Fico zbrojí. Proti Rusku či NATO?

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Minister obrany Robert Kaliňák potrebu odzdraviť verejné financie uviedol pred pár dňami vetou, ktorá v každodennom mediálnom huriavku trošku zapadla, ale je mimoriadne prekvapujúca práve tým, kto ju vyslovil: „Momentálne sme dali na stôl, čo všetko je možné urobiť, aby sme mohli skonsolidovať verejné financie a Slovensko neskrachovalo.“ Ak člen vlády za Smer pri rozpočtových úsporách pracuje s naratívom štátneho bankrotu, tak kontext je taký, že na tomto stave má leví podiel práve táto strana.

Na začiatku pandémie v roku 2020 malo Slovensko verejný dlh približne 48 percent HDP. Podľa Inštitútu finančnej politiky (IFP) pri ministerstve financií však verejný dlh mohol byť o zhruba 9 až 10 miliárd nižší, keby sa vlády Smeru správali k verejným financiám zodpovedne. Tých 9 až 10 miliárd eur, ktoré Slovensku chýbali, lebo boli populisticky „prejedené“ v dobrých časoch, by teda bol celkom slušný „nárazník“ pred pandémiu a ďalšími šokmi, ktoré po nej nasledovali. V praktickej rovine by to znamenalo, že ak sa počas pandémie verejný dlh už šplhal k neudržateľným 62 percentám HDP, mohol byť o desať percentuálnych bodov nižší – približne 52 percent HDP, čo by nebola taká katastrofa.

Je, samozrejme, otázkou, či by lepšia fiškálna východisková pozícia neznamenala pre vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera ešte väčší apetít na míňanie, takže by sme zase boli tam, kde sme dnes. V uplynulom volebnom období totiž nebolo tej politickej sily, ktorá by tlačila na rozpočtovú zodpovednosť. Nad tými ojedinelými hlasmi, ktoré varovali pred rozšafnou pomocou v pandémii, pred rozšafnou pomocou rodinám i počas vzostupu inflácie, znel jeden hlasný spoločenský refrén: Stále je to málo, inde vlády dávajú viac, tak aj ty, slovenská vláda, daj viac.

A radodajná vláda dávala

Pomoc v pandémii, pomoc rodinám, pomoc proti rastu cien šla na dlh. Takže dnes je už aj podľa ministra Kaliňáka Slovensko na ceste ku krachu. Ak sa mu má vyhnúť, musí ozdraviť verejné financie. Je to úloha ťažká-preťažká. Zvlášť pre takých populistov, akí sú dnes vo vláde. V istom zmysle je to však veľmi spravodlivé: Smer počas svojich troch vlád prejedal zajtrajšky; počas kríz ako opozičná strana spolu s Hlasom zbieral politické body na zdrvujúcej kritike vlády, že málo občanom dáva, a dnes sa mu ten populizmus a unfair údery vracajú ako bumerang.

Konsolidácia – alias uťahovanie opaskov – v závislosti od počtu posunutých dierok na opasku vytvorí demokratickej opozícii príležitosť na kritiku vlády. Ale rovnako je zaujímavé, akým spôsobom sa vláda rozhodne vysvetliť obyvateľstvu zvyšovanie daní a okresávanie výdavkov. Komunikačnú stratégiu, presnejšie jeden jej smer už naznačil minister Kaliňák: ak to neurobíme, ako štát skrachujeme. Ale aj štát v krachu bude musieť konsolidovať, ibaže spôsobom, ktorý bude oveľa bolestivejší ako ten, čo pripravujeme na najbližšie tri roky pre vás my. Povedzme, že toto je taký normálny, lídrovský spôsob práce s verejnosťou. A keby si ešte k tomu Smer a Hlas nasypali popol na hlavu za premárnené minulé roky, tak máme tú konsolidačnú tortu aj s čerešničkou.

Je tu ešte jeden špecifický aspekt konsolidácie – mohutné zbrojné nákupy ministra Kaliňáka. Sú v ostrom v kontraste nielen s „mierovou“ politikou vlády na všetky štyri svetové strany, ale aj s potrebami konsolidácie. Zatiaľ čo si občania a firmy budú uťahovať opasky, ministerstvo obrany bude na zbraňové systémy míňať stovky miliónov eur. Ajhľa: keď predseda SNS Andrej Danko v súvislosti s nákupom protiraketového systému od Izraela povedal, že nie je jeho zástanca „v takom rozsahu“, lebo „pokiaľ máme šetriť, tak prichádzajú aj oblasti, v ktorých to musíme prehodnocovať“, tak premiér Robert Fico polmiliardový obchod ministra Kaliňáka podporil. Vraj treba investovať nielen do nemocníc, ale aj do nových systémov protivzdušnej obrany. „Podčiarkujem význam nákupu protivzdušnej obrany po tom, čo vláda Igora Matoviča a Hegera darovala na Ukrajinu systém S-300 a naše nebo nie je chránené,“ oznámil premiér.

Keby za rovnakých spoločenských a ekonomických podmienok kupovala protiraketový systém za pol miliardy iná vláda a Smer by bol v opozícii, spustil by verbálny rachot o vojnových štváčoch a sociálnych netvoroch. Teraz však má verejnosť akceptovať, že naše nebo je nechránené, asi tak, ako má akceptovať, že bez konsolidácie verejných financií štát smeruje do krachu. Dalo by sa žasnúť, aký to odrazu odskok od nezodpovednej populistickej politiky k národnoštátnym záujmom!

V poriadku. Treba si však položiť otázku, pred kýmže to nie je slovenské nebo chránené. Kto ohrozuje Slovensko tak, že v čase akútnej konsolidácie treba naškrabať obrovské zdroje na nákup zbraní? Nemal by niekto z vlády férovo povedať voličom koalície, že je to Putinovo Rusko? Že to ono nás ohrozuje? Nielenže by to mal povedať, ale mal by na tom založiť celú komunikačnú stratégiu a zabojovať o „srdcia a duše“ predovšetkým tých voličov, ktorí túto bazálnu pravdu o reálnej ruskej hrozbe nechápu alebo odmietajú. Predstavme si, že by Robert Fico vysvetľoval ľuďom na Slovensku, že Rusko je hrozba, s takou vehemenciou a energiou, ako klamal napríklad o tom, že bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik bol odsúdený za korupciu v monster procese. Je ťažké si predstaviť, že by bol taký frajer a nezvaľoval nákup izraelských zbraní na Matoviča a Hegera.

Je to frajer, nie je to frajer?

Keby však predsa len bol taký frajer a podarilo by sa mu čo i len 50 percent svojich voličov presvedčiť, že Rusko je veľká hrozba a NATO skvelý spojenec, polarizovaná spoločnosť by bola menej polarizovaná, posilnila by sa súdržnosť a voľnejšie by sa v krajine dýchalo. Nestačí podpísať s prezidentom a podpredsedom parlamentu formálne a navyše ešte aj vnútorne protirečivé vyhlásenie, že naši najvyšší ústavní činitelia budú spoločne „podporovať naše nespochybniteľné členstvo v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii“. Bez premietnutia do reálnej politiky je to prinajlepšom len vata. Nespochybniteľné členstvo v EÚ a NATO, prevtelené do reálnej politiky, by malo, pravda, dôsledky. Napríklad účinný boj s ruskými dezinformačnými kampaňami a ich domácimi žoldniermi. Napríklad dostatok skutočných vlastencov v Naď-Kaliňákovej národnej brigáde. Napríklad prelomenie diplomatickej izolácie signatárov spoločného vyhlásenia.

Taký frajer však premiér Fico nie je. On proti prúdu nepôjde. Bojí sa straty voličov, ktorí „fičia“ na dezinformáciách a imponujú im extrémy a konšpirácie. Bojí sa straty klérofašistickej SNS, ktorá vyostruje spoločenské napätie. Táto ministrana nielen umelcov, ale prakticky už celú občiansku spoločnosť stavia proti vláde a v obmedzenom egoizme jej nedochádza, aké je to celé kontraproduktívne. Slovom, pán premiér sa bojí prísť o moc, pretože bez nej môže skončiť i so svojimi kumpánmi za mrežami, čo je dnes už triviálne konštatovanie. Z tohto uhla pohľadu štvornásobný premiér nie je štátnikom, čo má víziu a v zápasoch získava pre ňu v spoločnosti podporu. Zostal z neho už len výrečný zbabelec bez morálnych zábran. Nikto by nemal byť prekvapený, keď sa na obhajobu nákupov západných zbraní v kontexte očakávaného uťahovania opaskov rozšíri cez „občianske médiá“ vlády fáma, že Slovensko nezbrojí proti Rusku, ale proti NATO a USA.