Robertovi Ficovi k šesťdesiatke

Autor je spisovateľ

Mladosť je preč, a kto sa dožil šesťdesiatky, vie, že reči o výhodách vyššieho stredného veku sú len frázy. Súce iba ak na letáky poisťovní a farmaceutického priemyslu. Deti sa vás boja, pre emancipované ženy ste neviditeľný a chlapi, ktorí stoja za pozornosť vám, prinajlepšom zdvorilo čakajú, kým dorečníte. Vlastná matka vám pri gratulácii povie: „Dzeci mojo, jake sce uš stare!“ Uprostred noci bilancujete, čo ste za tých šesťdesiat rokov stihli… pokaziť, premeškať, oľutovať. Ráno potajomky kontrolujete váhu, obvod pása aj kúty na čele. Čo je tu na oslavovanie? Napriek tomu idete do toho. Rodina, priatelia, kolegovia čakajú.

Lenže ako, v tomto veku? V tomto rozpoložení? Myseľ je rozháraná a prozreteľnosť vám naliehavo dáva najavo, že s tým, čo máte na ruke, už toho veľa neuhráte, darmo sa ako žolík tvárite vy sám. Že je dožartované definitívne, vám osud pripomenie, keď si treba obuť ponožky. Seniorská zľava na sedačkovú lanovku a do sauny vám náladu nezlepšia dokonca ani vtedy, ak dáma za okienkom so šibalskou iskrou v oku od vás žiada občiansky preukaz. Nenapadne jej totiž, že ešte len nedávno ste ten doklad museli vyťahovať, ak ste chceli, aby vás pustili do kina na mládeži neprístupný film.

Tak teda poďme oslavovať, patrí sa. Nepozvať strýka so sklonmi k nekontrolovanému pitiu je dôležité, no stokrát dôležitejšie je nevynechať osobu, ktorá vám ponad slávnostne prestretý stôl, s medovým úsmevom a niekoľkokrát za večer pripomenie svoju zbabranú či premárnenú minulosť. Ale nepozvať ho/ju vôbec znamená pokaziť si ešte aj budúcnosť, hoci toto slovo je pre ten zvyšok života, čo máte pred sebou, zbytočne pompézne slovo. Oslavujete teda aj na trikrát, a to hovorím len o rodine.

Ostávajú priatelia a kolegovia. Tí poslední vás zvyčajne vybavia rýchlo. Hodinky s venovaním a poukaz na predĺžený víkend v kúpeľoch či let teplovzdušným balónom sú ešte tie lepšie nápady. Sú aj výnimky, keď darček od kolegýň a kolegov je vďaka vnímavým a veľkorysým dušiam medzi nimi skutočnou lahôdkou. Taký darček potom svedčí o tom, že vás dobre poznajú, a vedia aj to, čo máte naozaj radi, čo vám naozaj a dlho bude robiť radosť. Ak nezasiahne vyššia moc ako u istého Janušku, ktorý dostal demižón slivovice a rozhodol sa ten dar neodkladne vychutnať až do dna napriek tomu, že vonku bolo tridsaťpäť v tieni.

Kto má koho pozvať na oslavu svojej šesťdesiatky v kategórii priatelia, celkom isto nežil celkom nadarmo. Ak ešte aj prídu a vyrazia mu dych darom, ktorý mu vezme reč povedzme tým, že oslávenec ani nevedel, že po niečom takom túži, tak to je extra dôvod na oslavu. A nemusí to byť hneď cesta okolo sveta, športové auto alebo luxusná jachta – aj malý traktor vie urobiť viac radosti než hluku. Dokonca s podstatne nižšou uhlíkovou stopou. Ak počas oslavy panuje uvoľnená a veselá nálada, ak sa gratulanti rozchádzajú s plánmi na ďalšie stretnutie, senior-začiatočník na chvíľu aj zabudne na to, ako rýchlo ubehol nielen ten večer, ale aj celý život.

Tento bukolicko-sardonický úvod som láskavému čitateľovi naservíroval iba preto, aby som sa, ako čerstvý šesťdesiatnik, mohol iného čerstvého šesťdesiatnika opýtať, koho pozval na oslavu on, štvornásobný premiér Robert Fico. Rodinu a kolegov neriešme, aj premiér má právo na súkromie, ale rád by som vedel, koho on považuje za svojho blízkeho priateľa, kým nám to naservíruje bulvár. A nielen preto, že rodinu a drvivú väčšinu priateľov si nevyberáme… Pán premiér, kto sú vaši blízki priatelia?

Neviem to odhadnúť, lebo za tých niekoľko desaťročí strávených občanom Slovenska na očiach ste tak veľmi a toľkokrát zmenili svoje politické stanoviská, hodnotové postoje a tak veľakrát ste konali v rozpore s vlastnými slovami, že za iných okolností by som vám to musel hádam aj zazlievať, no teraz sa nepatrí. Teraz vám chcem zagratulovať, pán premiér. A nielen preto, lebo sa obávam, že ak by ste mali byť dôsledný pri pozývaní tých, ktorí si vo vašom prípade zaslúžia byť pozvaní na oslavu vašej šesťdesiatky ako skutoční priatelia, ocitnete sa vo veľmi problematickej spoločnosti. Súdiac aspoň podľa toho, koho ste v minulosti za svojho priateľa označili vy sám. Ale ak by sme mali byť naozaj prísni pri výklade obsahu pojmu priateľ, možno by ani neprišiel nikto; dôležitú úlohu pri výklade pravého významu tohto slova zohráva prídavné meno nezištný.

Dovoľte mi teda, aby som vám aspoň takto, na diaľku, zaželal predovšetkým veľa zdravia. Ešte by som vám rád to, čo prajete vy nám, svojim spoluobčanom, ktorých záujmy ste sa pod prísahou na Ústavu SR zaviazali chrániť, ale neopovážim sa. Lebo nemám na mysli to, čo švihnete do rozjareného a slávnostne povzneseného videjka určeného širokej verejnosti. Hovorím o tom, čo nám prajete za bezsenných nocí, keď sa vám vlastnou hlavou preháňajú štátnické rozhodnutia motivované strachom a obavami z toho, čo bude zajtra, po najbližších voľbách, čo nastane, keď už nebudete premiérom. Nič viac pre vás nemám, pán premiér.

Možno sa čudujete, že sa ozývam, veď doteraz sme si písali dosť riedko, ani na poľovnícke chaty spolu nechodíme. Možne ste už aj zabudli – svojho času ste mi pohrozili trestným oznámením. Za moje písanie. Mám ten list starostlivo odložený a stále čakám, či príde aj ďalší váš krok, lebo som vám odpísal, že si za tým, čo som o vašom vládnutí napísal, stojím. Odvtedy ste moju pozornosť zaujali veľakrát, veď to sa od premiéra aj očakáva, no nie spôsobom, ktorý by ma nútil meniť názor na vaše slová a činy.

Ja viem, vy máte svoju bandu, ja svoju. Nebudem tu teraz vyťahovať, že niektorých z nás bez akéhokoľvek dôkazu považujete za prasce, príživníkov a protislovenské prostitútky, ani to, že vyhlasujete, že sme odrodilci a agenti cudzích záujmov. Píšem len a len za seba a preto, lebo moje vnúčence ešte písať nevedia, no dôsledky vášho vládnutia budú musieť žiť.

Nebudem tu vymenúvať veci, v ktorých s vami nesúhlasím, ani jatriť váš útlocit znevažujúcimi expresívami, ktorými ste počastovali učiteľov, umelcov, publicistov… Jednoducho sa to pri takejto príležitosti nehodí. To, že vy používate takýto slovník bežne a rád, lebo – ako ste povedali, keď po vašej ľavici ešte sedával Ján Počiatek – ste majstrom populizmu a viete, že v uchu menej pozorných a pamätlivých voličov, ktorých starostlivo svojimi verejnými vystúpeniami držíte v strachu a napätí, slovo čvarga znie ešte o čosi lepšie než zvukomalebné prďúsi, táraji a gágaji otca brutálneho presadzovania moci Vladimíra Mečiara, nie je dôvod na to, aby som vám odplácal rovnakým slovníkom. Hoci – vedel by som, to mi verte. A dokonca, na rozdiel od vás, v súlade s vašimi činmi.

Pán premiér, keď ste pod tlakom verejných protestov a koaličných partnerov i bývalých spolustraníkov (tu mám na mysli hebkého a stále hebkejšieho Petra Pellegriniho) museli odstúpiť z postu premiéra vo svojej tretej vláde, povedali ste, že nikam neodchádzate. Znelo to zlovestne, a priznám sa, vedeli sme to aj bez vašich sarkastických slov. Nechcem strašiť ja vás, v takýto významný deň už vôbec nie, ale ani my nikam neodchádzame. Aj keď som presvedčený, že práve to je jedno z vašich vrúcnych prianí, veď kto zvolal – bohajeho, my ich vyženieme?! Nie, nevyženiete. Ostávame na svojich miestach a urobíme všetko, aby ste nás z postov slobodných občanov demokratickej krajiny nemohli odvolať.

Talent a pracovitosť vás radia medzi najvýraznejších predstaviteľov moci na Slovensku. To sa pri tejto príležitosti patrí priznať. Charakter a hodnoty, ku ktorým sa hlásite, narábanie s mocou a prácu s faktami – to necháme na inokedy. Možno budeme mať obaja toľko šťastia a raz oslávime sedemdesiatku, osemdsesiatku… a potom uvidíme, kto nám príde gratulovať. A či vôbec niekto; lebo aj také sa môže stať, že naše detné deti sa za nás budú musieť hanbiť. Ale nepredbiehajme. Vlastne nepredbiehame, len pripomíname.

Kým podľahnem pokušeniu od gratulácie úplne prejsť k inventúre vašich štátnických činov, rýchlo ešte napíšem, že s atentátom spáchaným na vašu osobu nesúhlasím, nemám s ním nič spoločné a nikoho som nikdy na násilie nepodnecoval, hoci som spisovateľ a protestných (za nastolenie a proti ohrozeniu demokracie) zhromaždení sa zúčastňujem vytrvalo od roku 1989 – to bola tá Nežná revolúcia, ktorú ste si, podľa vlastných slov, nevšimli. A hovorím to aj s dôvetkom, že Sedembolestná Panna Mária, s ktorou sa 15. septembra musíte deliť o pozornosť verejnosti, pre Slovensko tiež veľa urobila a ešte som nepočul o tom, že by tým, ktorí v ňu neveria, nadávala. A to ani nie je demokratka.