Zenit sa za svoju reč tela hanbiť nemusí, hovorí ňou jasne

Nový film rodáka z Košíc Györgya Kristófa, ktorý mal tento týždeň premiéru v našich kinách trúfalým spôsobom zachytáva temný boj o moc a prežitie. Nie je to realistický príbeh zo súčasnosti, nedá sa však povedať, že by ju neodrážal. Bohužiaľ.

Skupine ľudí žijúcich pod zemou sa podarí uniknúť z akéhosi zariadenia, v ktorom sú uväznení. Podľa dizajnu sa to odohráva v budúcnosti, ale ľudia spolu nehovoria, komunikujú pohybmi. Prechádzajú podzemím ďalej až k miestu, kde sa vysoko, presne nad nimi priestor otvára a vidno denné svetlo. Zenit ako nádej, ku ktorej potom celý čas upierajú zrak, je názvom filmu a asi aj hlavnou silou poháňajúcou režiséra Györgya Kristófa k jeho vytvoreniu. Celý je metaforou a jeho rečou je tanec.

Kristóf hovorí, že všetko sa začalo jednoduchým zadaním na krátky tanečný film ešte počas štúdií, ale vytvoriť v tomto žánri celovečerný film, jeho druhý, by bez väčšej hnacej sily asi nešlo. Potreboval vyjadriť frustráciu zo súčasnosti, z politickej situácie a boja o moc, ktorý hatí cestu k lepšiemu životu v našej spoločnosti, a proste veril, že to dá aj bez slov.

Film, ktorý hovorí súčasným tancom

Otvor v zenite je síce vysoko, ale na stene vidieť zvyšky rebríka, navyše skupina objaví nejakú zásobáreň, je aj materiál a nemal by byť problém nejako sa odtiaľ dostať. To by bolo pre krátky film. Ako však vieme zo skúsenosti a z dejín ľudskej civilizácie, problém nastáva , a ako sa ľudia v tej situácii zachovajú, to už na celovečerák je. Jeho dystopickému nastaveniu nahráva, že týmto ľudom akoby vyrezali jazyky alebo stratili schopnosť bežnej ľudskej komunikácie. Aby režisér ich boj dokázal sprostredkovať, povolal choreografa.

Nie je to inak také nezvyčajné spojenie. V tanečnom filme začínal zo súčasných režisérov napríklad aj Peter Bebjak a niekoľko našich choreografov už v samostatnom filmovom žánri zvanom dance for camera alebo screen dance získalo aj ceny v zahraničí. Na Slovensku vzniklo aj pár celovečerných filmov s tanečnou tematikou, Zenit sa z nich trochu vymyká, hovorí súčasným tancom. Čisto a plynule, 77 minút hodinu a pol.

Zo začiatku to ide ťažko, divák uvelebený v sedadle nevie, kto sú tieto postavy, prečo nehovoria a prečo robia to, čo robia, a sprvoti to pripomína sledovanie tanečného predstavenia, tieto otázky si nakoniec ľudia pri nich aj kladú. Vo filme to pôsobí bizarnejšie, lebo tam sme predsa len viac zvyknutí na realistické zobrazenie života, neverbálna interakcia postáv trochu pripomína Annaudov film Boj o oheň.

Vďaka strihu, réžii a spôsobu použitia choreografie však postupne prijímame túto hru zvláštnych pohybov a obrazov. Umocňuje ju hudba Ábrisa Gryllusa a najmä zvýšená hladina zvuku snímajúca a zvýrazňujúca pohyby postáv v podzemí, niekedy to znie ako v počítačovej hre. Spojenie s realitou nakoniec zabezpečuje kurča, ktoré sa v deji ocitne, tým, že vydáva pohyby a zvuky, aké si s ním prirodzene spájame.

Kurča inak malo pri nakrúcaní svojho trénera, a keď už sa v tom pitveme, tak aj svojich asistentov. No a všetok ostatný pohyb postáv na plátne, teda celú akciu filmu, tu vytvoril choreograf.

Režisér a choreograf

Anton Lachky študoval na na Slovensku, po odchode do zahraničia pôsobil v zoskupení tanečných kolegov LesSlovaks aj u slávneho Akrama Khana a ďalších. Teraz tvorí samostatne v Bruseli, súbor Anton Lachky Company je už oceňovaný a minulý rok zavítal aj do Bratislavy. Jeho slovník je ukážkou preňho typickej expresivity, hravý, akrobaticky rýchly a jemne neurotický, čo sa k filmu dobre hodí, ako na jednom z jeho predstavení musel vidieť aj režisér Kristóf, na základe čoho ho oslovil.

Ich spolupráca je pre film kľúčová a súvisí s ňou obsadenie rol tanečníkmi. Sú z ôsmich krajín, Slovensko zastupuje skvelá Paulína Šmatláková, u nás sa dala vidieť napríklad v projekte Radoslava Piovarčiho Cháron. V obsadení sa skvie maďarská hviezda Andrea Ladányi, pôvodne sólistka v povestnom Győrskom balete Ivána Markóa, neskôr v zahraničných súboroch a experimentálnych projektoch. Jej zjav akejsi starešiny alebo šamanky skupiny je famózny, to ona “stvorí” vodcu, prizerá sa jeho pádu a ustupuje novej „demokratickej“ vodkyni. Pripomína postavu Tildy Swinton v Pláži a hrá naozaj každou bunkou.

Hrať je čo, kamera ide veľakrát postavám tesne pri koži a ich charaktery od narcistického ryšavého mladíka s krásnym telom po striedmu odhodlanosť budúcej líderky nám umožňujú prežívať príbeh. Je vidno, ako sa ho režisér drží a nepustí. Choreograf kde-tu vystrelí s nadupanými tanečnými časťami s krásnymi prvkami, napríklad vlnivé delfíny, ktorými sa gumovo hádžu o zem, keď na ľudí dopadne denné svetlo, a ktoré sú agresívnejšie použité znovu v súboji.

Ale aj časti, ktorými sa posúva dej, sú tvorené pohybmi a gestami, čo môže byť niekedy náročnejšie na vnímanie, paradoxne potom tie čisto tanečné pôsobia dynamicky oživujúco. Režisér svojmu plánu povedať to celé tancom neuhol, tak neuhneme ani my v sedadlách.

György Kristóf po odchode z Košíc najprv v maďarskom Miškovci študoval filozofiu, pomýšľal na zahraničný obchod a diplomaciu. Sčasti však už bol infiltrovaný záujmom o film, ktorý potom aj vyštudoval na FAMU. Vzhľadom na to, že už jeho celovečerný debut Out uviedli v minulosti v rámci sekcie Un Certain Regard na festivale v Cannes, rozhodol sa dobre.

O úskaliach presadzovania filmu bez hovoreného slova vie po rokoch príprav svoje, ale dodáva, že aj takéto filmy musia vznikať. Ten otvor v zenite ostane divákovi ešte chvíľu po skončení vypálený na sietnici, a ak môže napriek rôznym osobným a spoločenským obavám stále slobodne odísť z kina dverami, rád mu dá za pravdu.