Vyhrážali sa mi SIS-kou, chceli na ľudí hľadať špinu, hovorí bývalý šéf analytikov Marcel Čas o fungovaní ministerstva kultúry

Ministerstvo kultúry ku koncu augusta zrušilo Inštitút kultúrnej politiky. Prepustený bol celý tím analytikov a analytičiek, ktorý viedol Marcel Čas.

V rozhovore rozpráva o tom, ako sa fungovanie ministerstva postupne rozpadá, že ministerku Martinu Šimkovičovú tam prakticky nevidno, zato generálny tajomník služobného úradu Lukáš Machala chce mať dohľad nad všetkým.

„Spôsob, akým ma chválil a vzápätí sa vyhrážal, mi pripadal ako psychologická manipulatívna metóda,“ hovorí Čas.

V rozhovore hovorí aj o tom:

• pri akej príležitosti sa mu Machala vyhrážal SIS-kou;
• ako sa dozvedel, že na ministerstve existuje zoznam riaditeľov a riaditeliek inštitúcií, ktorí musia „ísť dole“;
• prečo fungovanie ministerstva zlyháva
• a ako vnímal nenávistné vyjadrenia ministerky a zmeny legislatívy z pohľadu zamestnanca ministerstva.

Prečo ste sa stali štátnym analytikom, čo vás k tomu priviedlo?

Už keď som bol študent, bola mi veľmi sympatická myšlienka vznikajúcich analytických útvarov na ústredných orgánoch štátnej správy. Myslím, že je fajn, keď ľudia kontrolujú štát „zvonka“, je to veľmi dôležité aj zmysluplné, ale mal som pocit, že na Slovensku dlhé roky prevládala situácia, že viac kvalitných ľudí štát kritizovalo a kontrolovalo zvonka, než aby preň sami pracovali a pomáhali ho budovať zvnútra.

Mne sa tá myšlienka pozdávala. Keď som končil školu, dozvedel som sa, že Andrej Svorenčík zakladá Inštitút kultúrnej politiky a hľadá ľudí. Poznal som ho z verejných vyjadrení, s ktorých obsahom som sa vedel stotožniť, a tak som mu poslal životopis.

Ak niekto doteraz o Inštitúte kultúrnej politiky (IKP) nepočul, ako by ste mu stručne povedali, o čo jeho zrušením ministerstvo kultúry prichádza?

Základná misia bola poskytovať analytický servis, a teda dávať podklady vedeniu ministerstva, ktoré by neboli založené na dojmoch, pocitoch alebo názoroch záujmových skupín, ale na dátach, argumentoch a dôkazoch.

Ak by som mal byť konkrétny, tak to viedlo napríklad k tomu, že sme boli schopní napísať a presadiť jedinú reformu z Plánu obnovy a odolnosti gestorovanú ministerstvom kultúry v hodnote 7 miliónov eur, ktorú úspešne zaviedol Pamiatkový úrad. Alebo sa nám spolu s kolegami z odboru verejného obstarávania podarilo vysúťažiť novú zmluvu na údržbu informačno-komunikačných technológií na ministerstve kultúry. Vypracovali sme cenovú analýzu, pripravili rozpočet a v porovnaní s predošlou zákazkou sme na jednej zmluve ušetrili 8 miliónov eur. Samozrejme, to sú len dva príklady, pri ktorých sme ako IKP boli zaangažovaní a ktoré sa aj dajú ľahko vyčísliť, bolo toho však omnoho viac.

Váš tím dostal výpovede spolu s ďalšími takmer 30 ľuďmi. Kto vám oznámil, že končíte, a ako to prebiehalo?

Zavolala mi kolegyňa z kancelárie generálneho tajomníka služobného úradu (Lukáš Machala – pozn. red.) a povedala, aby som sa aj s celým tímom dostavil. Nemal som žiadne echo, čo sa bude diať.

Keď sme prišli, po jednom si nás volali dnu. Bola tam komisia zložená z viacerých ľudí, bol medzi nimi človek z odborov, riaditeľka osobného úradu a generálny tajomník služobného úradu. Z ničoho nič nám oznámili, že končíme, lebo nás rušia. Dali nám na stôl výpoveď a dohodu (o ukončení pracovného pomeru) a riaditeľka osobného úradu nám oznámila, že nemôžeme opustiť miestnosť, kým si nevyberieme, ktorú možnosť podpíšeme. Dodala, že ak neskôr zmeníme názor, môžeme podpísať druhý variant, čo sa mi zdalo zvláštne. Vypýtal som si aspoň čas na prečítanie a rozhodol som sa pre dohodu.

Ako reagovali kolegovia? Asi to nebola situácia, na ktorú sa dá pripraviť.

Na jednej strane to bola nepríjemná situácia a určite sa to dalo zorganizovať aj lepšie. To, že vás zavolajú do miestnosti a povedia vám, že vás nepustia von, kým niečo nepodpíšete – to sa skrátka nerobí. Ale je fakt, že generálny tajomník si dával pozor, aby neútočil a nebol agresívny, čo zvykol robiť bežne. Poďakoval nám za dobre vykonanú prácu a povedal nám, že sme veľmi šikovní a určite nebudeme mať problém nájsť si novú prácu, takže šikanou by som to nenazval.

Dostali ste vysvetlenie, prečo celý tím končí a čo bude s vašou rozbehnutou prácou?

Vymenoval nám rôznu kombináciu dôvodov, ktoré boli zjavne vymyslené a neboli tým hlavným dôvodom. Boli medzi nimi konsolidačné opatrenia, „ministerka rozhodla“, „budeme robiť analýzy inak“ a tak podobne.

Čo je podľa vás skutočným dôvodom vášho zrušenia?

Že Machala je kmeňový, klanový, ideologický človek, ktorý si síce naozaj myslel, že robíme dobrú prácu, ale uvedomoval si, že nie sme súčasťou jeho klanu. Myslím, že bol pod tlakom kvôli protestom a veľmi prchko si pod vplyvom emócií povedal, že tí „slniečkari“ mi tu nebudú protestovať pod oknami a ešte ich tu aj budem zamestnávať, tak musia ísť preč. Myslím si, že toto bol hlavný dôvod.

Aká atmosféra panovala na úrade, keď ste pred pár dňami odchádzali?

Veľmi zlá. Pracovať na úrade, kde jeden človek, Lukáš Machala, musí všetko vidieť a o všetkom rozhodovať, kde padajú vyhrážky ako bežná súčasť pracovného dňa, to už na ľudí začalo doliehať.

Aj štandardné procesy, ktoré fungovali roky ako-tak v poriadku, už nefungujú. Teraz nás vyhodili takmer tridsiatich, ale odkedy táto vláda prišla, tak pomaly každý týždeň išiel jeden-dvaja ľudia preč a prichádzali noví. Atmosféra je teda veľmi zlá, robota stojí na pár ľuďoch, lebo neustále sa vyhadzuje. Dolieha to už aj na ľudí, ktorých doniesol a zamestnal Machala a ktorí sa mi v rozhovoroch zdôverovali s tým, že čakajú, kedy sa nahnevá a vyhodí aj ich.

S akými očakávaniami ste vlani na jeseň čakali nástup novej ministerky Martiny Šimkovičovej?

Trochu sme sa obávali, lebo jej verejné vyjadrenia boli agresívne, ale na druhej strane sme profesionáli a odborníci. Navyše skúsenosti z minulosti nám hovoria, že politici niekedy verejne komunikujú ostrejšie, ako napokon konajú.

Na začiatku sme teda nevedeli, ako to bude v tomto prípade, ale snažili sme sa na príchod ministerky pripraviť. Chceli sme udržať kontinuitu a ukázať pripravenosť aj ochotu spolupracovať. Ako IKP sme mali znalosť o viacerých nástrojoch, legislatívnych zámeroch aj stratégiách kultúrnej politiky, ktoré boli rozbehnuté a ktoré by sa dali využiť aj na dosiahnutie cieľov SNS. Preto som poprosil svojich analytikov, aby sme sa pozreli na ich predvolebný program a skúsili urobiť podklad, ktorý by tieto prieniky definoval.

Čo si pod tým máme predstaviť?

V predvolebnom programe bolo zhruba desať bodov a priznávam, že sme sa pri tom materiáli dosť zapotili. Úplne konkrétne si nespomeniem na všetky body, ale zhruba osem sa týkalo vecí, na ktorých sa na ministerstve už aj v minulosti pracovalo, a málokto by s nimi v tom široko naformulovanom znení nesúhlasil. Bola tam napríklad ochrana a obnova pamiatok, prezentácia slovenskej kultúry v zahraničí a podobne.

Dva body boli rýdzo ideologické, týkali sa zásahov do fondov a obmedzenia dotácií pre LGBTI projekty, čo boli skôr politické vyhlásenia než program. Tam sme mali enormný problém, lebo sme naozaj nevedeli, čo s tým. Možno niekto verí, že ministerstvo je ideologická organizácia, ktorá riadi vývoj kultúry na Slovensku, ale to tak vôbec nie je. Tak ako ministerstvo kultúry nikdy nemalo na stole žiadne plány ani stratégie na presadenie LGBTI, tak túto komunitu nemôže svojím zásahom ani zrušiť. Nemá čo zakázať. Tak to skrátka nefunguje.

Mal váš materiál odozvu?

Na prvej porade vedenia som zoznam predložil a do hodiny som sedel s ministerkou Šimkovičovou medzi štyrmi očami a rozprávali sme sa o tom, čo by malo byť v programovom vyhlásení vlády.

Do akého momentu to vyzeralo na možnú konštruktívnu spoluprácu?

Do príchodu Lukáša Machalu. Spomínam si, že sme sedeli spolu s ministerkou a so štátnym tajomníkom Tiborom Bernaťákom. Okrem tohto zoznamu som im priniesol aj dátovo-analytické podklady o rezorte kultúry, akýsi „welcome package“, uvítací balíček s informáciami, čo je ministerstvo, aké má nástroje, rozpočet, ciele, čo všetko zriaďuje a ako to funguje. So záujmom si podklady pozerali, ale ministerka potom s niekým telefonovala a následne oznámila, že príde expert z okolia SNS a on bude mať na starosti programové vyhlásenie vlády pre oblasť kultúrnej politiky.

Poďakovali mi a oznámili, že ma zavolajú, keď príde ten expert. Prišiel zhruba o hodinu a bol to Lukáš Machala. Ministerka odišla s tým, že ide na víkend. Bolo to v piatok okolo druhej popoludní a bolo zjavné, že jej je úplne jedno, čo bude v programovom vyhlásení vlády. Inak som si nevedel vysvetliť, že ho nechala písať dvom ľuďom, ktorých poznala dohromady hodinu. Pochopil som teda, že rozhodnutia bude na ministerstve robiť niekto iný, a ihneď sa ukázalo, že to bude Machala.

Zobral si naše podklady a povedal, že je to kvalitne napísané a budeme to realizovať, ale nič z toho nenapíšeme do „PVV-čka“, lebo to musí byť enormne vágne, aby nás potom, citujem, „nejebali“, keď to nesplníme. Sedel som s ním asi dve hodiny, on si ma priam otcovsky zobral k sebe a hovoril, čo všetko už robil, že odteraz budeme spolupracovať a komentoval podklady.

Lukáš Machala bol potom váš priamy nadriadený, lebo Inštitút kultúrnej politiky spadal pod neho. Ako by ste tú spoluprácu opísali?

Na jednom z prvých stretnutí, ktoré sme spolu mali, mi povedal, že veľmi dobre vie, že som liberál, lebo ma má skontrolovaného, rozprával sa o mne s inými a počul vraj veľmi veľa dobrého, ale aj veľa zlého. Potom mi povedal, že ma nevyhodí, lebo vidí, že som pracovitý, šikovný a inteligentný, ale pohrozil mi, nech si dávam veľký pozor a nerobím hlúposti, lebo má veľa známych v Slovenskej informačnej službe a dá ma sledovať.

Chápal som to tak, že jeho osobitým spôsobom mi podal ruku na spoluprácu, ale súbežne ma chcel zastrašiť. Chcel, aby som z toho stretnutia vyšiel vystrašený, aby som s nikým nekomunikoval a nerozmýšľal nezávisle. Spôsob, akým ma chválil a vzápätí sa vyhrážal, mi pripadal ako psychologická manipulatívna metóda, ako si ma k sebe pripútať.

Čo ste si pomysleli, keď sa vám nadriadený na ministerstve vyhrážal, že vás dá sledovať SIS-kou?

Išiel som za kolegami trochu otrasený a najprv som si potreboval trochu emočne uľaviť. Pomyslel som si, že je to nebezpečný človek a treba ho pozorne sledovať. Myslel si, že ma zastraší a ja nebudem schopný racionálne uvažovať, ale ja som urobil presný opak. Vtedy som si urobil jasný plán, stratégiu, a tej som sa snažil držať.

V čom spočívala?

Mal som pred sebou tri rôzne scenáre. Ešte stále to mohlo byť tak, že bude len rozprávať, ale nebude konať a bude stačiť, keď ho budeme sledovať. Druhý variant bol, že bude aj konať, a v tom prípade som považoval za svoju povinnosť dávať mu akúsi „pomocnú ruku“, ponúkať analýzy a neustále hľadať prienik medzi jeho víziami a verejným záujmom a snažiť sa ho presadzovať. Nie všetky jeho nápady sú nezmyselné, napríklad snaha podporiť viac prezentáciu slovenskej kultúry v zahraničí je legitímny cieľ, s ktorým sa dokážem aj ja stotožniť, kľúčové je, ako sa to urobí a aký nástroj sa na to využije. O toto som sa aj kontinuálne snažil a myslím, že do nejakej miery sa nám to aj darilo. Zrejme preto hovoril, že v IKP sme šikovní a pracovití.

Samozrejme, nebol som naivný a rátal som aj s tretím scenárom. Tušil som, že skôr či neskôr aj nás vyhodí, a povedal som si, že ho musím sledovať aj preto, aby som mal informácie, ktoré budem potom môcť využiť na obranu kultúry. Takto som to vyhodnotil a podľa toho som postupoval.

Viacerí bývalí i súčasní zamestnanci ministerstva, s ktorými sme hovorili, tvrdia, že Machala rozhoduje o všetkom a mnohé procesy preto stoja. Aká je vaša skúsenosť?

Machala hlboko nedôveruje ľuďom. Dôveruje iba tým, ktorí sú z jeho klanu, kmeňa, a aj to len do istej miery. Prejavuje sa to napríklad tak, že ak mu niekto donesie nejakú „zaručenú informáciu“, okamžite sa tomu začne venovať a absolútne stráca zmysel pre realitu alebo mierku.

Napríklad mu prišla informácia, že v kultúrnych organizáciách ľudia obchádzajú vstupné a neplatia lístky. Jeho ľudia preto začali chodiť po celej krajine a robiť „mystery shopping“, či im predajú alebo nepredajú lístky. Bol z toho obrovský hon na čarodejnice. Bol by som šokovaný, keby sa niekde taký prípad nestal. Do nejakej miery je zmysluplné, aby sa ministerstvo venovalo témam ako cenová politika, výber peňazí, zvyšovanie vlastných príjmov, roky sme tieto témy v IKP presadzovali. Ale on z jednej maličkosti urobil obrovský problém, ktorý mal riešiť celý aparát ministerstva.

Tak isto mu raz niekto povedal, že rezort kultúry má množstvo nevyužívaných budov, na ktorých údržbu vyhadzujeme peniaze zbytočne. Rezort kultúry naozaj spravuje asi tristo nehnuteľností, ale možno len desať-dvadsať má slabé alebo žiadne využitie. Lenže on nadobudol pocit, že sa to týka väčšiny nehnuteľností a my tie budovy musíme rýchlo nájsť a odpredať, aby sme mali peniaze pre rezort. Na IKP sme sa mu snažili dávať na stôl neustále dáta a ukazovať, že v skutočnosti na údržbu nehnuteľností nejde až tak zbytočne veľa peňazí a dá sa to riešiť aj inak, ale on skrátka nedokázal vnímať fakty. Opäť sa dá povedať, že to nie je zlý nápad – mať prehľad o tom, aké budovy vlastníme a ako ich využívame, ale musí to mať mieru a vychádzať z objektívnych skutočností, a to sa nedialo.

Dostávali ste od Lukáša Machalu ako IKP nejaké konkrétny úlohy, zadania? Mal nejakú vlastnú víziu, ako má fungovať kultúra?

V skutočnosti tých tém bolo množstvo, niektoré boli aj zmysluplné, ako napríklad podpora regionálnej infraštruktúry alebo podpora rekonštrukcií pamiatok, ale on tých tém otváral príliš veľa, a keďže o všetkom musel rozhodovať on sám, žiadnu neuzatvoril. Dnes som presvedčený, že žiadnu z načatých tém ani neuzavrie a nebude schopný absolútne nič vybudovať. Jednak preto, že jeho sklon k mikromanažmentu mu to neumožní, ale aj preto, lebo jeho pracovnou metódou sú vyhrážky a prepúšťanie. Tím schopných ľudí, o ktorých by sa mohol oprieť, skrátka nemá a sám to nedokáže.

Ako ste z pozície vedúceho analytika ministerstva vnímali, keď vláda na základe poslaneckých návrhov presadila zásadné zmeny vo Fonde na podporu umenia, v Audiovizuálnom fonde či v zákone o múzeách a galériách alebo transformáciu RTVS na STVR?

Bolo zjavné, že sú to politicky predpripravené témy, lebo dopyt po podkladoch neprichádzal. Ako riaditeľ som tušil, že je to politické rozhodnutie a že je nulová šanca z odbornej pozície čokoľvek vyrokovať. Aj moji kolegovia a kolegyne boli nešťastní, lebo sme to sledovali, ale boli sme v tom bezmocní.

Jeden príklad za všetky: v dôvodovej správe k novele zákona o telerozhlase bola jedna zjavná nepravda za druhou. My sme pritom na ministerstve „sedeli“ na informáciách, ktoré by to priamo vyvracali. Písalo sa tam napríklad, že objektivita spravodajstva RTVS je veľmi nízka a cieľom novely je túto situáciu napraviť. My sme v IKP pravidelne vyhodnocovali na základe verejne dostupných reprezentatívnych prieskumov, ako to s vnímaním objektivity spravodajstva RTVS je. Za generálneho riaditeľa Ľuboša Machaja kontinuálne rástla, a dokonca predbehla aj komerčné televízie. Takže cieľ novely bol síce výborný – chcieť spravodajstvo, ktoré je vnímané ako objektívne. Ale dáta hovorili, že tento cieľ je napĺňaný. V oficiálnom dokumente, ktorý vyšiel z ministerstva, bol však pravý opak. Aj na toto sa pozeralo dosť ťažko.

Neskôr prišli odvolania riaditeľov a riaditeliek v národnej knižnici, v Bibiane, v SND, v SNG. Je to súčasťou nejakého plánu, vízie ministerstva, ako spravovať kultúru?

Svojím spôsobom. Na ministerstve existuje zoznam riaditeľov a riaditeliek inštitúcií v pôsobnosti ministerstva, ktorí „musia ísť dole“. Osobne som ho nevidel, ale viacerí ľudia mi nezávisle od seba o ňom hovorili.

Prvýkrát som sa o ňom dozvedel kurióznym spôsobom ešte pred odvolaním riaditeľa SND Mateja Drličku. Prišla za mnou kolegyňa od Machalu, s ktorou som často spolupracoval a s ktorou sme mali pomerne dobrú, kolegiálnu spoluprácu. Prišla mi predstaviť novú kolegyňu, ktorá práve nastúpila. Neskôr som sa dozvedel, že to bola jej dcéra. Mňa predstavila ako šikovného analytika, ktorý sa vyzná do kultúrnej politiky, a novú kolegyňu vyzvala, že ak má nejaké otázky, nech sa pýta. A ona s nadšením povedala, že dostala od Machalu úlohu hľadať špinu na konkrétnych riaditeľov inštitúcií, ktorí sú v zozname, aby sme ich mohli odvolať. A spýtala sa ma, či náhodou tiež na nich nemám nejakú špinu.

Čo sa dá na to povedať?

Bol to pre mňa šok. V prvej sekunde som naozaj nevedel, čo povedať. Ale nechcel som stratiť dôveru, ktorú vo mňa mali, lebo som chcel mať aj naďalej prístup k informáciám. Jednak preto, aby som mohol naďalej s tímom pracovať a ponúkať fakty k tomu, čo práve bolo na stole, ale aj preto, aby som tie informácie potenciálne raz mohol využiť.

Začal som teda rozprávať veľmi všeobecné veci o neefektivite riadenia investícií v rezorte kultúry, čo je problém celého štátu už tridsať rokov, alebo som odporučil, nech si pozrú už realizované audity a či tam nenájdu nejaké zásadné porušenia, ale varoval som, nech si nič nevymýšľajú, aby ministerstvo nevyzeralo ako banda amatérov.

Nevystrašilo vás tak trochu, že si mysleli, že ste tiež „machalovec“?

Machala by za mnou s takouto úlohou neprišiel, ale títo ľudia zjavne nevedeli, s kým hovoria, a nevedeli túto hru hrať. Machala mi sám vyčítal, že som liberál, takže by som si myslel, že sa to vo všeobecnosti o mne vedelo, ale asi nie. Zároveň som autenticky ako riaditeľ presadzoval politiku profesionálnej a korektnej spolupráce so všetkými zamestnancami ministerstva, aj „machalovcami“. A priori som nikoho nepovažoval za „škodnú“ a na rozdiel od Machalu som ku každému pristupoval ľudsky. Myslím, že to malo za následok, že sa so mnou chodili radiť aj novoprijatí zamestnanci.

Viete, koľko je na tom zozname mien? 

To neviem, ale dlhodobo sa na rôznych poradách komunikovalo, že odvolaní musia byť generálni riaditelia erbových inštitúcií SND, SNM a SNG. Zároveň sa spomínali aj pamiatkový úrad a štátne vedecké knižnice. To bolo v čase, keď boli už odvolaní riaditelia Slovenskej národnej knižnice, Bibiany a Kunsthalle stratila svoju právnu subjektivitu.

Viete, čo je zmyslom tohto plánu? 

Nikdy som tam nevidel žiaden verejný záujem alebo vyhodnocovanie činnosti inštitúcie či nastavovanie kultúrnej politiky. Je to plán odvolať všetkých, ktorí sa osobne Machalovi z akýchkoľvek dôvodov nepáčia. Je to presadzovanie jeho osobného názoru. Tak sa prejavoval aj pri návštevách inštitúcií – prišiel ako veľká voda, hneď na chodbe skritizoval, čo za odporné obrazy to tam visia a že to musí ísť okamžite dole. A zrejme nejak podobne to mal aj s ľuďmi, ktorí nie sú z jeho klanu. A svojich ľudí inštruoval, aby hľadali špinu.

Odborári na ministerstve upozornili, že len od začiatku kalendárneho roka prešiel úrad ôsmimi zmenami organizačnej štruktúry, prepustených bolo približne 40 percent ľudí. Kto sú noví ľudia, ktorí prichádzali?

Spočiatku sme to s kolegami sledovali podľa ich životopisov, do veľkej miery nám to vychádzalo tak, že sú to ľudia, ktorí s Machalom v minulosti pracovali na rôznych pracoviskách alebo sú mu blízki, napríklad generálny riaditeľ sekcie správy majetku a verejného obstarávania je jeho rodina. Nadobudli sme teda pocit, že väčšinou ide o bývalých kolegov a ľudí z jeho „klanu“, ktorí si prinášali zasa svojich ľudí.

Čo to pre chod úradu znamená, keď sa toľko ľudí vymení?

Ministerstvo už zopár mesiacov nefunguje. Prestanú z neho vychádzať legislatívne a strategické materiály, lebo práca stojí. Dotačný mechanizmus zakrpatieva, už dávno mali byť vyplatené peniaze na rekonštrukciu pamiatok, ale stále sa nečerpajú. Procesy sa zahatávajú, ministerstvo je stále neefektívnejšie a stále pomalšie a skôr či neskôr si prestane plniť aj základné funkcie. Je to vo fáze, že to prechádza už aj na zriaďované inštitúcie, kde sa začínajú spomaľovať aj štandardné procesy, a to už pocítia aj občania.

Prichádzali ste okrem Machalu do kontaktu s ministerkou, so štátnymi tajomníkmi? Aká je vaša skúsenosť s nimi?

So štátnymi tajomníkmi som nekomunikoval často, ale nemôžem na nich povedať krivého slova. Je zjavné, že majú ideovo k sebe blízko a sú tradicionalisti ako Machala, ale ich prístup bol rádovo iný – ľudský, profesionálny a dokázali oddeliť politickú a odbornú rovinu, čo som oceňoval. V tomto smere boli profesionáli a bola s nimi skvelá komunikácia, ale bolo zjavné, že nemali žiadne slovo, hoci sú priamo zo SNS, na rozdiel od ministerky, ktorá v strane nikdy ani nebola, alebo Machalu, ktorý v nej nie je od roku 2020.

Ministerka mala vôbec nejaké slovo?

Ju to ani nezaujímalo. Mne sa zdalo, že je bábka v rukách Machalu alebo nejakých iných politikov. Nevidel som u nej ani snahu, na ministerstve neexistuje.

Zato jej verejné vyjadrenia pomerne rezonujú. Od svojho nástupu začala útočiť na menšiny, vyhlásila, že na projekty LGBTI nedá ani cent, často kritizuje obsahovú stránku diel podobne ako Lukáš Machala. Ako sa v takom prostredí pracuje? Je pre úradníkov samozrejmé, že skrátka oddeľujú politiku od svojej odbornej práce bez ohľadu na to, kto práve vedie ministerstvo?

To je absolútne nevyhnutné. Nemôžete robiť pre štát, ak to nedokážete oddeľovať. Jednak vás to emočne zomelie, nevydržíte to, lebo predstaviteľ ministerstva skrátka raz bude hovoriť veci, s ktorými osobne nesúhlasíte. Takže musíte byť už len kvôli mentálnej hygiene odosobnení. A druhá vec je zákon o štátnej službe a on vyslovene prikazuje, aby boli úradníci apolitickí a odborní. Podľa mňa nie sú princípy štátnej služby zle napísané, len ich treba dodržiavať.

Moji kolegovia a kolegyne samozrejme mali svoje vlastné názory, tak ako aj ja, a za tých sedem rokov, čo existovalo IKP, sme sa stokrát hanbili za ministerstvo kultúry, ale to bolo v niečom normálne a štandardné. Našou úlohou bolo dávať na stôl fakty a niekto iný má zasa úlohu politicky rozhodovať a verejne sa vyjadrovať. V tomto zmysle to bol bežný pracovný život štátneho úradníka, ale treba povedať, že etapa ministerstva pod vedením Šimkovičovej a Machalu bola extrémna. Často býva rozdiel medzi tým, čo politik hovorí verejne a čo interne, ale pod týmto vedením boli verbálne útoky na rôzne menšiny úplne bežné aj na obyčajných operatívnych poradách ministerstva. Nech bola na stole hocijaká téma, každé jedno stretnutie sa po tridsiatich minútach zmenilo na nekončiacu sa tirádu o tom, aká je slovenská kultúra zvrátená a ako to treba všetko zmeniť, zrušiť a ako sa to nesmie diať za štátne peniaze. A čím viac ľudí sa na ministerstve vymenilo, tým viac úradníkov sa k tomu pripájalo a priam sa predháňali v tom, kto hlasnejšie vyjadrí vnútorný odpor a zhnusenie voči inakosti akéhokoľvek druhu – náboženskej, sexuálnej, politickej. Išlo to v duchu: Kto nie je súčasť nášho kmeňa, je divný a nebezpečný a treba naňho poslať políciu.

Ako podľa vás bude vyzerať rezort kultúry a kultúrna scéna do najbližších volieb?

Machala a Šimkovičová nič nevybudujú, ani z tých cieľov, ktoré sami majú a ktoré aj môžu byť zmysluplné. Budú len ničiť a budú ničiť tak dlho, ako dlho tam budú. A zničia toho toľko, koľko času im táto spoločnosť na ničenie nechá.

Kultúrna scéna ohlásila Kultúrny štrajk, zapojili sa doň inštitúcie po celom Slovensku, a dokonca aj ľudia z ministerstva kultúry. Má podľa vás šancu na odozvu u predstaviteľov vlády?

Myslím si, že áno. Nie som politicky činný človek, ale neviem si predstaviť, že by so Šimkovičovou boli spokojní v koalícii alebo v SNS. Neviem, čo sa musí stať, aby došlo k náprave. Ale myslím si, že keď bude kultúrnu scénu počuť a bude jasné, že sa práve deje útok na jeden z pilierov slovenskej štátnosti, tak sa veci zmenia.

Viete už, čo budete ďalej robiť? Neobávate sa, že týmto rozhovorom si zatvárate dvere pred ďalším pôsobením v štátnej správe?

Je to risk, ktorý som sa rozhodol prijať. Od prvého septembra nie som štátnym zamestnancom, nie som teda viazaný zákonom o štátnej službe a môžem a aj mienim o týchto veciach hovoriť ako slobodný občan. Pre môj ďalší pracovný život to môže vyzerať tak, že chvíľu som pracoval vo vnútri a teraz som „zradil“ a začal rozprávať. Chápem to ako kalkulovaný risk, s ktorým žijem. Stojí mi to za to.

Narodil som sa v novembri 1989 a odmietam žiť v normalizovanej spoločnosti. Nie som schopný to akceptovať. Nemám zvnútornené tie vzorce správania, ktoré by ma primali hovoriť na verejnosti niečo iné ako v súkromí, akoby to možno chceli naši starí rodičia. A prácu si nájdem. Ak to nebude ako štátny analytik, tak to bude niečo iné. Zatiaľ to nemám uzatvorené. Momentálne venujem všetok čas tomu, aby som pomohol kultúrnej obci realizovať ochranu a odboj voči ministerke a Machalovi. To budem robiť nasledujúce obdobie, a potom uvidím.