Natália Žáková
Keď Zuzana Mrázová s manželom pred dvanástimi rokmi kúpili trojizbový byt v bratislavskej Petržalke, bolo to ich prvé spoločné bývanie. Ešte pred rekonštrukciou si ujasnili, akým spôsobom ho chcú zariadiť. „Páčila sa nám vzdušnosť, voľnosť a relatívne čisté priestory,“ hovorí Zuzana.
Hoci mali o bývaní svoju predstavu, chceli sa vyhnúť bežným chybám, ktorých sa ľudia pri rekonštrukcii dopúšťajú, a tak oslovili rodinného priateľa architekta Martina Lepeja, držiteľa dvoch ocenení CE ZA AR za architektúru.
„Bolo to veľmi dobré rozhodnutie, lebo architekt priestor vnímal inak. Páčilo sa nám, že na viacerých miestach použil rovnaké prvky, ktoré sa v byte nenápadne opakujú,“ približuje majiteľka.
Menej skríň, menej vecí
Zuzana nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí by sa obklopovali množstvom vecí. Už keď si bývanie s manželom zariaďovali, vedeli, že ho nechcú mať vyplnené úložnými riešeniami.
„Keď sme si nechali robiť návrhy, všade boli skrine, aby sme mali veľa miesta na veci. Tým však zabijete priestor a ja som o ten priestor nechcela prísť,“ hovorí majiteľka.
„V byte máme len dve skrine, jednu v obývačke a druhú v spálni. A keď nemáte skrine, potom nesmiete mať veľa vecí. Nemáme pivnicu, kobku ani garáž, so všetkým sa snažíme zmestiť do bytu.“
Témou pri rekonštrukcii bola aj kuchyňa. Pôvodná mala tvar písmena L a nadväzoval na ňu barový pult. Človek v kuchyni bol otočený k ostatným chrbtom, čo Zuzane nevyhovovalo. Architekt tak prišiel s riešením, ktorému dominuje priestranný kuchynský ostrov a prepája celý spoločný priestor.
„Keď varím, z druhej strany postávajú deti alebo návšteva, jedia, pijú, môžeme spolu komunikovať, spoločne pripravovať jedlo,“ opisuje benefity riešenia.
Kuchyňa ponúka množstvo úložného priestoru. V čase, keď byt zariaďovali, Zuzana predpokladala, že v nej bude potrebovať veľa miesta na všetky kuchynské nevyhnutnosti, postupne však zistila, že toľko miesta nepotrebuje a dnes by ju už riešila inak – zredukovala by množstvo skriniek alebo zmenšila kuchynský ostrov.
Bez detskej herne v obývačke
Hoci sa Zuzana nikdy emocionálne nefixovala na veci, postupne sa im ich v domácnosti nazbieralo toľko, že priestor zahlcovali a ona sa v ňom prestala cítiť dobre.
Za zaujímavý moment považuje obdobie už krátko po nasťahovaní do zrekonštruovaného domova. „Každý si priniesol tú svoju kopu, zbierky CD, DVD, kopec kníh, skriptá, také svoje múzeum. Prišla aj nejaká kuchynská výbava, niečo sme mali dva-trikrát, niečo sme nemali vôbec. A teraz to rozprestriete v priestore a máte tendenciu nevracať sa k tomu, neriešiť to,“ približuje Zuzana.
Za veľmi náročné považuje obdobie, keď sa im narodili deti, dnes majú 11 a 7 rokov. „S deťmi do života prišlo neuveriteľné množstvo vecí. Bola som z toho veľmi frustrovaná, unavená a nešťastná. Detské veci začali okupovať celý priestor, z obývačky už nebola obývačka, ale detská herňa. Stále som chodila a upratovala,“ spomína.
Prispievalo k tomu aj blízke okolie – každý deťom niečo nosil. „Je to obrovský príval vecí, ku ktorým deti majú vlastnícky vzťah. Kapacita sa postupne plní, vy sa snažíte vytvoriť systém, ale ten nefunguje, keď vecí máte veľa.“
Zuzana spomína, ako pri jednom dieťati mali doma až tri kočíky, lebo ani jeden nespĺňal všetky požiadavky. „Hovorila som si, že to nie je možné, ak to takto pôjde ďalej, budeme musieť ísť do väčšieho bytu, lebo nám chýba jedna izba.“
S manželom postupne prišli k rozhodnutiu, že nechcú, aby bola z obývačky ďalšia detská izba. Deti sa začali hrávať primárne vo svojej izbe, v obývačke sa detské hry, kreslenie či písanie úloh sústreďuje za jedálenským stolom. „S deťmi sa to nastavovalo ťažko a trvalo to dlho, kým sme si povedali dosť. Ak niekomu neprekáža takto fungovať, je to super, ale mne to veľmi prekážalo.“
Niekoľkými úpravami prešiel aj samotný byt. Viaceré steny, ktoré boli pôvodne farebné, premaľovali nabielo. „Zistila som, že farby netolerujem a potrebujem, aby to tu pôsobilo pokojnejšie. Farby veľmi definujú priestor, možno aj preto ešte stále v obývačke nemáme obraz. Rada chodím do galérií, rada sa na obrazy pozerám, ale nenašla som zatiaľ taký, ktorý by som chcela mať doma,“ vraví majiteľka.
Po poslednú lyžičku či klinček
Zuzana celý svoj pracovný život strávila v medzinárodných finančných inštitúciách, počas rodičovskej dovolenky sa však zamýšľala, kam sa profesijne posunúť. Do rúk sa jej v tom čase dostala kniha Japonky Marie Kondo, v rámci ktorej predstavila svoju metódu organizovania domácnosti KonMari.
Ide v nej o organizovanie domácnosti podľa kategórií, nie miestností. Každá vec pritom má svoje stabilné miesto.
Zuzana podľa tejto metódy zorganizovala celú svoju domácnosť a z jej princípov vychádza dodnes. „Metóda KonMari mi veľmi pomohla, lebo rieši celú domácnosť po poslednú lyžičku či klinček. Tým, že je komplexná, nič nevynecháte,“ vraví Zuzana.
„Možno zistíte, že máte 50 hrnčekov a šálok, hoci ste štyria. Každá niečo znamená a nejakým spôsobom k vám prišla, ale vy ich nechcete mať 50 a možno sa vám žiadna ani nepáči. Alebo máte elektroniku, ktorá nefunguje, sú v nej pamäťové karty a nikomu na svete sa s tým nechce nič robiť,” vymenúva.
Od jesene 2020 je Zuzana Mrázová certifikovanou konzultantkou metódy KonMari, funguje pod menom Simplist.sk, a profesionálne pomáha s organizáciou domácností ľuďom, ktorí si s tým vo väčšine prípadov sami nevedia dať rady.
Cieľom je, aby sa človek doma obklopoval len vecami, ktoré má rád, mal prehľad o tom, čo vlastní a mentálne sa nezaťažoval tým, kde sa čo nachádza. V angličtine sa na definovanie radosti z vecí používa výraz „spark joy“, teda robiť radosť. Tomu, čo presne to znamená, mnohí ľudia podľa Zuzany nerozumejú.
„Spark joy sa dá hľadať rôznym spôsobom. Ani ja som to nepochopila na prvýkrát. Je to aj o tom, že si ľudia zadefinujú, čo im v domácnosti funguje a čo nie, čo z tých všetkých vecí ich teší na fyzickej úrovni – rád/rada sa vecí dotýkam, nevadí mi oprašovať z nich prach, skladať svoje obľúbené oblečenie, servírovať jedlo do obľúbených tanierov, piť víno z krištáľu.“
Bez zásob a impulzívnych nákupov
Metóda Marie Kondo nevychádza z minimalizmu, ako si mnohí mylne myslia, umožňuje človeku nechať si všetky veci, ktoré má rád. Zuzana však k minimalizmu tiahne, hoci sa za minimalistku nepovažuje.
„Myslím si, že ako rodina sme na úrovni svojho maximálneho minima. Určite by sa to dalo zredukovať ešte viac, ale nežijem tu sama,” vysvetľuje.
V domácnosti sa dnes držia viacerých zásad – jednotlivé úložné priestory nechávajú zaplnené na približne 60 percent, čo je jedným z odporúčaní Marie Kondo, snažia sa nedržať doma zásoby, čo je podľa Zuzany problém mnohých slovenských domácností, a nenakupujú veci, ktoré nepotrebujú, ani impulzívne.
„Keď už niečo chcem, lebo všetci stále niečo chceme, alebo potrebujem, kúpim si to momentálne najlepšie, čo si kúpiť môžem, a potom už nechcem nič iné. Nepotrebujem ďalších desať vecí, ktoré sú tomu podobné. Platí to pri oblečení, spotrebičoch, hocičom. Zastávam názor, že radšej jednu poriadnu vec, ktorá bude slúžiť roky, a až keď doslúži, kúpim novú. Kvalita, nie kvantita.“
Žiadne hádky o neporiadku
Keď sa človek púšťa do organizácie domova, podľa Zuzany Mrázovej nepomôže, ak len nakúpi organizéry a veci do nich umiestni, ako sa často uvádza v rôznych návodoch na lepšiu organizáciu. „Pomôže vám jediné – znížiť množstvo vecí. Ak toho máte menej, tak vás to menej obťažuje, menej to riešite, žerie vám to menej času.“
Veci v domácnosti pravidelne triedia, s deťmi Zuzana prechádza hračky, detské oblečenie a knižky. „Deti si začínajú uvedomovať, že veci tu nemusia byť navždy. Nedávno sama prišla dcéra s jednou hrou, že sa s ňou už nechce hrať a môžem ju posunúť ďalej. Aj keď s nimi preberám hračky, vedia povedať, že niečo už nechcú, že s tým už skončili.“
Systém, ktorý v domácnosti vytvorila, vyhovuje podľa jej slov všetkým členom domácnosti. „Nikto sa nesťažuje. Manžel je rád, že to funguje aj bez neho, prispôsobil sa tomu. U nás doma neexistujú hádky o neporiadku, neexistuje, že by sme niečo hľadali. Buď je to na svojom mieste, alebo to nie je, lebo to nemá kde inde byť,“ vraví Zuzana.
Aj v ich domácnosti prirodzene vzniká bežný prevádzkový neporiadok, výhodou dobrej organizácie a nezahlteného priestoru je najmä to, že dostať ho do pôvodného stavu nevyžaduje takmer žiadnu námahu. „Veci majú svoje miesto a každý vie, kde čo je, za päť minút máte upratané, neberie to čas.“
Ako veľký benefit vníma aj to, že povrchy sú prázdne, vďaka čomu je aj klasické upratovanie jednoduchšie. „Som vo svojej podstate lenivý človek, nechce sa mi. Milujem, keď idem umyť kúpeľňu a nemusím dvíhať množstvo vecí. Nemám rada utieranie prachu a nechcem zo zeme dvíhať veci, keď vysávam. Vo všetkom hľadám jednoduchosť a toto je pre mňa jednoduchosť. Je to veľmi praktické a oslobodzujúce. Nechcem dokonalú domácnosť, chcem jednoduchú domácnosť,“ hovorí Zuzana.
Osvedčila sa jej rutina
Podľa konzultantky KonMari na neporiadok v domácnosti pomáha najmä rutina – robiť veci opakovane, krátko a rýchlo. „Nenechávať si okolo seba rásť Mount Everest problémov, nesplnených a nevyriešených úloh. A potom robiť veci, ktoré vám robia dobre. Ja napríklad milujem ustlať si ráno posteľ a večer si ľahnúť do nadýchaných perín.“
Osvedčilo sa jej, že keď dovarí, pred ďalšou činnosťou kuchyňu uprace. „Nedávno tu bola kamarátka, a keď sa pozrela na čistú kuchyňu, povedala, že je to labák. Je to vec nastavenia, nie každý tak chce fungovať. Nikoho nesúdim, toto je môj pohľad, mám to rada takto,“ vraví Zuzana.
K jej rutinám patrí aj to, že uprace nielen pred odchodom na dovolenku, ale aj pred každým odchodom z domu. „Vždy ma tu čaká čistý priestor, byt ma víta. Chcem, aby boli návraty príjemné. Po dovolenke prídem domov ako do hotela a vždy si poviem ako dobre, riešim už len špinavú bielizeň,“ približuje.
„Samozrejme, stále sme rodina s deťmi. Sú tu koše s bielizňou, ktorú treba oprať, máme riad v umývačke, stále sa niečo deje. Ale nikoho z toho nebolí hlava ani nechytá úzkosť,“ dodáva.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
