Macron má v rukách poslednú kartu, aby zachránil „revolúciu“

Autor je komentátor Bloomberg Opinion

Po siedmich mučivých týždňoch zahral francúzsky prezident Emmanuel Macron svoj posledný „zugzwang“ – nevyhrateľný, no nevyhnutný šachový ťah. Tlačený nefunkčným parlamentom, extrémnou politikou a nervóznymi finančnými trhmi si na zostavenie ďalšej vlády vybral prekvapivého kandidáta – 73-ročného Michela Barniera. Je to šikovná hra, ale hlboko zakorenená frustrácia voličov a krehká ekonomika z nej robia Macronovu poslednú šancu na záchranu jeho dedičstva.

Riziko, ktoré sa oplatí

Výber bývalého brexitového vyjednávača za premiéra je vykalkulované riziko. Výber stredopravého politika s nepriateľským postojom k imigrácii zvlášť po júlových voľbách, v ktorých sa presadila aliancia ľavicových strán, podnieti medzi voličmi, ktorí v minulosti podporovali Macronovu blokádu krajnej pravice, pocit zrady. Ak to vôbec niekoho povzbudí, bude to Marine Le Pen: 143-členný poslanecký klub jej strany bude mať zásadný význam pre pomoc Barnierovej vláde, aby v rozdelenom 577-člennom francúzskom parlamente prežila hlasovanie o dôvere.

Napriek tomu Barnier, ktorý vo svojej ďakovnej reči uviedol, že je potrebné, aby spolupracovali všetky politické strany, spĺňa niekoľko podmienok, čo z neho robia riziko, ktoré sa oplatí podstúpiť. Jeho európske skúsenosti budú rozhodujúce, pokiaľ ide o bolestivú úlohu brzdenia špirálovitého francúzskeho rozpočtového deficitu (viac ako 5 percent hrubého domáceho produktu), na ktorý sa už upiera bruselský sauronovský pohľad a ktorý si nakoniec môže vyžadovať také uťahovanie opaskov, akému sa Macron počas celého svojho prezidentovania vyhýbal. A Barnierova schopnosť viesť vyjednávanie v mene EÚ počas ťažkej brexitovej krízy tiež naznačuje, že dokáže vystrieť ruku aj k oponentom a vybudovať niečo blízke širokej koalícii.

Posledný ťah

Napokon Barnierov výber dáva zmysel, aj pokiaľ ide o riešenie najnaliehavejšej priority Francúzska, ktorou je obnovenie určitej stability a kontinuity v čase, keď európske mocnosti zápasia s hrozbou ekonomickej stagnácie, extrémistickej politiky a geopolitickej irelevantnosti. Možno by mohlo byť múdrejšie nechať ľavicu, aby sa pokúsila zostaviť vládu ona, a potom jej prišiť prípadné zlyhanie. Macron však pravdepodobne správne predpokladá, že mu zostáva už len jeden ťah – jeho prezidentstvo možno neprežije ďalšiu krízu, najmä tú, ktorú spustili finančné trhy nervózne z francúzskej fiškálnej neudržateľnosti.

Práve toto je skutočná neznáma. Macron, doteraz hrajúci one-man show, teraz vidí, ako moc odchádza z Elyzejského paláca do zákonodarného zboru, ktorému čoraz viac dominujú radikálne hlasy. Čo zostane z prezidentovho odkazu do roku 2027, do konca jeho druhého funkčného obdobia? Sedem rokov tvorby hospodárskej politiky podporilo investície, zabezpečilo pracovné miesta a ochránilo kúpnu silu, no zároveň rozpútalo obrovské sociálne nepokoje a Macronovi sa nepodarilo vyriešiť do očí bijúce problémy ako vzdelávanie či bývanie. Dôchodkovú reformu, veľkú bielu veľrybu jeho druhého volebného obdobia, harpúnovali krajná ľavica aj krajná pravica – obe sa zaviazali, že ju zvrátia, hoci by to predstavovalo náklady pre verejné financie vo výške približne 0,5 percenta HDP.

Nový premiér prezidenta nepochybne uistil, že nebude tým, kto zruší jeho centristickú „revolúciu“. A ak existuje jedna myšlienka, ktorá pravdepodobne Macrona prežije, je to jeho snaha o silnejšiu a vplyvnejšiu Európu. Nakoniec dokonca aj Le Pen ustúpila od svojho plánu zbaviť sa eura.

Ešte tam nie je

Voličské prostredie i trhy sú však mimoriadne krehké. Zníženie deficitu si bude vyžadovať ťažké rozhodnutia, ako je zvýšenie daní, a vyjednávanie v parlamente bude znamenať aj ústupky voličom, ktorých hlavnou prioritou je zvýšenie kúpnej sily. A potom sú tu ešte väčšie dlhodobé otázky. Napríklad čím bude svetová jednotka vo verejných výdavkoch platiť za svoj sociálny model pri klesajúcej pôrodnosti a stúpajúcej priemernej dĺžke života? Ako píše Tony Blair vo svojej novej knihe O vodcovstve, zmeniť krajinu trvá desať rokov. Macron tam ešte nie je a zatiaľ sa mu nepodarilo Francúzov zjednotiť na svojej vízii.

To, čo francúzsky prezident skutočne potrebuje, nie je len premiér, ale nástupca. Keď sa Margaret Thatcherovej spýtali, aký bol jej najväčší úspech, spomenula Tonyho Blaira a New Labour – pretože dokázala presvedčiť svojich oponentov, aby zmenili názor. To sa vo Francúzsku, kde ľavica označuje macronizmus za „neoliberálny“ a pravica za neúčinný, nestalo. Barnier je Macronovou poslednou nádejou, ako vytrhnúť svoj odkaz z čeľustí porážky – ale nič nie je zaručené.

Bloomberg