Komentoval najznámejší zápas, ktorý nikto nevidel: Tréner Weiss ma v lietadle potľapkal

Iba málo Slovákov mohlo vidieť naživo odvetu 2. predkola Ligy majstrov medzi Celticom a Artmediou. Tento zápas, ktorý sa uskutočnil 2. augusta 2005, napriek obrovským očakávaniam slovenských fanúšikov nevysielala žiadna slovenská televízia.

Spomenuté očakávania boli veľké preto, že bratislavský klub vyhral prvý zápas doma senzačne 5:0. Odvetu v Škótsku potom prehral 0:4. „Keby sa hralo o 5 minút dlhšie, Celtic by dal aj piaty gól a v predĺžení by už Artmedia zrejme nemala šancu,“ spomína si René Stern, ktorý ako reportér vtedajšieho Slovenského rozhlasu komentoval celú odvetu priamo z dejiska.

Státisíce ľudí na Slovensku ho počúvali v rádiách a dodnes mu ju pripomínajú. Artmediu vtedy trénoval Vladimír Weiss a dostal sa s ňou až do skupinovej fázy Ligy majstrov.

Keď teraz Slovan – znovu pod vedením Vladimíra Weissa – čaká zápas Ligy majstrov na ihrisku Celticu, zaspomínali sme si so Sternom na dnes už legendárny zápas spred vyše 19 rokov.

V rozhovore sa dočítate:

• akú atmosféru vytvorilo 50-tisícové publikum v Celtic Parku;
• ktoré pamätné hlášky použil René Stern v živom vysielaní;
• čo mu po zápase povedal Vladimír Weiss;
• ako si spomína na Juraja Halenára;
• ktorý kľúčový moment v zápase nezachytil.

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie odvetný zápas Celtic – Artmedia?

Šialená atmosféra, vyše 50-tisíc fanúšikov, ktorí vytvorili niečo, čo som nikdy predtým a ani potom nezažil. Pamätám si, že som mal z tej atmosféry zimomriavky, a mám ich aj teraz, keď o tom rozprávam, môžete sa pozrieť na moju ruku.

Z hľadiska svojej práce som cítil veľkú zodpovednosť. Azda ešte väčšiu než kedykoľvek predtým, pretože ten zápas nebol v televízii. Keď som sa to dozvedel, mal som trochu rešpekt, lebo po výsledku z prvého zápasu som vedel, že ma budú počúvať davy. Trúfnem si povedať, že predtým ani potom sa nestalo, že takýto vážny zápas slovenského tímu nebol v televízii.

No a, samozrejme, nikdy nezabudnem na veľkú radosť po záverečnom hvizde, ktorú mali nielen hráči Artmedie, ale aj ja.

Je aj nejaký moment zo zápasu, ktorý vám zostal v pamäti viac ako ostatné?

Vyslovene jeden taký moment neexistuje, skôr si spomínam na veci, ktoré sa diali okolo odvety, pred ňou a po nej. Logicky po prvom zápase mali všetci veľké očakávania. Artmedia išla po vysokom víťazstve 5:0 postúpiť do 3. predkola, hoci všetci vedeli, že to bude napriek veľkému náskoku ťažké.

Už to je vyše 19 rokov a ja som videl a komentoval naživo stovky zápasov, takže je pre mňa ťažké spomenúť si na detaily z tohto konkrétneho zápasu. Rozhodujúce gólové situácie však mám stále pred očami.

Čo sa teda dialo pred odvetou a po nej?

Do Škótska sa išlo s veľkými očakávaniami, aj keď tréner krotil emócie. Spomínam si, že po zápase Vladimír Weiss vyhlásil, že ako hráč a tréner už vo futbale zažil všeličo, ale aj keď čakal náročnú odvetu, až takýto ťažký zápas nepredpokladal.

Očakával, že fanúšikovia budú, ako sa hovorí, dvanástym hráčov Celticu, ale prekvapilo ho, že boli až dvadsiatym hráčom. V podstate v rovnakom duchu sa vyjadril brankár Juraj Čobej, ktorý doslova povedal: „Čakali sme peklo, ale toto bolo ešte viac.“

Každého, kto to zažil, ohúrila atmosféra a to, čo dokázali fanúšikovia vytvoriť. Bolo to pred takmer dvoma desaťročiami, keď vonkoncom nebolo bežné, aby slovenské kluby hrávali zápasy pred 50-tisíc divákmi. Dnes to už nie je také nezvyčajné, lebo je oveľa viac európskych zápasov a aj infraštruktúra vo viacerých krajinách sa posunula. Sú väčšie štadióny, viacero klubov má veľa peňazí.

Spomenuli ste stovky odkomentovaných zápasov. Patrí tento v Celtic Parku k vrcholom vašej komentátorskej kariéry?

Určite áno. Zažil a komentoval som aj všetky tri zápasy Artmedie vonku v skupine Ligy majstrov, teda na Interi Miláno, Glasgowe Rangers a FC Porto, ale tento na Celticu bol atmosférou a všetkými okolnosťami určite najvýnimočnejší.

Žiaľ, nezažil som majstrovstvá sveta ani Euro s reprezentáciou, lebo kým som bol reportér, na takýto veľký turnaj sa nedostala. Mám za sebou aj účasť na troch olympiádach vrátane zimnej v Turíne 2006 so všetkými najväčšími hviezdami – Hossovcami, Bondrom, Demitrom, Šatanom, Chárom či Gáboríkom –, kde sme vyhrali všetky zápasy v skupine a potom vypadli vo štvrťfinále s Českom. Zápas Celtic – Artmedia však zostane pre mňa z emočnej stránky vrcholom.

Prečo sa zápas nevysielal v televízii?

Úplné detaily nepoznám, ale viem, že sa to riešilo do poslednej chvíle. V princípe to bolo o peniazoch, žiadna televízia sa nedohodla na kúpe práv. Musíte si uvedomiť, že v tom čase nebolo na Slovensku 20 športových kanálov a internet sa len rozbiehal. Skrátka, neboli možnosti sledovať ten zápas.

Patríte k málo Slovákom, ktorí zápas mohli vidieť naživo. Koľko novinárov zo Slovenska bolo vtedy v Glasgowe?

Nie veľa. Povedal by som, že do desať.

A čo slovenskí fanúšikovia na tribúnach?

Nejakí tam boli, ale ťažko odhadnúť počet. Určite nejakí Slováci žijúci a pracujúci vo Veľkej Británii plus niektorí fanatici, ktorí si zohnali lístky a išli do Glasgowa na vlastnú päsť. Odhadom sa bavíme o pár stovkách Slovákov, možno o tisícke.

Pri zápasoch vonku býva zvykom, že novinári letia v jednom lietadle s klubom alebo reprezentáciou. Bolo to tak aj v tomto prípade?

Áno, bolo. Pamätám si, že po zápase som už sedel v lietadle a tréner Weiss išiel uličkou zozadu dopredu, potľapkal ma po pleci a povedal: „Dobrý si bol.“ Samozrejme, nemohol ma počuť naživo, ale tak ako som ja mal ohlasy na svoju reportáž zo zápasu, tak aj on bol v kontakte s najbližšími, ktorí počúvali rozhlas a povedali mu svoje dojmy. Čiže mal info od nich; iná možnosť, ako sledovať, teda počúvať, vtedy nebola.

Ja si spomínam, že som zápas počúval s partiou kamarátov v byte u jedného z nich.

Takých ako vy bolo veľa. Aj preto, že Petržalka v prvom zápase uhrala veľmi dobrý výsledok. Ľudí to lákalo, fanúšikovia boli zvedaví, ako dopadne odveta. Spätne sa ku mne dostali presne takéto príbehy, ako sa ľudia zišli na nejakom mieste – v byte, v podniku, dokonca vonku na lavičkách – a počúvali Slovenský rozhlas.

Spätne aj dodnes?

Áno. Nedávno sa mi stalo, že som bol v jednej firme na pracovnom stretnutí a človek, s ktorým som sa stretol, tam priviedol aj svojho otca. Vraj keď sa dozvedel, že prídem ja, museli sa so mnou stretnúť obaja a zaspomínať si, ako pred 19 rokmi spolu počúvali moju reportáž z Glasgowa.

Na aké konkrétne situácie zo zápasu si spomínate?

Keď sa zápas skončil, dal som si dole slúchadlá a začal som uvažovať, či som trepal nejaké nezmysly, či som povedal všetko, čo som mal, či som nepovedal niečo smiešne alebo trápne. Vždy som bol na seba náročný a po takomto zápase, ktorý počúvalo množstvo ľudí, som mal trochu obavy.

Po zápase mi odľahlo, keď mi začali ľudia volať a posielať esemesky. Nepamätám si, že by som dostal jedinú negatívnu. Prvý mi volal pár minút po zápase otec, ktorý vedel byť ku mne kritický. Vtedy mi však gratuloval a bol na mňa hrdý. Ja som si pritom urobil len svoju prácu. Povedal som si, že asi to teda nebolo najhoršie.

Ešte si spomínam, že ráno po zápase bola v rozhlase porada a zúčastnil som na nej aj ja, keďže som bol šéfom športovej redakcie. V noci po zápase sa letelo do Bratislavy, ja som išiel rovno do rádia, kde som pripravoval materiály na ráno, čiže som vôbec nespal. No a na tú rannú poradu vedenia prišiel aj programový riaditeľ Slovenského rozhlasu, ktorý bežne na tieto porady nechodieval. Vyobjímal ma, dal mi nejakú fľašu, gratuloval mi a ďakoval, že už dávno nepočul taký rozhlasový výkon.

Ja si, samozrejme, uvedomujem, že všetky tieto zážitky sa stali aj pod vplyvom emócií a toho, že sa Artmedii podarilo postúpiť. Keby vypadla, nebol by taký ošiaľ.

A ušiel vám nejaký brbt?

Padlo viacero pamätných hlášok. Povedal som aj: „Joj, ja to neprežijem.“ Alebo v úplnom závere, že tréner Weiss sa pozerá na svoje zázračné hodinky. Prípadne v nadstavenom čase: „Pán rozhodca, pískajte už konečne, aj keď ešte neubehli tri minúty.“ Na YouTube existuje určitá pasáž mojej reportáže.

Na nejaký brbt si nespomínam, ale nemal som k dispozícii monitor, kde by som si mohol pozrieť opakované zábery. Aj preto mi ušla jedna vážnejšia situácia v závere prvého polčasu, keď Hartson v súboji roztrhol dres Janovi Ďuricovi, ktorý musel ísť dole. Nevedeli mu nájsť rezervný dres, takže sa vrátil do hry až v druhom polčase a s iným číslom na chrbte. Tento moment som nezachytil. Nevedel som, čo presne sa stalo.

Aj vám to niekto vyčítal?

To nie, akurát mňa osobne mrzelo, že som si to nevšimol.

Sociálne siete v tom čase ešte neboli príliš v móde, preto vám ľudia asi skôr volali a písali esemesky. Nemali ste chuť vypnúť telefón?

To vôbec nie, tešil som sa z každej gratulácie. Dokonca som dostal žiadosť o rozhovor z českých Lidových novín. Ten rozhovor vyšiel s titulkom Artmediu hnala komentátorská hviezda 25. augusta 2005. Dodnes mám tie „lidovky“ doma odložené. Chvíľu som bol teda hviezdou, ale uvedomujem si, že keby bol ten zápas v telke, tak so mnou dnes nerobíte rozhovor.

Netradičné bolo aj to, že na hlavnom okruhu Slovenského rozhlasu išiel naživo celý zápas. Zvykom totiž boli aj sú skôr niekoľkominútové živé vstupy z futbalových zápasov. Nemali ste problémy s hlasom, keďže ste zápas odkomentovali úplne sám a dosť hlučným prejavom?

Musel som kričať, aby som prehlušil ten domáci dav. Nespomínam si, že by som mal problémy s hlasom. Atmosféra ma dokopala k tomu, že mi zápas uletel rýchlo. Podo mnou sedeli komentátori BBC a pamätám si, ako na mňa pozerali, keď som vyskakoval od radosti, ale aj pri šanciach a góloch Celticu. Celý zápas som prežíval veľmi intenzívne.

Dnes už asi musia byť komentátori nestrannejší.

Aj vtedy to tak bolo, ale komentátori zároveň musia priblížiť emócie divákom a poslucháčom. Veď napríklad aj Marcel Merčiak prežíva naplno zápasy Slovana alebo slovenskej reprezentácie. Emócie proste k takýmto veľkým športovým udalostiam patria a divák lomeno poslucháč ich chce zažívať tiež.

Ako sa správal tréner Weiss počas zápasu?

On bol veľmi emotívny ako hráč aj v začiatkoch trénerskej kariéry. Myslím si, že mu to zostalo dodnes. Aj v Glasgowe celý zápas prežíval veľmi emotívne. Stál pred lavičkou. Po zápase na tlačovke to už z neho spadlo a triezvo zhodnotil, že výsledok 0:4 vyzerá zle, ale aj po takejto vysokej prehre má dôvod na radosť, lebo sa postúpilo.

Celtic síce nebol Real Madrid, Barcelona ani Manchester United, no bol v tom čase veľkou značkou, väčšou než v súčasnosti. Pravidelne hrával v skupine Ligy majstrov a zázemím patril k úplnej európskej špičke.

Aký bol priebeh zápasu? Mal Celtic naozaj tak navrch, ako hovorí výsledok?

Mal veľkú prevahu najmä v druhom polčase. Prvý polčas zvládla Artmedia relatívne v pohode. Prvý gól dostala z penalty a druhý v závere polčasu, keď na trávniku chýbal Ďurica.

V druhom polčase to bol enormný tlak. Hráči Artmedie sa tešili z každej odkopnutej lopty, z každého odvráteného útoku, využili každú možnosť nazbierať nejaké sekundy.

Mala Artmedia aj nejaké šance?

Nie, len náznaky.

Štvrtý gól dal Celtic v 81. minúte, a ak by skóroval ešte raz, zápas by šiel do predĺženia. V reportáži ste vraveli aj to, že tlak v prípadnom predĺžení Artmedia nezvládne.

Bolo to naozaj tak. S pribúdajúcim časom mal Celtic až brutálny tlak. Každú jednu loptu nakopával do šestnástky. Ak by sa hralo ešte 5 minút, Artmedia by zrejme inkasovala piaty gól a v predĺžení by vzhľadom na dovtedajší priebeh zápasu nemala veľa šancí na úspech.

Aké boli reakcie hráčov po zápase?

Všetci prežívali euforickú radosť. Vyradiť Celtic rozhodne nebola každodenná záležitosť. Základy však položili v prvom zápase, ktorý vyhrali 5:0 aj vďaka hetriku Juraja Halenára.

Za Artmediu vtedy hrávali viacerí hráči, ktorí sa práve vyradením Celticu a následným postupom do skupiny predali do zahraničia. Ako si na nich spomínate?

Hráči ako Ján Kozák, Branislav Obžera, Branislav Fodrek, Blažej Vaščák, Balázs Borbély vytvorili skvelú partiu. Ja som na ich zápasy chodil často – či doma, alebo vonku. Cítil som sa medzi nimi dobre, robil som s nimi rád. A hoci som sa s nimi o tom nikdy otvorene nerozprával, mal som pocit, že ma prijali medzi seba.

Osobitnú kapitolu zrejme tvorí Halenár, ktorý už nežije.

Azda každý si pri jeho mene hneď spomenie na hetrik, ktorý dal Celticu v prvom zápase. To bolo šialenstvo, čo vtedy stváral na ihrisku. Mal obrovský talent, jeden z najlepších strelcov, akého som videl naživo. Škoda, že nechcel ísť do zahraničia, podľa mňa by sa tam presadil. S výnimkou krátkeho pôsobenia v Maďarsku a Česku však navždy zostal len v slovenskej lige.

Práve on svojím hetrikom niečo zlomil. Mám pocit, že vtedy v Artmedii zistili, že môžu hrať vyrovnane aj s veľkými klubmi. Potom to dokázali v skupine, keď vyhrali v Porte a doma s ním remizovali.

K zápasom so Celticom pritom ani nemuselo dôjsť, keby predtým Artmedia v 2. predkole neprešla cez Kajrat Almaty.

Presne tak, s Kajratom bolo predĺženie a v ňom dal Pavol Staňo rozhodujúci gól v 120. minúte. Nikto nemôže vedieť, aké by boli osudy hráčov a trénera Weissa, ak by Artmedia vypadla s Kajratom. Následne však vyradila Celtic a v 3. predkole na penalty Partizan Belehrad, viacerí hráči potom odišli do zahraničia a veľkú trénerskú kariéru odštartoval aj Vladimír Weiss.