Nechcel som si priznať, že mám ako muž poruchu príjmu potravy. Nezistila to lekárka ani mama, vraví učiteľ

Byt na sídlisku v Moste je dokonale uprataný, zariadený bielym nábytkom, policami s kvetinami a množstvom obrázkov. Okrem dvoch mačiek v ňom býva vysoký štíhly muž v okuliaroch a v čiernom roláku, dvadsaťšesťročný Jiří.

Dnes sa už nebojí otvorene rozprávať o tom, čo prežíval počas dospievania, a spätne to aj pomenovať pravým menom: to, čo mu značný čas okupovalo myslenie, bola porucha príjmu potravy. Aj keď si ju nikdy nenechal diagnostikovať.

V tom, čo ju spustilo, má jasno. Keď bol v siedmej triede, začalo sa medzi spolužiakmi rozoberať, ako kto vyzerá. „Ja som bol vždy vysoký a chudý, máme to v rodine. V jednom momente to spolužiaci začali riešiť,“ spomína.

„Najviac sa ma však v tom čase dotklo, keď sa ma učiteľka nevyberavým spôsobom pred celou triedou spýtala, prečo som taký chudý,“ spomína pokojným hlbokým hlasom.

Vtedy si muž, ktorý dnes sám učí na strednej škole, prvýkrát povedal, že je asi niečo zle, keď jeho telo komentuje aj dospelý človek. „Kolektív má veľkú moc a slovom sa dá veľmi ublížiť,“ podotýka.

Hoci to Jiří označuje za príčinu svojich problémov, terapeuti hovoria o takýchto momentoch ako o spúšťačoch, takzvaných triggeroch. Ako o momentoch, keď pretečie posledná kvapka a choroba sa rozbehne.

„Poruchy príjmu potravy sú do veľkej miery záhadné ochorenia, ktorých základ súvisí s mnohými vrstvami ľudského bytia,“ hovorí psychoterapeutka Tereza Maková.

Za dôležité vplyvy označuje genetické predpoklady aj životné skúsenosti a osobnostné nastavenie.

Jiří spomína, že sa vtedy chcel zapáčiť okoliu. A aj keď nikdy nemal vyložene pozitívny vzťah k jedlu, rozbehla sa jeho snaha za každú cenu pribrať. Ideálne aspoň desať kíl.

„Začal som sa hrozne prejedať. Pamätám si, že som si vtedy googlil, po čom sa priberá. Takže tvaroh, bielkoviny, vajíčka. Na raňajky som zjedol napríklad dve vaničky tvarohu a o dve hodiny som si dal štyri vajíčka. Stále som sa ládoval a vôbec mi to nechutilo. Bolo mi veľmi zle, ale vedel som, že jednoducho musím. Mal som to tak v hlave nastavené.“

Nesmeroval vraj k žiadnemu ideálu „vytesaného“ svalovca, ale za každú cenu chcel, aby si ľudia všimli, že pribral. Aby prestal počúvať, že je veľmi chudý a mal by so sebou niečo robiť.

„Chcel som mať normálnu postavu, aby bolo evidentné, že vyzerám tak, ako spoločnosť očakáva,“ vysvetľuje.

Hoci jedol pol roka aj deväťkrát denne v presne vymeraných intervaloch, pribrať sa mu nepodarilo. Hmotnosť si starostlivo strážil: každých päť hodín sa vážil a zapisoval si aktuálny stav. Podarilo sa mu pribrať maximálne dve kilá a nikto z okolia to nezaregistroval.

Jiří však zmenu pociťoval. „V škole som bol z neustáleho presýtenia sústavne unavený a nemal som žiadnu výkonnosť. Necítil som sa dobre fyzicky ani psychicky,“ hodnotí.

Myšlienky na jedlo mu ovládli myseľ

Po pol roku svoju snahu vzdal a nastal opačný extrém. Jedlo začal nenávidieť do takej miery, že do seba niektoré dni dostal iba kávu, jogurt, nutridrink alebo detskú výživu.

„Boli časy, keď som za deň nič nezjedol a vypil iba desať káv. Mal som to v hlave nastavené tak, že za žiadnu cenu nesmiem zjesť nič nechutné. Čo bolo pre mňa napríklad mäso, mastné alebo tučné jedlo.“

V tom čase sa už prestal vážiť, ale úbytok hmotnosti na sebe pozoroval v zrkadle. „Videl som, že je to hrozné a že som už veľmi chudý, ale hlava ani žalúdok mi nedovolili jesť jedlo, ktoré by som si za normálnych okolností dal,“ spomína.

Myšlienky na jedlo v čase prejedania sa a hladovania ovládali jeho myseľ. To je podľa psychoterapeutky Makovej jeden zo signálov, že má človek poruchu príjmu potravy.

„V tom čase som ani veľmi nechodil von, nemal som veľa kamarátov, pretože som sa sústredil len na seba a na jedlo. Mal som napríklad rituál, že sa musím pol hodiny pred spaním poriadne najesť,“ spomína si na svoju rutinu Jiří.

Po príchode zo školy hádzal batoh na zem, zamykal sa v izbe a bol sám so sebou na notebooku alebo vo svojej hlave, odstrihnutý od okolia. „Pamätám si, že ma obťažovalo chodiť napríklad len do obývačky za mamou. Spätne to hodnotím tak, že to možno bola depresia, ale to sa už nedozviem,“ vraví mladý muž.

Nervozitu, zvláštne psychické vypätie a neschopnosť sa sústrediť hodnotí ako najhoršiu časť svojej skúsenosti s hladovaním a prejedaním sa: „Moje okolie mi často hovorilo, že som nejaký zarazený a nevrlý. Paradoxne si vôbec nevšímali moju postavu alebo to, či som vytiahol desiatu, riešili skôr moju nervozitu.“

Čím menej Jiří jedol, tým bol viac unavený a zhoršoval sa jeho školský prospech. „Často som bol jediný, kto v triede niečo nechápal. Nedokázal som sa totiž sústrediť,“ spomína.

S tým, ako sa mu nedarilo, sa ponáral hlbšie a hlbšie do vlastnej sebakritiky.

„Zhoršil sa aj môj vzťah s rodičmi a so sestrou. Bol som na nich nepríjemný a zlý, pretože mi nebolo dobre. Dodnes som im nepovedal, že si myslím, že som mal poruchu príjmu potravy,“ pripúšťa počas rozhovoru, pred ktorým sa vraj zveril iba jednému kamarátovi.

Podozrenie na problémy s jedlom nemala ani jeho lekárka na preventívnej prehliadke. Len poznamenala, že Jiří síce má za dva roky od poslednej kontroly o kilo menej, aj keď vyrástol, ale uzavrela to konštatovaním, že je to v jeho veku normálne.

Podozrenia bagatelizoval

To, že ľudia sú často na poruchy príjmu potravy u mužov nevšímaví, potvrdzuje aj psychoterapeutka Maková.

V posledných rokoch sa však začína viac hovoriť o tom, že sa týkajú ľudí rôzneho veku a pohlavia. A ukazuje sa, že mužov s poruchami príjmu potravy je viac, než si ľudia predtým mysleli.

„Štúdie hovoria o tom, že na deväť žien s poruchou príjmu potravy pripadne zhruba jeden muž. No čítala som aj nedávnu štúdiu hovoriacu o zhruba tretine mužov medzi všetkými chorými,“ upozorňuje odborníčka.

U mužov sa totiž môže ochorenie prejaviť trochu inak ako u žien. „Častejšie u nich ide o túžbu po čo najväčšom percente svalovej hmoty v tele a po čo najmenšom množstve tuku. Tomu sa hovorí bigorexia. Stáva sa z nej posadnutosť, ktorá eliminuje akýkoľvek ďalší život,“ približuje Maková.

Jiří sa zatiaľ neobrátil na odborníka, vraj kvôli svojej náture, pretože si chce so všetkým poradiť sám. A aj preto, že sa u neho striedali obdobia rôzneho vzťahu k jedlu a nakoniec si s problémami poradil sám. Pripúšťa však, že keby si jeho pediatrička skôr všimla, že niečo nie je v poriadku, mohlo by byť všetko jednoduchšie.

Ani jeho matka, ktorá má ešte dve dcéry, podľa neho nemala podozrenie na poruchu príjmu potravy práve preto, že je Jiří muž.

„Sám som to bagatelizoval, pretože vo všetkých dokumentoch o anorexii alebo bulímii, ktoré sme sledovali v škole, vystupovali ženy. Takže keď ma chytila ​​nejaká pochybnosť, hneď som ju zahnal a nechcel som si to priznať.“

Dnes už Jiří podľa svojich slov necíti k jedlu nenávisť a miluje kaviarne a sladké. Pozoruje na sebe, že mu pomohol úbytok stresových situácií.

Spätne si však pripustil, že mal problém.

Pomohlo mu k tomu aj stretnutie s mužom, ktorý mnoho rokov bojuje s mentálnou anorexiou. „Ako v zrkadle som videl, kam som mohol dospieť, a povedal som si, že to nechcem zažiť,“ vysvetľuje.

Podľa odborníkov sú poruchy príjmu potravy také rozšírené, že sa týkajú minimálne ôsmich percent ľudí. Číslo je však značne podhodnotené, pretože veľa ľudí vôbec nevyhľadá pomoc alebo sa obráti na iné ako zdravotnícke zariadenia.

Psychoterapeutka Maková pritom radí vyhľadať odborníka už vo chvíli, keď človek zistí, že choroba ovláda jeho myseľ aj rozhodovanie natoľko, že mu riadi život, odstriháva ho od blízkych a uzatvára ho do samoty.

„Posledný rok som sa rozprávala s niekoľkými mužmi, ktorí spomínali, že potrebovali, aby sa aspoň niečo v spoločenskom ovzduší uvoľnilo, aby si mohli priznať, že sa ich týka porucha príjmu potravy. Sami seba vinili, že nie sú normálni, keď majú nejaký ženský problém,“ dopĺňa Maková.

Zdôrazňuje, že poruchy príjmu potravy sa netýkajú len mladých štíhlych žien, ale aj ľudí s podváhou, normálnou váhou, nadváhou, obezitou, ľudí všetkých rodov aj socioekonomických skupín.

Ako by dnes Jiří pomohol niekomu, kto sa utápa v myšlienkach na jedlo a uzatvára sa pred svetom? „Niekomu, kto vyložene nepožiada o pomoc, nie je dobré dávať rady. Človeka by som si vypočul a snažil by som sa mu klásť také otázky, aby sám dospel k záveru.“

Psychoterapeutka radí pamätať na to, že porucha príjmu potravy nie je nikoho rozmar. Je vhodné ponúknuť blízkemu s takýmto problémom pomoc, ale neklásť dôraz na jedlo.

„Skôr treba zdôrazniť, že sa oňho bojíme, a pýtať sa, čo pre neho môžeme urobiť,“ dodáva Maková, ktorej projekt 3pe ponúka odporúčania, ako postupovať a ako blízkeho človeka nenásilne podporiť.