ADHD nie je superschopnosť, vo vzťahoch môže spôsobovať problémy, hovorí psychologička

Psychologička Denisa Tišliarová sa venuje klientom s ADHD, teda poruchou pozornosti s hyperaktivitou. Ide o neurovývinovú poruchu, ktorá má základ v ranom detstve, ale u časti ľudí jej prejavy nevymiznú ani v dospelosti. Najčastejšie sa prejavuje nepokojom, impulzívnosťou a nesústredenosťou. Často sa spomína, že ovplyvňuje aj partnerské vzťahy.

Denisa Tišliarová s tým má skúsenosť aj u svojich klientov. „Mala som klienta s ADHD, ktorého veľmi trápilo, ako mu táto diagnóza zasahuje do života a do vzťahu. Vyslovene chcel, aby sme sa o tom porozprávali aj s jeho partnerkou. Aby vedela, prečo počas konverzácie často ‚vypína‘ alebo nedokáže udržať doma poriadok,“ hovorí psychologička v rozhovore, v ktorom sme sa zamerali práve na partnerské vzťahy.

Narazila som na veľa článkov o tom, aký náročný je život s dospelým s ADHD, tak začnime niečím pozitívnym. V čom môže byť vzťah s človekom s ADHD obohacujúci? 

Odpovedať na túto otázku nie je ľahké. Celkovo som veľmi opatrná, keď sa o ADHD hovorí v spojitosti so „superschopnosťami“, čo dnes často vidíme na sociálnych sieťach. Ja si pri tom vždy predstavím všetky negatíva, s ktorými sa ako psychologička stretávam. Vidím, ako môže táto diagnóza zasiahnuť človeka, ktorý s ňou žije, a všetky pridružené ochorenia, ktoré sa s ňou môžu spájať. Len málokedy sa totiž stretneme s „čistým“ ADHD, často je to spojené aj s úzkosťou, depresiou alebo so závislosťami. A vnímam aj to, ako tým veľakrát trpí vzťah – napriek tomu, že sa tí ľudia majú radi.

A v čom môže byť vzťah s človekom s ADHD obohacujúci? Asi vám nebudem vedieť dať odpoveď, ktorá by platila pre každý takýto pár. No ak by sme vybrali ľudí s ADHD, ktorí aktuálne nemajú nejaké komorbidity (pridružené ochorenie – pozn. red.) a majú dobre mechanizmy zvládania poruchy, tak ich partneri a partnerky by nám zrejme povedali, že sa s nimi naozaj nenudia. Stále niečo vymýšľajú, často bývajú spontánni, kreatívni, zábavní. Môžu mať impulzívne nápady, ako je dovolenka, darček, nejaké prekvapenie. Niekedy to môže, samozrejme, mať aj negatívne následky, ale niekedy pozitívne – vznikajú tak rôzne dobrodružstvá a zážitky.

Partneri ľudí s ADHD mi zvyknú spomínať aj humorné príhody o mobiloch zabudnutých v práčke a ďalších veciach zabudnutých na všetkých možných miestach. Niekto to naozaj môže brať ako obohatenie, dáva to ich životu a vzťahu určitú energiu.

Ľudia s ADHD môžu vedieť dobre improvizovať, pohotovo reagovať, museli sa naučiť riešiť veľa problémov, to znamená, že si vybudovali aj istú odolnosť a húževnatosť v živote. Ak sa im podarí do niečoho naplno ponoriť, robia to skutočne s veľkou intenzitou a energia, s ktorou to robia, môže byť až nákazlivá.

Poznáte aj páry, kde má jeden ADHD a majú dlhodobý stabilný vzťah? 

Áno, poznám aj také páry. Určite to môže fungovať. Typické je pre ne možno to, že partneri človeka s ADHD vedia o tejto poruche a veria, že je to reálna diagnóza, nie nejaký trend, ako sa to niekedy zvykne označovať. Keď má človek s ADHD partnera, ktorý tú diagnózu akceptuje, je podporný a dokážu si spoločne nastaviť dobrý systém, tak ten vzťah môže fungovať.

Mala som klientku s ADHD, ktorá má partnera s rovnakou diagnózou. Obaja sú ešte veľmi mladí, študujú, celkovo sú v období mnohých zmien, takže udržať si vzťah je za takých podmienok pomerne ťažké. Obaja sa však snažia individuálne pracovať na svojom ADHD, komunikujú o tom a pracujú na tom aj spolu. Neviem, ako to dopadne – sú ešte naozaj veľmi mladí, ale zatiaľ im to funguje a je to fajn. Pozitívom je, že dokážu lepšie pochopiť jeden druhého práve v tých limitoch, ktoré súvisia s touto diagnózou.

O ADHD sa dnes naozaj veľa hovorí, podľa niektorých sa toto slovo aj diagnóza nadužíva, niektorí to označujú za trend, ako ste už spomenuli. Ako to teda je? 

Myslím si, že sa tu dejú dve veci. Niekedy sa stáva, že keď dieťa neposlúcha a nevie ísť presne podľa nejakej štruktúry, povie sa, že má ADHD. A pritom to tak v skutočnosti nemusí byť. Len sa pod túto nálepku akoby automaticky zaraďuje všetko, čo ide mimo normy. Lenže potom to má za následok aj to, že keď niekto dostane túto diagnózu naozaj, pripisuje sa tomu menšia dôležitosť.

V Canadian Journal of Psychiatry publikovali výskum, kde analyzovali obsah edukačných videí o ADHD na TikToku. Zo 100 videí, ktoré analyzovali psychiatri, čo sa na túto diagnózu špecializujú, bolo až 52 identifikovaných ako zavádzajúce, aj keď to, samozrejme, nemuselo byť vôbec úmyselné. Chcem tým povedať to, že aktuálna osveta o ADHD, PAS (porucha autistického spektra – pozn. red.), ale aj iných diagnózach je dvojsečná zbraň: pomáha destigmatizácii, zároveň však prispieva k nepresnej samodiagnostike.

ADHD zrejme mnohým pripadá ako taká sympatická skratka, znie im to prijateľnejšie než iné diagnózy. Nechcem to nijako kritizovať, ale všímam si, že ľudia niekedy už prichádzajú za psychológmi s presvedčením, že majú ADHD, a keď sa im táto diagnóza nepotvrdí, sú sklamaní. Lebo iné diagnózy alebo vysvetlenia ich ťažkostí nesú vo veľa prípadoch ťažšie ako túto.

ADHD sa zrejme nespája s takým ťaživým emočným nábojom ako napríklad depresia alebo úzkosť, však? 

Áno. Je však veľmi dôležité rozlíšiť, či ide o symptómy, ktoré „len“ napodobňujú ADHD, alebo ide naozaj o ADHD, teda neurovývinovú poruchu. Pretože stáva sa mi – a čoraz častejšie –, že keď ľudia hľadajú vysvetlenie svojich ťažkostí, natrafia v rôznych článkoch na pojem ADHD a povedia si, že toto im najviac sedí. Chápem, že potrebujú nájsť odpoveď, no naozaj nie vždy je to ADHD, ale môžu to byť symptómy, ktoré sa na túto poruchu len podobajú.

Veľakrát sa za nepozornosťou, prokrastináciou a ďalšími prejavmi môže skrývať depresívna porucha, bipolárna porucha, závislosť, prípadne môže ísť o problémy vyplývajúce z osobnostnej štruktúry človeka. Neplatí však princíp „buď/alebo“, teda že ak mám napríklad depresívnu poruchu, automaticky to znamená, že nemôžem mať ADHD. Ako som už spomenula, ADHD v dospelom veku často sprevádzajú komorbídne diagnózy, no aj pre správnu liečbu je dôležité identifikovať primárny zdroj ťažkostí. A práve prekrývanie týchto určitých ťažkostí v rámci diagnostických okruhov prispieva k náročnosti diagnostiky v dospelom veku.

Zrejme to súvisí aj s tým, že laici a ani niektorí odborníci nevnímajú ADHD ako nejakú „strašnú“ diagnózu, hoci sa takisto spája so stigmou. Často sa stretávam s tým, že najmä keď ide o dospelých, tak buď na ňu ľudia neveria, alebo si povedia: veď je to len ADHD. A pritom z mojej skúsenosti nie je o nič „horšia“ ani „lepšia“ ako iné diagnózy.

Faktom je, že mnohí dospelí, ktorí majú ADHD, o tom často vôbec netušia – napríklad aj preto, lebo ich rodičia túto diagnózu kedysi neuznávali a považovali to len za „chorobu neposlušných detí“. A keď im ju v dospelosti diagnostikovali, konečne sa im uľavilo a žijú teraz lepší život.

Samozrejme, aj ja mám blízkych ľudí s ADHD, pracujem s klientmi s touto diagnózou a vôbec ju nepodceňujem. A takisto sa stretávam s tým, že to okolie často zľahčuje. Pritom ADHD nie je žiadna „sranda“ a v prípade samoliečby sa k tomu môže pridružiť napríklad aj závislosť od návykových látok. Môže narobiť veľké problémy vo vzťahu aj v živote jednotlivca.

Ja pracujem s ľuďmi, ktorí si prešli procesom diagnostiky a uvedomujú si, ako môže ADHD negatívne ovplyvňovať ich život, sú motivovaní s tým pracovať. Nie každý človek s touto diagnózou je takto nastavený a motivovaný niečo zmeniť. Závisí to od mnohých faktorov, napríklad ako dlho o ADHD vie, ktoré problémy si uvedomuje a chce riešiť, akú sociálnu podporu má okolo seba atď.

Niekedy je to však náročné, pretože ADHD sa nedá vyliečiť. Dá sa pracovať na tom, aby človek akceptoval limity, ktoré to prináša, a zároveň môže hľadať cesty, ako zlepšiť kvalitu života, hlavne oblasti, ktoré to najviac negatívne ovplyvňuje. Tie symptómy však nikdy úplne nezmiznú a aj najlepší systém často zlyháva pod tlakom, v strese, keď je toho veľa, čo môže byť frustrujúce pre človeka s ADHD aj jeho okolie.

Poďme na vplyv ADHD na vzťahy. Zasahuje táto porucha už do nadväzovania vzťahov? Mladý muž s touto diagnózou, s ktorým som robila rozhovor, mi opisoval, že ho aj ľudia, ktorých má rád, po krátkom čase nudia. Môžu mať preto dospelí s ADHD problém nadviazať dlhodobý partnerský vzťah?

Neodvážila by som sa to spájať priamo a špecificky s ADHD, ale typické je to, že ľudia s touto diagnózou majú tendenciu nadchnúť sa pre nové aktivity, ľudí, záujmy, plány a projekty a časom to nadšenie opadne. Poznám ľudí s touto diagnózou, ktorí majú svoj okruh blízkych a dlhodobého partnera/partnerku. Poznám aj ľudí, ktorí mali tendenciu ukončiť vzťah, keď opadlo to prvé nadšenie, alebo často menili pracovné zameranie či pracovnú pozíciu, časom sa však naučili u seba tento mechanizmus rozpoznať a s dôležitými rozhodnutiami počkať. A poznám aj takých, čo majú problém vzťah si udržať, ale vyplýva to z viacerých faktorov.

Stretávam sa napríklad s tým, že ľudia s touto diagnózou majú problém s odpisovaním na správy blízkym, aj keď im na nich záleží. To môže byť prekážkou pri snahe udržať si aj dlhodobé kamarátske vzťahy.

Prečo s tým majú problém? 

Nenapadá mi lepšie slovo ako anglické overwhelming, ktorým klienti často opisujú dôvod, prečo sa k odpisovaniu akoby nevedia donútiť napriek tomu, že im na tých blízkych záleží.

Takže ich odpisovanie na správy príliš zaťažuje, zahlcuje? 

Áno, môžu mať preto problém odpisovať a robiť ďalšie kroky, ktoré sú potrebné na udržanie vzťahu. Ten zažívaný stav zahltenia môže priamo súvisieť so zhoršenou schopnosťou plánovať a iniciovať činnosti, ktoré vyžadujú viacero krokov a koncentráciu pozornosti.

Skúsme si povedať nejaký príklad.

Dospelý s ADHD dostane správu, ktorá vyžaduje prepracovanejšiu odpoveď, ktorú treba štylisticky upraviť, naslohovať a podobne, no v danej chvíli – pre zahltenosť inými povinnosťami – je odpísanie odpovede ďalším pomyselným závažím. Pocit zahltenia je nepríjemný, stresujúci, je ľahšie vyhnúť sa mu alebo riešenie odsunúť na neskôr, a preto tá odpoveď nepríde. Pri dospelých s ADHD môže byť veľmi zradné aj to odsúvanie na neskôr – je možné, že na to jednoducho zabudnú v rámci ľahkej vyrušiteľnosti a nedostatočnej pracovnej pamäti alebo pri príchode nových prioritných úloh vo všetkých sférach života. Úloha odpísania na správu sa potom posúva ďalej až na neurčito.

Vo všeobecnosti, keď sa vyskytnú problémy, je jednoduchšie impulzívne odísť zo vzťahu alebo z práce. Asi každý sme sa s touto pohnútkou stretli, ale pri ADHD sa tieto impulzy môžu vyskytovať oveľa častejšie a môžu byť prežívané oveľa intenzívnejšie.

No či je naozaj správne o vzťah bojovať alebo ho opustiť, to už presahuje problematiku ADHD. Pretože vzťahy sa vždy v niečom kvalitatívne menia, a teda aj ľudia bez ADHD sa môžu časom vo vzťahu nudiť a musia ho vedome a aktívne kultivovať. Práve to môže byť pre ľudí s ADHD ťažšie. Veľmi to však závisí aj od zrelosti osobnosti – každý sa v niečom celý život spoznávame, a keď človek s ADHD so sebou pracuje, postupne získava náhľad na svoje mechanizmy a často už vie predvídať, ktoré impulzy a rozhodnutia sú robené pod emóciou hnevu alebo nadšenia. Učí sa to rozhodnutie odložiť, prebrať s niekým a podobne.

Ľudia s ADHD môžu mať aj sklon k závislosti. Môže sa to niekedy prejaviť aj ako závislosť od milovanej osoby? 

Skôr by som opisovala formu závislostného správania v rámci vyhľadávania dopamínových podnetov, napríklad vo fázach zamilovanosti, preto by som to nespájala so závislosťou ako psychopatologickým syndrómom, ktorý má chronický priebeh.

Návykové vzorce vo vzťahoch sa môžu prejavovať na základe viacerých faktorov súvisiacich s príznakmi a charakteristikami ADHD. Veľmi zjednodušene povedané, ADHD mozog v oveľa väčšej miere vyhľadáva uspokojenie, odmenu – dopamín. Môže to viesť k tomu, že oveľa častejšie a intenzívnejšie vyhľadávajú kontakt s človekom, s ktorým sú čerstvo vo vzťahu. A keďže emócie prežívajú oveľa intenzívnejšie, aj emócia nadšenia a toho, že s týmto človekom som, môže byť oveľa intenzívnejšia, ba až pohlcujúca. Môže to teda viesť k „návykovému“ správaniu a snahe udržať si tieto pocity.

K závislostnému správaniu môže prispievať aj nízke sebavedomie ľudí s ADHD. Nemám presnú štatistiku, ale z teórie aj mojej skúsenosti vyplýva, že mnoho ľudí s touto diagnózou má znížené sebavedomie a sú citliví na odmietavé reakcie.

S čím to súvisí?

Jedným z dôvodov je, že mnohí už majú za sebou nejaké neúspechy – určite boli často kritizovaní, veľa vecí postrácali, veľa vecí nedokončili alebo mohli dostávať aj negatívnu spätnú väzbu, povedzme v škole nikdy nedostávali pochvaly.

Pretože sa na hodinách nudili a vyrušovali? 

Áno, môžu to so sebou niesť od detstva. Dospelí s ADHD už majú často aj skúsenosť s odmietnutím vo vzťahoch. Ak ešte nemali náhľad na mechanizmy fungovania ADHD a nevedeli s tým pracovať, pre niekoho mohol byť ich prístup na začiatku vzťahu až príliš emotívny a „nadchnutý“, preto mohol zo vzťahu vycúvať. To všetko môže podkopávať sebavedomie.

A keď má niekto nízke sebavedomie a prežíva strach z odmietnutia, môže byť potom vo vzťahu závislý od partnera – akoby na ňom lipne, pretože mu dáva nejaké potvrdenie, podporu.

Na mobil zabudnutý v práčke sa môžeme pozerať s nadhľadom hlavne na začiatku vzťahu. Čo sa deje, keď tá úvodná fáza zaľúbenosti pominie a prichádza „realita“? V čom môže byť ADHD zdrojom frustrácie vo vzťahu? 

Nedá sa to veľmi zovšeobecniť, vždy to veľmi závisí od konkrétneho človeka či páru. Musíme si uvedomiť, že máme veľmi široké spektrum ľudí a párov, kde sa nachádza jeden s ADHD. Prvá kategória môžu byť tí, ktorí o tej poruche ani nevedia. Ľudia ich na tie prejavy možno aj upozorňujú, ale oni to nevnímajú ako závažný problém – jednoducho im samým to neprekáža, hoci ich partneri/partnerky niekedy „strácajú nervy“. V takom prípade môže byť frustrácia vo vzťahu dosť veľká, hlavne na strane partnera bez ADHD.

Potom máme kategóriu ľudí, ktorí sa s tým učia pracovať. Možno im túto poruchu len prednedávnom diagnostikovali a učí sa s tým žiť aj ich partner/partnerka. Potom je kategória ľudí, ktorí už o tom dobre vedia a majú vytvorený špecifický systém zvládania prejavov poruchy, prispôsobili tomu svoj život a ešte aj ich partner je podporujúci.

A posledná kategória sú vzťahy, kde ten druhý nevie porozumieť problematike ADHD a chcel by partnera „vyliečiť“.

Medzi časté prejavy ADHD patria nesústredenosť, netrpezlivosť, impulzívnosť či časová slepota. Pre partnera či partnerku je niekedy ťažké nebrať si to osobne, povedzme keď ich partner pri rozhovore stráca pozornosť, prípadne keď zabudne na nejaké spoločné stretnutie. Môže to byť zdrojom nedorozumení?

Áno, býva to veľmi často zdrojom nedorozumení a problémov. Okrem zabúdania na stretnutie by som ešte doplnila naplánovanie troch stretnutí naraz v rovnakom čase bez ohľadu na to, čo na daný deň naplánoval partner/partnerka. Môžu to byť aj problémy s pozornosťou alebo s udržaním pozornosti, partner sa môže počas rozhovoru aj odmlčať alebo „vypnúť“, začať rozmýšľať o niečom inom, čo môže u druhého partnera vyvolať pocit, že ho ignoruje alebo neberie vážne. Partner s ADHD môže prehliadať aj nejaké dôležité detaily alebo bezmyšlienkovite s niečím súhlasiť. Povedzme prikývne na niečo, na čo si na ďalší deň vôbec nespomenie. Ak hovoríme o netrpezlivosti, impulzívnosti a časovej slepote v dôsledku ADHD, vychádzame z toho, že to partner/partnerka naozaj nerobí naschvál.

Ani na stretnutia nezabúda naschvál. 

Áno. Aj keď si osoba s ADHD – v tom lepšom prípade – snaží dávať pozor na termíny, často sa stáva, že aj pri najlepšej snahe na niečo zabudne. Niekedy to proste pod časovým stresom a v návale povinností „vybuchne“. Zabudne si kľúče, nestihne v lekárni vyzdvihnúť recept… Jasné, môže sa to stať každému z nás, ale ľuďom s ADHD sa to stáva častejšie.

Prejavom ADHD môže byť aj hromadenie vecí, takzvané clutter správanie, keď si človek kopí rôzne výtlačky, knihy, šálky, oblečenie. Má rozrobených veľa vecí, rozčítaných veľa kníh a má kade-tade porozkladané veci, čo môže prispievať k chaosu v domácnosti.

Problémy môže spôsobovať aj už spomínaná impulzívnosť. Pri ADHD sa prejavuje tým, že človek môže povedať alebo urobiť veci, ktoré spätne ľutuje. Alebo môže impulzívne kúpiť niečo, čo je mimo rozpočtu, a druhého partnera to potom hnevá. Impulzívnosť sa však môže prejavovať aj ako skákanie do reči alebo dokončovanie viet za druhého, čo môže byť vo vzťahu tiež veľmi frustrujúce, ak sa to deje denne.

Ľudia s ADHD mávajú problém s reguláciou emócií – pozitívnych aj negatívnych. To znamená, že sa vedia rýchlo nahnevať, ale aj veľmi rýchlo nadchnúť, napríklad navrhnúť „poďme zajtra na Bali“, aj keď na to práve nemáme peniaze. Pre partnera či partnerku môže byť náročné udržať s nimi tempo.

Často sa spomínajú aj horšie organizačné schopnosti. Ako sa to prejavuje vo vzťahu? 

V individuálnej rovine sa to môže prejavovať tak, že človek s ADHD dokončuje veci na poslednú chvíľu, keď už cíti adrenalín a stres z deadlinu. A vo vzťahu sa ten stres môže prenášať aj na partnera a do fungovania domácnosti. Napríklad mu môže robiť problém organizácia rodinných výletov alebo zbalenie sa na dovolenku. Druhého partnera potom môže frustrovať, že musí všetko – alebo väčšinu vecí – zorganizovať sám.

Frustrácia sa tak môže prejaviť na obidvoch stranách?

Jasné. Partner či partnerka človeka s ADHD ho môžu považovať za lenivého, nezodpovedného. Môžu mať pocit, že sa naňho nevedia spoľahnúť, že robí veci naschvál, nedodržiava sľuby. Môže to viesť k pocitom osamelosti, ignorácie či nedocenenia.

Na druhej strane, osoba s ADHD sa môže cítiť nepochopená, môže vnímať, že ju neustále kritizujú a naprávajú, aj keď sa snaží. Predstavme si napríklad človeka, ktorý sa snaží vytvoriť si svoj systém, ako žiť s ADHD, a často mu to aj funguje. Ale keď sa mu toho nakopí veľa, aj tie najlepšie stratégie v niečom zlyhajú. A on si potom môže hovoriť, načo sa má vôbec snažiť. Môže tú diagnózu doslova preklínať. Hlavne keď vidí, aké následky to má na vzťah a na rodinný život.

Pocity na oboch stranách môžu prispieť k deštruktívnemu cyklu vo vzťahu. Partner bez ADHD sa sťažuje, karhá a je čoraz viac urazený, zatiaľ čo partner s ADHD sa cíti odsudzovaný a nepochopený, bráni sa a odťahuje. Z toho môže prameniť frustrácia z oboch strán.

Mnoho ľudí v dospelosti nevie, že má ADHD. Keď prejdú diagnostikou, ktorá to potvrdí, môže sa im uľaviť? Keď pochopia, že ich mozog jednoducho funguje inak, prestanú si niektoré veci dávať za vinu? 

Ak sa u niekoho zistí ADHD, môže prežívať rôzne pocity a môže prežívať aj viacero pocitov naraz. Môže zažívať úľavu, hnev, zmätok… Tá úľava väčšinou prichádza vtedy, keď si ľudia po diagnostike napríklad prečítajú nejaký text, pozrú video o ADHD alebo prečítajú príbeh niekoho iného, kto sa s tým takisto celý život trápi. Keď už majú potvrdenú diagnózu, zrazu im všetko do seba zapadne, dáva im to zmysel. Rôzne ťažkosti, ktoré celý život prežívali, sú zrazu vysvetliteľné a ten človek sa potom necíti ako úplné zlyhanie.

Treba si však uvedomiť, že je to cesta. Ak sa na ADHD príde povedzme v tridsiatke, ten človek už má za sebou pravdepodobne veľa rôznych zlyhaní, usmerňovaní, naprávaní, neúspešných pokusov, meškaní, strácaní predmetov, zabudnutých schôdzok, nedokončených projektov, impulzívnych rozhodnutí a tak ďalej. Má za sebou mnohé negatívne zážitky aj pocity zlyhania. Tieto negatívne zážitky v ňom roky formujú negatívne presvedčenie o sebe, ktoré ani tým pochopením a uvedomením si zo dňa na deň nezmiznú.

A práve to by mala byť aj jedna z oblastí psychoterapie dospelých s ADHD – práca s takýmito presvedčeniami o sebe. Aby si človek dokázal postupne uvedomiť, že ak mu v živote niečo nevyšlo, nemôže si za to sám alebo to neznamená, že na to nemá. Často to môže byť inteligentný človek, ktorý by mal kapacitu napríklad študovať právo alebo medicínu, ale kognitívne nie je schopný udržať tak pozornosť a podávať taký výkon ako jeho spolužiaci. Môže to byť preňho veľmi frustrujúce. V rámci terapie je potom dôležité naučiť sa akceptovať aj svoje limity. Najťažšie je pre človeka prijať, že takýto som, takto to mám a do istej miery to tak bude vždy – môžem znova zabudnúť kľúče, skočiť niekomu do reči, príliš sa pre niečo nadchnem. A je dobré mať v tomto k sebe empatiu.

Čo znamená stanovenie diagnózy pre partnera či partnerku človeka s ADHD? Môžu konečne trochu viac pochopiť správanie svojho blízkeho? 

Niektorí áno, ale niektorí ani nie – pretože na túto diagnózu jednoducho neveria. Ešte aj dnes mnohí nevedia pochopiť, že je to neurovývinová porucha, ktorá má svoje prejavy.

Mnohým ľuďom s ADHD dnes paradoxne škodí aj to, že sa o tejto poruche tak veľa hovorí a niekedy sa prezentuje štýlom, akoby ju mal každý. A aj niektorí z tých, ktorí túto diagnózu dostanú, ju nevnímajú ako niečo závažné, nič s tým nerobia, lebo si rovnako povedia – veď to má dnes každý.

Stáva sa, že na terapiu prídu ľudia, ktorí majú partnerské problémy, a až tam vznikne podozrenie, že jeden z nich má ADHD?

Áno, môže sa to stať. Stretávam sa s tým, že keď mi klient alebo klientka rozprávajú o svojich ťažkostiach a spomínajú aj vzťahové problémy, tak sa začnem pýtať viac na správanie druhého partnera či partnerky, a niekedy naozaj vznikne podozrenie, že by tam mohla byť práve táto diagnóza.

Všeobecne je pri psychoterapii klientov s ADHD veľmi dôležité zapojiť do procesu aj partnera či partnerku – aby vedeli, čo je to ADHD, ako sa prejavuje, ako sa s tým dá pracovať. Mala som klienta s ADHD, ktorého veľmi trápilo, ako mu táto diagnóza zasahuje do života a do vzťahu. Vyslovene chcel, aby sme sa o tom porozprávali aj s jeho partnerkou. Aby vedela, prečo počas konverzácie často „vypína“ alebo nedokáže udržať doma poriadok. Aj ona sama veľmi chcela vedieť, ako s tým môže pomôcť. No a v rámci toho sme zistili, že aj partnerka má ADHD.

To, čo ste opísali, zrejme nie je klasická párová terapia, však? 

Nie, párová terapia a zapojenie partnera do terapie zameranej na ADHD sú dve rozdielne veci.

Vo vzťahu sa môžu vyskytovať ťažkosti, ktoré vyplývajú z diagnózy ADHD, ale problém nemusí byť v samotnej párovej dynamike. Takže keď k nám príde partner/partnerka človeka s ADHD, môžeme si vysvetliť, ktoré z ťažkostí sú symptómy ADHD a čo sa s tým dá robiť. A potom s tým vieme ďalej pracovať v individuálnej terapii.

Spolu s partnerom či partnerkou človeka s ADHD vieme popracovať povedzme na lepšej časovej organizácii – aby nevynechával školské besiedky, nemeškal na stretnutia, snažil sa udržiavať poriadok a podobne.

Je zároveň dôležité, aby sa človek s ADHD nezbavoval zodpovednosti za vlastný život a vlastné správanie? Teda nezvaľoval to na poruchu pozornosti.

Určite je dôležité prevziať zodpovednosť za manažment ADHD, rovnako ako pri iných celoživotných diagnózach, kde vieme prispieť aj my sami k lepšej kvalite života. Toto je podľa mňa jedna z najťažších oblastí terapie pri ADHD – nájsť rovnováhu medzi empatiou voči sebe a tým, že môj mozog naozaj funguje inak a neviem ho zmeniť, ale zároveň sú cesty, ako to viem ovplyvniť. Nepomáha byť na seba extra prísny, ale zároveň ani nemať žiadny plán, lebo potom tie mechanizmy ADHD vedia človeka úplne zničiť.

Mnohí už svoje ADHD veľmi dobre poznajú a vedia sa na niektoré situácie pripraviť tak, aby ich lepšie zvládli. Niekedy sa stretávam s tým, že klient na sebe pracuje, aj si vytvára rôzne systémy, ale naráža na limity ADHD. Toto je výzva aj pre partnerov alebo blízkych, ktorí sa napriek snahe partnera s ADHD opakovane stretávajú s frustrujúcimi situáciami.

Tendencia zvaľovať všetko na ADHD by sa určite nemala stať automatickým argumentom alebo ospravedlnením nežiaduceho správania, napríklad nevery, zneužívania psychoaktívnych látok, agresivity, ktoré s ADHD nemusia primárne ani súvisieť. Pasívnym postojom je aj vedomé rozhodnutie nepracovať a nehľadať cesty, po ktorých sa dá kráčať. Akceptovať diagnózu neznamená pasívne sa jej odovzdať.

Kritika na človeka s ADHD veľmi nefunguje – rovnako ani na ľudí bez tejto diagnózy. Čo teda má zmysel? Ako pomôcť partnerovi s touto poruchou aj spoločnému vzťahu?

Naštudovať si o ADHD z overených zdrojov môže pomôcť partnerovi lepšie pochopiť prejavy tejto diagnózy a tým aj byť viac empatický. Je zároveň dobré skúsiť sa spýtať partnera či partnerky, ktoré symptómy považujú za najviac frustrujúce, a opýtať sa, či je spôsob, ako sa zapojiť do ich zvládania. Možno aj vyjadriť to, na čo sa pýtate – že nechcete kritizovať, ale zároveň neviete, ako s ním o tom komunikovať.

Znie to ako klišé, ale základom je naozaj komunikácia. Ak sa tí dvaja ľudia o tom nerozprávajú, tak sa pocity frustrácie len prehlbujú. Niekedy je veľmi ťažké urobiť krok späť, zastaviť sa a skúsiť sa vcítiť do toho, čo druhý človek prežíva a čo by odo mňa potreboval. No už len to, že hovoríme spolu o tom, čo nás frustruje, môže byť nápomocné.

Vždy ma milo prekvapí, keď sú partneri ľudí s ADHD ochotní sa o tom rozprávať a hľadať cesty, ako pomôcť. Som zvyknutá na to, že mnohí túto poruchu devalvujú alebo jej neprikladajú vážnosť, takže keď sa potom stretnem s tým, že sú partneri v tomto chápaví, zaujímajú sa a sú nápomocní, je to až liečivé.

Môže kvalitný vzťah a pochopenie zo strany partnera viesť u človeka s ADHD aj k zmierneniu prejavov poruchy?  

Kvalitný vzťah a pochopenie môže pozitívne ovplyvniť proces sebaprijatia. Ako som už spomínala, človek s ADHD má často zo seba zlý pocit, takže ak vo vzťahu zažíva pochopenie a trpezlivosť – aj keď sa mu nedarí niektoré prejavy poruchy manažovať tak, ako by si predstavoval – vie to zmierniť napätie.

Ľudia s ADHD sú celý život „naprávaní“, niekde „nestačia“, niekde sú zas „too much“ (z angl. príliš – pozn. red.). Často sa stretávajú s negatívnou spätnou väzbou aj ich sebaobraz preto býva negatívny. Takže byť vo vzťahu, kde cítia prijatie, je pre nich doslova terapeutické.