podľa kovaného progresívca, aby sa vyhol hanobeniu z úst progresívnej elity?“ A šiel ešte ďalej, „dôvod, kvôli ktorému si občas dovolím do vás, progresívnych, pichnúť a trochu vás zavzdušniť, je ten, aby ste pozreli na seba, akí ste a ako sa vyjadrujete o iných. Lebo z tej vašej dvadsaťpercentnej bubliny, v ktorej žijete a mastíte si svoje egá, sa nenájde nikto, kto vám povie, že cisár je nahý!“

Hoci sa na prvý pohľad zdá, že spoluobčan obviňuje z morálnej nadradenosti reprezentantov kaviarne, platí aj opak. Sú to ľudia ako on, kto používa morálne argumenty a moralizuje zhora. „My“, údajne privilegovaní, však podľa nich nemôžeme prejaviť emočne podfarbený hnev pre dekórum. Nemáme predsa byť dezolé! Máme len korektne akceptovať pravdu „teraz, kurva, my“: ako dobre, že KHL hokejisti reprezentujú Slovensko, že likvidácia verejnoprávnych médií, kultúry a právneho štátu sú vlastne napĺňaním ideálu slobody a že SNP nebolo občianskou vojnou demokratickej spoločnosti proti fašizmu, ale komunistickým nastolením mieru.