Denník N

Primitívny pragmatizmus gazdov a charakterov

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Našich zástupcov ovláda strach. Jedni sa boja migrantov, druhí fašizmu, tretí prokurátora, v hĺbke duše sa boja svojej bezvýznamnosti.

Keby niekto, kto nevie nič o slovenskej politickej scéne a nevie ani po maďarsky, pred parlamentnými voľbami, ktoré máme za sebou, cestoval po Slovensku, z bilbordov by ľahko mohol nadobudnúť dojem, že charakter sa po maďarsky povie Béla Bugár. A keby nevedel ani po slovensky, mohol by si pomyslieť, že bilbordy s usmievajúcim sa neurotikom obklopeným mužmi a ženami troch generácií a nápisom Radoslav Procházka sú nosným pilierom kampane na dôchodkové sporenie pre členov zbrusu novej cirkvi trvajúcej na tom, že žiť sa dá len v raji.

My však vieme po maďarsky aj po slovensky aspoň toľko, aby nám bolo jasné, že to bola len predvolebná idylka. Pominula, už jej niet, momentálne tu máme koaličnú idylku.

Pramálo pôvabný kotrmelec

Nie som analytik, ale aj na prstoch sa dá spočítať, koľko percent nových voličov takzvané štandardné stredopravé strany v týchto voľbách získali a koľko ich stratili. Ak by som medzi ne zarátal aj SNS (naozaj len pre akademické účely tohto letmého výpočtu), myslím, že nezískali vôbec nikoho. Ani volebná účasť, temer nachlp podobná tej spred štyroch rokov, nesvedčí o schopnosti týchto politických strán mobilizovať voličov. Jediný, kto naozaj mobilizoval, bol strach. Jedni sa báli migrantov, druhí fašistov, tretí zlodejov a tí zase prokurátora. Pravdaže, toho budúceho, možného. Dnes všetci títo vystrašenci a strašitelia sedia v jednej koaličnej zostave a zajtra budú sedieť v koaličnej vláde, ktorú budú do zblbnutia vyhlasovať za štandardnú, stabilnú a jedinú možnú. Lenže to už v tejto chvíli nie je pravda, odpočet sa začal a oni dobre vedia, že ak vydržia pokope, kým sa rok s rokom stretne, na troskách dnešných vyhlásení oslavovať nebude čo.

Keď som sa pred viacerými rokmi v jednom rozhlasovom rozhovore pýtal Františka Šebeja, s kým z parlamentných kolegov by dobrovoľne a rád zašiel na pivo, aby si nezáväzne podebatovali o európskych hodnotách, spomenul len tri mená – František Mikloško, Peter Osuský a Ondrej Dostál. Neviem, či by po tom, čo našiel toľko pochopenia pre účasť vo vláde Robera Fica, mali chuť ísť na pivo oni s ním. Ak by ho však zaujímal napríklad môj názor, povedal by som mu, že urobil presne to, čo vždy vyčítal svojim politickým protivníkom. Urobil pramálo pôvabný politický kotrmelec a jeho dotknuté hundranie o tom, ako chráni Slovensko pred hnedým morom, jeho ťarbavosť ešte zvyšuje.

Mak versus Gatsby II

Pokiaľ ide o Radoslava Procházku, priznávam, mal som mohutné sympatie k jeho politickým začiatkom. Nehovorím o jeho kandidatúre na post prezidenta. Hovorím o jeho poslancovaní za KDH. Jediné, čo mi vtedy na ňom prekážalo, bolo práve to KDH. Potom z KDH odišiel, ale namiesto ponaučenia si na cestu zabalil len to najodpornejšie, čo v pareniskách rodného politického hnutia v jeho mladej zapálenej duši vyklíčilo.

Mnohí možno nevedia, že Radoslav je autorom knihy Mak versus Gatsby, v ktorej na pozadí dvoch veľkých literárnych diel porovnáva našu a americkú politickú a spoločenskú mentalitu. Aj s hodnotiacim komentárom autora. Výstižným, vtipným, zásadným. Práve v tejto knihe postavil vedľa seba amerického selfmademana a slovenského gazdu ako dva odlišné, no autentické modely prežitia odsúdené na úspech. Mal som to potešenie byť jedným z prvých čitateľov tejto knihy a bol som pri tom, keď ju pán poslanec uvádzal do života.

Po jeho povolebnej návšteve na úrade vlády som v nej zalistoval znova. Za tých pár rokov sa Radovan z kozmopolitne ladeného miništranta usiloval dôsledne preštylizovať do podoby slovenského gazdu. Bohužiaľ, nepresvedčivo. No čo je horšie  – stihol poprieť sám seba (a nielen ako autora) úplne dôsledne.

Dnes už môžu obaja, František Šebej aj Radoslav Procházka, hovoriť a písať, čo len chcú, nezaujíma ma to. Čo hovorí a hovoril Béla Bugár, ma nikdy priveľmi nezaujímalo, hoci hľadanie modelu emancipovaného spolužitia Maďarov a Slovákov pre mňa aj naďalej ostáva jednou zo zásadných tém. Ani na kávu s Luciou Žitňanskou už zrejme nepôjdem. Mne to chýbať nebude. Ale im áno. Najneskôr o štyri roky. Lebo takých ako ja bude po týchto voľbách a koaličných sebapopieraniach veľa.

Sadli na lep dvakrát

Videl som ich podpisovať koaličnú zmluvu. Dôstojnosť jej dodala iba minúta ticha na počesť obetiam útoku v Bruseli. Inak to bola od začiatku do samého konca len módna prehliadka najnovších trendov pokrytectva na sezónu jar – leto 2016. Béla Bugár a Radoslav Procházka mi môžu hovoriť o vyvažovaní vplyvov, čo chcú. S tými svojimi rozlietanými pohľadmi a hraným odhodlaním podčiarknutým rozpačitým, respektíve krivým úsmevom, sú v koalícii asi v takom garde ako ratlíky oproti doge svorne rozkročené nad ohlodanou kosťou. Andrej Danko pekne hovorí, aj sa presvedčivo tvári, ale žiadny nový Martin Rázus to tiež nie je. Rétorike Roberta Fica sa za tie roky vo vrcholnej politike dá rozumieť tak dobre, že nejeden z jeho nevoličov by jeho medové reči mohol synchrónne prekladať a pomýlil by sa len ťažko.

Veď naozaj len slepý alebo nezdravo zažiadaný človek za nimi nepočuje cynický výsmech kolotočiara, ktorý vie, že jeho blikajúci, rachotiaci a stále rýchlejšie sa točiaci ringlšpíl sa už zastaviť nedá a kto sa na ňom neudrží, toho pohltí čierna noc. Nechápem len jedno – prečo sa ľudia ako František Šebej, Lucia Žitňanská či Radoslav Procházka na túto jarmočnú verziu gilotíny pižlajúcej živé mäso politickej zodpovednosti tak promptne hrnuli. Pre mňa je neprípustné ospravedlňovať primitívny pragmatizmus v politike a relativizovať tým aj také vážne nebezpečenstvo, akým je fašizácia bezradnej časti spoločnosti. Neuvedomujú si, že takto sadli na lep svojmu niekdajšiemu zásadnému politickému protivníkovi hneď dvakrát?

Pod krkom či nižšie

Možno to na prvý pohľad môže vyzerať ako útlocitnosť voliča zaľúbeného do obrazu vlastnej pravdy, nie je to však tak. Bohužiaľ. Pretože elementárne počty sú zrejmé. Deväť – tri – dva – jeden je pomer ministerstiev, ktorý zreteľne vypovedá o tom, ako veľmi chceli doplnkové strany vládnuť. Hovoria si štandardné, ale štandardné je na nich len to, že im vôbec, ale vôbec nezáleží na hodnotách, charaktere, gazdovstve. Keď sa pozriem na to, kto je ministrom čoho a koho dostal za štátneho tajomníka, je mi jasné, že Robert Fico svojich koaličných partnerov drží pod krkom alebo o poschodie nižšie, sú ako politickí stratégovia úplne impotentní. Neviem, čo je horšie.

Na ilustráciu sa pozrime na obsadenie jednotky a dvojky na ministerstve školstva. Netreba byť Nostradamom, aby človek vedel povedať, že dlhoročný ministerský úradník a človek, ktorý sa do kabinetnej politiky dostal pre svoj pekný hlas, príjemný zovňajšok a nezriadené osobné ambície, sa nebudú vedieť obklopiť ľuďmi, ktorí budú o problematike moderného vzdelávania vedieť rozhodovať s potrebným nadhľadom, razanciou a dôslednosťou. Nehovoriac o tom, že ani Sieť, ani Most-Híd sa na teritórium, ktoré si takto vykolíkovali Smer a SNS, ani len nepozrú.

Áno, nepomýlil som sa – Smer a SNS. Lebo len ten, kto nečíta politické signály pozorne, si môže myslieť, že nový minister školstva je aj na niečo iné než na to, aby svojmu tajomníkovi robil hovorcu. A to sme len na samom začiatku.

Kmotrovia neštandardu

Áno, máme v parlamente aj biele vrany. Vlastne Biele vrany. Neviem, čo mám od nich čakať. Na vlastný poslanecký klub či frakciu nemajú dosť politickej sily a obávam sa, že ani inštinktov a potrebnej dravosti. Veď ako inak si mám vysvetliť to, že sa ľudia, ktorí neváhali otvorene a zásadne vystúpiť za Niečo, ocitli na kandidátke človeka, ktorého hlavnou životnou náplňou je marketérstvo oportunizmu najhrubšieho zrna? Čo ma však desí najviac, to je zistenie, že mentálnym koučom veľkej väčšiny našich volených zástupcov je strach. Jedni sa boja migrantov, druhí fašizmu, tretí prokurátora. Ale toto je strach takrečeno pre návštevy.

V hĺbke duše sa boja svojej bezvýznamnosti.

Stále riešim v hlave, čo s Kotlebovou suitou zanedbaných sopliakov a halabala vyplácanými dávkami v nezamestnanosti rozmaznaných niktošov. Až sa červenám, lebo si uvedomujem, že hovorím o poslancoch v našom parlamente. Ale čo už, časy nám zhrubli. Jasné, už sme prežili všelijakých Kolesíkov, Janišov a Cuperov, ale toto, čo si sadá do parlamentných lavíc po prvý raz práve vo chvíľach, keď vzniká tento text, je úplne nová politická trieda. Patria do nej aj členky a členovia patriarchálnej domácnosti Borisa Kollára a odpusťte, prosím – aj Biele vrany z Matovičovej kandidátky.

Aj mňa by sa dotklo, keby moje meno niekto vyslovil jedným dychom s ľuďmi, ktorí si myslia, že svet spasí desatoro neznášanlivosti alebo botox. Lenže v jednom sú si až zarážajúco podobní – sú to politickí diletanti bez akejkoľvek reálnej šance na ovplyvňovanie chodu parlamentu a spoločnosti. Nemali by ju, ani keby ich strany či hnutia boli vo vládnej koalícii, ale to je teraz nepodstatné, lebo v nej nie sú. Všetci títo už na prvý pohľad takí rôznorodí novoposlanci majú ešte jedno spoločné; pôrodnými babicami, kmotrami a Jánmi Krstiteľmi zrodu ich parlamentnej hviezdy je dvojtvárnosť, vierolomnosť, alibizmus a sebectvo práve tých politikov, ktorí sa hrdia tým, že predstavujú štandardné politické strany.

Práve tých, ktorí už vyše týždňa musia sami seba každé ráno namáhavo presviedčať, že majú ešte kožu na tvári, takže bude zázrak, ak im ešte nejaké sily na vyvažovanie politickej sily Smeru ostanú.

Až mi je úzko

Robert Fico, Anton Danko, Béla Bugár, Radoslav Procházka, nech menujem len ich predsedov, sú tí, ktorí svojím bezhodnotovým konaním, svojou dvojtvárnosťou, dôslednou principiálnou neukotvenosťou, primitívnym politickým pragmatizmom a cynickým manipulovaním vyrábajú voličov oportunistovi Igorovi Matovičovi, fašistovi Marianovi Kotlebovi a falošnému mesiášovi Borisovi Kollárovi.

Áno, z parlamentných strán som nespomenul iba Richarda Sulíka, ale len preto, že mi je až úzko, keď si predstavím, že práve tento človek so zníženou mierou sociálnej inteligencie je momentálne jediným predsedom parlamentnej strany na Slovensku, ktorý sa pred svojimi voličmi v tejto chvíli nemusí hanbiť.

Jediná dobrá správa zo slovenskej politickej scény je, že Lucia Nicholson je tehotná.

Gratulujem a držím palce.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Voľby 2016

Komentáre

Teraz najčítanejšie