Fico má v Kyjeve novú šancu na normálne vzťahy

Ukrajina je náš najväčší sused. No vieme o sebe žalostne málo. Jednou z hlavných príčin je rozličný politický vývoj či vstup Slovenska do Európskej únie, ktorý znížil vzťahy s naším východným susedom prakticky na minimum.

Z historického hľadiska medzi oboma štátmi neexistujú žiadne otvorené otázky a časť dejín máme dokonca spoločných. Západní Ukrajinci, najmä v oblasti Haliče a Bukoviny, takmer 150 rokov žili so Slovákmi v habsburskej monarchii.

Súčasťou medzivojnového Československa bola aj Podkarpatská Rus. Keď v roku 1937 podnikateľ a vizionár Jan Antonín Baťa publikoval svoje dielo Budujme štát pre 40 miliónov ľudí, v prvom rade v ňom rátal s vybudovaním dopravnej infraštruktúry, ktorá mala naprieč republikou spojiť český Cheb a Brno, so slovenskou Žilinou či ukrajinským Užhorodom a Chustom (obchádzala by Prahu či Bratislavu).

Medzivojnové spolužitie Slovákov a Ukrajincov bolo pár dní po vyhlásení Slovenského štátu ukončené vpádom vojsk horthyovského Maďarska do Podkarpatskej Rusi. Dva mesiace po porážke nacizmu a obnovení Československa v predmníchovskej podobe sme Podkarpatskú Rus odstúpili Sovietskemu zväzu. Naša východná hranica nadobudla svoju dnešnú podobu.

Pomalý začiatok

Po krátkom období ukrajinskej nezávislosti po skončení prvej svetovej vojny, boli Ukrajinci de facto posledným veľkým národom Európy, ktorý čakal na vznik vlastného štátu až do rozpadu Sovietskeho zväzu. Stalo sa tak až v roku 1991. Dva roky nato, boli naši východní susedia jedným z prvých štátov, ktoré uznali nezávislosť samostatnej Slovenskej, ako aj Českej republiky.

V období mečiarových vlád neboli vzťahy s Ukrajinou témou. Nič na tom nemaní ani to, že došlo k vzájomným oficiálnym návštevám na úrovni premiérov ako aj prezidentov. Najmä tretia Mečiarova vláda sa v tomto období orientuje viac na Rusko, predovšetkým v dôsledku zlyhania nadviazania dobrých vzťahov so Západom a začatím prístupových rokovaní s Európskou úniou.

Prvú kapitolu slovensko-ukrajinských vzťahov tak rozvíja až druhý slovenský prezident Rudolf Schuster. O nadštandardných vzťahoch svedčí aj fakt, že so ukrajinským náprotivkom Leonidom Kučmom sa v rámci bilaterálnych návštev stretol až deväťkrát.
Ukrajinského prezidenta sa Schuster zastal aj v časoch, keď bojoval o svoje pošramotené medzinárodné renomé.

Západ vtedy Kučmovi naznačil, že si jeho účasť na summite NATO v Prahe 2002 neželá. Nakoľko Kučma „odporúčanie“ nerešpektoval, organizátori zmenili jazyk zasadacieho poriadku z angličtiny na francúzštinu. Blair a Bush sa tak nakoniec vyhli oficiálnym fotkám v blízkosti Kučmu.

V období po vstupe Slovenska do euroatlantických štruktúr, ako aj po ukrajinskej Oranžovej revolúcii vyhodnotila druhá Dzurindova vláda Ukrajinu ako jednu zo svojich zahranično-politických priorít. Naše veľvyslanectvo v Kyjeve bolo neskôr v rokoch 2007-09 dokonca kontaktným veľvyslanectvom NATO pre Ukrajinu. Celkovo však slovenská diplomacia nezaznamenala také úspechy ako v prípade západného Balkánu.

Plynová kríza

Prvá Ficova vláda tento diskurz až do takzvanej plynovej krízy výrazne nemenila. Ruský plynárenský koncern Gazprom vtedy Ukrajinu obvinil z nelegálneho odčerpávania plynu a následne obmedzil dodávky pre strednú Európu. Premiér Fico, dokonca aj prezident Gašparovič, vtedy do Kyjeva vycestovali v rámci snahy o vyriešenie vzniknutého rusko-ukrajinského sporu.

V spätných vyjadreniach slovenského premiéra je zrejmé, že za „vinníka a zodpovedného“ považuje práve ukrajinskú stranu. Tieto udalosti vrátili slovensko-ukrajinské vzťahy takmer na bod mrazu.

Ak sa pozrieme na ich súčasný ekonomický rozmer, ani zďaleka nemajú potrebný impulz, dokonca sú značne poddimenzované.

V kontexte zavedenia schengenskej hranice došlo de facto k pretrhnutiu mnohých väzieb ako aj obmedzeniu cezhraničnej spolupráce. Pre lepší regionálny obraz ich stačí porovnať s dynamikou vzťahov s našimi zvyšnými susedmi v rámci Európskej únie.

Za obdobie prvých desiatich mesiacov roku 2014 bol vzájomný obchod s Ukrajinou 16-krát menší ako s Českou republikou, deväťkrát menší ako s Poľskom či šesťkrát menší ako s Rakúskom. Ukrajina sa nám ekonomicky jednoducho vzďaľuje.

Ukrajina sa sťažuje

Na príklade Ukrajiny sme si mohli veľmi dobre otestovať, či si výroky slovenských ústavných činiteľov v zahraničí, najmä pokiaľ ide o zahraničnú politiku, vyslúžia pozornosť. Odpoveď je jednoduchá.

Ukrajinská verejnosť veľmi citlivo vnímala premiérove výroky, od konštatovania, že ako susedia sme „nedokázali nadviazať normálne politické vzťahy“, cez označenie za „nespoľahlivého partnera“ (v súvislosti s plynovou krízou), až po spochybňovanie zvládnutia náročných výziev, ktoré vyplývali zo zbližovania s Európskou úniou.

Nestáva sa často, aby veľvyslanec reagoval na výroky premiéra vo vyslanej krajine, ale v prípade ukrajinského veľvyslanca na Slovensku k tomu došlo. V nadväznosti naň sa protestovalo aj pred slovenským konzulátom v Užhorode.

Premiérovo nazeranie na Ukrajinu možno formuje aj negatívna skúsenosť s plynovou krízou. Zároveň mu nemožno uprieť snahu chrániť ekonomické záujmy Slovenska. Je však správne položiť si otázku, či relatívne malé Slovensko nebude chrániť svoje záujmy lepšie, ak bude žiadať vehementné dodržiavanie medzinárodného práva a posvätnosť územnej suverenity štátov. V 21. storočí nie je predsa slušné, keď ochrannú ruku nad menšinami prevezmú vojaci iného štátu.

Ruská zima

V prípade oficiálnych pozícií našej diplomacie však Ukrajina našla v Slovensku silného partnera. Sám minister zahraničných vecí Lajčák vycestoval na Ukrajinu od vypuknutia protestov na Majdane už šesťkrát.

Vo formáte ministrov zahraničných vecí krajín V4 bol dokonca jedným z prvých zahraničných štátnikov, ktorý navštívil Ukrajinu po zmene režimu (deň po ruskej anexii Krymu). Pod záštitou slovenskej a švédskej diplomacie sa v marci 2014 v Bruseli dokonca zorganizovalo stretnutie „Priateľov Ukrajiny“. A aby toho nebolo málo, v minulom roku sme založili Slovensko-ukrajinskú obchodnú a priemyselnú komoru.

Ukrajine teda pomáhame nielen politicky, ekonomicky, ale výrazný rozmer našich vzájomných vzťahov predstavuje aj energetika.

Slovenská strana v septembri minulého roku spustila prostredníctvom plynovodu Vojany-Užhorod reverzný tok plynu cez prepojenie vo Veľkých Kapušanoch a v súčasnosti sa dokončuje aj ďalší prepojovací bod – Budince. To, že na Ukrajine tento rok nebola „ruská zima“, je teda aj zásluhou slovenskej vlády, ako aj diplomacie.

Pre Ukrajinu má dnes Slovensko strategický význam minimálne z troch príčin. Prvou je už spomínaný reverzný chod. Druhou je sebavedomé vyhlásenie ruského Gazpromu, že po roku 2018 bude tranzit ruského plynu z Ukrajiny úplne presmerovaný do Turecka.

Po tretie, eurokomisárom pre energetickú úniu je Slovák Maroš Šefčovič. Práve on povedie nadchádzajúce trilaterálne rozhovory medzi EÚ, Ruskom a Ukrajinou o letných dodávkach ruského plynu.

Suma sumárum, Ukrajina je jediná susedná krajina, ktorá sa nachádza mimo priestoru spoločných pravidiel a noriem Európskej únie. Pre Slovensko tak neexistuje lepšia príležitosť, ako je tá dnešná, a to postaviť sa za európske ambície ukrajinskej vlády a spraviť maximum pre mierové riešenie súčasnej situácie.

Prehra Ukrajiny nebude len víťazstvom anarchie v medzinárodných vzťahoch, ale aj porážkou všetkých 28 členských krajín Európskej únie. Napokon, nikto by si asi neželal, aby novootvorený slovenský honorárny konzulát v Odese bol už o rok konzulátom v Novorusku.